máj 252017
 

Spomínam si, že keď som bol mladý, mal som túžbu počuť, ako sa spovedajú iní ľudia. Ale nie z nejakej zvrátenej zvedavosti, chcel som len zistiť, ako sa treba spovedať, porovnať sa, či sa vlastne spovedávam dobre. Dnes už počúvam spovede iných. Ale stále mi občas príde na myseľ, že by bolo zaujímavé vypočuť si, ako sa modlievajú iní ľudia, hlavne tí, ktorí sú tak naozaj Boží. Čo Bohu hovoria, ako s ním trávia čas…? Evanjelista Ján nám v 17. Kapitole ponúka úžasnú vec, keď nám opisuje Ježišovu modlitbu. Mám rád tento text, ukazuje dôvernosť, s akou sa Syn prihovára Nebeskému otcovi a ukazuje, jeho vedomie seba – zdravé sebavedomie, nájdenie vlastnej identity, Ježiš nám tu vyjavuje svoje túžby – čo boli jeho priority, na čom mu naozaj záležalo. Rád sa k tomuto textu vraciam, aby som sa pokúsil zosynchronizovať moje srdce s jeho srdcom.

Ježiš začína svoju modlitbu trochu zložitými slovami, ale v podstate jednoducho hodnotí význam svojho poslania: darovanie večného života ľuďom. Potom pridáva vetu, ktorá by mala zaujímať nás všetkých, ktorí chceme žiť večne. Zjavuje nám, čo je to vlastne ten večný život, v čom spočíva: „Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“

Úžasne jednoduché: Stačí poznať Boha a Ježiša Krista, a život – ten večný, máme. A kto iný by ho poznal, ak nie my, čo sa nazývame veriacimi? Úžasne jednoduché, ale zároveň úžasne zložité.

Keby sme si vedľa seba postavili desať vriacich katolíkov, ktorí veria v toho istého Boha, a dokázali by sme porovnať, a akého Boha veria, veľmi pravdepodobne by sme získali 10 rozličných predstáv o Bohu. A možno by tie rozdiely boli až prekvapivo veľké. A pritom každý z nich by bol presvedčený, že to jeho poznanie je to správne. Čo s tým?

Na priblíženie procesu poznávania používam rád jeden veľmi jednoduchý kuchynský príklad… Pred rokmi som žil v Rakúsku a zistil som, že do našej diecézy prišiel slúžiť iný kňaz slovenského pôvodu. Zatelefonovali sme si a dohodli sme si stretnutie. Mali sme sa ísť spolu navečerať. Reštauráciu vybral on: grécku. S Gréckom a gréckou kuchyňou som predtým nemal žiadne skúsenosti. Keď ten kolega videl, že bezradne pozerám do jedálneho lístka, navrhol mi, aby som objednávanie nechal na neho. Spýtal sa ma: „Poznáš tzatziky?“ „Nie.“ Moje poznanie bol absolútne nulové, ani som nikdy nepočul, že také slovo existuje. Kamarát povedal: „Výborne, tak si to dáme ako predjedlo.“ Moje poznanie rástlo. Už som vedel, že je to nejaké grécke jedlo a že sa to môže jesť ako predjedlo. Ale nič viac, nemal som ani predstavu, ako to vyzerá, ako to môže chutiť. Keď objednal, začal mi vysvetľovať: „To je taká dobrota z jogurtu a cesnaku. Zas som vedel čosi viac: už som aj vedel, z čoho približne je to urobené… A začal som mať aj prvé obavy: Jogurt a cesnak, divná kombinácia… Ale bolo to už objednané, nič sa nedalo robiť… Keď nám to doniesli, moje poznanie zasa rástlo: videl som, ako to vyzerá, ovoňal som to… A aby som nevyzeral blbo, počkal som, čo on s tým bude robiť a napodobňoval som ho. Bola to vlastne taká biela pomazánka, ktorá sa natierala na čerstvučký chlebík. A potom som to konečne ochutnal… Mňam, dobručké to bolo… V priebehu krátkeho času som prešiel od absolútneho nepoznania k tomu, že teraz môžem povedať: Ja poznám tzatziky, mám to rád a toto jedlo ostane pre mňa osobne navždy spojené so spomienkou na večer, kedy som spoznal zaujímavého človeka. Veľmi jednoduchý kuchynský príklad na to, ako naše poznávania a poznanie funguje. A tu môžeme vidieť aj nebezpečenstvá, ktoré sú s poznávaním spojené. Predstavte si, že by som bol v gréckej reštaurácii sám a náhodou by som si objednal Tzatziky, netušiac, čo to je. A ak by tam bol povedzme opitý kuchár a namiešal by tam niečo, čo tam nepatrí, alebo by použil pokazené suroviny, ochutnal by som a povedal by som si: Ja poznám Tzatziky, ale nemám to rád, fuj, už nikdy viac si to nedám. Znamenalo by to ale nie, že tzatziky sú hnusné, ale to, čo aj poznám ako tzatziky, je čosi nedobré.

