Vladimír Slovák

mar 312018
 

Pred začiatkom liturgie:

Bratia a sestry! Vitajte na tretej liturgii Veľkonočného trojdnia. Ako v prvé dva dni, i dnes ho budem komentovať so svojimi pomyselnými hosťami: Rímskym misálom, slovenským Direktóriom, sv. Jánom evanjelistom a prorokom Izaiášom.

V úvode k tomuto obradu náš prvý hosť píše: „Podľa pradávnej tradície táto noc je očakávaním Pána. Preto podľa napomenutia evanjelia veriaci s horiacimi sviecami v rukách sa majú podobať ľuďom očakávajúcim návrat svojho Pána. Keď príde a nájde ich bedliť, dá im miesto pri svojom stole. Celá slávnosť Veľkonočnej vigílie sa koná v noci. Na vhodnom mieste sa pripraví oheň. Po požehnaní nového ohňa jeden z prisluhujúcich prinesie pred celebranta veľkonočnú sviecu – paškál.“

Nakoľko nám počasie v tomto roku neumožnilo použiť zvyčajný priestor vonku, oheň budeme žehnať pri vchode do kostola. Na veľkonočnej svieci, ktorá ako hlavný symbol tejto časti bohoslužby prezentuje vzkrieseného Krista, je kríž, nad ním grécke písmeno alfa, pod ním omega. Medzi ramenami kríža sú číslice bežného roka. Do sviece kňaz vsadí v podobe kríža päť hrudiek temianu. Potom od posväteného ohňa veľkonočnú sviecu zažne, pozdvihne ju a spieva: Kristus svetlo sveta. Na toto zvolanie všetci odpovedajú: Bohu vďaka! Pri vchode do lode kostola sa toto zvolanie i naša odpoveď zopakuje. Následne toto Kristovo svetlo prevezmú miništranti, ktorí ho roznesú po chráme, kde ho všetci prijmeme na svoje sviece. Pred oltárom kňaz znovu zopakuje: Kristus, svetlo sveta a my odpovedáme: Bohu vďaka!

 

Po uložení a incenze paškálu

Dnešná liturgia je postavená na kontraste. Veď jej základom je kontrast Ježišovej smrti s Jeho zmŕtvychvstaním – novým životom. Symbolom tohto kontrastu je aj rozdiel medzi tmou a svetlom. Preto bohoslužbu začíname obradom svetla, ktoré sme vniesli do tmavého chrámu. Aj náš štvrtý hosť použil tento obraz, keď v diaľke videl príchod Mesiáša do svojej krajiny:

„K náuke a ku svedectvu! Ak nebudú hovoriť takto, budú ako tí, pre ktorých niet svitania. Bude chodiť v nej (v krajine) ochabnutý a hladný, a keď vylačnie, rozzúri sa a bude zlorečiť svojmu kráľovi a svojmu Bohu. A či sa obráti nahor, či sa pozrie na zem: hľa, úzkosť a tma a hrôzyplné temno! Ale mrákavy uniknú, lebo nebude tma tam, kde je (teraz) súženie. V predošlom čase znevážil krajinu Zabulona a krajinu Neftaliho, v poslednom však zvelebí pobrežie mora, Zajordánsko, Galileu pohanov. Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo.“

Tým svetlom je Kristus, ako to chápe pri citácii tohto proroctva aj evanjelista sv. Matúš. Ako som už spomenul, Krista symbolizuje i svetlo, ktoré sme vniesli do chrámu. Ďalšie obrazy noci, ktorú prežaruje svetlo Božieho spásonosného diela, nám priblíži veľkonočný chválospev. Kňaz ho spieva pri svetle veľkonočnej sviece a my počúvame stojac s horiacimi sviecami v rukách.

 

Po kňazovom speve:

Obrad svetla sa skončil, svoje sviece preto môžeme zhasiť. Rubriky Rímskeho misála nás vovádzajú do druhej časti – liturgie slova – takto:

„Na túto vigíliu, najdôležitejšiu zo všetkých vigílií, je určených deväť čítaní a to sedem zo Starého zákona a dve z Nového zákona. Ak to vyžadujú pastoračné dôvody, možno vynechať niektoré čítania zo Starého Zákona. Treba však vždy pamätať na to, že čítanie Božieho slova je podstatnou zložkou tejto vigílie.“

My budeme čítať štyri zákonné čítania. Všetky v sebe nesú spomínanú myšlienku kontrastu.

Prvé hovorí o rozpore medzi Božím prisľúbením početného potomstva, ktoré urobil Abrahámovi a požiadavkou na obetu jeho syna. Skúška viery, nad ktorou sa v tichu zamyslíme.

Druhé o rozdiele medzi vyvoleným národom a egyptskými prenasledovateľmi. O prechode mora a utopení v ňom, o otroctve a slobode. Odpovieme naň spevom izraelských žien, ktorým ďakovali za záchranu.

Tretie čítanie bude o rozdiele medzi božími a našimi cestami a myšlienkami. Je v ňom aj výčitka našej zlej investície a pozvanie k počúvaniu a učeniu sa od Boha. K zamysleniu nad tým, ako sa od neho chceme učiť, poslúži chvíľa ticha.

Štvrté bude hovoriť o Božom pláne spásy s Izraelom, ktorý sa bude týkať najmä ľudského srdca. Jeho zmena je pozitívnym posunom vo vzťahu Boha a človeka. Našou odpoveďou bude prosba o pomoc pri zmene nášho srdca sprevádzaná 51., kajúcim žalmom.

Novozákonné čítania budú nasledovať po speve Sláva Bohu na výsostiach, ktorým túto noc špeciálne oslavujeme Kristovo víťazstvo nad smrťou. Rozozvučia sa zvony a organ, oltár zažiari svetlom ďalších sviec. Slávnostné „Aleluja“ bude vstupom k prvej evanjeliovej správe o zmŕtvychvstaní.

 

Po homílii:

Po tom, ako sme si priblížili kontrast Ježišovej smrti s Jeho zmŕtvychvstaním, ktorý ženy nevedeli hneď stroviť, sme pozvaní uvedomiť si, že z tohto základu vyrastá pozvanie k novému životu aj pre nás. To sme čítali aj v liste svätého apoštola Pavla Rimanom: „Krstom sme teda s ním pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Tak zmýšľajte o sebe aj vy; že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi.“

* Tento nový život v Kristovi sa rozhodli žiť aj 7 naši bratia a sestry, ktorí dnes večer prijmú sviatosť krstu. Pred jej udelením sa litániami k všetkým svätým obrátime na tých, ktorí tento nový život žili naplno a dnes si ho užívajú v nebeskej vlasti. Po požehnaní krstnej vody sa katechumeni najprv zrieknu zla, starého spôsobu života, a následne vyznajú svoju vieru, v ktorej chcú žiť s Bohom. V tejto viere budú pokrstení a príjmu aj sviatosť birmovania. Celý obrad je pre nás ostatných výzvou, aby sme si obnovili svoje krstné sľuby. Pridajme sa preto v duchu k zrieknutiu zla i k vyznaniu viery. Na znak našej spolupatričnosti v závere obradu prijmeme krstné svetlo zo sviec novokrstencov a budeme pokropení krstnou vodou.

„Keď kňaz pokropil ľud – hovorí náš prvý hosť – vráti sa k sedadlu. Nasleduje modlitba veriacich. Potom kňaz pristúpi k oltáru a zvyčajným spôsobom začne liturgiu Eucharistie“. To bude štvrtá, posledná časť tejto nočnej slávnosti. V jej závere na podporu nového, Božieho  života v nás, prijmeme „nový pokrm“ – Kristovo Telo. Pre novokrstencov to bude prvé sväté prijímanie.

