Vladimír Slovák

dec 072017
 

V utorok som sa v Bratislave, na hrade, zúčastnil otvorenia výstavy o majstrovi Pavlovi z Levoče. Bol som pozvaný, lebo výstava sa nesie v duchu historického kontextu a sú na nej prezentované aj iné sakrálne diela z tej doby, medzi nimi aj naša Prievidzská gotická monštrancia. Viete o akú dobu sa jedná a aké má majster Pavol tohto roku výročie?

Okrúhle – je tomu 500 rokov, ako ukončil práce na svojom najznámejšom a najväčšom diele – hlavnom oltári kostola sv. Jakuba v Levoči. Na oltári Panny Márie a sv. Jakuba pracoval s rôznou intenzitou pravdepodobne 10 rokov. Samozrejme nie sám. Spolu so svojimi spolupracovníkmi však vytvoril najvyšší neskorogotický krídlový oltár na svete!

Poďme však k samotnému majstrovi Pavlovi – viete kedy a kde sa narodil? Nevedia to ani odborníci. Vieme len že do Levoče prišiel po roku 1500. Pravdepodobne už mal po tridsiatke. Zomrel okolo roku 1540, tiež nevieme presne kedy. Aj o autorstve spomínaného fantastického diela vieme len z epitafu, v ktorom o ňom ako o zhotoviteľovi oltára píše manžel jeho vnučky v nasledujúcom storočí. A pritom aký talent a aký umelecký výkon…

Napriek svojej šikovnosti a obrovskému dielu sa sám nepovažoval za výtvarného umelca. Bol len vedúci remeselnej rezbárskej dielne. Kvalitu tohto geniálneho umelca však dnes obdivuje celý svet.

Prečo to spomínam práve dnes, na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie? Vôbec nie preto, že oltár je zasvätený okrem apoštola aj Božej matke, ktorej socha je na ňom centrálne umiestnená. V ostatných dňoch skôr uvažujem o úžasnej podobnosti jeho životnej cesty, či osudu s osudom Ježišovej a našej matky.

Vo svojej dobe to vôbec nebola slávna žena. Žila v kruhu svojej rodiny v Nazarete a po Kristovom vykupiteľskom diele v kruhu jeho učeníkov a prívržencov. Určite tam požívala ako Majstrova mama patričnú úctu, ale kto ju vnímal ako Bohorodičku, Božiu matku? Tento titul jej cirkev dala až v 5. storočí. Jej nepoškvrnené počatie bolo prijaté za článok viery až v roku 1854 a nanebovzatie v polovici minulého storočia. Aj keď všetky tieto veci, vlastne celá cirkevná náuka o nej, vychádza z biblických textov, v skutočnosti ich je veľmi málo.

Preto mi Panna Mária mi pripadá ako umelec, ktorý sa vo svojej skromnosti nepovažoval za umelca. A svedčí o ňom hlavne jeho dielo. Čo je však dielo Márie? Predsa jej syn!

Náš Vykupiteľ a Pán. Aj preto väčšina jej titulov, ba vlastne celá úcta voči nej vychádza z miery poznania jej Syna. Zo vzťahu k nemu. Z viery v neho.

Pravda viery o jej Nepoškvrnenom počatí, ktorú si dnes pripomíname, nám hovorí o jej predpokladoch k vytvoreniu tohto diela. O talente, ktorý jej Boh dal. O harmónii a kráse jej ducha, ktorý nebol znečistený, poškvrnený hriechom. Takýto človek mal na svet priviesť najkrajšieho, najdokonalejšieho syna človeka, ktorý je aj synom Boha. Mal a priviedol. Mária využila to čo dostala. Ukázalo sa to nielen pri anjelovom zvestovaní, ale aj pri mnohých ďalších udalostiach. Najviac však na tom, aký bol Boží, ale aj jej syn. Cez neho, na ňom vidíme, ako ho vychovávala, čo mu vštepovala, k akej láske ho viedla. Ježišov obraz, ktorý vidíme v evanjeliách, „kreslila“ aj ona.

My to berieme ako samozrejmosť, ale nemuselo to tak byť. Poznáme to z ľudského života, ba neraz z vlastnej skúsenosti. Koľko talentov sme premrhali, koľko darov nevyužili, ba dokonca zneužili…

Majster Pavol mal tri deti. Dve dcéry a syna Lukáša. Predpokladáme, že prirodzene zdedil umelecký talent i šikovné ruky. Avšak v noci 18. júna 1537 spolu s iným mladým mužom na Levočskom námestí napadli nič netušiaceho mladého sluhu z Krakova a zabili ho. Následne z mesta ušli. Viac o ňom nevieme. Mohol to byť majster Lukáš a stal sa vrah Lukáš.

