dec 242008
 

Rodokmeň Ježiša Krista (Mt 1, 1–17)

Matúš vo svojom rodokmeni spomína štyri ženy a Máriu ako piatu. Zo Starého zákona však nespomína tie, ktoré by sme čakali. Nie Sáru, Rebeku, Liu a Ráchel, ale spomína ženy, ktoré boli akoby na opačnom brehu. Nie na strane veľkých žien, ale na strane hriešnych žien: Tamar, ktorá z lásky k potomstvu zviedla svojho svokra. Rachab, prostitútka, ktorá otvára cestu do Jericha a zasľúbenej zeme; Rút, pohanka, čo sa manželstvom spojila so Židom, ale po jeho smrti bola slobodná. Avšak povedala svojej svokre: tvoj Boh bude aj mojím Bohom. Betsabe, ktorú Matúš ani nespomína po mene, ale iba ako Uriášovu ženu.

Nakoniec Jozef, pri ktorom sa však nepíše, že on mal syna Ježiša, (ako doteraz pri všetkých menách), ale že bol manželom Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.

Vidíme rodokmeň, ktorý sa neopiera iba o veľké skutky veľkých mužov, ale hovorí aj o veľkých chybách, a v kľúčových situáciách dejín Izraela spomína ženy, ktoré neboli Židovky. Cesta Boha na našu zem sa neopiera o naše veľké skutky a osobnosti, ale je to cesta Božej milosti a odpustenia. Boh nám dáva vo svojom Synovi absolútny dar, a nedáva sa nám pre naše zásluhy, ani pre patričnosť k vyvolenému národu. Dáva sa nám z lásky a milosti. Panenské počatie Ježiša Krista je preto znamením, že človek nemusel nič spraviť, nič dať. Kristus je nám daný v absolútnom zmysle ako Dar.

Vôl a osol

Často kážeme o Ježiškovi v jasličkách. Ten je najdôležitejší. Tak nás učili naši rodičia. No niekedy je dobré zastaviť sa i pri zvieratách, ktoré boli okolo malého Ježiška. Podľa tradície, ktorú nemáme nikde v Písme zachytenú, tam bol i vôl, i osol. Nemusíme prejsť ponad to s úsmevom. Môže nás to viesť i k zamysleniu. Hovorí to o dvoch skupinách ľudí -o tých, ktorí chápu a o tých, ktorí nevedia a nepochopia. Izaiáš v 1, 3 píše: Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána, Izrael nepozná, môj ľud nepochopí. Kto chápe a kto nechápe? Herodes a jeho dvor nechápe. Zákonníci a farizeji, ktorí poznajú Písma a vedia presne určiť, kde sa má narodiť Mesiáš, nechápu. Nespravia krok a nestretnú sa s Kristom. Naopak: pastieri chápu, traja mágovia chápu. Vôl pozná a oslík tiež. Izrael nepozná, môj ľud nepochopí.

Treba sa nechať viesť prostotou a jednoduchosťou srdca. Iba tie nás privedú na správne miesta. Iba tie nám ukážu, ako ďalej.

Vianočný jarmok

Asi vo všetkých veľkých mestách býva vianočný jarmok. Na námestí sa postavia stánky, predáva sa i kupuje. Okolo toho všetkého je dosť veľa hluku a kriku, a popri peknom a užitočnom tovare sa predá aj dosť veľa alkoholu. Tak to bolo i pod mojimi oknami na námestí v Banskej Bystrici. Najskôr som sa na to pozeral z vrchu svojich okien, ale aj z vrchu svojho srdca. Ľudia nevedia, v čom je podstata Vianoc. Najľahšie by bolo narobiť na to krik a všetko slávnostne odsúdiť.

Asi tak sa mohol na nás dívať zhora Boh a povedať si vo svojom srdci: Aký jarmok, aký trh, aký chaos to tam tí ľudia robia. Všetko odsúďme a všetko zavrhnime. Našťastie, On takto neuvažoval. Rozhodol sa inak. Rozhodol sa postaviť si stánok medzi ľuďmi. Ako jeden z nás. Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. Postavilo si medzi nami stánok.

To sa mu zdalo správne. Ísť medzi ľudí a prebývať s nimi namiesto pohľadu zhora. Namiesto slávnostného odsudzovania uvažovať, ako urobiť svoj stánok zaujímavý, ako poukázať na skutočné hodnoty. Ľudia po nich túžia, ale my ich často nevieme ponúknuť. Sme príliš zaujatí odsudzovaním tých nepravých.

O muche a Vianociach

Pred Vianocami som bol na púti na Starých Horách. Keď sa čítalo prvé čítanie, všimol som si, že sa popred mňa po zemi vlečie mucha. Bolo jej zima, bola celá zmrznutá, len sa vliekla z nohy na nohu. Mala krídla, ale nelietala.

Niekedy mi tak pripadá i človek, a niekedy si tak pripadám i sám. Boh mi dal krídla, ale nelietam. Je mi zima. Niekedy preto, že okolo nás je skutočný mráz, ktorý prúdi z ľudských sŕdc, niekedy preto, že málo prežívam Božiu lásku, ktorá svieti na dobrých i na zlých. Boh totiž osvecuje každého človeka, ktorý prichádza na tento svet. Benedikt XVI. pripomenul, že preklad vety z evanjelia, ktorú tak často používame, nie je celkom presný. Ide o vetu: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Mala by znieť takto: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom, ktorých miluje Boh. V ktorých má zaľúbenie. Pretože – ako vysvetlil pápež – Boh nemiluje iba tých, ktorí majú dobrú vôľu, ale všetkých bez výnimky. Na prvom mieste nás miluje preto, že sme ľudia, nie preto, že sme dobrí.

Keď sa budeme nabudúce vliecť po zemi s ovisnutými krídlami, pretože nám je zima, spomeňme si na Božiu lásku k všetkým. A spomeňme si i na to, že ak okolo nás ľudia nelietajú, ale sa len vlečú, môže to byť i tým, že ich vieme veľmi zmraziť.

Každý deň budú vraj Vianoce…

Takto sa začína pieseň od skupiny Lojzo: „Každý deň budú vraj Vianoce, ticho šepkajú ľudia po vonku. Už sa nám pozlátko ligoce. Čo však ukrýva? Iba kamienok či sladkú salónku?“ Je pekné a zaujímavé, že ľudia si sami pomaličky uvedomujú, že nám nestačí pozlátko a pýtame sa, čo ukrýva. Iba kamienok, na ktorom si vylámeme zuby a po vianočných sviatkoch sme smutnejší, ako sme boli predtým? Ako spomína jeden súčasný herec a moderátor, on vlastne nevie, čo s Vianocami, a tak ich vlastne po Štedrej večeri celé prespí a nikto ho nesmie zobudiť. Je to fantázia, ako sa sviatky, ktoré boli kedysi plné komunikácie, návštev, radosti, sviatky stretnutí a objatí, zmenia postupne na sviatky, ktoré prespíme, pretože zrazu nevieme, čo s toľkým voľnom. Už sa nám pozlátko ligoce, čo však ukrýva? Stále viac kamienkov a stále menej sladkých salóniek.

Boh nám nedal na Vianoce veľa pozlátka. Vlastne žiadne. Maštaľ. Ale dal nám sladkosť svojej lásky. My sme si spravili pozlátka, a už nevieme, čo ukrývajú. No sladkosť jeho lásky na nás čaká. Preto Vianoce môžu byť skutočne každý deň.