 

Po modlitbe „po prijímaní“: 

Bratia a sestry, ďakujem Vám za vašu účasť na liturgii Veľkonočného trojdnia. V jej závere dám ešte posledné slovo našim hosťom, ktorí nás bohoslužbami týchto dní sprevádzali:

V Direktóriu čítame: „Obdobie 50 dní od nedele Pánovho zmŕtvychvstania do nedele Zoslania Ducha Svätého, do ktorého sa touto bohoslužbou vstupuje, sa slávi v radosti a plesaní ako jeden sviatočný deň, ba ako jedna veľká nedeľa. Predovšetkým v týchto dňoch sa spieva aleluja.“

Evanjelista sv. Ján o našom vzťahu ku Kristovi, do ktorého dnes oficiálne vstúpili novokrstenci a ktorý sme si my ostaní obnovili vyznaním krstných sľubov, hovorí: „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi; tým čo uverili v jeho meno.“

A prorok Izaiáš aj o dni vzkriesenia píše: „A v ten deň povedia: Hľa, toto je náš Boh, v neho sme dúfali, že nás spasí! On je Pán, v neho sme dúfali, jasajme a radujme sa z jeho spásy!“

V zmysle toho, čo sme počuli a prežili Vám prajem, aby radostné Aleluja Božích detí naplnilo Vaše srdcia i celý Váš život.

 

Ak sa nekoná krst dospelých, treba použiť tento odsek:

* Liturgia krstu je treťou časťou dnešnej slávnosti. V jej úvode sa spojíme s tými, ktorí tento nový život, spoločenstvo s Bohom, prežívajú naplno v nebi. Potom kňaz požehná krstnú vodu, ktorou budeme na záver, na pamiatku nášho krstu, pokropení. Každý z nás, pokrstených si je pritom vedomý, že spomínaný nový život nie je niečo automatické. Že často padáme do hriechu, ako „starí ľudia“. Je to vlastne boj, v ktorom si znovu a znovu uvedomujeme kontrast medzi novým životom v Bohu, po ktorom túžime, a našim starým, doterajším životom v hriechu. Je to boj, v ktorom znovu a znovu chceme zápasiť. Aj preto súčasťou tohto obradu bude obnovenie krstných sľubov, ktoré spočíva jednak v zrieknutí sa hriechu a pokušení, jednak vo vyznaní viery v trojjediného Boha.

 

mar 302018
 

Pred začiatkom liturgie:

Bratia a sestry! Vitajte v našom chráme, vitajte pri bohoslužbe, v ktorej si pripomenieme najväčší dôkaz Ježišovej lásky k nám, obetu jeho života na kríži. Podobne ako včera, budeme obrady vnímať s našimi hosťami: Prvým sú liturgické smernice Rímskeho misála, druhým slovenské Direktórium, tretím sv. Ján evanjelista, s a štvrtým prorok Izaiáš.

Hneď aj odovzdávam slovo prvému hosťovi, ktorý hovorí: „Podľa pradávnej tradície Cirkev v tento a v nasledujúci deň neslávi Eucharistickú obetu. Oltár má byť úplne obnažený, bez kríža, svietnikov a plachiet. V popoludňajších hodinách okolo tretej sa slávi liturgia umučenia Pána. Má tri časti: liturgiu slova, poklonu svätému krížu a sväté prijímanie. Kňaz, ktorý sa oblečie ako na omšu do rúcha červenej farby, s prisluhujúcimi príde k oltáru a ľahne si dole tvárou.“

„Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života.“ – píše tretí hosť, sv. Ján vo svojom prvom liste. „Slovo, ktoré sa stalo telom. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného a vlastné ho neprijali.“ – čítame zas v úvode Jánovho evanjelia. To povstanie, nepoznanie a neprijatie vyvrcholilo v piatok 14. nisana, čo bolo pravdepodobne 7. apríla roku 30, kedy vyvolený národ odvrhol svojho kráľa a vyvolil si slobodu zločinca. Teda zločin namiesto čnosti.

O tom všetkom, o otrasnom divadle počnúc Getsemanskou záhradou a končiac hrobom pod Golgotou nám dnes sv. Ján bude rozprávať. Nie je to však len vec Židov pred 1988 rokmi, je to vec celého sveta a každého času. I nás. I my sme nepoznali, neprijali, ba neraz povstali proti nemu. I my sme si často zvolili hriech namiesto čnosti. Preto i my dnes v pokore a hanbe za svoje zlyhania ležíme, alebo kľačíme pred jeho oltárom a neskôr pred jeho krížom.

 

Po prvom čítaní a žalme:

Pred chvíľkou sme počuli 4. pieseň o Pánovom služobníkovi – ebed Jahve. Napísal ju Deutero-Iaiáš približne 550 rokov predtým, než sa stalo to, čo zobrazuje – utrpenie Mesiáša. Nielen fyzické. „Kto uveril čo sme hlásali?  – pýta sa Izaiáš v jeho mene. A žalmista v jeho mene hovorí: „Vytrácam sa z ich pamäti ako mŕtvy, som sťa odhodená nádoba“.

Realizáciu týchto predpovedí sv. Ján spomína na záver 6. kapitoly svojho evanjelia, potom, ako Ježiš hovorí o Eucharistickom chlebe, ktorým má byť jeho telo. „Keď to počuli jeho učeníci, mnohí z nich povedali: Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?! Ježiš vedel sám od seba, že jeho učeníci na to šomrú, a opýtal sa ich: Toto Vás pohoršuje? A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým? Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som Vám povedal, sú Duch a život. Vtedy ho – ako ďalej poznamenáva sv. Ján – mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili. Ježiš povedal Dvanástim: Aj vy chcete odísť?“

Vtedy neodišli, ba Peter vyznáva svoju vieru. O niekoľko mesiacov, v Getsemanskej záhrade ich však Kristus sám necháva odísť, ako budeme počuť o chvíľu v pašiách. Do Jánovho opisu Ježišovho utrpenia nás uvedie úryvok z listu Hebrejom, ktorý opisuje atmosféru Ježišovej predsmrtnej úzkosti.

 

Po homílii:

Náš prvý hosť píše: „Poslednou časťou liturgie slova je modlitba veriacich. Kňaz pri oltári povie so zopätými rukami úvodnú výzvu, ktorou oznámi úmysel. Potom všetci zotrvajú chvíľu v tichej modlitbe. Nato sa kňaz modlí nahlas s rozopätými rukami. Veriaci počas modlitby stoja alebo kľačia.“

U nás bude výzvu hovoriť brat kaplán a modlitbu náš farár. Počas prosieb budeme stáť, kto nevládze, nech si sadne.

Modlitby ukazujú, že Ježišovo vykupiteľské dielo sa týka všetkých ľudí. Ich poradie je určené prijatím vykúpenia, teda prihlásením sa k Ježišovmu krížu. Začneme spoločenstvom veriacich – Cirkvou, jej hlavou i celým mystickým telom, potom sa budeme modliť za katechumenov a oddelených bratov, čiže za jednotu Cirkvi. Následne za bratov starších vo viere – Židov, potom príslušníkov iných náboženstiev a nakoniec za neveriacich. Po spomenutí celého ľudstva sa na záver vrátime domov v modlitbe za našu vlasť a za tých, čo znášajú útrapy.

