jún 242016
 

Liturgické texty
Audio homília

Čítal som zaujímavú vetu: „Múdry človek sa učí celý život, hlupák – ten už všetko vie!“ Je to naozaj pravda. Koľkokrát nám prílišná sebaistota bráni nielen v intelektuálnom raste, ale aj v osobnostnom posune dopredu a v ochote korigovať naše deformácie. A mimoriadne silno to platí aj v oblasti našej viery. Tak veľmi veríme, že veríme a že veríme správne!!! Sme ochotní aj uznať, že nevládzeme úplne dôsledne žiť podľa našej viery… Ale to, že veríme správne, v tom sme nespochybniteľní. A to nás žiaľ veľmi brzdí. Viera je čosi živé, čo potrebuje neustály vývoj, konfrontáciu a korigovanie.

Poznali to aj apoštoli. Koľkokrát sa v evanjeliách píše, že uverili v Pána. Ale vždy znovu sú usvedčovaní z nedostatku viery, z omylov v chápaní, z nesprávnych postojov. A nakoniec oni sami, ktorí verili tak silno, ako snáď nikto iný a boli Ježišovi najbližšie – fyzicky i duchovne, v požehnanom momente dospeli k prosbe: „Pane, daj nám väčšiu vieru!“ (Lk 17,5).

Aj ich zážitok s Ježišom, o ktorom sme počuli v dnešnom evanjeliu, bol pre nich isto veľkou školou na ceste viery. Učiteľ ich posiela pred sebou, aby mu ako poslovia pripravili cestu. Keď ich v jednej samarijskej dedine odmietli, učeníci Jakub a Ján sa zachovali ako ľudia s veľmi silnou vierou. Jednak prejavili veľkú oddanosť svojmu Majstrovi, ktorá v nich vyvolala averziu voči samarijcom: Veď to nie je malikosť, veď to nie je len tak, odmietnuť Božieho človeka. Ako by sa mal asi Ježiš cítiť, takýto ponížený… Treba konať… A vyvrcholilo to otázkou: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“ A ich viera v tomto momente bola tak silná, že si boli istí, že na ich slovo by ten oheň z neba naozaj prišiel. Postoj apoštolov, taký plný oddanosti a viery, bol síce sympatický, ale nesprávny. A Ježiš ich trpezlivo napomína, formuje, napráva… Samaritáni síce odmietli Ježiša – to bolo nepopierateľné. Ale možno ho odmietli aj kvôli postoju tých poslov, ktorí síce boli zapálení, horliví, ale ešte stále plní svojich a svojských predstáv o mesiášovi. Keď dozrel čas po Turícach, boli to práve obyvatelia Samárie, ktorí s nadšením a vo veľkom počte prijali vieru, až tam Jeruzalemská cirkev musela vyslať Petra a Jána…

Apoštoli boli napomenutí a poučení… Nesmú súdiť človeka, do ktorého nevidia. Učme sa aj my veľkodušnosti voči iným. Nesúďme druhých, nevidíme do ich srdca. Za každým je životný príbeh, ktorý presahuje našu kapacitu chápania… Srdce druhého človeka je čisto Božie územie, pre nás musí ostať svätou zemou, do ktorej nemôžeme necitlivo vstúpiť s našim súdom s obuvou na nohách…

Tento Ježiš, ktorý prejavil toľko veľkodušnosti voči odmietajúcim samaritánom, nám však hneď vzápätí ukazuje inú, radikálnu tvár. A síce voči tým, ktorí ho chcú nasledovať, alebo o ktorých on sám usúdil, že už nastal ich čas. Nedovoľuje im ani pochovať rodičov, ani sa rozlúčiť, ani sa obzrieť naspäť… Nasledovať Ježiša si vyžaduje rozhodnutie: Buď, alebo… Pochopili to učeníci, a máme sa to učiť chápať i my, ktorí sme tak často pokúšaní k slabej viere. Aj uznávame Boha, aj vieme, čo je správne. Aj vlastne túžime byť Boží… Ale… ešte nie teraz, ešte nie hneď, ešte nie toľko… Neskôr… budem chodiť do kostola, neskôr budem prijímať sviatosti, neskôr sa budem naozaj modliť, neskôr si dám do poriadku narušené vzťahy…

Keby sme si len dokázali uvedomiť, aké zvrátené je takéto rozmýšľanie!!!

Niektorí európski poslanci chcú rokovať na pôde európskeho parlamentu o probléme, ktorý už dávnejšie vyplával na povrch. Niektoré nadnárodné spoločnosti vyrábajú dvojaký tovar. Je síce rovnako balený, má rovnakú cenu (u nás je čosi dokonca drahšie), ale výrobky určené na západný trh majú iné zloženie a inú kvalitu, ako výrobky určené pre východ. Sú to niektoré potraviny: čokoláda, káva, alebo čistiace prostriedky. U nás sa predáva nižšia kvalita. Keď z toho vznikla aféra, výrobcovia prišli s takýmto ušľachtilo znejúcim vysvetlením: Náš človek je vraj na takéto veci zvyknutý a uprednostňuje ich. Ako sa však cítite v pozícii byť človekom, pre ktorého je aj to menej dobré dosť dobrým? A nestaviame do podobnej situácie i Boha, keď ho síce uznávame, vyhradzujeme mu však len časť nášho aktuálneho času, záujmu, len časť srdca?

Alebo si potrénujme fantáziu a predstavme si situáciu.. Muž je ženatý so ženou. A povie jej: Ty si moja žena, ja to uznávam. Ale teraz ma až tak celkom nezaujímaš, nemám sa s tebou celkom o čom baviť, mám toľko iných záujmov, chcú ma ešte aj iné ženy. Pôjdem si užívať, ale potom, keď už budem starý, keď už nebudem vládať, keď ma už iné ženy nebudú chcieť, potom sa k tebe vrátim a chcem, aby si sa o mňa postarala… Takéto čosi je nepredstaviteľné. A predsa sa tak správame vždy vtedy, keď si povieme, že to s vierou a s Bohom začneme brať vážne a naplno neskôr, keď už nebudeme mať prácu, keď…

Sme na ceste viery a ako múdri ľudia sa máme stále učiť. Zoberme si z dnešného stretnutia s Ježišom to poučenie, že budeme veľmi veľkodušní pri súdení iných, ale tiež radikálni v pravde voči nám samým, ktorí sa hlásime k viere.

easter-cross