dec 112015
 

Čítal som pekné motto, ktoré sa do adventu veľmi hodí: Čakanie je nuda, ale očakávanie môže byť veľmi zábavné.

Svätý Ján mal úžasnú schopnosť nadchnúť najrozličnejších ľudí a vzbudiť v nich očakávania to mu my kňazi tak v dobrom závidíme). „Čo teda máme robiť?“, pýtali sa ho nadšené zástupy. Jánova odpoveď mi pripomenula jeden detský, ale milý vtip. Chlapec prišiel domov z kostola a mama, ktorá na omši nebola sa ho pýtala, aká bola kázeň. Chlapec odpovedal: „Na polovicu tá kázeň bola veľkým úspechom, na polovicu obrovským prepadákom.“ „Ako to myslíš?“, spýtala sa mama. „No, pán farár hovoril o tom, že tí bohatí sa majú deliť s tými chudobnými. Takže tým chudobným sa tá kázeň veľmi páčila, tým bohatým však nie.“

V evanjeliu Ján odpovedal na otázku, čo majú robiť, všetkým počúvajúcim: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ Ako sa nám to počúva? A ako sa nám prijímajú tieto slová v súvislosti s migračnou krízou, s bezdomovcami pred obchodnými centrami, s ľuďmi v osadách, atď… Aké máme pocity?

Toto Jánovo vyjadrenie nebol len nejakým populizmom, nebol to ani len nejaký návod na konkrétne sociálne správanie, ale bolo to jednoduchou a zrozumiteľnou formuláciou vyjadrenie mentality nového poriadku, ktorý má nastať s príchodom mesiáša. Ak tí nadšenci chcú mať na tomto poriadku Božieho kráľovstva účasť, musia si túto mentalitu osvojiť. A keďže aj po 2000 rokoch kresťanstva je na svete toľko nespravodlivosti a biedy, sú tieto slová aj pre nás aktuálne a hodné nášho zamyslenia sa, veď tiež chceme byť Boží.

Ježiš priniesol kráľovstvo lásky, kde Boh je Otcom a my si máme byť navzájom bratmi a sestrami. V rodine, kde panuje láska sa dobrí súrodenci navzájom podelia s tým, čo môžu. A starajú sa o šťastie tých druhých. Aj keď nie sú rovnako nadaní, rovnako schopní, rovnako priebojní… Vtedy tí silnejší pomôžu slabším. A otec sa z toho teší. A každá nespravodlivosť medzi deťmi je ranou v jeho milujúcom srdci.

A toto má byť našou mentalitou: že sme si navzájom bratmi. Tešiť sa z úspechu druhých a považovať ho aj za vlastný úspech. A ten svoj osobný úspech nepovažovať len za vlastný, veď na ňom majú mať účasť aj naši bratia. Starať sa o dobro druhých, nachádzať veľké uspokojenie, keď sa nám podarí vyčarovať blažený úsmev na tvári brata. A vyžívať na to všetko, čo máme a čím sme, veď nikto nie je taký chudobný, že by nemohol robiť druhých šťastnými. Srdce schopné milovať má každý. A treba z toho urobiť zmysel svojho života. Inak sa budeme len hnať za pôžitkami, prestížou a majetkom, to ale k trvalému šťastiu nevedie…

Zaujímavá je aj druhá rada, ktorú dal Ján mýtnikom. „Nevymáhajte viac, ako vám určili.“ Nemusia zanechať svoju profesiu, veď je potrebná, len v nej majú byť poctiví. Dostávame sa k veľkému problému korupcie a nespravodlivosti. Stala sa skoro spoločensky akceptovanou, medzinárodne všadeprítomnou. Rezignovali sme v bezmocnosti. Toľko nespravodlivosti na svete, spôsobených hriechmi, ktoré sú systémové, za ktoré sa nikto nezodpovedá. My sa spovedáme z našich osobných hriechov. Kto sa však má spovedať z vykorisťovania vo svete, z obchodou so zbraňami a iných nečestných obchodov, z nespravodlivých zákonov, z drancovania prírody… Sú to však obrovské rany v srdci nášho milujúceho Otca…

Vojakom Ján povedal: „Nikoho netrápte, nikoho nevykorisťujte a buďte spokojní so svojim žoldom.“ Nikto, kto má moc, nesmie ju zneužívať. Ani my osobne, ak máme moc nad niekým, ani korporácie, ani štáty…

Raz som sa na stretnutí mladých opýtal, či majú zmysel pre spravodlivosť a sociálne cítenie, že či sa už zamysleli nad tým, aké je nespravodlivé, že náš robotník, hoci robí rovnakú prácu ako robotník v Nemecku a robí ju rovnako dobre, dostane len zlomok mzdy toho nemeckého? Odpovedali mi dosť spontánne, že sa nad tým už naozaj zamýšľali, aj o tom hovorili a trápi ich to. A opýtal som sa ich potom, že či sa už niekedy trápili nad tým, že robotník v Rumunsku dostane len zlomok mzdy nášho robotníka. Ostalo ticho, potom ktosi odpovedal: Nad tým by sa mali trápiť Rumunskí mladí.

Všetci sme Božie deti a tej nespravodlivosti na svete je tak veľa…

Čo si počať v našej bezmoci? Odpoveď nám dal Ján v závere dnešného úryvku. „On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, aby si vyčistil humno a pšenicu zhromaždil do svojej sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“ Toto nehovorí o poslednom súde, kde my „dobrí“ budeme odmenení a ti zlí spálení v pekle. To je o našich srdciach, kde je aj zrno, ale aj plevy. A tie plevy musia byť vyfúkané vetrom a spálené. Oheň a vietor boli podoby Ducha Svätého na Turíce. A toto čistenie sa má diať stále, až kým naozaj nebudeme mať mentalitu Božích detí, bude v nás len láska, žiadne sebectvo a žiaden hriech. Niekde sa to veľké upratovanie sveta začať musí, tak nech to začne aj od nás.

  1. adventná nedeľa je nedeľou radosti. A takáto perspektíva je dôvodom na radosť.