Verím, že dnešný sviatok nás osobne bude inšpirovať, aby sme podľa vzoru svojej Matky čo najlepšie využili to, čo sme od Boha dostali. Svoje talenty, schopnosti. Že chceme a budeme zo seba tvoriť krásnych, harmonických ľudí, ktorí budú pre iných obohatením a povzbudením. A že to budeme robiť skromne, v pokore, nie preto aby nás niekto chválil. Nech nás chváli naše dielo. To, čo po sebe zanecháme.

Je tu však ešte väčší cieľ. Stretnúť svoju Matku a možno aj majstra Pavla v omnoho väčšej kráse, než ju zobrazuje Levočský oltár.

okt 312017
 

Tak ako, pôjdeme v sobotu voliť? Či len voly volia? Pán prezident včera apeloval, aby sme šli… Mňa osobne v tomto predvolebnom čase upútala najmä bilboardová kampaň. Je jasné, že v tejto finálnej fáze sa hrá na tváre a ich čísla. Pričom niektoré tváre sa objavujú samé, buď jedna, alebo viac, iné sú podporené lídrom, ktorý ich predstavuje ako svojich. Tých, ktorí budú prezentovať jeho myšlienky, postoje k verejným veciam, teda politiku. Je to obdobná situácia, ako niekedy vidíme na tlačových konferenciách, kde okrem hovoriaceho, vedľa neho alebo za ním stoja ešte iní, ktorí tým deklarujú, že sú to aj ich postoje.

Nič nové pod slnkom. Sledovali ste, ako začínalo dnešné evanjelium? Keď videl… Ako na súčasnej „tlačovke“. Jeho učeníci sú pri ňom, lebo sa hlásia k tomu čo hovorí. K jeho návodu na šťastný život. Na dobrý život. Na život s najlepšou perspektívou. Ostatní počúvajú a môžu sa pridať.

Naozaj, kde sa cítite byť vy? Kde by ste sa zaradili?

Tak či onak si myslím, že Ježišova reč zaskočila všetkých. Od najbližších učeníkov po posledných zvedavcov. Kladie im (a aj nám) totiž pred oči základné otázky života – kde, v čom vidím svoje šťastie? Aké hodnoty túžim dosiahnuť, čo dá zmysel, čo naplní môj život? Pričom je jasné, že Jeho pohľad sa diametrálne líši od ich, ale aj našich predstáv, od toho, kde hľadáme šťastie.

Skúsme sa napriek tomu zastaviť pri jednej z ôsmich pozvánok k šťastnému životu. Pri tej ktorá korešponduje s dnešným druhým čítaním. Text z prvého Jánovho listu nám totiž osvetľuje aj základný motív blahoslavenstiev.

Sv. Ján začína slovami: „Milovaní, pozrite…  nimi aj sme“.

Všimli ste si v niektorom z blahoslavenstiev podobné slovné spojenie? Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Teda deťmi.

Zo spojenia vyplýva, že slová, ktorými Ján uvádza konštatovanie o Božích deťoch – akú veľkú lásku nám daroval Otec, môžeme aplikovať aj na Ježišovu reč na hore, na blahoslavenstvá. Boh nás miluje, preto nám dal svojho Syna, aby nás naučil, ako žiť. Najlepšie žiť, šťastne žiť. To nie je chyták, marketingový, či politický ťah, ktorý nás má kdesi nalákať. To je Božia pravda. Pravda Boha, ktorý je Láska a je náš Otec!

Poďme však bližšie k onomu siedmemu blahoslavenstvu, k šíriteľom pokoja. Myslím, že nejde len o svetových bojovníkov za mier, či mediátorov rozhnevaných strán. Ježiš hovorí v zmysle každodenného života. Myslí na tých, ktorí vnášajú pokoj do svojich rodín, do pracovných kolektívov, medzi kamarátov, do športového tímu, do miest a obcí atď.

Ako sa tam ten pokoj prináša? Ako to robiť, ako sa stať blahoslaveným?

Odpoveď nám môže ponúknuť pohľad z opačnej strany: čo tam prináša nepokoj? Z čoho pramenia naše nedorozumenia, zvady, hnev, urážky… Väčšinou z toho, že niekto myslí, hovorí, koná zle, nesprávne! Ale čo znamená myslieť, hovoriť a konať správne? Kde je merítko správnosti, čo dobra? Kto vie najlepšie, ako to je, či ako to má byť? Predsa ja, nie?   NIE!

