mar 282016
 

Kedy ste naposledy počuli niečo ako: Prázdne gestá! To sú len prázdne gestá… A kedy ste to vy sami naposledy povedali? Určite, svet okolo nás (a žiaľ aj v nás) je plný rozličných druhov prázdnoty. A z nej sa rodia aj gestá, ktoré sú vyprázdnené. Gesto podľa slovníka je len niečo, čo doplňuje reč. Ale sú gestá, ktoré hovoria viac než obrazy a slová. V dnešnom čítaní zo záveru Matúšovho evanjelia sa pripomína gesto, ktoré naplnilo a bude napĺňať celý svet. Jeho súčasťou je aj Ježišovo zmŕtvychvstanie.

Počuli sme ako ženy (Mária Magdalén a iná Mária) rýchlo vyšli z hrobu, v ktorom predtým ležalo Ježišovo mŕtve telo a so strachom aj s veľkou radosťou sa rozbehli za učeníkmi. Ako píše Matúš – evanjelista udialo sa to na úsvite prvého dňa v týždni, keď sa pominula sobota. Týmto ženám sa prihovoril anjel, ktorého zjav bol ako blesk a odev biely ako sneh. Jeho výzor dokázal ochromiť aj strážnikov, čo tam boli. Anjel ženám oznámil, že tu v hrobe márne hľadajú Ježiša. Lebo vstal ako povedal. A dodal: „ A rýchlo choďte povedať jeho učeníkom: „Vstal z mŕtvych a ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte.“

Premýšľam o tom, na čo asi mysleli vtedy tie ženy, ktoré sa tiež pokladali za Ježišových učeníkov. Predstavujem si, ako sa určite tešili z prísľubu, že budú môcť Ježiša znovu uvidieť, len sa potrebujú presunúť do Galiley. A ako sa báli toho, čo im na túto bláznivú správu povedia ostatní učeníci. Muži, ktorí sami ešte žili v strachu niekde za „zatvorenými dverami.“

A tu prichádza znovu to gesto Boha voči človekovi, vo verši č. 9 čítame: „A hľa, Ježiš im išiel v ústrety a oslovil ich.“

 

Boh ktorý vychádza každému z nás v ústrety!

 

Boh ktorý nás každého oslovuje!

 

To je gesto, ktoré bude vždy v sebe niesť hĺbku života a zároveň plnosť srdca. Gesto, ktoré vždy ponúkne nádej. O tom je celý Ježišov príbeh – príbeh Boha, ktorý vyšiel v Ježišovi človeku v ústrety. Napriek tomu, že ho to stálo všetko to, čo sme v uplynulé dni slávili a o čom sme premýšľali. To „miseri – cordia“ zníženie srdca Boha znamená pre každého z nás príležitosť odvážne sa postaviť akémukoľvek druhu prázdnoty v nás.

Ani neviem, čo je viac pravdivé: či to, že prázdno v nás produkuje prázdnotu sveta naokolo, alebo je to naopak, že prázdnota vo svete tvorí prázdno v našich srdciach… Nech je to tak, či onak – súčasťou tohtoročnej oslavy Veľkej noci pre mňa je pozvanie učiť sa od Boha robiť podobné gestá. Hlboké životom a plné srdcom.

Inšpiroval ma k tomu už dominikánsky mních Timothy Radcliffe, ktorý vo svojom príspevku na 51. medzinárodnom eucharistickom kongrese na Filipínach koncom januára tohto roku povedal. Parafrázujem: Potrebujeme dnes robiť viac než iba písať dokumenty. Tie veľakrát málokto číta. Potrebujeme v cirkvi odvážne gestá, ktoré sa prihovoria mnohým. A spomenul sv. pápeža Jána Pavla II. či súčasného pápeža Františka. Áno, myslím že práve cez súčasného svätého otca nás Boh učí tomuto umeniu.

Napríklad jeho nedávna cesta v Mexiku a stretnutie s mladými, kde počúvajúc ich príspevky si vypýtal ceruzku a robil si poznámky. To bolo pre mňa Gesto. Mladým z Mexika, ale verím že aj všetkým, ktorí to sledovali na obrazovkách ukázal, že to, čo mu tí mladí hovoria, je pre neho rovnako dôležité ako dopredu pripravený príhovor. Alebo nedávno vo Veľkom týždni, keď na Zelený Štvrtok slávil sv. omšu v Centre pre žiadateľov o azyl a po sv. omši si podal ruky s každým s takmer 1000 účastníkov. https://www.youtube.com/watch?v=Zd8N_oMqahk.             Riadne bláznivé, stálo ho to vyše hodinu času. Ale povedal tým veľmi veľa o hĺbke života, ktorý sa rodí v stretávaní sa so Životom a o plnosti srdca toho, ktorý hoci je Boh sa necháva volať Otcom.

Aj naše gestá môžu budovať svet či cirkev ako spoločenstvo, v ktorom nikto nie je tak chudobný, že by nemal čo ponúknuť druhým; a nikto tak bohatý, že by sa nemal čo naučiť od druhých.

Oplatilo by sa ešte premýšľať o láskavosti, s akou sa Ježiš v dnešnom evanjeliu prihovoril ženám. Na rozdiel od anjela, ktorý to vybavil oficiálne (…choďte k jeho učeníkom…) Ježiš hovorí: „Choďte a oznámte mojim bratom….“ Aj o nás všetkých dnes hovorí: moji bratia, moje sestry…

Možno ešte urobíme v živote veľa prázdnych gest. Verím, že nie úmyselne. Ale nech nás premýšľanie o týchto 2 otázkach sprevádza počas celého veľkonočného obdobia: Kedy si ty zažil, že ti Boh vyšiel v ústrety? V čom si si uvedomil, že sa ti Boh prihovára?

A možno na záver dobre padne postreh filozofa Martina Heideggera: Nauč sa najprv ďakovať, to ťa naučí premýšľať.

A tak, ďakujem Ti, Bože, za to, že mi neustále vychádzaš v ústrety. Že si ku mne hovoril, aj keď som bol na poklone pri hrobe Tvojho Syna. Že si Bohom – Otcom. A si plný hĺbky života a láskavej plnosti srdca. Amen.

 

image