apr 262014
 

„Čo je bez chvenia, nie je pevné.“ Taký je názov knihy istého katolíckeho teológa, ktorý je známy názormi považovanými za také, čo narúšajú našu tradičnú predstavu katolíckej viery. Potrebu pevnosti spojenej s chvením som si uvedomil aj pri návšteve u mojej rodiny v Dubaji, kde sme boli spoločne vo výške niekoľko sto metrov na najvyššej budove sveta Burj Khalifa. Aby mohla budova stáť aj vo vetre, musí byť schopná odpružiť výkyvy jeho náporu.

Ak je stavba viery oveľa väčším a vyšším projektom, ktorý naprojektoval jediný dokonalý architekt, potom sa nečudujem, že v nej vedel rátať s výkyvom náporu oveľa silnejšieho ako vie spôsobiť vietor.

Celý týždeň som cez Božie slovo liturgických čítaní porovnával svoju vieru s tými, čo ju prijali od počiatku. Počúvam o pochybujúcich ženách pri hrobe i učeníkoch, ktorí len ťažko mohli uveriť v Ježišovo Zmŕtvychvstanie. Pochybovali o fakte, ktorý považujem za základ mojej viery. Prečo sa potom čudovať, že súčasťou života viery človeka je aj pochybnosť? Ba ešte inak, ako by pochybnosť nemala byť súčasťou viery v dobe, v ktorej človek systematicky spochybňuje všetky hodnoty a vzťahy? Nehovoríme dnes o ľudských právach práve preto, že sme každé prirodzené právo dokázali v posledných storočiach popierať? Nespochybňujeme dnes samú identitu muža a ženy? Nehľadáme predefinovanie rodiny, samého života v tom, čo je jeho počiatok i prirodzený koniec? Nepochybujeme o sebe samých?

A tento nápor nie je o nič menej hrozivý ako ten, ktorý podľa dnešnej state evanjelia prežívali učeníci z prenasledovania židov. Ak si túto pochybnosť nevieme priznať, možno sa javíme ako pokrytci popierajúci skutočnosť viditeľnú rozumným ľuďom. Nie pochybnosť je problém, nie tá. Ona s človekom zakýva, no nemusí ho zlomiť, ak je ako stavba odolávajúca silnému vetru svojou vnútornou pružnosťou. Ak nie sme ochotní žiť vieru aj ako vnútornú pružnosť Ducha Svätého v nás, potom sa môže naša viera aj zlomiť. Pôsobenie Ducha v nás totiž nie je úplne statické. Ba v stavbe viery, môže práve vonkajší nápor ukázať jeho silu, ktorou človeka ochráni. Nie tak, že ho vonkajšieho náporu zbaví, ale tak, že ho naučí ako mu pri jeho nových náporoch odolávať silou pružnej viery.

Apoštol Tomáš ukazuje to, že máme právo na pochybnosť, ale aj úlohu jasne sa postaviť voči problému, ktorý nám priniesla. Máme si pýtať posilnenie svojej pružnosti práve v tom slabom bode viery, na ktorý práve cítime tlak. Preto chce Tomáš vložiť svoje ruky do rán Krista, aby sa v ňom rozochvelo to, čo ustrnulo. Práve jeho pochybnosť zrodila vyznanie: „Pán môj a Boh môj!“, ktoré je až dodnes pozvaním veriť. Aspoň tak si ho ja pamätám z priečelia svätyne malého kostolíka v rodnej obci môjho otca, kde som sa ako chlapec zamýšľal: „Bože, viem ti ja toto úprimne povedať?“

Myslím, že nám je dnes dosť zbytočné sústrediť sa na hodnotenie viery iných, či už to je známy teológ, alebo môj sused. Oveľa dôležitejšie sa mi vidí poznávať, kde sa chveje moja a naša viera. Za dôležitejšiu považujem našu ochotu priznať si pochybnosť a vysloviť ju v spoločnosti bratov a sestier vo viere. Verím, že potom mi bude môcť Ježiš ukázať znaky, ktorými chvenie viery neukončí, ale urobí ho dôkazom jeho moci. Jeho Duch vyrovná vonkajší nápor a naučí pevne stáť v akomkoľvek nápore. Duch Svätý v jeho dare milosrdenstva posilňuje stavbu mojej a našej viery tak, že môže odolať akémukoľvek vonkajšiemu náporu. Chvejem sa, ale práve vtedy viem, že si ty so mnou: Pán môj a Boh môj!