mar 292017
 

Nedávno som stretol jedného kolegu, ktorý je v technických otázkach oveľa pokročilejší, ako som ja. S obdivuhodným nadšením, až entuziazmom mi vykladal, ako do hlbokej noci riešil problém efektívnejšieho prepojenia jeho „smartfónu“, „smartvoču“ a iných jeho osobných mobilných zariadení a ako sa mu nakoniec podarilo vynájsť až neuveriteľné vylepšenia, ktoré mu ohromne uľahčia a vylepšia …hmm… čo mu to vlastne vylepšia???… existenciu!!!

Mlčky som sa na neho pozeral. Usmieval som sa… Jednak som celkom nerozumel všetkým slovám, čo vychádzali z jeho úst… Zároveň som si jasne uvedomoval, že ten svet, do ktorého sa pokúšal dať mi nahliadnuť mi bol celkom cudzí… no a úprimne… vôbec ma to nezaujímalo… No veľmi úprimne som však aj obdivoval, ako sa dokázal zapáliť za vec… a vnímal som, v akom kontraste k tomu je môj nezáujem…

A v tom momente som si uvedomil, v akej sme situácii my veriaci a hlavne kazatelia, keď sa pokúšame s nadšením hovoriť o našej viere a ponúkať ju… no a na strane prijímateľov nachádzame nepochopenie, nezáujem a chlad…

Na túto situáciu som si tiež spomenul, keď som sa pripravoval na naše dnešné stretnutie. Vzal som do rúk evanjeliový text od sv. Jána, ktorý sa bude na piatu pôstnu nedeľu čítať v našich kostoloch a uvedomil som si, ako málo mu ja sám a vlastne aj väčšina z nás vo všeobecnosti rozumieme. To, čo budeme počuť je pre nás príbeh… Ale… evanjelisti a medzi nimi excelentným spôsobom svätý Ján neboli len rozprávačmi príbehov. Oni boli ohlasovateľmi Božieho Slova. A zvlášť evanjelista Ján bol bravúrnym teológom, ktorý nie jednoducho zrozumiteľným jazykom v náročných, no krásnych obrazoch zjavoval Božie pravdy neuveriteľnej hĺbky. A my žiaľ často ostávame na povrchu a len „počúvame príbeh“.

Preto mám teraz smelú ambíciu spolu s vami načrieť do nevyčerpateľného bohatstva hlbokého príbehu a niečo z neho si priblížiť. Vyberiem z neho len dve, zdanlivo rozdielne témy a potom si pozrieme, čo ich spája… Budeme počuť o vzkriesení Ježišovho priateľa Lazára. Je to posledné zo siedmych veľkých znamení, ktoré opisuje evanjelista Ján. Sú to vlastne zázraky, ale samotný Ján nepoužíva pomenovanie zázrak, ale znamenie. A to je podstatné. Vypočujme si teda, ako evanjelista tento príbeh začína rozprávať:

Jn 11, 1-16

Ján opisuje, že Lazár a jeho sestry patrili k jeho priateľom, ba boli jeho obľúbencami. Osobne som veľmi citlivý na rodinkárstvo, ktoré je jedným z prejavov skorumpovanosti našej spoločnosti… Všetci sme si rovní, ale niektorí sú si rovnejší… všetko sa dá vybaviť v rodine, na základe známostí… A keď nemáš známych, alebo kopu peňazí na „kúpenie si“ známych, si druhotriedny, nie si nikto… Dosť mi to vadí. A tak by som očakával, že aspoň v tom Božom svete, v realite Božieho kráľovstva si budeme všetci rovní a dočkáme sa spravodlivosti…

A tu Ján prichádza s opisom, že aj Boží syn mal svojich vyvolencov… Lazára a jeho sestry, ktorých miloval a trávil s nimi veľa času… Dokonca aj z dvanástich je jeden, ktorý je pomenovávaný slovami: „Ten, ktorého Ježiš miloval…“

V celom Svätom písme je téma vyvolenia témou kľúčovou. Provokuje ma to, ale to je asi dobre, tak to má byť. Všimnime si, že evanjelista Ján používa označenie „učeník, ktorého Pán miloval“, keď hovorí o sebe. A toto je kľúč k porozumeniu. Nekonečne spravodlivý Boh sa nedopúšťa nespravodlivosti, keď má svojich vyvolencov v tom prípade, ak si volí každého jedného bez rozdielu, aby s ním mal celkom jedinečný, výnimočný vzťah. Ak sme vyvolení všetci, tak mať vyvolených nie je nespravodlivé.