To je jednoduché kuchynské poznávanie. Ale o čo zložitejšie je to pri poznávaní zložitejších realít, ako je napríklad poznávanie nejakého človeka, alebo dokonca poznávanie Boha, ktorého ani nevidíme.

Raz sa mi stalo, že pri jednej oslave som sedel vedľa jedného inžiniera. A ako to už býva, kombinácia ateistu, posilneného alkoholom, keď sa vyskytne v prítomnosti kňaza, akosi vždy cíti potrebu rozprávať sa o veciach viery. Veľmi dlho a veľmi podrobne mi vysvetľoval, prečo on v Boha neverí. Keď sa mi vyrozprával, povedal som mu: „Vlastne máte pravdu.“ Zachytil som veľké prekvapenie v jeho očiach: Úspech… po pár minútach priviesť k na svoju ateistickú stranu katolíckeho kňaza… Vysvetlil som mu však hneď aj, ako to myslím: „Máte pravdu. V takého Boha, ako ste ho tu opísali, v takého Boha neverím ani ja. Ani by som nemohol veriť. Veď by to urážalo moju inteligenciu.“

S poznávaním je to tak, že vždy dostávame nejakú prvú informáciu, či skúsenosť a táto je najsilnejšia, je akýmsi základom. A k nej potom pridávame ďalšie informácie, či skúsenosti, ktoré naše poznanie rozvíjajú, obohacujú. Dokonca aj informácia, ktorá mi do toho môjho konceptu nepasuje, aj tá je obohacujúca: Tak toto nie! Ale aj toto odmietnutie patrí do bohatstva môjho poznania.

A čo ak už prvá informácia, ktorú o Bohu dostávame, je deformovaná? A stáva sa to tak často: Boh, ako policajt, ktorý len čaká, kedy urobíme chybu, aby nás potrestal. Alebo Boh ako nejaký dobráčik, deduško, ktorý ani nemôže za to, aký je dobrý a je tu len na to, aby nás chválil, ochraňoval, naprával, čo sme pokazili… Alebo Boh, ako ktosi neprítomný, ktorého čas nastane až po našej smrti, akási životná poistka… A mnoho iných pomýlených predstáv o Bohu je rozšírených…

Pri poznávaní Boha často máme ten problém, že sme až príliš silno presvedčení o správnosti nášho poznania. Vyplýva to z obmedzenosti nášho intelektu a z účinkovania skrytej, ale predsa všade prítomnej pýchy. A aké je to nebezpečné! Život bez viery je chudobný. Ale život s dokrútenou vierou je priamo nebezpečný… aj pre samého veriaceho, ale i pre jeho okolie a svet. O príklady nie je núdza.

Ďalším problémom je, že poznanie pokladáme za čosi definitívne, uzavreté… Predstavte si, akou tragédiou je, keď o nejakom človeku povieme, že ho už poznáme… Napríklad v zlom, povieme: On je už raz taký. A skončili sme s ním, už u nás nemá šancu. Alebo ak to povieme v dobrom: On je taký a taký. A zamilujeme sa do našej predstavy o tom človeku, nie do reálnej osoby… Poznávanie je proces a tento proces má tvoriť živý vzťah… S človekom, ale o to viac v Bohom.

Ako teda na to? Majme dosť pokory nechať sa usvedčiť z omylov, to oslobodzuje a otvára nové perspektívy. Buďme pripravení na prekvapenia, dokonca by sme ich mali aj aktívne vyhľadávať. Zdroje poznania Boha máme v podstate tri: Je to jeho zjavenie – Božie Slovo. Ďalej je to svedectvo tých, ktorí Boha dobre poznajú (alebo ževraj poznajú). No a napokon je to naša vlastná skúsenosť. A aj tu by sme mali byť opatrní, lebo aj to je veľmi komplikovaná záležitosť… Treba vnímať konanie Boha v našom vnútri a v našom živote. Ale pravdivo, nesmieme mu pripisovať niečo, s čím on nemá nič spoločné.

Poznávanie Boha je trvalý proces, ktorý by mal mať popredné miesto v našom živote. Ide o veľmi veľa. Pán Ježiš nám v dnešnom evanjeliu pripomína, že práve v tomto spočíva večný život.