dec 212008
 

Malý chlapček sa vrátil domov s plačom. „Čo sa stalo?“, pýtal sa ho starý otec, „bili ťa?“ „Nie,“ odpovedal cez slzy. „Robili ti zle?“ „Nie.“ „Tak potom čo sa stalo?“ „Vieš, hrali sme na skrývačku a ja som sa tak veľmi dobre skryl. Tešil som sa na to ako ma budú hľadať. A oni ma chvíľu hľadali a keď ma nenašli, všetci odišli domov. Chápeš, starý otec, nikto ma nehľadal, nikomu som nechýbal…“

Tento príbeh je možno už veľmi známy. Nič to však nemení na tom, e vystihuje človeka, ktorý utekal a skrýval sa pred Bohom, ale Boh na neho nezabudol. Boh ho vo svojej láske hľadal.  Avšak  postoj ľudstva nebol ten pravý a správny. Človek nemá žiť na úteku ako Adam a Eva. Má sa dať Bohu nájsť, ako Mária. Evanjeliový príbeh štvrtej adventnej nedele nám hovorí, že sa nemusíme a nemáme pred Bohom skrývať. Boh vedel presne kde je Mária. V Galilejskom meste, v Nazarete, v domčeku… Ona sa pred ním neskrýva. Naopak. Plná milosti po anjelovom oslovení vstupuje s ním do dialógu. Nečaká trpne čo jej Boh prikáže, ale sama sa pýta: ako sa to stane? Vo viere prijíma zvesť a prisľúbenie a dáva svoj súhlas: hľa služobnica Pána…

Toto Božie slovo je pre nás ľudí obzvlášť radostnou zvesťou. Boh sa k nám skláňa a my s ním môžeme vstúpiť do dialógu. Nemusíme sa pred ním skrývať. Boh nám dáva slobodu utiecť a slobodu darovať sa mu a spolupracovať s ním. Stvoriteľovi slúži na veľkú slávu ten fakt, že dal život bytiu, ktoré je schopné poprieť ho – pripomína nám Levinas. Sme teda slobodní a preto aj zodpovední za svoje konanie.

Vianoce sú predo dvermi. Skúsme sa vydriapať z kríkov tradície, ktorá je pekná, ale nič nám nedá. Alebo z krovia nákupov, behania a zháňania. Skúsme si nájsť tiché miesto, kde by nás náš Pán mohol nájsť.  Ale nečakajme trpne. Aj my spravme zo svojej strany všetko čo môžeme. Buďme pokolenie tých, čo ho hľadajú. Nech nám v srdci znejú jeho slová: hľadajte moju tvár. A naša odpoveď nech je: Pane, ja hľadám tvoju tvár, neodvracaj svoju tvár odo mňa.