 

Po modlitbách veriacich:

„Ježiš povedal Nikodémovi: Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ – píše sv. Ján vo svojom evanjeliu. Čítali sme to pri nedeľnej sv. omši pred tromi týždňami. Pred dvomi sme opäť v Jánovom podaní počuli Ježišovu predpoveď: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“.

Áno, Pane, všetkých nás priťahuješ, lebo napriek našim hriechom a tvojmu utrpeniu za ne si prišiel s láskou k nám. Tak nám to píše tvoj milovaný učeník: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“

Symbolom tejto spásy sa stal nástroj umučenia – kríž. Rubriky rímskeho misála pokračujú:

 

Pre obrad odhaľovania kríža:

„Po modlitbách veriacich nasleduje slávnostná poklona svätému krížu. K oltáru sa prinesie zahalený kríž v sprievode dvoch prisluhujúcich so zažatými sviecami. Kňaz stojac pred oltárom vezme kríž, poodhalí jeho časť, vyzdvihne ho a začne spievať: Hľa drevo kríža. Všetci odpovedajú: Poďte, pokloňme sa. Keď dospievajú, všetci si kľaknú a chvíľu zotrvajú v tichej adorácii. Keď vstanú, kňaz odhalí pravé rameno kríža, znova pozdvihne kríž a spieva: Hľa drevo… pričom sa pokračuje ako prvý raz: odpoveď Poďte, pokloňme sa a adorácia. Napokon odhalí celý kríž a tretí raz sa robí to isté. Potom odnesie kríž ku vchodu do presbytéria, kde nasleduje vlastná, osobná poklona krížu. Krížu sa príde pokloniť najprv kňaz, potom prisluhujúci a všetci veriaci. Vzdajú mu úctu jednoduchým pokľaknutím, alebo iným vhodným spôsobom, napríklad pobozkaním.“

 

Pre obrad prinášania kríža:

„Kňaz ide ku vchodu kostola. Tu vezme nezahalený kríž, prisluhujúci vezmú zažaté sviece a idú v sprievode cez kostol do presbytéria. Ten čo nesie kríž najprv pri vchode, potom uprostred kostola a napokon pred presbytériom spieva: Hľa, drevo kríža. Všetci mu odpovedajú: Poďte, pokloňme sa! Po každej odpovedi si kľaknú a chvíľu zotrvajú v tichej adorácii. Potom sa kríž so sviecami položí ku vchodu do presbytéria. Krížu sa príde pokloniť najprv kňaz, potom prisluhujúci a všetci veriaci. Vzdajú mu úctu jednoduchým pokľaknutím, alebo iným vhodným spôsobom, napríklad pobozkaním.“

 

Počas tejto poklony budeme spievať z Jednotného katolíckeho spevníka pieseň č. 131 a modliť sa hymnus o Kristovom utrpení, ktorý ponúka Rímsky misál. V úvode, opakujúc lektora, povieme obidve časti refrénu, potom ich budeme striedať.

možno nafotiť a nastrihať a dať do lavíc text na konci komentára  

„Po poklone sa kríž odnesie na miesto, ktoré je preň pripravené.“

Nasledovať bude tretia časť liturgie – sväté prijímanie.

 

Po modlitbe „po prijímaní“:

Podľa Direktória sa „po slávení dnešnej liturgie obnaží oltár. Kríž sa uloží na vhodné miesto, kde si ho veriaci môžu uctiť a kde by mohli meditovať. Dnes po odhalení kríža a zajtra až do Veľkonočnej vigílie sa pred krížom kľaká. Oltár ostáva bez plachiet a bez ozdôb až do Veľkonočnej vigílie.“

V našom kostole budeme mať možnosť na tichú modlitbu pri kríži nepretržite do zajtrajšieho večera.

„Na Bielu sobotu (pokračuje Direktórium) cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení a smrti, ako aj o zostúpení k zosnulým a na modlitbách a pôstom očakáva jeho zmŕtvychvstanie. Veľmi sa odporúča, aby sa posvätné čítanie a ranne chvály konali za účasti ľudu.“ U nás tak urobíme o 8.00. Večer pred ukončením adorácie, o 17.00 sa budeme modliť vešpery.

Na obrady veľkonočnej vigílie, ktoré začnú o zajtra o 19.30, si môžeme priniesť sviece. Nakoľko predpoveď počasia hovorí o daždi, stretneme sa v kostole.

 

A: Útulný kríž, najkrajší strom, ty skvost medzi stromami,
Všetkým sadom taký konár, kvet a plod je neznámy!

B: Milé drevo s milou ťarchou, milo stojíš pred nami.

 

 

mar 292018
 

Pred začiatkom sv. omše:

Bratia a sestry! Vitajte v Božom chráme, v našom farskom kostole, vitajte v deň spomienky na Poslednú večeru nášho Pána Ježiša Krista. Dnešnú liturgiu, ako aj celé veľkonočné trojdnie, Vás budem sprevádzať komentárom, ktorý pochádza z pera (vlastne počítača) nášho farára, ktorého mnohí poznáte aj ako moderátora relácie Večera u Slováka. Jej vianočné vydanie sa nahrávalo v tomto kostole. Boli na ňom prítomní všetci štyria pravidelní hostia. Aj veľkonočný komentár bude mať štyroch hostí, i keď iných a vlastne len pomyselných. Prvým sú liturgické smernice, obsiahnuté v rubrikách (praktických inštrukciách) Rímskeho misála, druhým slovenské Direktórium, kniha ktorá všeobecné normy zlaďuje z miestnymi zvykmi a dáva záväzné usmernenia pre našu krajinu, detailne a aktuálne usmerňuje náš liturgický život. Tretím je  sv. Ján evanjelista, svätopisec, ktorý výrazným spôsobom určuje dnešnú i zajtrajšiu liturgiu. Štvrtým prorok Izaiáš, ktorého poznáme nielen z adventu. Jeho texty budeme počuť zajtra i v sobotu.

Dnešný deň sa podľa rubrík misála (prvého hosťa) svätí olej na pomazanie chorých, olej katechumenov a krizma. Robí sa tak v osobitnej omši, ktorá sa má sláviť predpoludním. V centre našej diecézy, v Banskej Bystrici sa začala o 9.30 a predsedal jej diecézny biskup Monsiňor Marián Chovanec. Na jeho výzvu si prítomní kňazi (i náš farár a kaplán) obnovili kňazské sľuby.

Večerná omša na pamiatku Pánovej večere, ktorú za chvíľu začneme prežívať, sa začína pri prázdnom svätostánku. Kým sa spieva oslavná pieseň, zvonia zvony. Potom sa odmlčia až do Veľkonočnej vigílie. Podobne i organ.

 

Po druhom čítaní:

Skôr než dáme slovo nášmu tretiemu hosťovi, dovoľte krátke predstavenie jeho osoby i diela, z ktorého budeme čítať.

Apoštol Ján bol synom galilejského rybára Zebedeja a Salome. S bratom Jakubom bol medzi prvými povolanými Ježišovými učeníkmi. Dostali meno Synovia hromu. Spolu s Petrom boli najprivilegovanejší medzi Dvanástimi. Tradícia ho stotožňuje s „učeníkom, ktorého Ježiš miloval“.

Už od polovice druhého storočia sa štvrté evanjelium pripisovalo práve jemu. Túto tradičnú mienku aj dnes zastáva väčšina exegétov.