Boh! Jediná objektívna pravda. Všimnime si, čo na inom mieste Ježiš hovorí: „Ja som cesta, pravda a životô. Iba On má plnosť pravdy. Ak teda chcem byť šíriteľom pokoja, ak chcem byť šťastný a chcem robiť šťastným aj iných, musím zaujať tieto postoje:

  1. Nemyslieť si, že len ja mám pravdu, že veci vidím najlepšie.
  2. Hľadať objektívnu, čiže Božiu pravdu.
  3. Uvedomiť si, že vedľa mňa sú Božie deti, ktoré tiež môžu mať niečo z tej objektívnej pravdy. Aj ony, nielen ja som stvorený na Boží obraz.
  4. Neodsudzovať, neriešiť veci s predsudkami.
  5. Počúvať dôvody, argumenty tých druhých.
  6. Snažiť sa vojsť do myslenia druhých, aby som pochopil, prečo veci vidia takto, inak ako ja.
  7. Milovať a z lásky sa prispôsobiť. Zrieknutie sa svojej vôle je jedným z najväčších prejavov lásky.

A to sme už pri láske, teda pri tom, čo napĺňa naše vnútro, čo nám prináša šťastie. Takáto láska však prináša šťastie nielen tým ktorí milujú, ale aj tým, ktorí sú milovaní. Prináša pokoj nielen do nášho vnútra, ale aj do našej rodiny, či tímu. Ba mohli by sme povedať všade…

Lenže to nie je pravda. Odporcovia pokoja, lásky porozumenia, zlo vo všetkých svojich osobách a štruktúrach nechce pokoj, nenávidí šíriteľov pokoja. Krásne to dnes vidieť na jeho postojoch k mužovi, ktorý si úradne oblieka farbu pokoja, ktorý chodí v bielom. Ak sa pozrieme na predchádzajúce kritériá – vidíme že pápež František je jasným šíriteľom pokoja. A koľko nenávisti žne aj uprostred Cirkvi. Medzi veriacimi, dokonca teológmi a hierarchiou Cirkvi.

Nič nové pod slnkom. Jeho predchodca, ktorý žil v Palestíne pred 2000 rokmi, sa stretal s obdobnými postojmi. Ba dokonca s nimi počítal. Preto na inom mieste hovorí: „Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím Vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom“. Tento pokoj sa totiž nedáva, on sa šíri. Šíriteľmi pokoja, ktorí prirodzene narážajú na odporcov dobra, pravdy, lásky, pokoja. Ježiša tento stret, náraz vyniesol až na kríž. Zdalo by sa, že prehral. Víťazstvo však patrilo Jemu, čo dokázal najmä svojim zmŕtvychvstaním. A všimnite si ako pozdravil apoštolov po tomto víťazstve: „Pokoj Vám!“

Najväčší šíriteľ pokoja pokračuje vo svojom poslaní. Nielen pozdravom, aj postojmi. To nie je divadlo pred celým svetom, to nie je lynčovanie nepriateľov, to nie je pokoj vojenského víťazstva. Ide k svojim, ktorých učil byť šíriteľmi pokoja a lásky. Neodsudzuje, počúva, vysvetľuje, povzbudzuje, dáva dôveru. Stretnutie s Emauzskými učeníkmi, s neveriacim Tomášom i s Petrom, ktorý ho zaprel, sú úžasnou ukážkou šírenia pokoja.

Neviem, či som vás teda presvedčil, aby ste išli voliť. O to samozrejme nešlo. Chcel som Vás len trochu povzbudiť k tomu, aby ste sa stali šíriteľmi pokoja. Lebo sa to oplatí, prináša nám to Božiu blízkosť a šťastie na zemi a raz aj krásne pozvanie do spoločenstva Božích detí v nebi. Amen.

aug 142017
 

Myslím, že všetci registrujeme, ako sa mení náš slovník. Miesto obchodu máme market, miesto zemiakových lupienkov chipsy… Mení sa aj význam slov obrazov, farieb, symbolov. Je to prirodzené. I v náboženskej oblasti. Slovník, ktorý používali náboženské knihy pred 50, či 100 rokmi, už takmer nepoužívame. Mení sa aj biblický slovník. V istom vydaní Biblie, asi z roku 1907 som o apoštoloch čítal, že Ježiš so svojimi súdruhmi išiel…

Počas stáročí sa menil i pohľad na obraz, o ktorom sme počuli v dnešnom prvom čítaní: Žena odetá slnkom.

Väčšina katolíckych veriacich v nej dnes chápe Pannu Máriu. Veď ona porodila syna, vládcu, zažila prenasledovanie, utekala púšťou do Egypta a v našich očiach je v nebeskej sláve, teda odetá slnkom.

Väčšina exegétov, biblických znalcov však tvrdí, že toto znamenie je obrazom Cirkvi, presnejšie Božieho ľudu. Lebo napríklad sv. Augustín hovorí o Starozákonnom Božom ľude, z ktorého sa zrodil novozákonný.

Myslím, žeby sme sa na tento obraz mohli dnes takto pozrieť.