Bolo by dobré sa v opovážlivej úprimnosti spýtať seba samého, či sa cítim byť Bohom vyvolený, milovaný, tak jedinečne a originálne… Je to kľúčové pre náš život. Všimnime si, aké perspektívy nám to otvára. Ježiš mal ráz súrodencov Lazárovcov… Cítil sa s nimi dobre, nemusel sa k ničomu nútiť… A oni sa tiež nemuseli k ničomu nútiť… Ako sa len tešili, keď bol Ježiš s nimi. A koľko mu len pomohli v jeho diele: vedome i nevedome… Tak je to medzi naozaj dobrými priateľmi: Idem k priateľovi, nie preto, že on niečo potrebuje a ja sa musím teraz premôcť… Idem, lebo chcem, mám na to chuť. A keď sa budeme lúčiť, mám chuť povedať mu: „Ďakujem ti, že som mohol byť s tebou, bolo mi dobre, moc som si to užil…“ No ale on odvetí: „Ja tebe ďakujem, tvoja prítomnosť ma moc potešila a pomohla mi.“ Obaja sú obdarovaní. V náboženskom živote to môže vyzerať tak, že ja niečo robím, lebo je to správne, ale musím sa k tomu nútiť, lebo na to nemám chuť. Aj to má svoju hodnotu, a nie malú. Ale o čo krajšie je, a o čo vyšší level to predstavuje, ak je tam ten súlad sŕdc a ja sa nemusím premáhať, lebo sa cítim byť vyvolený, mimoriadne osobne milovaný a sám veľmi osobne milujem.

Vyvolenie patrí ku kresťanstvu. Vyvolený národ, hoci bol vyvolený, necítil sa byť takým, keď musel trpieť ako následok svojho hriechu.

Pozrime sa teraz, ako „znamenie“ o vzkriesení Lazára pokračuje ďalej:

Jn 11, 17-44.

Odborníci na sväté Písmo učia, že rozprávanie o vzkriesení Lazára bolo v prvotnej cirkvi súčasťou predkrstnej katechézy, teda vyučovania tých, ktorí mali byť pokrstení. Taktiež sa používalo pri kajúcnikoch a rovnako ako to robíme my teraz, tento príbeh sa opakoval v príprave na slávenie Veľkej noci. Z teologického hľadiska je pre správne chápanie tohto textu neprehliadnuteľná jeho podobnosť s rozprávaním o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Je tu podobnosť, ale aj veľká rozdielnosť. V Ježišovom prípade ide o zmŕtvychvstanie, povstanie do inej reality, u Lazára o vzkriesenie, znovuoživenie a návrat do starého života. U Ježiša sa kameň odvaľuje sám, u Lazára ho Ježiš káže odvaliť. Všimnite si, aké je silné posolstvo plachiet: Keď Ján rozpráva o veľkonočnom ráne, spomína, že učeníci nazreli do hrobu, videli plachty a uverili. Prečo? Plachty ostali tam, kde boli predtým, v nezmenenej polohe… Len telo tam už nebolo. Keby ho niekto odniesol, tak aj s plachtami, poprípade by tam plachty nechal, ale inak uložené či rozhádzané. Lazár vychádza von aj s plachtami a aby sa mohol vrátiť do života, musia mu ich uvoľniť.

A tak sa v prvotnej cirkvi kládol pred oči tento príbeh novokrstencom, kajúcnikom i všetkým pred Veľkou nocou aby si uvedomili, čo chcú a čo majú zažiť: či zmŕtvychvstanie s Ježišom k novému životu, alebo len oživenie s Lazárom, pričom si ponesú so sebou plachty mŕtvych. A čo to je? No, to je zlým životom nadobudnutá nesloboda, ktorá nás robí neschopnými k láske. Jednak človek nie je schopný prežiť vedomie, že je Bohom vyvolený, jedinečným spôsobom absolútne a bezpodmienečne milovaný… A potom je to získaná neschopnosť milovať. Spôsobuje ju nesloboda, naviazanosť na hriech, pýcha, sebectvo a zlo každého druhu. To všetko nás robí neschopnými milovať. Trochu si to môžeme priblížiť na príklade tak bežnom: Mladí často nechápu, prečo by si nemohli prejavovať vzájomnú náklonnosť už pred svadbou intímnym spolužitím. Veď je to tak lákavé, príjemné, obaja to chcú a nikomu tým neškodia… Ale škodia!!! Robia sa neschopnými ozajstnej lásky, vyjadrenej v absolútnym, jedinečným a výlučným darovaním sa a prijímaním sa v manželstve.

Rozprával som sa o tomto s jedným kolegom a on vyjadril svoju skúsenosť, že toľkí z jeho ľudí v kostole sa vo vzťahu k Bohu nevedia cítiť byť Bohom milovaní, jedinečne milovaní… Skôr majú inú skúsenosť… Prečo?

Jednoducho ostávame na úrovni oživenia Lazára a nedosahujeme Ježišovo vzkriesenie.

Teraz sme aj my v situácii, že sa pripravujeme na veľkonočnú spoveď a oslavu Veľkej noci. Ako bude vyzerať naše opustenie hrobu? Sú dve cesty. Lazárova a Ježišova.