Evanjelium podľa sv. Jána bolo napísané v Malej Ázii pravdepodobne medzi rokom 90 a 100 po Kristovi. Obracia sa na kresťanských čitateľov, ktorí už mali základné poznatky o Kristovi, aby im pomohlo k plnšiemu životu viery a lepšiemu poznaniu Ježiša Krista, Božieho Syna. Na rozdiel od synoptických evanjelií, kde Ježiš vystupuje ako ohlasovateľ a sprostredkovateľ Božieho kráľovstva, v Jánovom evanjeliu Ježiš zjavuje sám seba.

Ak teda sv. Pavol v prvom liste Korinťanom, z ktorého sme pred chvíľou čítali, spomína ustanovenie Eucharistie pri Poslednej večeri ako známu vec už 40 rokov pred tým, ako Ján písal evanjelium, je logické, prečo to už Ján nespomína. Opisuje však inú udalosť, ktorá sa pri Poslednej večeri odohrala a ktorí bola tiež veľmi dôležitá. Ján totiž dobre vedel, na čom Ježišovi záleží, veď pri Poslednej večeri bolo jeho miesto po Majstrovej ľavici.

 

Po homílii:

Náš prvý hosť nám odporúča (teda rubriky Rímskeho misála píšu): „Ak je to z pastoračných dôvodov vhodné, môže sa konať obrad umývania nôh. Kňaz odloží ornát a príde k vybraným mužom, každému naleje vodu na nohy a utrie. Prisluhujúci mu pri tom pomáhajú.“

Obrad sa koná i v našej farnosti. Cieľom však nie je len rozšírenie, či zatraktívnenie liturgie, ale učenie sa Kristovmu postoju k ľuďom, najmä bratom vo viere. Učenie sa od Ježiša – pre kňaza i každého jedného z nás.

 

Po spoločných modlitbách – pred piesňou – teda na sprievod s obetnými darmi:

Ďalšia inštrukcia na dnešný deň v misáli je: „Liturgia Eucharistie sa môže začať obetnou procesiou, v ktorej veriaci prinesú kňazovi okrem obetných darov aj dary pre chudobných.“

V našom chráme ponesieme žetóny, ktoré si ľudia bez domova, či iní chudobní menia za obed v našej mestskej charite. Dostávajú ich od nás, ktorí sme si ich pre tento účel zakúpili. Nesieme aj zoznam dobrovoľníkov, ktorí im počas víkendov tento obed varili od začiatku roka. Okrem pokory sa totiž dnešný večer učíme aj žičlivosti a pozornosti.

 

Po modlitbe „po prijímaní“:

Podľa Direktória sa „teraz zoradí procesia na prenesenie Najsvätejšej sviatosti. Počas nej sa spieva hymnus Sviatosť tela tajomného (ktorý bude aj na našej projekcii). Veriacich treba vyzvať, aby po sv. omši Pánovej večere venovali v kostole určitý čas v noci primeranej poklone Najsvätejšej Sviatosti. Kým trvá poklona, možno čítať z Jánovho evanjelia kapitoly 13 – 17“, opisujúce Poslednú večeru.

Na poklonu v našom chráme máme priestor do 21.00.

O 22.00 sa v Mariánskom kostole začne pobožnosť krížovej cesty.

Zajtra je prísny pôst. Ráno o 8.00 sa na odporúčanie nášho prvého hosťa budeme v kostole modliť liturgiu hodín – Posvätné čítanie a ranné chvály. Obrady, ktorými budeme sláviť Utrpenie a smrť Pána, začnú o 15.00.

 

 

dec 072017
 

V utorok som sa v Bratislave, na hrade, zúčastnil otvorenia výstavy o majstrovi Pavlovi z Levoče. Bol som pozvaný, lebo výstava sa nesie v duchu historického kontextu a sú na nej prezentované aj iné sakrálne diela z tej doby, medzi nimi aj naša Prievidzská gotická monštrancia. Viete o akú dobu sa jedná a aké má majster Pavol tohto roku výročie?

Okrúhle – je tomu 500 rokov, ako ukončil práce na svojom najznámejšom a najväčšom diele – hlavnom oltári kostola sv. Jakuba v Levoči. Na oltári Panny Márie a sv. Jakuba pracoval s rôznou intenzitou pravdepodobne 10 rokov. Samozrejme nie sám. Spolu so svojimi spolupracovníkmi však vytvoril najvyšší neskorogotický krídlový oltár na svete!

Poďme však k samotnému majstrovi Pavlovi – viete kedy a kde sa narodil? Nevedia to ani odborníci. Vieme len že do Levoče prišiel po roku 1500. Pravdepodobne už mal po tridsiatke. Zomrel okolo roku 1540, tiež nevieme presne kedy. Aj o autorstve spomínaného fantastického diela vieme len z epitafu, v ktorom o ňom ako o zhotoviteľovi oltára píše manžel jeho vnučky v nasledujúcom storočí. A pritom aký talent a aký umelecký výkon…

Napriek svojej šikovnosti a obrovskému dielu sa sám nepovažoval za výtvarného umelca. Bol len vedúci remeselnej rezbárskej dielne. Kvalitu tohto geniálneho umelca však dnes obdivuje celý svet.

Prečo to spomínam práve dnes, na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie? Vôbec nie preto, že oltár je zasvätený okrem apoštola aj Božej matke, ktorej socha je na ňom centrálne umiestnená. V ostatných dňoch skôr uvažujem o úžasnej podobnosti jeho životnej cesty, či osudu s osudom Ježišovej a našej matky.

Vo svojej dobe to vôbec nebola slávna žena. Žila v kruhu svojej rodiny v Nazarete a po Kristovom vykupiteľskom diele v kruhu jeho učeníkov a prívržencov. Určite tam požívala ako Majstrova mama patričnú úctu, ale kto ju vnímal ako Bohorodičku, Božiu matku? Tento titul jej cirkev dala až v 5. storočí. Jej nepoškvrnené počatie bolo prijaté za článok viery až v roku 1854 a nanebovzatie v polovici minulého storočia. Aj keď všetky tieto veci, vlastne celá cirkevná náuka o nej, vychádza z biblických textov, v skutočnosti ich je veľmi málo.

Preto mi Panna Mária mi pripadá ako umelec, ktorý sa vo svojej skromnosti nepovažoval za umelca. A svedčí o ňom hlavne jeho dielo. Čo je však dielo Márie? Predsa jej syn!

Náš Vykupiteľ a Pán. Aj preto väčšina jej titulov, ba vlastne celá úcta voči nej vychádza z miery poznania jej Syna. Zo vzťahu k nemu. Z viery v neho.

Pravda viery o jej Nepoškvrnenom počatí, ktorú si dnes pripomíname, nám hovorí o jej predpokladoch k vytvoreniu tohto diela. O talente, ktorý jej Boh dal. O harmónii a kráse jej ducha, ktorý nebol znečistený, poškvrnený hriechom. Takýto človek mal na svet priviesť najkrajšieho, najdokonalejšieho syna človeka, ktorý je aj synom Boha. Mal a priviedol. Mária využila to čo dostala. Ukázalo sa to nielen pri anjelovom zvestovaní, ale aj pri mnohých ďalších udalostiach. Najviac však na tom, aký bol Boží, ale aj jej syn. Cez neho, na ňom vidíme, ako ho vychovávala, čo mu vštepovala, k akej láske ho viedla. Ježišov obraz, ktorý vidíme v evanjeliách, „kreslila“ aj ona.

