apr 022015
 

AI:   Predpokladám, že tých, ktorých sa to týka, to zaregistrovali a majú to vyriešené. Teda že v utorok bol posledný termín na odovzdanie daňového priznania. Ide v ňom nielen o zaplatenie daní, ale aj o výšku, či veľkosť majetku.

Mimochodom – ste bohatí? Keď spočítame hodnotu bytu, prípadne domu, auta a osobných vecí, tak sme na starú menu skoro všetci milionári… Je to však skôr o znehodnotení koruny, než o skutočnom bohatstve.

Pamätám si scénu z kontroverzného filmu Miloša Formana Ľud verzus Larry Flynt. V miestnosti plnej cigaretového dymu s pohárikom v ruke ťuká do pokladne tržbu a iné veci a ako výsledok vychádza jednotka so šiestimi nulami – sme milionári! Americký sen. Chlapec z problematickej rodiny, zaznávaný, žijúci na periférii spoločnosti nájde spôsob, ako zarobiť a postupne sa stáva vydavateľským magnátom. Ale poďme domov – v pondelok som v správach počúval o podpore start-upov a možnosti založiť akciovku za jedno euro. Myslím, že aj Slováci snívajú o tom, ako stať milionármi, samozrejme v eurách.

 KE:   Pred chvíľkou sme počúvali finále životného príbehu muža, ktorý mal na to, aby sa stal nie milionárom, ale miliardárom. Kristus mal však iný cieľ života. A skončil presne naopak, absolútne chudobný. V starej mládežníckej piesni sme spievali: Bohatý stal sa chudobným, nemá nič, má len kríž a štyri kliny k nemu. Podľa odborníkov i väčšiny zobrazení boli len tri.

 DI:   Neviem, či rehoľníci skladajúci sľub chudoby majú na mysli takéto pripodobnenie svojmu Majstrovi. Alebo ide skôr o zbavenie sa záťaže majetku, aby neprekážal v duchovnom živote. O čom je chudoba zasvätených?

Pri pôvodných reholiach, rádoch išlo o to, že členovia naozaj nič nemali, nevlastnili. Kláštory však mali majetok, najmä pôdu, teda mohli byť bohaté a často aj boli. Sv. František z Assisi preto na začiatku nechcel ani kláštory, aby bola chudoba 100 %. A aj keď neskôr jeho duchovní synovia kláštory mali, pôdu nemali a žobranie patrilo k základným prvkom.

Osvietenstvo prinieslo zákaz žobravých reholí a problém pri vzniku nových. V 19. storočí don Bosco na podnet ministerského predsedu Cavoura rieši problém chudoby právnou kľučkou. Členovia ním založenej kongregácie síce pred štátom mali majetok, ale v rámci vnútorných predpisov ním disponovala rehoľa. V decembrovom Bartolomeji som spomínal jedného z nich, saleziána Tibora, ktorý síce ako majster v dielni (bolo to za boľševika a on bol ilegálny kňaz) nezarábal najhoršie, ale i na kúpu ruksaku si musel pýtať dovolenie predstaveného.

O niekoľko desaťročí neskôr žijúci Charles de Foucauld odchádza na púšť medzi moslimov, Takto sa zrieka všetkého a žije v prostredí, kde ani nič mať nemôže.

Myslím, že pri všetkých modeloch (a je ich viac, než som spomenul) ide o to, ako sa priblížiť k jadru, zmyslu  chudoby. Majetok robí človeka nezávislým. Ak mám, nemusím pýtať, ani požičiavať. Proste disponujem. Zrieknutie sa majetku teda znamená prijatie závislosti na človeku, poníženie sa. Na druhej strane práve toto robí človeka nezávislým na majetku a teda slobodným a bohatým na duchovné hodnoty. Čo je úžasný paradox.

