aug 132016
 

Liturgické texty
Audio homília

Všimli ste si už tú novú tabuľu pred vchodom do cintorína? Som veľmi rád, že niekoľko dní pred hlavnou náboženskou akciou v našom meste bol osadený tento nový zoznam významných osobností pochovaných na našom cintoríne. Je ich tam 136. Aj keď tabuľu dalo vyrobiť mesto, zoznam bol vecou Klubu priateľov histórie Prievidze. Aké boli kritériá výberu?

Prečo táto otázka? Keď som sa pri tabuli pred týždňom zastavil, zaujala ma poznámka jedného z pozerajúcich: Ktovie za čo sa sem ten dostal?! Je úplne prirodzené, že umiestnenie mena v takomto zozname by nemalo byť náhodné. Že ten človek by si to mal nejako zaslúžiť. Že urobil niečo výnimočné, špeciálne pre toto mesto, alebo pre ľudstvo a jeho pokrok, dobro ľudí, všeobecne.

My sme sa sem dnes zišli osláviť Nanebovzatie Panny Márie. A tak mi v súvislosti s tou tabuľou napadlo, či by sa na ňu naša Nebeská matka dostala… Môžete povedať – však ona tu nie je pochovaná. A vôbec nie je pochovaná, ona sa aj s telom dostala do neba a to je oveľa viac! A mali by ste pravdu. Práve túto pravdu viery si dnes pripomíname.

Mne však vŕta v hlave tá zásluhovosť. V jej svetle som si totiž položil základnú otázku dnešného dňa, ale aj celej mariánskej úcty takto: Je táto výsada, teda že Ježišova matka bola po ukončení pozemského života i s telom vzatá do neba, vecou zásluhy, alebo je to milosť, nezaslúžený Boží dar?

Všetky výsady, ktoré Panna Mária dostala vychádzajú z materstva Božieho Syna. A samotné vyvolenie pre túto úlohu je rozhodne darom. Nemohlo byť zaslúžené – nikto by na základe prirodzenej zásluhy, čo akokoľvek veľkej, nemohol povedať že na to má nárok, že si to zaslúžil. Keď Cirkev definovala dogmy o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, či o jej nanebovzatí, spomína zásluhy jej Syna, jeho vykupiteľské dielo. Na jeho základe, ona ako prvá ľudská spolupracovníčka dostáva dary, ktoré jej v tejto spolupráci pomáhajú, alebo sú jej dôsledkom. Nanebovzatie je teda dar. Prejav Božieho milosrdenstva. Nie v zmysle odpustenia, ale preukázania lásky a zníženia sa.

Základné zníženie smerom k ľuďom je v tom, že Boh – Syn sa stal jedným z nás. Teda že „v plnosti času sa narodil zo ženy“, ako píše sv. Pavol. Pričom cieľom nebolo len samotné zníženie, prijatie podielu na ľudskom osude, ale aj vykúpenie. Uzavretie Novej zmluvy medzi Bohom a ľudstvom, čo Ježiš urobil svojou smrťou na kríži. Obetovaním ľudského života za nás. Po ňom nasleduje prijatie jeho ľudského tela do neba, nanebovstúpenie. Čo bol opäť prejav Božieho milosrdenstva voči nám, nie voči nemu. Boží Syn do neba patril tak či tak, odtiaľ predsa zostúpil, prišiel medzi nás. Naša – ľudská prirodzenosť vo svojej plnosti takto však  dostala nový rozmer, povýšenie smerom k Bohu. A prvá, ktorý tento rozmer v celej ľudskosti, i s telom, dostal bola Jeho i naša matka – Panna Mária. Prvá, lebo do neba by sme mali ísť všetci – všetkým nám tam Ježiš išiel „pripraviť miesto“. A verím, že tam svoju matku, predobraz Cirkvi, budeme nasledovať.