My to berieme ako samozrejmosť, ale nemuselo to tak byť. Poznáme to z ľudského života, ba neraz z vlastnej skúsenosti. Koľko talentov sme premrhali, koľko darov nevyužili, ba dokonca zneužili…

Majster Pavol mal tri deti. Dve dcéry a syna Lukáša. Predpokladáme, že prirodzene zdedil umelecký talent i šikovné ruky. Avšak v noci 18. júna 1537 spolu s iným mladým mužom na Levočskom námestí napadli nič netušiaceho mladého sluhu z Krakova a zabili ho. Následne z mesta ušli. Viac o ňom nevieme. Mohol to byť majster Lukáš a stal sa vrah Lukáš.

Verím, že dnešný sviatok nás osobne bude inšpirovať, aby sme podľa vzoru svojej Matky čo najlepšie využili to, čo sme od Boha dostali. Svoje talenty, schopnosti. Že chceme a budeme zo seba tvoriť krásnych, harmonických ľudí, ktorí budú pre iných obohatením a povzbudením. A že to budeme robiť skromne, v pokore, nie preto aby nás niekto chválil. Nech nás chváli naše dielo. To, čo po sebe zanecháme.

Je tu však ešte väčší cieľ. Stretnúť svoju Matku a možno aj majstra Pavla v omnoho väčšej kráse, než ju zobrazuje Levočský oltár.

okt 312017
 

Tak ako, pôjdeme v sobotu voliť? Či len voly volia? Pán prezident včera apeloval, aby sme šli… Mňa osobne v tomto predvolebnom čase upútala najmä bilboardová kampaň. Je jasné, že v tejto finálnej fáze sa hrá na tváre a ich čísla. Pričom niektoré tváre sa objavujú samé, buď jedna, alebo viac, iné sú podporené lídrom, ktorý ich predstavuje ako svojich. Tých, ktorí budú prezentovať jeho myšlienky, postoje k verejným veciam, teda politiku. Je to obdobná situácia, ako niekedy vidíme na tlačových konferenciách, kde okrem hovoriaceho, vedľa neho alebo za ním stoja ešte iní, ktorí tým deklarujú, že sú to aj ich postoje.

Nič nové pod slnkom. Sledovali ste, ako začínalo dnešné evanjelium? Keď videl… Ako na súčasnej „tlačovke“. Jeho učeníci sú pri ňom, lebo sa hlásia k tomu čo hovorí. K jeho návodu na šťastný život. Na dobrý život. Na život s najlepšou perspektívou. Ostatní počúvajú a môžu sa pridať.

Naozaj, kde sa cítite byť vy? Kde by ste sa zaradili?

Tak či onak si myslím, že Ježišova reč zaskočila všetkých. Od najbližších učeníkov po posledných zvedavcov. Kladie im (a aj nám) totiž pred oči základné otázky života – kde, v čom vidím svoje šťastie? Aké hodnoty túžim dosiahnuť, čo dá zmysel, čo naplní môj život? Pričom je jasné, že Jeho pohľad sa diametrálne líši od ich, ale aj našich predstáv, od toho, kde hľadáme šťastie.

Skúsme sa napriek tomu zastaviť pri jednej z ôsmich pozvánok k šťastnému životu. Pri tej ktorá korešponduje s dnešným druhým čítaním. Text z prvého Jánovho listu nám totiž osvetľuje aj základný motív blahoslavenstiev.

Sv. Ján začína slovami: „Milovaní, pozrite…  nimi aj sme“.

Všimli ste si v niektorom z blahoslavenstiev podobné slovné spojenie? Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Teda deťmi.

Zo spojenia vyplýva, že slová, ktorými Ján uvádza konštatovanie o Božích deťoch – akú veľkú lásku nám daroval Otec, môžeme aplikovať aj na Ježišovu reč na hore, na blahoslavenstvá. Boh nás miluje, preto nám dal svojho Syna, aby nás naučil, ako žiť. Najlepšie žiť, šťastne žiť. To nie je chyták, marketingový, či politický ťah, ktorý nás má kdesi nalákať. To je Božia pravda. Pravda Boha, ktorý je Láska a je náš Otec!

Poďme však bližšie k onomu siedmemu blahoslavenstvu, k šíriteľom pokoja. Myslím, že nejde len o svetových bojovníkov za mier, či mediátorov rozhnevaných strán. Ježiš hovorí v zmysle každodenného života. Myslí na tých, ktorí vnášajú pokoj do svojich rodín, do pracovných kolektívov, medzi kamarátov, do športového tímu, do miest a obcí atď.

Ako sa tam ten pokoj prináša? Ako to robiť, ako sa stať blahoslaveným?

Odpoveď nám môže ponúknuť pohľad z opačnej strany: čo tam prináša nepokoj? Z čoho pramenia naše nedorozumenia, zvady, hnev, urážky… Väčšinou z toho, že niekto myslí, hovorí, koná zle, nesprávne! Ale čo znamená myslieť, hovoriť a konať správne? Kde je merítko správnosti, čo dobra? Kto vie najlepšie, ako to je, či ako to má byť? Predsa ja, nie?   NIE!

Boh! Jediná objektívna pravda. Všimnime si, čo na inom mieste Ježiš hovorí: „Ja som cesta, pravda a životô. Iba On má plnosť pravdy. Ak teda chcem byť šíriteľom pokoja, ak chcem byť šťastný a chcem robiť šťastným aj iných, musím zaujať tieto postoje:

  1. Nemyslieť si, že len ja mám pravdu, že veci vidím najlepšie.
  2. Hľadať objektívnu, čiže Božiu pravdu.
  3. Uvedomiť si, že vedľa mňa sú Božie deti, ktoré tiež môžu mať niečo z tej objektívnej pravdy. Aj ony, nielen ja som stvorený na Boží obraz.
  4. Neodsudzovať, neriešiť veci s predsudkami.
  5. Počúvať dôvody, argumenty tých druhých.
  6. Snažiť sa vojsť do myslenia druhých, aby som pochopil, prečo veci vidia takto, inak ako ja.
  7. Milovať a z lásky sa prispôsobiť. Zrieknutie sa svojej vôle je jedným z najväčších prejavov lásky.

A to sme už pri láske, teda pri tom, čo napĺňa naše vnútro, čo nám prináša šťastie. Takáto láska však prináša šťastie nielen tým ktorí milujú, ale aj tým, ktorí sú milovaní. Prináša pokoj nielen do nášho vnútra, ale aj do našej rodiny, či tímu. Ba mohli by sme povedať všade…

Lenže to nie je pravda. Odporcovia pokoja, lásky porozumenia, zlo vo všetkých svojich osobách a štruktúrach nechce pokoj, nenávidí šíriteľov pokoja. Krásne to dnes vidieť na jeho postojoch k mužovi, ktorý si úradne oblieka farbu pokoja, ktorý chodí v bielom. Ak sa pozrieme na predchádzajúce kritériá – vidíme že pápež František je jasným šíriteľom pokoja. A koľko nenávisti žne aj uprostred Cirkvi. Medzi veriacimi, dokonca teológmi a hierarchiou Cirkvi.

Nič nové pod slnkom. Jeho predchodca, ktorý žil v Palestíne pred 2000 rokmi, sa stretal s obdobnými postojmi. Ba dokonca s nimi počítal. Preto na inom mieste hovorí: „Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím Vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom“. Tento pokoj sa totiž nedáva, on sa šíri. Šíriteľmi pokoja, ktorí prirodzene narážajú na odporcov dobra, pravdy, lásky, pokoja. Ježiša tento stret, náraz vyniesol až na kríž. Zdalo by sa, že prehral. Víťazstvo však patrilo Jemu, čo dokázal najmä svojim zmŕtvychvstaním. A všimnite si ako pozdravil apoštolov po tomto víťazstve: „Pokoj Vám!“

Najväčší šíriteľ pokoja pokračuje vo svojom poslaní. Nielen pozdravom, aj postojmi. To nie je divadlo pred celým svetom, to nie je lynčovanie nepriateľov, to nie je pokoj vojenského víťazstva. Ide k svojim, ktorých učil byť šíriteľmi pokoja a lásky. Neodsudzuje, počúva, vysvetľuje, povzbudzuje, dáva dôveru. Stretnutie s Emauzskými učeníkmi, s neveriacim Tomášom i s Petrom, ktorý ho zaprel, sú úžasnou ukážkou šírenia pokoja.