 PAR:  Práve spomínané prijatie závislosti môže byť snahou o napodobnenie Majstra v závere jeho života. Kristus sa nezrieka iba šiat a iných drobností, čo mu ešte pri súdnom procese ostali. On prijíma závislosť na rozhodnutí ľudí. Nechce ničím disponovať, o ničom rozhodovať. V Getsemanskej záhrade, keď Peter vyťahuje meč a chce ho chrániť, hovorí: „Daj svoj meč na jeho miesto! Alebo si myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a on by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov? Ale ako by sa potom splnilo Písmo, že to má byť takto?“ (Mt 26,52-53) Vyzerá, že jediná vec, ktorú si Ježiš necháva, ktorú „vlastní“ je vedomie plnenia Božej vôle a teda blízkosť Otca. Duchovný kapitál. Pilátovi (ako sme dnes počuli) hovorí: „Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom“. (Jn 18,36) Ale aj: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ (Jn 18,37) Jeho pohľad je tak upriamený na nebo a oslobodený od všetkého, čo môže mať na zemi, že sa zrieka i svojej matky a zveruje ju učeníkovi Jánovi: „Žena, hľa tvoj syn; Hľa, tvoja matka“. (Jn 19,26) Myslím, že i takto, z pohľadu chudoby, možno chápať tieto slová. Ba zdá sa, že Ježiš sa nakoniec zrieka i duchovného kapitálu, vedomia blízkosti Otca a istoty plnenia jeho vôle: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34)

Toto je už absolútna chudoba! Kráľ vesmíru na kríži nemá úplne nič. Úplné sa zriekol všetkého, nakoniec i života. Golgota, najvyšší kopec sveta! Vrchol chudoby.

 MY:   Vráťme sa však k otázke cieľa chudoby. Kalvárska dráma ho totiž rozširuje. Dáva kresťanskej chudobe nový rozmer. Tu nejde len o nejakú nezávislosť na všetkých a na všetkom. Ani o oslobodenie od námah a trápení, ktoré starostlivosť o majetok prináša. Ani od túžob, či iných vecí zaťažujúcich myseľ. Tento pohľad na chudobu totiž môžeme nájsť aj u filozofov, či v náboženských smeroch, kde človek dosahuje dokonalosť nezávislosťou od sveta. Sú to vysoké stupne dokonalosti, svätosti.

Kristovi a v kresťanskej chudobe však nejde o stupeň dokonalosti, ale o mieru otvorenia sa, o vytvorenie priestoru Božiemu pôsobeniu. Keď ja už nemám, nielen že môžeš, ale musíš konať Ty, Pane. V tom je sila chudoby. To prežil František Assiský a možno aj preto ju nazval pani chudobou. Pani, s ktorou prichádza Pán, Boh. Jeho požehnanie a pôsobenie. Pochopenie tohto vyššieho, špecificky kresťanského cieľa je veľmi dôležité. Lebo v podstate  nejde o to koľko mám, či nemám, ale o to, nakoľko dám, či nedám vo svojom živote priestor Bohu. I preto Ježiš začína svoje blahoslavenstvá vetou: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ (Mt 5,3) V nich panuje, cez nich koná Boh. Pavol túto chudobu v duchu zas opisuje slovami: „Viem žiť skromne a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť, i núdzu trieť. Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ (Fil 4,12-13)

V tomto ponímaní sa chudoba neuveriteľne podobá poslušnosti. Pavol vo svojom chválospeve o Kristovi, Božom služobníkovi píše, že sa „zriekol seba samého…uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť.“ (Fil 2, 7-8). Chudoba a poslušnosť sú akoby dve strany jednej mince pokory. Ježiš apoštolom pri poslednej večeri v podobenstve o viniči hovorí: „bezo mňa nemôžete nič urobiť“. (Jn 15,5) Cieľom zasvätenia sa Bohu sľubmi poslušnosti a chudoby teda je: Chcem plniť Tvoju vôľu Pane a chcem sa zrieknuť všetkého, čo mi bráni v tom, aby som už nežil sebe, ale Tebe. Úžasne to vyjadril sv. Pavol v liste Galaťanom: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20-21)

A tu vidíme, že to je vlastne cieľ každého kresťana. Tak nás k tomu povzbudzuje sv. Pavol v liste Rimanom: „Nik z nás totiž nežije pre seba a nik pre seba neumiera; lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi. Či teda žijeme alebo umierame, patríme Pánovi.“ (Rim 14,7-8)

 ADE:   Kiežby tieto jeho slová platili o každom rehoľníkovi, kiežby platili o každom z nás. Kiežby našim snom nebolo zarobiť milión, ale užívať všetko, čo máme s Pánom. Teda dávať mu k dispozícii seba samého so všetkým čo máme. Lebo to je čnosť chudoby – dať Bohu nie desiatok, nie polovicu, nie nejakú časť, ale 100 %.

Na druhej strane je to najlešia investícia, akú môžeme v živote urobiť. Veď takto získame Nebeské kráľovstvo. Amen.