jún 292018
 

Pred niekoľkými rokmi som potreboval ísť zariadiť čosi na katastrálny úrad. Vo veciach som sa nevyznal, a tak som mal napísané, čo to vlastne mám žiadať. Ujala sa ma veľmi milá a ochotná pani. Začala mi veľmi rezko vysvetľovať, o čo v danej situácii ide. Po chvíli som ju prerušil a poprosil som ju: „Prepáčte, ja vám vôbec nerozumiem. Prosím, teraz ešte raz, pomalšie a hlavne – po slovensky.“ Odpovedala mi: „Ale to je po slovensky. Slovenskejšie sa už nedá.“ Používala množstvo slov, z ktorých mnohé aj zneli po slovensky, ale s ničím sa  mi nespájali: Pozemnohnižká vložka, zavkladovať, katasrálne územie, parcelné číslo, „elvéčko“, intravilán, roeb… Je to normálne, každá odbornosť, aj každá sociálna skupina má svoj vlastný jazyk, svoj „slang“, ktorému ľudia zvonka nerozumejú, alebo rozumejú len čiastočne.

Aj keď si to možno neuvedomujeme, alebo nechceme priznať, na podobný problém narážame aj pri čítaní a počúvaní Božieho Slova. Vnímame slová, ale rozumieme len čiastočne, niekedy vôbec.  A je to škoda, pretože Božie Slovo má byť pre nás duchovným pokrmom, no a viete, ako je to s potravou: my sme živí nie z toho, čo zjeme, ale z toho, čo sa nám podarí aj stráviť. Len strávené veci sa v nás stanú energiou a stavebným materiálom.

To, že slabo rozumieme, je spôsobené aj časovou a kultúrnou vzdialenosťou. Kedysi ľudia inak rozmýšľali, rozprávali, mali iný svet, ktorému my dnes ťaž1ko rozumieme. A tiež nie sme dosť otvorení pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý je pre chápanie Slova nevyhnutný. A aj sami sme málo motivovaní, máme málo záujmu, a možno sme s tým Slovom ešte veľa nezažili.

Na toto som myslel, keď som čítal text známeho evanjelia, ktoré sa bude čítať na budúcu nedeľu a keď som si spomenul, že kedysi to bol pre mňa len príbeh, a dnes po všetkom, čo som sa naučil, tam nachádzam pre seba oveľa viac. No a uznávam, že je toho ešte oveľa viac, čo je v tom Slove obsiahnuté a dúfam, že sa mi bude stále viac otvárať.

Mk 5, 21-43

Počuli sme akoby dva príbehy o dvoch zázrakoch, ktoré Ježiš urobil. V skutočnosti je to jedno rozprávanie, akýsi príbeh v príbehu, akoby intarzia, ktorá podľa odborníkov na exegézu, teda na vykladanie významu Svätého Písma nie je ojedinelé, má svoje špecifické pravidlá a aj svoj význam. Obyčajne tieto dva príbehy spolu súvisia a len spolu chápeme ich význam.

Skúsme sa teraz pozrieť, čo spoločné v nich nájdeme. Je to téma smrti a viery.

V oboch príbehoch sa vyskytuje aj číslo dvanásť. Žena trpela na svoju chorobu 12 rokov, mŕtve dievča malo 12 rokov. Číslovka dvanásť má v sebe obrovskú symboliku. Znamená plnosť časovú – rok má dvanásť mesiacov a po nich sa zas všetko začne znovu, ale aj úplnosť osobnú – dejiny vyvolenia v Starom Zákone boli vybudované na dvanástich kmeňoch Izraela, v Novom Zákone to je dvanásť apoštolov. Teda znamená to, že tieto príbehy sú aktuálne a týkajú sa všetkých ľudí všetkých čias.

Žena, chorá na krvotok… Krv v Starom Zákone symbolizovala život. A tak aj tento príbeh, rovnako ako druhý príbeh Jairovej dcéry, je o smrti,  o umieraní – a síce o postupnom. Každý, kto sa narodil, speje k smrti. A kto nežije život naplnený, tomu čas uniká nezadržateľne pomedzi prsty a postupne umiera. A aj sme si toho vedomí a frustruje nás to. A ako žena všetok svoj majetok minula na lekárov a nepomohlo, len sa jej priťažilo, aj my investujeme svoj čas a energiu do naplnenia nášho života, do hľadania zmyslu… A robíme to nakopovaním a nakupovaním zážitkov, bohatstva, kariéry, sebarealizácie, ale aj ušľachtilejšími vecami, ako je budovanie vzťahov… Ale v tichu nášho srdca cítime, ak máme odvahu byť k sebe úprimní (a cítime to, aj keď nie sme úprimní, a potom to potrebujeme prehlušiť novými zážitkami), že to nie je celkom ono. Život nám uniká pomedzi prsty. Krvácajúca žena postupne umierala. A bola nečistá: v Starom Zákone to bolo tak, bola vylúčená z kultu, spoločensky izolovaná, ani najbližší nemali dovolené sa jej dotýkať. Obraz človeka, ktorý naozaj nežije a vedie ho to k izolácii – od Boha, ale aj od ozajstnej lásky, prežívanej s blížnymi.

Šťastný je ten, kto dozreje k záveru, ako žena v evanjeliu, že jediným, kto dokáže toto postupné umieranie – nežitie vyriešiť, je Ježiš, jeho dotyk. Inšie nepomôže a všetky pokusy sú plytvanie. A to je výzva nielen pre neveriacich, ale aj pre nás, ktorí sme si Ježiša vpustili len do časti nášho srdca, ktorí sa snažíme nachádzať šťastie tam, kde sme si ho vymysleli my a neveríme, že on pre nás vymyslel čosi lepšie.

Dva spôsoby záchrany od smrti nachádzame v tomto evanjeliu. Dotknúť sa Ježiša, alebo byť ním dotknutý. V oboch prípadoch sa to deje cez vieru. Žena, ktorá prišla k viere, že len cez dotyk bude zachránená, pristupuje k nemu zozadu, s pokorou. (Keď my pred dotykom Pána, pred sv. prijímaním hovoríme: „Panie, nie som hoden…“ aj tomu naozaj veríme?). Toľkí sa vtedy dotkli Ježiša, a len jedna správnym spôsobom…

Ježiš vzkriesil dotykom tú, ktorá sa už dotýkať nemohla. Pre vieru a lásku jej otca. Neboj sa, len ver! Opakom strachu nie je tu odvaha, ale viera… A tá umožňuje aj nemožné.

Zatúžme dotýkať sa správnym spôsobom Ježiša, ktorý nám jediný môže dať život. A nechajme ho, ahy sa on uzdravujúco dotýkal nás…