Neviem, či som vás teda presvedčil, aby ste išli voliť. O to samozrejme nešlo. Chcel som Vás len trochu povzbudiť k tomu, aby ste sa stali šíriteľmi pokoja. Lebo sa to oplatí, prináša nám to Božiu blízkosť a šťastie na zemi a raz aj krásne pozvanie do spoločenstva Božích detí v nebi. Amen.

aug 142017
 

Myslím, že všetci registrujeme, ako sa mení náš slovník. Miesto obchodu máme market, miesto zemiakových lupienkov chipsy… Mení sa aj význam slov obrazov, farieb, symbolov. Je to prirodzené. I v náboženskej oblasti. Slovník, ktorý používali náboženské knihy pred 50, či 100 rokmi, už takmer nepoužívame. Mení sa aj biblický slovník. V istom vydaní Biblie, asi z roku 1907 som o apoštoloch čítal, že Ježiš so svojimi súdruhmi išiel…

Počas stáročí sa menil i pohľad na obraz, o ktorom sme počuli v dnešnom prvom čítaní: Žena odetá slnkom.

Väčšina katolíckych veriacich v nej dnes chápe Pannu Máriu. Veď ona porodila syna, vládcu, zažila prenasledovanie, utekala púšťou do Egypta a v našich očiach je v nebeskej sláve, teda odetá slnkom.

Väčšina exegétov, biblických znalcov však tvrdí, že toto znamenie je obrazom Cirkvi, presnejšie Božieho ľudu. Lebo napríklad sv. Augustín hovorí o Starozákonnom Božom ľude, z ktorého sa zrodil novozákonný.

Myslím, žeby sme sa na tento obraz mohli dnes takto pozrieť.

Samotné slovo „znamenie“, ktorým je obraz uvedený, sa nachádza na tomto mieste v Apokalypse 1. krát. Celkovo je použité v druhej polovici knihy Zjavenia 7 krát. Mimochodom v Jánovom evanjeliu sa tiež hovorí o 7 znameniach, ktoré Ježiš nazýva aj „skutky“. Prvým je premenenie vody na víno na svadbe v Káne Galilejskej a posledným vzkriesenie Lazára. Samotné slovo znamenie, grécky semeion, pritom znamená že ide o vec, alebo udalosť, ktorá má zvláštny zmysel, či význam. Znamenie je na nebi. Žena, aj iné, nepriateľské, drak. To znamená, že to, čo sa teraz deje na zemi, boj dobra so zlom, bolo už skôr vybojované a rozhodnuté v nebi. O tom je obraz zápasu Michala a jeho anjelov s drakom a jeho anjelmi, ktorého opis nasleduje hneď po opise záchrany ženy. Pričom záverečné zvolanie dnešného úryvku je v origináli zaradené po zvrhnutí draka na zem, teda jeho prehre v nebi.

Práve tento boj dobra so zlom prežíva prvotná cirkev, ktorá je vystavená mnohým vlnám a formám prenasledovania. Jej adresuje autor knihy svoje slová, lebo ju chce povzbudiť. Mimochodom jednému z prvých prenasledovateľov Cirkvi, Šavlovi na ceste do Damasku Kristus hovorí: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Ježiš sa stotožňuje so svojim ľudom, o ktorom hovoríme, že je jeho mystickým telom. Ten Ježiš, o ktorom sme minulú nedeľu čítali v evanjeliu, že mu tvár zažiarila ako slnko. Ak je Kristus hlavou Cirkvi, svojho tela, dnes žiari telo, cirkev je odetá slnkom. Znamená to, že je Božím dielom. Túto myšlienku zdôrazňuje aj to, že stojí na mesiaci, ktorý je symbolom nestálosti. Pričom je v slnku, symbole Boha. Teda stojí vznešene a stálo nad celou pozemskou nestálosťou. Ríše, ktoré ju prenasledujú, padnú, ona je tu stále.

Obraz ženy ako Cirkvi dopĺňa veniec z dvanástich hviezd, ktoré pripomínajú dvanásť kmeňov Izraela, teda starozákonný Boží ľud i dvanásť apoštolov, na ktorých stojí Cirkev, novozákonný Boží ľud. Aj obraz úteku na púšť môže mať starozákonný i novozákonný zmysel. Pripomína útek Izraela z Egypta na púšť, ale aj formy prenasledovania kresťanov, medzi ktoré patrí vytlačenie na púšť sveta, mimo zdrojov obživy a mimo vplyvu na svet. Mimochodom, toto sa splnilo na arménskych kresťanoch, ktorých státisíce pred sto rokmi Turci vyviezli na púšť, kde ich nechali zomrieť smädom.

V samotnom texte však čítame, že Boh jej tam pripravil miesto. A tu nám prichodí na myseľ, že aj keď sme i my dnes mimo vplyvu na spoločnosť, je to naše miesto, kde Boh o nás vie, kde nás chráni, formuje a pripravuje na život v nebi. Lebo o tento cieľ ide. Aj takto môžeme chápať záverečné zvolanie dnešného úryvku o vláde Pomazaného v nebi.

Tým som chcel povedať, že text, ktorý bol pôvodne adresovaný prenasledovaným kresťanom v Rímskej ríši, je aj dnes aktuálny. V koľkých krajinách sveta zúri prenasledovanie Ježišovho, teda Božieho ľudu. V niektorých je konverzia na kresťanstvo tak neprípustná, že ak sa moslim obráti a prijme krst, je synom smrti… Drak čaká, kým žena porodí… A bojuje proti iným z jej potomstva, ako kniha hovorí v závere tejto 12. kapitoly. Tento boj cítime všetci.

Text je však aktuálny i z hľadiska dnešného mariánskeho sviatku. Mária je totiž predobrazom, prototypom Cirkvi:

Ona, ktorá je dcérou Izraela sa stáva matkou Cirkvi, Ježišovho ľudu.

Ona, na ktorú padá toľko špiny, pevne a krásne stojí nad pominuteľnosťou tých, ktorí proti nej broja.

Ona, ktorá bola na zemi nenápadná, je dnes v nebi odetá slávou svojho Syna, ktorý je našim slnkom.

Nuž, časy sa menia. My starší väčšinou hovoríme, že svet sa kazí a nevidíme budúcnosť veľmi ružovo. Možno je to aj preto, že mu už nerozumieme. A možno aj preto, že nerozumieme Božiemu plánu. So svetom i s nami. Pričom ten je jasný: Večné šťastie Kristovej nevesty, cirkvi, teda nás. Veď toto všetko, čo bolo napísané a čo sa deje, je nielen o nás, ale aj pre nás.

jún 292017
 

Zajtra dostanú deti vysvedčenie  a „zbohom škola“. Ide sa prázdninovať. Dúfajme, že nie aj „zbohom vedomosti“, veď tie sa v škole čerpajú pre celý život. Nielen z hľadiska čítania a písania, ale napríklad aj z geometrie. Takže otázka – koľko bodov určuje rovinu? Tri. Väčšinou sme ich označovali ako A, B, C. Dnes by sme ich mohli označiť ako P1, P2 a P3.