Teda dar, milosť. A predsa by som chcel povedať, že Panna Mária si toto prvenstvo nebeského osudu zaslúžila. Nie plnosť skutočnosti, ale prvenstvo medzi nami, ľuďmi. Toto prvé miesto, vystúpenie na stupeň víťazov si zaslúžila najlepším výkonom. Podobne ako športovci na olympiáde v Riu. V akej disciplíne však Mária vyhrala? Vo veľkosti bolesti? V sile, či prejavoch lásky? V tom, že bola Ježišovi ľudsky najbližšia? Podľa mňa v tom, čo povedal o prvenstve medzi ľuďmi jej Syn: „Kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom“. (Mt 20, 28) Myslím, že Mária túto stratégiu pochopila jednoznačne. Všimnite si, ako v Magnificate vidí dôvod, prečo si ju Boh vyvolil za matku svojho Syna: „Lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1,48)

Práve v tom je paradox jej víťazstva. Ona nechce byť na prvom mieste. Tam dáva vždy svojho Syna. A dokonca jeho žiakov. Všimnite si, aké miesto má napríklad pri Zoslaní Ducha Svätého. Ona, plná milosti, teda pôsobenia Božieho Ducha, Jeho nevesta je tam ako jedna z ostatných a ostáva ticho!

A ďalší rozmer poníženosti – prijíma dary. Nehovorí, že na to má, že nič nepotrebuje, že ona je tá, ktorá rozdáva. Veľmi krásne v tomto smere znie jej predstavenie Bernadette Soubirussovej pri zjavení v Lurdoch: „Ja som Nepoškvrnené počatie“. Bolo to v roku 1858, štyri roky po tom, ako Cirkev vyhlásila dogmu o Nepoškvrnenom počatí. Skutočnosť tu bola dávno predtým, ona si ju však nenárokovala. Ale keď sme to konečne „pochopili“, prihlásila sa k tomu a v určitom zmysle poďakovala.

Mária vyhrala disciplínu poníženosti. Nikdy nechcela aby šlo o ňu!

Myslím, že práve v tejto oblasti by sme si my, obdivovatelia športových výkonov mohli z nej zobrať vzor. Vzor ľudskej zrelosti vedúcej k večnému víťazstvu. Pričom byť pokorný, ponížený, neznamená nepracovať na sebe. Naopak – je to veľmi náročný výkon.

Znovu som si to uvedomil, keď som tento týždeň sledoval v televízii bestseller Kramerová versus Kramer. Film z roku 1979 v hlavnej úlohe s Dustinom Hoffmanom a Meryl Streepovou získal 5 Oskarov. Pamätám si ho z kina z 80. rokov minulého storočia. Vtedy som sa najviac čudoval nad mliekom z krabice a výškou ročného príjmu. Mlieko v krabiciach sa teraz predáva aj u nás a aj ten príjem niektorí majú podobný. Žiaľ len niektorí… Kým pred 35 rokmi som bol nešťastný zo záveru, lebo nebolo úplne jasné kto vyhral, dnes som videl úplne iné skutočnosti. Asi vďaka veku, ale i posunoch v našej spoločnosti. Otec, úspešný reklamný grafický pracovník mysliaci hlavne na svoju kariéru žije pre seba a nie pre svoju manželku. Tá nenachádzajúc v manželstve lásku a pochopenie odchádza z domu a necháva mužovi i 7 ročného syna. Hľadá samu seba, čo sa jej vďaka psychoanalytickej liečbe darí. Po roku a pol sa vracia a chce späť syna, ktorý si medzitým zvykol na otca a otec na neho. Až natoľko, že je jednotkou v jeho živote. Dochádza k súdu o starostlivosť, ktorý matka vyhráva. Aj vďaka tomu, že otec sa po prvej inštancii nechce odvolať. Právnik ho totiž upozornil, že pri vyššej inštancii by už došlo aj k vypočúvaniu syna. To však on nechce. Veď o syna ide. A ten má trpieť takéto traumy? To by bol nezmysel. Na záver dochádza k podobnému postoju i matka. Prichádzajúc pre syna uzná, že mu je lepšie s otcom. Nechce mu pôsobiť traumu z nového priestoru a vzťahov. Obidvaja dozreli – aspoň vo vzťahu k dieťaťu. Prestalo im ísť o seba. Vyhrali sami nad sebou. Stali sa skutočne zrelými rodičmi.

Nevdojak som si spomenul na Šalamúna a jeho súd medzi dvomi ženami s dvomi deťmi. Živým a mŕtvym. Každá tvrdila, že je matkou živého. Šalamún ho prikázal preťať a každej dať polovicu. Skutočnej matke však išlo o dieťa. Chcela aby žilo, aj keď ona príde o radosti materstva. A preto hovorí – dajte ho tej druhej.

Ak dosiahneme takýto postoj, ak nám pôjde viac o iných, budeme zrelí ľudia. Ako Mária, Nanebovzatá. Aj my budeme zapísaní. Možno nie na tabuli pred cintorínom, ale určite v Knihe života v nebi. Amen.

ddd