júl 202018
 

Pozerám do Božieho slova 16. cezročnej nedele a celkom to tam vonia baraninou. Priamo v čítaniach som o ovciach našiel viac odkazov, ako ich bolo na Veľkonočnú nedeľu Dobrého Pastiera. Téme duchovných pastierov sa tak neviem vyhnúť.

Začnem spomienkou na čas v našom kláštore, keď som poverenému bratovi pomáhal pri starostlivosti o ovce. Nezabudnem na to, ako raz prišiel čas ostrihať ich a z blízkeho salaša nám prišla záchrana aj so stojčekom na strihanie. Ale majstrovi sa strojček pokazil. Podujal som sa urobiť úlohu tradičnými železnými nožnicami na strihanie vlny. Ručne som ovcu stihal hodinu a trištvrte, už jej bolo dlho ležať. Nechcel som ju vypustiť s hamšíkovským strihom, tak som jej pokusy zdvihnúť sa vždy zastavil. Mňa boleli prsty, ju asi niekde mojou nešikovnosťou pristrihnutá koža. Bolo mi jej ľúto, ale musela vydržať moju amatérsku starostlivosť. A vôbec, vždy museli ovce v ohradníku čakať, kedy im ja vodu prinesiem a v zime sa museli uspokojiť so senom, aké som im dal. Možno by tie ovce takú starosť, akú ponúkam, radšej ani nechceli, pomyslel som si niekedy… akého pastiera by ovce chceli?

Zhrniem, aký obraz dobrého pastiera, ktorým je sám Boh, nachádzam v prvom čítaní, ale aj v následnom žalme 23 (Pán je môj pastier) a vôbec v čítaniach liturgie tohto dňa.

Akým typom pastiera sa v duchovnom rozmere ukazuje Boh? Tu je zoznam toho, čo som tam našiel: zhromažďuje svoje stádo; dáva pokrm, ktorý je naozajstnou obživou; sleduje zlé skutky tých pastierov, ktorí sa nestarajú a nepasú ovce, ba rozháňajú jeho stádo; zabezpečí plodnosť svojho stáda; osvieži a napojí; utešuje a sprevádza na ceste; zbavuje strachu; vyučuje a dáva pokoj; ručí, že ani jednu ovcu nestratí, ponúka skutočnú, nie zdanlivú istotu záchrany – spásy.

Pri službe kňaza sa niekedy pýtam, prečo toľkí z ľudí o duchovnú službu už veľmi nestoja. Nie tak zriedkavo dnes počuť hlasy o tom, že veriacim netreba pastierov, lebo bez nich si človek môže lepšie budovať vzťah priamo s Bohom. Prvé čítanie tejto nedele, vybrané z 23 hlavy proroka Jeremiáša, tiež akoby podporovalo takéto zmýšľanie, veď začína vetou „Beda pastierom, ktorí nivočia a rozháňajú stádo, ktoré ja pasiem.“ (Jer 23,1)

Ježiš sa sám predstavuje v duchu vety, ktorú sme počuli od proroka Jeremiáša, že totiž stádo pasie on. Zároveň však predpokladá, že má spolupracovníkov, ktorí s ním spolupracujú na jeho diele. On je pastierom, ale predpokladá, že má v tejto úlohe takých spolupracovníkov, ktorí sa s ním namáhajú.  Oni sú dokonca od neho poslaní a súdi ich za to, ak sa zverenej službe neodovzdávajú úplne. Moja poradná biblická príručka uvádza, že je táto stať jediným miestom Markovho evanjelia, kde sú Ježišovi spoločníci menovaní ako „apoštoli“. Započúvajme sa do state evanjelia s takýmto uhlom pohľadu:

Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili. On im povedal: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty.

Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich.

Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam. (Mk 6, 30-34)

Ježišovi bolo ľúto ľudí, ktorí boli ako ovce, ktoré pod svojou starostlivosťou musí zjednotiť on sám, ale uskutočňuje to cez ochotných pomocníkov – apoštolov. Nevykonáva všetko sám. Pre budovanie skutočnej jednoty stáda si vyberá spolupracovníkov, ktorí sa budú vracať, aby sa  zjednotili s ním a medzi sebou navzájom. On sám je totiž centrom, ku ktorému sa má všetko vrátiť a ktoré zaručuje jednotu stáda. Preto sa tu apoštolmi nazývajú tí, ktorí predovšetkým nie odchádzajú, ale tí, ktorí „sa zišli k Ježišovi“ naspäť, akoby k podstatnému stredu. Všetko, čo robili a učili mu vyrozprávajú, lebo to podlieha jeho posúdeniu. A on apoštolom, spolupracovníkom pastierskej služby, chce dopriať potrebný odpočinok a nasýtenie, ktoré im už chýba. Rozmer chleba sa zdá tiež nie náhodný, ale nanajvýš dôležitý. Nie iba apoštoli sú hladní. V tejto kapitole Marek rozpráva o prvom rozmnožení chleba, pri ktorom apoštolov vyzve, aby to boli oni, ktorí dajú hladnému ľudu jesť. V ďalších kapitolách sa predstaví kanaánska žena, ktorá tiež spomenie chlieb, na ktorom chce mať účasť a nasledovať bude aj príbeh o druhom rozmnožení chleba. Vo svetle slávenia Eucharistie, ktorej ako duchovný pastier predsedá kňaz, ale jej stredom je Kristus, nemožno prehliadnuť pozvanie Kristových učeníkov k jednote. On sám je ten, čo zhromažďuje veriacich, ale jednotu vytvára vedomie jednej lásky Boha k svojim deťom, jediného daru odpustenia pre všetkých, jediného stáda, ktoré dar zmierenia s Otcom utvára. Takto osvetlené rozprávanie evanjelia o Ježišovej ľútosti na veľkým zástupom, ktorý zjednotila nádej vložená do jeho osoby, sa stáva pozvaním k jednote. V Eucharistii, ktorej slávením sú kňazi poverení, sa slávi jednota. Je to obeta Baránka, ktorý prekonáva rozdelenie. Rozdelenie, ktoré hrozí ľudstvu od pádu prvých ľudí a ktoré poznačilo už prvotnú Cirkev. V nej hľadali spásu veriaci pochádzajúci zo židovstva a vyrastajúci v prostredí prikázaní pochádzajúcich z dlhej tradície židovskej viery i kresťania, ktorých prichádzajúcich z rozličných národov s Bohom zmierila a zjednotila viera v zmierenie v Kristovi Ježišovi. List Efezanom svedčí o tejto novej jednote ustanovenej Kristom.

Bratia, v Kristovi Ježišovi ste sa teraz vy, čo ste boli kedysi ďaleko, stali skrze Kristovu krv blízkymi.

Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo, tým, že zrušil zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach, aby v sebe z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka, a nastolil pokoj; aby v jednom tele skrze kríž v sebe samom zabil nepriateľstvo a zmieril oboch s Bohom.

Prišiel a zvestoval pokoj vám, čo ste boli ďaleko, a pokoj tým, čo boli blízko; lebo skrze neho máme obaja v jednom Duchu prístup k Otcovi. (Ef 2,13-18)

Viera v Boha nás vedie k túžbe stretnúť Ježiša priamo, bez zbytočných prekážok. Táto viera rastie prijímaním jednoty, ktorú Ježiš buduje, keď nás v slávení Eucharistie pozýva sláviť jedného Otca v jednom Duchu. V tom Duchu Svätom, ktorí nás učí slúžiť si navzájom podľa zverených úloh a v láske prijímať všetkých – aj „tých, čo sú nám ďaleko“ (por. Ef 2,13).  V službe rozptýleným ovciam, zjednoteným do jednoty Božieho ľudu mal Ježiš svojich spolupracovníkov vtedy a chce ich aj dnes. Chcem odprosiť za všetkých duchovných pastierov, nás katolíkov, aj iných, ktorí sa s tým vedia zjednotiť, že náš život bol niekedy viac sklamaním a nie povzbudením k návratu pred Ježiša. Chcem poprosiť Pána, aby rástla naša túžba a práca, aby vo svete plnom rozdelení boli duchovní pastieri ľuďmi, ktorí pozývajú k návratu k Ježišovi ako k stredu. Sú poslaní, aby boli apoštolmi, aby ich život bol pozvaním tvoriť jednotu okolo Krista, do ktorej vstupujú im zverené spoločenstvá veriacich, ba celé Božie stádo a všetky rozptýlené Božie deti celej ľudskej rodiny…