Máme totiž slávnosť zakladateľov Rímskej Cirkvi, svätých Petra a Pavla. A preto by som chcel hovoriť, čo určuje rovinu našej Cirkvi. Spokojne môžeme pod bodmi P1 a P2 myslieť na mužov, ktorí pred 1950 rokmi položili v Ríme život za Krista. Ale čo je P3? Môže to byť všeličo, ale v tomto roku storočnice Fatimských zjavení mi tam sedí termín, ktorý trikrát Panna Mária vo Fatime zopakovala: Pokánie, pokánie, pokánie!

Pokánie je totiž vec, ktorá patrí k apoštolským kniežatám, k zakladateľom Rímskej Cirkvi. Ani jeden z nich sa nenarodil, ba ani nestal Kristovým učeníkom ako dokonalý. Mali svoje problémy, svoje poblúdenia, svoje zlyhania. Ale postupne sa stále viac a viac obracali ku Kristovi. Najmä v tom, že chceli na svet pozerať ako ON. Prijať jeho hodnotový rebríček. Podľa neho chápať, čo je dôležitejšie a čo menej vzácne. Pre čo sa oplatí žiť a obetovať a čo treba vypustiť, ba dokonca zo svojho života odvrhnúť. A to je skutočné pokánie. Zmena myslenia, postojov a následne rečí a skutkov. Približovanie tých svojich k Božím, teda Kristovým.

Peter potreboval zmeniť najmä svoje sebavedomie. Svoje opretie o seba a presadzovanie svojich predstáv za opretie sa o Krista a Jeho nasledovanie. Myslím, že v tomto smere všetci poznáme, čo sa stalo po situácii, ktorú sme počuli v dnešnom Evanjeliu. Teda hneď potom, ako Ježiš Petrovi sľúbil, že ho urobí hlavou Cirkvi, novozákonného Božieho ľudu:

Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. (Mt 16,21-23) Peter prijal napomenutie a aj keď znovu zlyhal, najmä po Poslednej večeri, znovu ľutoval a kajal sa. A je zaujímavé, že keď mu nakoniec Ježiš po zmŕtvychvstaní odovzdáva pastiersky úrad, okrem trojitého vyjadrenia „pas moje ovce“ končí predpoveďou Petrovho kríža: Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho: „Poď za mnou!“ (Jn 21,18-19). To poď za mnou však ukazuje, že Peter si stále má byť vedomý, ako má kráčať svojim životom i viesť Cirkev. On nie je pred, ani vedľa Krista, má ísť za ním a tak viesť i ostatných veriacich. A to bola výzva k celoživotnému pokániu.

Pavol bol vzdelanejší a v určitom zmysle aj nábožnejší ako Peter. On vedel, že Božie veci majú svoj poriadok, ktorý nemusí byť jeho. A veľmi chcel, aby sa tento poriadok dodržiaval. V prorockom duchu, v zápale za Božiu vec teda likvidoval v svojom národe všetko, čo bolo mimo Božieho poriadku. Až nakoniec chcel zlikvidovať i Božieho Syna, čo mu tento na ceste do Damasku jasne povedal: Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Pavol bežal, ale mimo. Tiež sa musel obrátiť – a obrátil sa. Nielen v tom, že prijal Krista za Mesiáša, ale prijal aj jeho oslobodenie spod židovských liturgických noriem a najmä jeho prezentáciu pravdy. To už nebolo o zákone, kameňovaní, väznení, ale o ponuke lásky. A v nej skôr o prijatí prenasledovania a utrpenia, ako o jeho pôsobení. Bol to nový beh na dlhé trate, ktorými boli misijné cesty. Na záver však Pavol v dnešnom čítaní hovorí: Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod. Všimnime si, kde zakončil: Nie tí, čo dodržiavajú jeho Zákon, prídu do neba, ale tí, čo milujú… To je pokánie! Zmena zmýšľania a postojov.

Myslím, že na týchto dvoch mužoch a ich vzore pokánia stojí naša cirkev, stojíme my sami. Oni nielenže Rímsku cirkev založili a viedli, oni nám aj ukazujú, ako jej členovia majú kráčať za Kristom. Svojim životom, ale aj svojim slovom.

Na záver teda malá prázdninová, či dovolenková ponuka. Čo tak v tomto čase prečítať aspoň jeden Pavlov, či Petrov list?

jún 152017
 

Bolo to pred 770 rokmi, keď v roku 1247, biskup Róbert v Liege, v Belgicku, zaviedol na žiadosť cisterciátskej mníšky Juliany sviatok „Božieho Tela“. Po dvadsiatich rokoch pápež Urban IV. rozšíril jeho slávenie na celú Cirkev. Liturgiu hodín, ako aj pieseň „Chváľ Sione Spasiteľa“, ktorá je dnešnou sekvenciou, zložil sv. Tomáš Akvinský. O niekoľko rokov pápež Kliment V. nariadil aby sa sviatok slávil vo štvrtok po Trojičnej nedeli. Teda dnes.

Už vyše 700 rokov sa s ním v rámci cirkevného kalendára nepohlo. Myslím, že aj preto, lebo naozaj „zapasoval“. Nielen preto, že v tomto čase máme dostatok kvetov na procesiu s oltárikmi (tá sa mimochodom realizuje od 14. storočia). Máme tu aj dva dôležitejšie dôvody:

  1. Eucharistické spoločenstvo i celé slávenie sa deje v Duchu Svätom. Veď ako píše apoštol Pavol, „nik nemôže povedať, že Ježiš je Pán, ak nie v Duchu Svätom. V ňom aj hovoríme slová premenenia a dvíhame Kristovo Telo a Krv k poklone. Pričom pred samotnou premenou chleba na Kristovo Telo a vína na jeho Krv vždy prosíme o prítomnosť Ducha Svätého. Okrem slov to robí kňaz i klasickým úkonom „vkladania rúk“.
  2. Od Turíc máme Cezročné obdobie, v ktorom Pána Ježiša ponímame na prvom mieste ako Učiteľa. No a tak vystupuje aj voči Eucharistii, Sviatosti Oltárnej. Môžeme to sledovať i na dnešnej bohoslužbe slova.

Vyučovací proces má totiž svoje fázy, postupnosť. Niektoré veci sa musia absolvovať skôr, iné na nich stavajú. Ak sa nenaučíme čítať, nemôžeme sa učiť literatúru. Ak nevieme spočítať, odčítať, deliť a násobiť, nemôžeme pochopiť zložitejšie matematické vzorce, integrácie, či derivácie. Pričom každá nová získaná vedomosť väčšinou ešte aj otvára dvere k ďalším možnostiam.

Dnešné evanjelium bol úryvok z Ježišovej Eucharistickej reči, ktorú predniesol v Kafarnaumskej synagóge. Zachytáva nám ju evanjelista sv. Ján vo svojej 6. kapitole. Ježiš ako správny učiteľ stavia na niečom, čo už poslucháči dobre poznali. Na manne, ktorou sa živili Židia na púšti. Mojžiš v dnešnom prvom čítaní zdôraznil, že to bolo niečo výnimočné, čo „nepoznali tvoji otcovia“. Ježiš poslucháčom povedal, že teraz prichádza nový „chlieb z neba“, ktorý je tiež prekvapením. Bude iný, než poznali ich otcovia i oni. Jednak v tom, aký bude, že to bude jeho telo a jednak svojim účinkom. O tom bol záver dnešného úryvku.

