nov 062005
 

Bratia a sestry,
pomaly sa schyľuje ku koncu cirkevného roka a z tohto dôvodu sa pri liturgii čítajú čítania, ktoré upriamujú náš zrak na posledné veci. Hovorí sa v nich o základných princípoch ľudskej a kresťanskej múdrosti.

Tak tomu je aj dnes, keď počúvame Pavlov list do Solúna, kde píše o posledných veciach človeka a sveta. Toto čítanie nám predkladá liturgia na jednej strane so známym evanjeliom o múdrych a hlúpych pannách a na strane druhej s prvým čítaním z Knihy múdrosti.

Podľa židovskej kultúry a zvykov bol židovský pár zasnúbený už dlhý čas pred svadbou, teda pred skutočným manželstvom. Sľub pri zásnubách bol práve tak záväzný ako manželský sľub. Keď nastal deň svadby, ženích išiel do domu nevesty, kde sa konala obradná slávnosť. Potom sa už spolu vrátili aj s veľkým sprievodom do domu ženícha, kde sa konala veľkolepá hostina, ktorá trvala aj týždeň. Panny, o ktorých sa hovorí v podobenstve, čakali práve na tento sprievod, z domu nevesty do domu ženícha. Chceli sa zúčastniť na svadobnej hostine. Dlho čakali. Za ten čas sa piatim z nich minul olej. Šli si kúpiť ďalší, ale medzitým prišiel svadobný sprievod a zvyšok už vieme. Na svadbu sa nedostali, prišli neskoro. Pán Ježiš to prirovnáva ku koncu sveta. Keď sa vráti na zem, zoberie so sebou tých, čo budú duchovne pripravení, čo budú mať dostatok oleja vo svojich lampách. Táto duchovná príprava sa však nedá požičať alebo kúpiť v poslednej minúte. Vzťah, ktorý máme k Bohu musí byť náš vlastný, ktorý horí stále, za každých okolností. A v tomto spočíva vrchol ľudskej a duchovnej múdrosti, ako to vidieť aj na výroku sv. Pavla: čo by človeku osožilo, keby aj celý svet získal, ale svojej duši by uškodil?! Pritom múdrosť je dosiahnuteľná, ako sme sa dozvedeli z prvého čítania: „Múdrosť žiari a nevädne; ľahko ju zbadajú tí, čo ju milujú, nájdu ju tí, čo ju hľadajú.“ Hľadať veci Božie už znamená mať múdrosť.

Kým žijeme tu na svete, máme veľa starostí s tým, ako prežiť a ako sa mať dobre. To by nebolo na škodu, keby sme zároveň mali dokonalú múdrosť, teda keby sme popritom stále mysleli na dobro svojej duše, čo jej prospeje, tak, aby sa aj ona mala dobre na druhom svete, aby nemusela trpieť. Niekedy sa tento cieľ zdá veľmi vzdialený, nič nehovoriaci alebo druhoradý. V skutočnosti však je veľmi dôležitý a človek si len sám škodí, keď naň zabúda. Pokiaľ je človek mladý, zdravý a bez problémov, nevidí tú starosť o svoju dušu až tak akútne. Keď je v ťažkostiach, vtedy si akosi skôr spomenie, že jestvuje Niekto, kto mu chce pomôcť. V tom zmysle možno hovoriť o utrpení ako o dare – upozornenie od Boha, že je tu aj niečo viac ako len hmota. Najmä zo smrteľnej postele už človek obyčajne vidí a poznáva pravú hodnotu svojich činov. Dnes počujeme, ako nám Cirkev ponúka Kristovu výzvu: „Bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny.“ Je to prejav lásky voči nemu, že nás upozorňuje, aby sme nezabudli na jeho príchod.

Čítal som príbeh z posledných chvíľ života španielskeho spisovateľa Lope de Vega. Ležal na smrteľnej posteli a pred očami mu prechádzal akoby film o všetkom tom, čo sa mu podarilo spraviť – množstvo úspechov, viac ako tisíc divadelných hier. Keď sa však blížila posledná hodinka jeho pobytu na zemi, odrazu všetko videl inak. Ošetrujúci lekár, ktorý bol pri ňom mu hovorí: „Môžete zomrieť šťastný. Svet na vás nezabudne, vojdete do dejín ako veľký človek.“ „Pán doktor,“ hovorí zomierajúci, „teraz už uznávam, že pred Bohom je iba ten veľký, kto má dobré srdce. Ako rád by som teraz dal všetky úspech svojho života za to, aby som mohol vykonať o jeden dobrý skutok viac.“

A tak je to vlastne pred Bohom. Dokonalá múdrosť spočíva v tom, že nikdy nezabúdame na cieľ celého života. Amen.