máj 272007
 

Bratia a sestry,
možno ste už boli niekde v zahraničí a najmä keď ste nevedeli reč danej krajiny, bolo dosť ťažké sa orientovať a dorozumieť. Ešte horšie bolo, ak človek náhodou v takejto situácii zablúdi. Vtedy spoznáme, aký veľký dar je rozumieť sa navzájom.

V prvom čítaní sme počuli, že apoštolov počúval obrovský zástup ľudí z rôznych národov.

Neviem, či ste ich stihli porátať, koľko ich bolo. Keď ich spočítame, vyjde nám naozaj úctyhodné číslo: 17. Toľko národov pokope sa málokde stretne. Ale ešte oveľa väčší zázrak bol, že všetci apoštolom rozumeli. Sami sa tomu divili. „Ako je to možné, že všetci ich počujeme v našej rodnej reči?“ Máme na to jednoduchú odpoveď: To bola robota Ducha Svätého. On má moc zjednocovať. Všetci poznáme ten príbeh zo Starého zákona o babylonskej veži. Tam ľudia zhrešili tým, že chceli sami seba osláviť. A napriek tomu, že zrejme hovorili jednou rečou, zrazu sa prestali rozumieť. Tak sa to stáva tam, kde niet Ducha Svätého, kde dáme priestor len sebe samým, aby sme my vynikli. Človek vtedy chce presadiť samého seba, svoj názor, nepočúva iných a zjednotiť sa je nemožné, nedá sa dohodnúť. Pri stavbe babylonskej veže nebolo problémom ani samotná stavba. Horšie bolo to, že si ľudia chceli touto stavbou urobiť meno. Tam, kde človek necháva priestor svojej pýche, tam niet miesta pre Ducha Svätého. Tam, kde človek chce, aby on sám vynikol, tam Duch Svätý nemá veľa možností na účinkovanie.

Ide teda o to, zamyslieť sa, čo a ako robiť, aby sme boli vždy pod vplyvom Ducha Svätého, aby sme mu nechávali priestor v našom živote, aby sme nemali postoj „všetko viem“, „všetko dokážem“ a „všetko spravím“. Alebo aj keď nie priamo takýto postoj, tak postoj „ja Ducha Svätého nepotrebujem“ alebo „hlavne, že ja vyniknem“. Každý z nás má nejakú úlohu, ktorú sme dostali v živote. Každý robí to, na čo má schopnosti, dary, talenty. Nič z toho nám však nemá slúžiť k pýche. Akonáhle cítim, že ma moja činnosť zvádza k sebaobdivovaniu, treba s tým urýchlene niečo robiť. Nie skončiť tú svoju úlohu. Ale prosiť v modlitbe o to, aby sme nepodľahli pokušeniu pýchy. Vieme, že pýcha je jediným hriechom, ktorý bráni pri vstupe do neba. Navonok sa prejavuje rozličným spôsobom, napríklad krikom, hádkami, hnevom, opovrhovaním, ohováraním či osočovaním alebo neschopnosťou ustúpiť atď. Ak je človek pyšný, nedostane sa do Božieho kráľovstva. Naopak, ak sa snaží o pokoru, má brány neba na dosah.

V Číne sa rozpráva príbeh o smrti čínskeho generála, ktorý po smrti prišiel k sv. Petrovi a žiadal ho, aby mu ukázal peklo aj nebo. Peter mu ukázal peklo. Generál uvidel nádhernú sieň, veľa ľudí, stoly prehýbajúce sa pod množstvom jedla a pitia. No všetci boli smutní, zamračení, nejedli. Paličky mali príliš dlhé, nedalo sa nimi jesť. Potom išiel generál do neba. Tam sa mu naskytol taký istý obraz. Veľa ľudí, veľa jedla a pitia, príliš dlhé paličky. No ľudia boli veselí, navzájom sa kŕmili, keďže to sám sebe sa nikto nemohol dostať do úst…

Isteže, vymyslený príbeh. Má však veľkú pravdu – ak sú ľudia egoistami, zavretými sami v sebe, ak si myslia, že si vystačia sami, tam ťažko dosiahneme jednotu. No ak si všímame jeden druhého navzájom, ak sa snažíme pomôcť si, ustúpiť, nájsť spoločnú reč, vtedy vzniká medzi nami jednota. Duch Svätý nás totiž nezjednotí proti našej vôli. Ak sa však my budeme snažiť o jednotu, on nám v tom určite pomôže a my môžeme s veľkou silou svedčiť o Bohu.