okt 162014
 

Liturgické čítania

Náš majster je v evanjeliu nasledujúcej nedele lákaný do pasce. Nech by odpovedal na otázku farizejov a herodiánov: „Slobodno platiť dane cisárovi, alebo nie?“ „áno“, alebo by odpovedal „nie“, dostali by ho. Buď by ho mohli obviniť zo zločinu buričstva, alebo z blasfémického podporovania pohanskej tyranskej nadvlády nad vyvoleným národom. Ježiš sa však nachytať nenechal. Jeho odpoveď síce farizejov nepotešila, oni odišli sklamaní, no tí, čo boli a sú hladní po Božej múdrosti sa z nej môžu nasýtiť. Myšlienka: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“, má v túto nedeľu byť pokrmom aj pre nás.

Ježišova rada má dve časti. V prvej sa žiada dať cisárovi, čo mu patrí… Teda poctivosť voči svetu. No my ani len v tomto prvom nevládzeme. Len si všimnite, koľko je medzi nami korupcie, nespravodlivosti a neporiadku. Myslím si, že je to preto, že neplníme druhú časť: Dávať Bohu, čo je Božie. A čo je Božie? Čo tým chcel Ježiš povedať?

Každý z vtedajších poslucháčov pána Ježiša určite veľmi dôverne poznal začiatočné slová žalmu 24: „Pánova je zem i všetko, čo ju napĺňa, okruh zeme, aj tí, čo bývajú na ňom…“ Modlili sa to často. Čo je teda Božie? Všetko. Aspoň by malo byť. A keď by sme sa sústredili na symbol obrazu, vyrazeného na minci, popri vlastnom obraze, ktorý mal cisár vyrazený do daňových mincí, aj Boh vyrazil svoj obraz kamsi… Spomeňme si na slová z prvej kapitoly prvej knihy Svätého Písma: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz…“ Čo je teda, alebo aspoň čo by malo byť Božie v prvom rade? Človek sám. Človek – tam, kde žije, so vzťahmi, v ktorých žije, v tom, čomu žije a ako žije.

Našou tragédiou je, že žijeme rozpoltene, že príliš rozdeľujeme to „cisárovo“ a to „Božie“. Bohu sme vyhradili čas našej nedeľnej omše, čas našich každodenných modlitieb, časť nášho srdca. A to ostatné je „cisárovo“. Boha si nevpustíme do nášho pracovného sveta, do nášho podnikania, do našej zábavy, do našich vzťahov. A preto máme korupciu, neporiadok, nemorálnosť, nelásku… Symptomatické pre toto rozdelenie je, že máme dokonca aj dva pozdravy: jeden do kostola a jeden mimo neho. Raz som bol na návšteve u jednej rodiny a ako sme sedeli pri káve, práve sa vrátila ich dcéra zo školy. Slušne sa pozdravila: „Dobrý deň“. Hneď ju otec upozornil: „Ty nevidíš, kto je u nás?“ Keď ma uvidela, povedala: „Aha! Pochválený buď Ježiš Kristus?“

V zdravom živote veriaceho človeka nieto miesta na rozdelenie: Túto časť označím obrazom cisára, túto obrazom Boha. „Čo je cisárovo, dajte cisárovi!“ – teda dať to preč! – tak nám káže Ježiš. Človeka si Boh pri stvorení označil obrazom svojim.

Keď si tak predstavím Ježiša, ako si nechal ukázať daňový peniaz, spomínam si na jednu milú príhodu z Talianska. Poznal som tam jedného tamojšieho arcibiskupa, ktorý mal veľmi rád Slovensko aj Slovákov. Raz som bol pri tom, keď dostal návštevu – jedného diplomata z Arménska. Chcel ma predstaviť: „ Tento muž je zo Slovenska. Poznáte Slovensko?“ „Nie, nikdy som tam nebol.“ „ To vám je zaujímavá krajina,“ povedal, siahol do peňaženky a vybral z nej slovenskú stokorunáčku. „Predstavte si, aký je to národ… Keď si mohli po prvý krát v histórii vytvoriť vlastné peniaze, dali na ne Pannu Máriu…. a koláče robia z ópia (taliani totiž nepoznajú mak ako pochutinu, pre nich je to len droga, preto bol taký prekvapený). Zapáčil sa mi však ten obraz: Keď si niekto tvorí slobodne vlastné peniaze, čo na ne umiestni.

Chcel by som vás teraz v duchu pozvať: Vytvorme si vlastnú menu. Touto mincou budeme splácať náš život. My sami sme tou mincou. Nech je na nej miesto len pre Boha. Nech on preniká celú našu existenciu, nech niet miesta, kam by sme si ho nevpustili. Veď predsa na jeho obraz sme boli stvorení.