Celá Ježišova reč mi trochu pripomenula známu rubriku Rádia Slovensko „Vieme čo jeme“. Moderátorka Barbara Štubňová ju robí s odborníkom na zdravú výživu, MUDr. Igorom Bukovským. V ostatných dňoch si zobrali na mušku cukry, najmä ovocné. Doktor jasne povedal, že ani hroznový, ani agávový, ani zemiakový nie je zdravý. Najväčšie výhrady mal ku koncentrovanej fruktóze, teda ovocnému cukru. Nepovedal presne v čom, v akých výrobkoch, ale odhalil problém, jadro. Kvôli čomu nie.

Keď hovoríme o Eucharistii, Sviatosti Oltárnej, je nám zrejmé, kvôli čomu Áno. O tom bola Ježišova reč. Kvôli večnému životu, zjednoteniu s Bohom. Ani On však nehovorí ešte konkrétne, ako bude tento chlieb z neba vyzerať, ako budeme jeho Telo a Krv konzumovať. To „Učiteľ a Pán“, ako sa znovu predstavuje pri Poslednej večeri, ukázal až tam. Keď nad chlebom vyslovil – toto je moje telo a nad vínom – toto je moja krv. A odporúčal: „Toto robte na moju pamiatku!“ Učeníci následne v Duchu Svätom pochopili a hneď od prvých dní po Turíciach zhromažďovali veriacich na „lámanie chleba“.

Škola však neskončila. Učenie o Eucharistii sa tiahne aj celými dejinami Cirkvi. Najmä v dvoch rovinách – dogmatickej a liturgickej.

Prvá sa zameriava na otázku ako je Boh prítomný v kúsku chleba. Jeden z vrcholov mala v stredoveku, za čias spomínaného Tomáša Akvinského. Pred tromi rokmi som hovoril, že vychádzal z aristotelovskej filozofie. Došiel k záveru, že znaky (latinsky akcidenty) chleba a vína sa nemenia. Váha (hmotnosť), tvar, chuť, farba… ostávajú také isté, ako predtým. Ale podstata (latinsky substancia), to čo robí chlieb chlebom, sa mení na Kristovo Telo a Krv. Podstatu však nevidíme. Preto ani zmena obyčajného chleba na Eucharistický nie je navonok viditeľná. Túto teóriu „transsubstanciácie“, zmeny podstaty, prepodstatnenia, prijali celé generácie kresťanov.

Osobne sa mi páči i obraz slovenskej katechétky, ktorá mimochodom roky pracovala v rámci ilegálnych štúdií bratov piaristov, Márie Muráňovej z Kremnice, známej pod pseudonymom Viktoria Montana. Hovorila o zmene hodnoty pohľadnice podľa toho, kto nám ju poslal. Z tohto jednoduchého obrázku za pár centov sa totiž môže stať vzácna pamiatka na niekoho blízkeho, milovaného. Rád to parafrázujem na športový dres: Na majstrovstvá sveta v hokeji prišlo veľa mužstiev so svojimi dresmi, národnými. Ale len jeden z nich, švédsky, sa stal majstrovský. Aj keď sa na ňom navonok nič nezmení, stále je o troch korunách, má po majstrovstvách úplne inú hodnotu. Je to dres majstrovský, dres svetového šampióna! A to už je o niečom inom…

Druhá, liturgická škola hľadá, ako najlepšie prežívať, sláviť Eucharistiu. V rámci nej napríklad už v druhom storočí v Ríme začali používať zlatý kalich a obetnú misu. Od 7. storočia sprevádzal liturgiu spev, ktorý neskôr dostal názov gregoriánsky chorál. Tridentský koncil v 16. storočí zjednotil latinskú liturgiu a dôraz dal najmä na obetný charakter svätej omše – proti protestantom. II. Vatikánsky pred 50 rokmi položil dôraz na spoločenstvo. Upustili sme od klerikálneho vodcovského prístupu a otočili oltár tvárou k ľudu. Eucharistia vzniká uprostred spoločenstva veriacich.

Verím, že obidve roviny učenia Cirkvi pôjdu ešte ďalej, veď Eucharistia, Sviatosť Oltárna bude stále aktuálna. Bola, je a bude, veď je to živý Boh medzi nami.

Teda, aspoň dúfam, že to tak chápeme. Na druhej strane som ten vývoj a školy spomenul preto, že aj každý jeden z nás sa vo svojom poznaní a chápaní Sviatosti Oltárnej vyvíja. Aspoň by sme sa mali vyvíjať, rásť, dozrievať. Aby sme raz mohli prežiť plnosť Božej prítomnosti na nebeskej liturgii.

máj 242017
 

 

Dnes máme sv. Urbana, ochrancu pred poslednými jarnými mrazmi. Tohto roku však prišli skôr, posledný bol asi na Viktóriu pred dvomi týždňami. V nedeľu však na Slovensko došla mrazivá správa z večného snehu najvyššej hory sveta, Mount Everestu. Po zdolaní južného predvrcholu zahynul slovenský horolezec Vlado Štrba. Hneď som si spomenul ako iný Slovák, Peter Hámor zdolal týždeň predtým, v pondelok 15. mája svoju poslednú, 14. osemtisícovku, Dhaulágirí, čím získal „korunu Himalájí“. Neviem presne, či on sám, alebo niekto z jeho blízkych vtedy povedal, že expedícia bude úspešná, až keď sa vrátia do základného tábora, a úplne zakončená návratom domov. Až potom bude dôvod na oslavu. Hovoriaci vtedy určite netušil, ako tragicky sa táto pravda potvrdí na jeho slovenskom kolegovi.

My dnes oslavujeme ukončenie inej expedície. Muža, ktorý pred 2000 rokmi vystúpil s krížom na Golgotu. Zdolal horu obety vlastného života. Stal sa kráľom lásky, korunovaný tŕním. Dnes si pripomíname, že jeho expedícia bola ukončená návratom domov, do neba. Čo je jeden z prejavov jej úspešnosti a dôvodov na jej oslavu.

Pamätám si, ako sme na jednej pôstnej akadémii, ešte počas štúdií v Bratislave symbolicky nazvali Golgotu najvyššou horou sveta. Bolo to pred 31 rokmi. V tom roku – 1986 Reinhold Messner ako prvý človek na svete zavŕšil zdolávanie osemtisícoviek bez kyslíku. Bol to úžasný počin. Ukázal, že sa to dá. Odvtedy ho nasledovalo trinásť mužov a jedna žena. A verím, že budú ďalší.

Chvála Bohu je ešte viac tých, ktorí uverili Kristovmu počinu lásky a rozhodli sa ho nasledovať. Mnohí ako On obetovali svoj život, boli pre svoju vieru umučení, iní dosiahli hrdinský stupeň lásky a čností. Pričom ich cieľom tiež bol príchod do večného domova, do neba. Sám Kristus ich na to upozornil, keď sa raz jeho učeníci tešili z čiastočných úspechov: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ Jeho odpoveď znela: „Hľa, dal som Vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič Vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“

Myslím, že toto je dôležité posolstvo dnešného sviatku aj pre nás. Uvedomiť si, že kým nie sme v nebi, život sme nevyhrali. Skutočná oslava človeka nie sú príležitostné chvály pri sviatkoch, ba ani chváloreči pri pohrebe. Je to až objatie Otca v nebeskom domove.

Podobne ako na horách, ani v živote nie je ľahké tento cieľ dosiahnuť. Ale je to reálne. Preto Vám i sebe prajem, aby sme raz úspešne zavŕšili expedíciu svojho života na zemi príchodom do nebeského domova.