Meniny oslavuje , zajtra má meniny

Darca zmierenia

Darca zmierenia
26.03.2018 janmacej

Z viacerých udalostí posledných mesiacov, ktoré poukazujú na napätie vo vzťahoch rôznych skupín vo svete i u nás, chcem venovať pozornosť udalostiam, ktoré sa týkali mesta Jeruzalem. Koncom minulého roka niektoré médiá sledovali vyjadrenie amerického prezidenta, ktorým uznal Jeruzalem za hlavné mesto Izraela. Písalo sa aj o presťahovaní americkej ambasády do tohto mesta. Záujem, ktorý vyvolajú takéto oznámenia, vyplýva z jeho dôležitosti pre židov, palestíncov, moslimov, kresťanov a z toho, aký význam by nadobudla prevaha niektorého náboženstva v ňom… vystupuje do popredia otázka, aké dôsledky to vyvolá, pretože vo vzťahoch medzi ľuďmi z rôznych skupín sa tak stupňuje miera napätia a pokušenie vyriešiť ho násilným postupom. Iné to nebolo ani pred 2000 rokmi, keď do Jeruzamelem vstupoval Ježiš Kristus. Rovnako ako dnes, aj vtedy bol problémom politický podtón, ktorý celá udalosť okolo jeho príchodu dostáva. Prevolávaním, že Ježiš je synom Dávida sa totiž verejne oznamuje príchod jeho potomka a nástupcu. Prichádza následník trónu, ktorý sa môže považovať za budúceho kráľa. To nemôže ujsť pozornosti ostatných, ktorí si nárokujú na vládu, či aspoň riadenie najvýznamnejšieho mesta…

V liturgickom roku B, ktorým kráčame, môžeme stať na pripomenutie Ježišovho vstupu do mesta čítať nie len u synoptikov – tento rok od evanjelistu Marka – ale aj od evanjelistu Jána:

Veľký zástup, čo prišiel na sviatky, sa dopočul, že Ježiš prichádza do Jeruzalema. Nabrali palmových ratolestí, vyšli mu v ústrety a volali: „Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, kráľ Izraela!“

Ježiš si našiel osliatko a sadol si naň, ako je napísané: „Neboj sa, dcéra sionská! Hľa, tvoj kráľ prichádza, sediaci na mláďati oslice.“

Jeho učeníci tomu ešte nerozumeli, ale keď bol Ježiš oslávený, spomenuli si, že to bolo o ňom napísané a že mu to urobili. (Jn 12,12-16)

Obavu zo vzniknutej situácie zhromaždeného zástupu, mala vtedy v Jeruzaleme rímska vládna moc. Rimania chceli predchádzať možnej vzbure židov nespokojných s prítomnosťou politickej nadvlády a medzi nimi mnohých pripravených nasledovať vodcu, ktorý by ich viedol do boja. Naoko nevinný príchod jedného židovského učiteľa ešte viac však znepokojuje veľkňazov a zákonníkov. Sú to tí, ktorí pochopili  Ježišovo konanie. Rozumejú, ako ním dáva najavo, že je tu čas naplnenia Božích prisľúbení, ako ich cez záchranu dcéry Siona – Jeruzalema ohlasovala reč veľkých prorokov. Oni prišli do svätého mesta, aby jeho život riadili podľa svojho pohľadu, v ktorom majú nimi vymyslené plány prvé miesto. Politické napätie používajú ako prostriedok, za ktorý ukrývajú svoju nenávisť. Zamýšľajú vyriešiť napätie ľudských vzťahov tak, že označia vinníka, voči ktorému obrátia nepokoj ľudských sŕdc. Premyslenými krokmi zaslepia oči a srdcia ľudu, ktorý pri príchode do Jeruzalema volal Ježišovi Hosanna, aby ho za krátky čas z mesta vyprevadil zvolaním Ukrižuj ho! A pokušenie nájsť vinníka zodpovedného za napäté vzťahy sa objavuje znovu a znovu.

