okt 262008
 

„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ Slovami „ako seba samého“ nám Ježiš predkladá pred oči zrkadlo, ktoré nemôžeme oklamať. Poskytol nám neomylnú mierku, aby sme objavili, či blížneho milujeme alebo nie. My vždy veľmi dobre vieme, čo znamená milovať seba samého a čo chceme od toho druhého. Ježiš však nehovorí: „To, čo ti urobí ten druhý, to urob aj ty jemu.“ To by bol ešte zákon „Oko za oko, zub za zub“. On nám naproti tomu hovorí: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7,12). A to je niečo celkom iné.

Ježiš považuje lásku k blížnemu za „svoje prikázanie“; prikázanie, v ktorom je zhrnutý celý zákon. „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12). Mnohí stotožňujú kresťanstvo s prikázaním lásky k blížnemu a nemajú celkom nepravdu. Musíme sa však pokúsiť nezostávať povrchnými, ale preniknúť hlbšie do jadra.

Keď sa hovorí o láske k blížnemu, myslíme okamžite na „skutky“ lásky k blížnemu, teda na veci, ktoré by sme pre blížneho mali urobiť: dať mu jesť a piť, navštíviť ho, pomôcť mu. To všetko je však následok lásky a nie láska samotná. Pred „dobročinnosťou“ predchádza „dobroprajnosť“, pred „skutkami“ dobra predchádza „vôľa“ robiť dobro.

Láska k blížnemu musí byť „bez pretvárky“, to znamená úprimná (porovn. Rim 12,9). Musíme sa navzájom „vrúcne“ milovať (1 Pt 1,22). Almužny možno totiž dávať z rôznych dôvodov a možno konať skutky lásky k blížnemu, ktoré nemajú nič spoločné s láskou: aby sme dobre vyzerali, aby nás pokladali za dobrodincov, aby sme si zaslúžili raj, ba dokonca aj z výčitiek svedomia. Mnohé skutky lásky k blížnemu, ktoré konáme pre krajiny tretieho sveta, nevychádzajú z popudu lásky, ale z výčitiek svedomia. Uvedomujeme si škandalózny odstup, ktorý existuje medzi nami a nimi a cítime sa za ich biedu sčasti zodpovednými. Aj pri „skutkoch lásky k blížnemu“ môže chýbať láska!

Je jasné, že by bolo osudným omylom stavať proti sebe lásku vychádzajúcu zo srdca a skutky lásky k blížnemu, alebo sa uchyľovať do dobrých vnútorných úmyslov voči iným, aby sme v tom našli ospravedlnenie vlastného nedostatku účinnej a konkrétnej lásky k blížnemu. Keď stretneš hladného chudáka, ktorý trpí zimou, povedal sv. Jakub, čo mu pomôže, ak mu povieš: „Ty chudák, zohrej sa a zjedz niečo!“, a nedáš mu to, čo potrebuje? „Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou“ (1 Jn 3,18). Nejde teda o to, aby sme znižovali hodnotu skutkov lásky k blížnemu, ale aby sme sa postarali o to, aby mali korene v pravých citoch lásky a dobroprajnosti.

Táto „láska vychádzajúca zo srdca“, alebo aj „vnútorná láska“ je láskou, ktorú my všetci vždy môžeme dávať. Ona je „univerzálna“. Nejde tu o lásku, ktorú by dávalo iba niekoľko málo ľudí – tí bohatí a zdraví – a ktorú by mohli prijímať iba tí druhí – tí chudobní a chorí. Všetci ju môžu prejavovať a prijímať. A navyše táto láska je veľmi konkrétna. Ide o to, aby sme jednotlivé situácie a osoby, s ktorými žijeme, znovu videli novými očami.

Akými očami? Celkom jednoducho takými očami, akými chceme, aby na nás hľadel Boh. Očami odpustenia, dobroprajnosti, pochopenia. Keď toto nastane, zmenia sa všetky vzťahy. Ako zázrakom všetky dôvody, ktoré nám doteraz bránili určitú osobu úprimne milovať, strácajú význam. A dotyčná osoba sa nám bude javiť takou, akou skutočne je, ako úbohé ľudské stvorenie, ktoré z dôvodu svojich slabostí a obmedzení trpí rovnako ako ty a ja, ako my všetci. Je to, akoby spadla maska, ktorú si ľudia a veci priložili na tvár, aby ten človek vystúpil v celej jeho skutočnej podobe.