sep 102016
 

Liturgické texty
Audio homília

Máš dojem, že sa na teba Boh hnevá, lebo prežívaš ťažké obdobie a myslíš si, že ťa asi trestá? Uvedomil si si svoje hriechy a prežívaš nepokoj z toho, že ťa môže odmietať? Alebo sa utvrdzuješ v tom, ako si sám so sebou a so svojou vierou spokojný a hneváš sa skôr na ľudí, ktorí pri Bohu – možno aj v tvojom chráme – nemajú čo robiť? Alebo sa už kdesi vnútri hneváš aj na Boha, prečo dovoľuje zlým ľuďom vstupovať do tvojho sveta? Prečo ich Boh prijíma?

V dramatickom prvom čítaní liturgie tejto nedele je nebeský Otec predstavený ako hnevajúci sa Boh, ktorý hrozí trestom svojmu nevernému ľudu. Vo chvíli hroziacej záhuby vystúpi dopredu postava sprostredkovateľa, ktorý nájde spôsob ako hnev utíšiť a pripomenúť dôvod, pre ktorý má Boh ostať verný sebe a svojim prisľúbeniam. Prostredníkom v tomto príbehu z knihy Exodus je sice Mojžiš, viera nám však ukazuje, že je zároveň predobrazom Ježiša Krista, sprostredkovateľa skutočnej záchrany celého ľudstva. Tiež si potrebujeme pamätať, že príbeh je aj literárnym obrazom, ktorý vôbec neodkrýva to, čím vo svojom vnútornom svete prechádza a ako mení svoje zmýšľanie Boh. Poukazje skôr na skutočnosť, že napriek nevernému správaniu nás ľudí, môžeme dúfať v odpustenie, ktoré mení zlé zmýšľanie a skutky človeka. Príbeh nehovorí o tom, čo vôbec nemôžeme poznať, teda o tom, čo prežíva Boh. Uisťuje nás o tom, čo vo vzťahu s Otcom môžeme prežiť my ľudia. Je to uistenie o stálej prítomnosti jeho milosrdnej lásky, ktorú nám poslal v jej sprostredkovateľovi, Ježišovi.

Preto v druhom čítaní tejto nedele nachádzame svedectvo apoštola Pavla, ktorý hovorí: „dosiahol som milosrdenstvo, aby na mne na prvom ukázal Kristus Ježiš všetku zhovievavosť ako príklad pre tých, čo v neho uveria“. Úplne jednoduché a jasné priznanie apoštola o tom, že verí v Boha, ktorý mu namiesto svojho hnevu ponúka milosrdnú lásku. Vyznáva, že hoci bol „rúhač, prenasledovateľ a násilník“, predsa Boh Otec poslal Ježiša ako záchrancu hriešnikov a seba vidí ako prvého z nich. A tento vnútorný pohľad je charakteristický pre obnovenú vieru človeka. Keď dokážem vidieť seba ako hriešnika, na ktorého Boh nehľadí s hnevom, ale s túžbou darovať mu odpustenie a lásku, vtedy spoznávam Božiu realitu. Tú, ktorú nám Lukášovými podobenstvami o stratenej ovci a drachme a tiež o márnotratnom synovi, opisuje dnešné evanjelium. Je to realita starostlivého hľadania a radosti z ovce i mince, čo sa stratili. Je to realita Otcovskej lásky, ktorá chce domov darovať každému svoju synovi. Mladšiemu, ktorý pyšne odišiel, ale vrátil sa so skrúšeným srdcom i staršiemu, ktorý sice v otcovom dome ostal, ale v srdci zotrváva v hnev voči bratovi.

Čo ak veľkou prekážkou pôsobenia milosrdnej lásky Boha v tomto svete je hnev v srdciach nás kresťanov? Čo ak sme to my, čo často falošne projektujeme svoj vlastný hnev do postoja Božej spravodlivosti?

Myslím, že Božie slovo nám dnes ponúka veľmi jasné znaky na duchovné rozlišovanie. Prvým je prechod zo strachu k radostnému prijatiu toho, že ja som ten prvý hriešnik, ktorému Boh svoje milosrdenstvo ponúka. Ja ho najviac potrebujem. Druhým znakom je, že od strachu zo zlých ľudí prechádzam k praktizovaniu  radostého  hľadania toho, ako mám byť pre nich svedkom odpustenia. A v tomto vidím vážny dôvod na to, aby sme sa učili radostne praktizovať skutky milosrdenstva, ku ktorým nás pozýva mimoriadny milostivý rok.