Sme akoby späť v súčasnej situácii Jeruzalema. Vstupujú do neho zámery ľudí, ktorý napätie vlastnej ľudskej nenávisti ukryjú do plášťa ochrany pred nepokojom. Ako vinníka prinášajúceho nepokoj označia možno aj samého Boha. Tak dnes za nepokoje na Blízkom východe mnohí označia vyznávanie viery. Boh však nestvoril nenávisť medzi ľuďmi, ktorú krok za krokom budujeme my sami. On koná vo svojich služobníkoch práve opačne, keď pozýva k zmiereniu ľudských sŕdc, zmietaných nenávisťou. Jeho hlas často aj dnes prehlušia premyslene pripravené kroky, ktoré sledujú svoje vlastné zámery. Boh už raz obrátil túto nenávisť našich sŕdc voči svojmu vlastnému Synovi, aby zastavil jej ničivý dopad na nás. Ježiš Kristus nám poslušnosťou voči plánu Boha Otca dal nádej a možnosť žiť inak. Zobúdza v ľudských srdciach túžbu po zmierení. Na miestach ľudskej zloby často ožíva túžba po pokoji, napríklad tak, ako som ju pri minuloročnej návšteve svätého mesta videl vyjadrenú pekným grafitovým nápisom na betónovom múre rozdeľujúcom časti mesta Jeruzalem: „Po oboch stranách tejto steny žijú deti Božie a nikto nemôže budovaním bariér zmeniť túto skutočnosť – zvolal Kráľ. Touto vierou budeme schopní vytrhnúť vrch beznádeje a dať základ nádeji.“ Tento výkrik obyvateľov ťažko skúšaného mesta potvrdzuje, že sa tam dnes nájdu ľudia, ktorí nechcú konať podľa logiky nenávisti. Hľadajú inú cestu riešenia napätia ľudských vzťahov ako je odplata. Túžia kráčať cestou pokoja, ktorý ľuďom všade na zemi ponúka Boží Syn. Apoštol Pavol tento postoj Božieho služobníka v druhom čítaní tejto nedele zhrnul takto:

Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.

Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca. (Flp 2, 6-11)

Boží Syn sa stal služobníkom, ktorý na seba prijal nie len ľudskú prirodzenosť, ale aj dôsledky ľudskej nenávisti. Nepokoj, ktorý sídli v nás ľuďoch, neprišiel vyriešiť označením vinníkov a obrátením nenávisti proti nim. Boli by sme to my všetci a každý jeden z nás.

My máme v našich srdciach miesta nepokoja, kde potrebujeme riešiť svoje napätia. Nedajme sa zviesť k hľadaniu vinníka, nedovoľme sebou manipulovať pre ciele rozličných skupín, akými boli vtedy rimania, či farizeji so zákonníkmi. Nenechajme sa navádzať na nenávisť. Nie iba Jeruzalem je miestom nepokoja. Vidím veľké napätie v slovenských rodinách,  pracoviskách, v našich susedských a pracovných vzťahoch, medzi našimi politikmi… aj tu sú skupiny, ktoré vedia nepokoj proti niekomu šikovne nasmerovať, tak ako ho vtedy farizeji so zákonníkmi nasmerovali proti Ježišovi. My, kresťania sa však máme učiť konať podľa služby zmierenia, do ktorej povoláva Ježiš. Pápež František nás tiež na začiatku pôstu vyzval k modlitbe za pokoj vo svete – vtedy zvlášť za niektoré africké krajiny. K tejto modlitbe môžeme pridať prosby za miesta našich vlastných napätých vzťahov, aby sme v nich konali s láskou, ktorá hľadá zmierenie, nie vinníka, na ktorého by sme ukázali prstom a žiadali pre neho trest. Tragédiu konania, ktoré zasiahne nevinného, opisujú pašie. Počúvame ich práve na Kvetnú nedeľu. Môžeme zistiť, že dnes žijeme spoločensky podobne neprehľadnú situáciu, v akej bol Ježiš, keď s učeníkmi vstúpil do Jeruzalema. Máme však slobodu rozhodnúť sa. Môžeme zostať v dave, v ktorom sa ľudia nechajú manipulovať a stávajú sa nástrojom a spolupracovníkmi nenávisti. Alebo sa môžeme stávať ľuďmi, ktorí hľadajú nádej zmierenia a svedčia o nej. Takým človekom sa stal rímsky stotník, ktorého vyznanie končí kratšiu verziu pašií. On videl a vyznal Ježiša zmiereného láskou v jeho vnútri a zároveň prinášajúceho zmierenie s Otcom i medzi nami navzájom:

Chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Keď stotník, čo stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ (Mk 15,38-39)

Zdá sa mi, že odvaha stotníka pozýva aj nás vyznať Božieho Syna. Totiž postaviť sa na stranu toho, kto prináša skutočné zmierenie, aj keď by v očiach okolo stojaceho davu vyzeral ako zločinec. Ježiš dnes hľadá kresťanov, ktorí budú spolu s ním ohlasovať zmierenie vychádzajúce z poznania a uznania pravdy. Tak sa môžeme priblížiť k pochopeniu Veľkej noci, ktorú sa chystáme sláviť…