sep 242016
 

Liturgické texty
Audio homília

V jednej španielskej piesni sa spieva: Ak sa chceš stať neviditeľným, staň sa chudobným. Čo to znamená? Že svet si všíma len bohatých, slávnych a mocných? Môže to byť aj inak. Nedávno zomrel na Slovensku jeden veľmi bohatý človek. A predsa na internete nie je ľahké nájsť ani jeho fotku. O čom to hovorí? Chcel tento človek zostať nepovšimnutý? Strážil si svoje súkromie tak veľmi, že bol „unavený“ z toho, ako si ho ľudia všímajú? O všímavosti je aj evanjelium dnešnej nedele. Sv. Lukáš nám ponúka príbeh, ktorý rozpráva Ježiš:

 „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy.

Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: ‚Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!‘

No Abrahám povedal: ‚Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik čo ako by chcel nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.‘

Tu povedal: ‚Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.‘

Abrahám mu odpovedal: ‚Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.‘ Ale on vravel: ‚Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.‘ Odpovedal mu: ‚Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.‘    Lk 16,19-31

Tretí krát sa v Lukášovom evanjeliu objavuje výraz „bohatý človek“ a vždy je to v negatívnom význame, rozoberá tento príbeh biblista Alberto Maggi. Ježiš ho vo svojom príbehu načrtáva jedným ťahom ako človeka, ktorý sa veľmi draho obliekal. Dnes by sme to povedali, že bol oblečený v super značkovom oblečení od hlavy až po päty s drahými hodinkami aj topánkami. Často sa vnútorná chudoba má potrebu prejaviť vo vonkajšom luxuse. Ďalej počúvame, že „deň čo deň prepychovo hodoval“. Nosil azda v sebe ten nenásytný hlad a dúfal, že sa mu ho podarí uhasiť jedlom? Opis boháča teda nehovorí o ňom, že by bol zlý. Bol to nakoniec bohatý človek, ktorého podľa židovskej biblickej tradície Boh požehnával, lebo Boh odmeňuje dobrých bohatstvom a zlých preklína chudobou. Aspoň tak sa tomu vtedy zväčša rozumelo. Boháč nebol zlý, bol len tým, ktorý si nevšimol.

            Chudobný človek má v tomto podobenstve meno. Čo je myslím prvý a posledný krát. A to meno „Lazár“ znamená „Boh pomáha“. „Líhal pri bráne boháča plný vredov“ Na základe knihy Deuteronómium, 28. kapitoly boli vredy považované za Bohom zoslaný trest. Akoby sa chcelo povedať, že tento človek si vlastnou vinou zapríčinil svoju biedu a vredy. Dokonca aj „psy, ktoré prichádzali a lízali mu vredy“ boli považované za naj nečistejšie zvieratá. Postava Lazára teda vychádza ako postava niekoho, kto je nečistý medzi nečistými a Ježiš prekvapivo pokračuje, že keď zomrel, „anjeli“ teda tí najčistejší „ho zaniesli do Abrahámovho lona.“ Spomeňme ešte kontext tohto podobenstva, je určené farizejom, a tak Ježiš používa farizejské kategórie odmeny a trestu, ktoré nás čakajú na druhom svete. Pomáha si pritom Enochovou knihou, ktorá bola vtedy veľmi známa. V jej opise kráľovstvo mŕtvych bolo považované za obrovskú priepasť. V nej najsvetlejšie miesto bolo Abrahámovo lono určené pre dobrých a pre zlých bolo najtmavšie miesto. A tu vidíme dramatickú zmenu v pohľade na život u boháča. Zrazu si chudáka Lazára všimol. Ten, ktorý bol naučený všímať si len to, čo bezprostredne slúžilo jeho záujmom, teraz v novom usporiadaní svetla si všíma aj toho, o ktorom si myslel že nie je hodný povšimnutia.

            Opusťme tu podobenstvo a položme si otázku: Ako je to s nami? Čo si my v živote všímame a čo prehliadame? Postmoderná doba obrazu nás učí všímať si skutočnosť cez prizmu techniky, ktorá ponúka čím ďalej rýchlejšie sa meniace obrazy. Všetko má byť dynamické, a dostatočne hlučné. Človek a jeho život však veľakrát napreduje pomaly a mení sa dlhodobo. Nečudo, že sa ponúka možnosť, aby človek z centra záujmu pozornosti akoby pomaly vypadával. Sú tu iné senzácie: to čo sa deje v prírode, vo vesmíre, v mikrosvete, na dne oceánov… To čo sa ale deje s človekom, sa dostáva na okraj. Nie je tomu tak dávno, keď nás šokovali príbehy o ľuďoch, ktorí v zhone života zabudli svoje dieťatko v aute. Nevšimli si, že ho ešte nezaviezli do škôlky či do jasieľ. Pred pár dňami som čítal víťazstvo hlásajúci článok: Už sa to nebude môcť stávať. V autách bude povinná technická výbava určitý druh senzoru, ktorý na to upozorní… Ale je to naozaj víťazstvo? Keď by naša ľudská všímavosť mala byť závislá na „všímavosti“ techniky?

            Nie, nezatracujem techniku, nech nám pomáha najlepšie ako sa dá. Ani neodsudzujem tých, ktorí si nevšímajú. Ja sám, žiaľ patrím veľakrát medzi nich. Ale chcem znovu uprieť svoj pohľad na Ježiša, ktorý bol známy svojou pozornosťou. Tým, ako si všímal človeka. Svojou láskavou, nevnucujúcou sa, neotravujúcou pozornosťou si získaval priateľov a učeníkov. A možno si tak získal alebo získava aj Teba. Ja môžem dosvedčiť, že si práve takto získal aj mňa.

nevsimavost