Samotné slovo „znamenie“, ktorým je obraz uvedený, sa nachádza na tomto mieste v Apokalypse 1. krát. Celkovo je použité v druhej polovici knihy Zjavenia 7 krát. Mimochodom v Jánovom evanjeliu sa tiež hovorí o 7 znameniach, ktoré Ježiš nazýva aj „skutky“. Prvým je premenenie vody na víno na svadbe v Káne Galilejskej a posledným vzkriesenie Lazára. Samotné slovo znamenie, grécky semeion, pritom znamená že ide o vec, alebo udalosť, ktorá má zvláštny zmysel, či význam. Znamenie je na nebi. Žena, aj iné, nepriateľské, drak. To znamená, že to, čo sa teraz deje na zemi, boj dobra so zlom, bolo už skôr vybojované a rozhodnuté v nebi. O tom je obraz zápasu Michala a jeho anjelov s drakom a jeho anjelmi, ktorého opis nasleduje hneď po opise záchrany ženy. Pričom záverečné zvolanie dnešného úryvku je v origináli zaradené po zvrhnutí draka na zem, teda jeho prehre v nebi.

Práve tento boj dobra so zlom prežíva prvotná cirkev, ktorá je vystavená mnohým vlnám a formám prenasledovania. Jej adresuje autor knihy svoje slová, lebo ju chce povzbudiť. Mimochodom jednému z prvých prenasledovateľov Cirkvi, Šavlovi na ceste do Damasku Kristus hovorí: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Ježiš sa stotožňuje so svojim ľudom, o ktorom hovoríme, že je jeho mystickým telom. Ten Ježiš, o ktorom sme minulú nedeľu čítali v evanjeliu, že mu tvár zažiarila ako slnko. Ak je Kristus hlavou Cirkvi, svojho tela, dnes žiari telo, cirkev je odetá slnkom. Znamená to, že je Božím dielom. Túto myšlienku zdôrazňuje aj to, že stojí na mesiaci, ktorý je symbolom nestálosti. Pričom je v slnku, symbole Boha. Teda stojí vznešene a stálo nad celou pozemskou nestálosťou. Ríše, ktoré ju prenasledujú, padnú, ona je tu stále.

Obraz ženy ako Cirkvi dopĺňa veniec z dvanástich hviezd, ktoré pripomínajú dvanásť kmeňov Izraela, teda starozákonný Boží ľud i dvanásť apoštolov, na ktorých stojí Cirkev, novozákonný Boží ľud. Aj obraz úteku na púšť môže mať starozákonný i novozákonný zmysel. Pripomína útek Izraela z Egypta na púšť, ale aj formy prenasledovania kresťanov, medzi ktoré patrí vytlačenie na púšť sveta, mimo zdrojov obživy a mimo vplyvu na svet. Mimochodom, toto sa splnilo na arménskych kresťanoch, ktorých státisíce pred sto rokmi Turci vyviezli na púšť, kde ich nechali zomrieť smädom.

V samotnom texte však čítame, že Boh jej tam pripravil miesto. A tu nám prichodí na myseľ, že aj keď sme i my dnes mimo vplyvu na spoločnosť, je to naše miesto, kde Boh o nás vie, kde nás chráni, formuje a pripravuje na život v nebi. Lebo o tento cieľ ide. Aj takto môžeme chápať záverečné zvolanie dnešného úryvku o vláde Pomazaného v nebi.

Tým som chcel povedať, že text, ktorý bol pôvodne adresovaný prenasledovaným kresťanom v Rímskej ríši, je aj dnes aktuálny. V koľkých krajinách sveta zúri prenasledovanie Ježišovho, teda Božieho ľudu. V niektorých je konverzia na kresťanstvo tak neprípustná, že ak sa moslim obráti a prijme krst, je synom smrti… Drak čaká, kým žena porodí… A bojuje proti iným z jej potomstva, ako kniha hovorí v závere tejto 12. kapitoly. Tento boj cítime všetci.

Text je však aktuálny i z hľadiska dnešného mariánskeho sviatku. Mária je totiž predobrazom, prototypom Cirkvi:

Ona, ktorá je dcérou Izraela sa stáva matkou Cirkvi, Ježišovho ľudu.

Ona, na ktorú padá toľko špiny, pevne a krásne stojí nad pominuteľnosťou tých, ktorí proti nej broja.

Ona, ktorá bola na zemi nenápadná, je dnes v nebi odetá slávou svojho Syna, ktorý je našim slnkom.

Nuž, časy sa menia. My starší väčšinou hovoríme, že svet sa kazí a nevidíme budúcnosť veľmi ružovo. Možno je to aj preto, že mu už nerozumieme. A možno aj preto, že nerozumieme Božiemu plánu. So svetom i s nami. Pričom ten je jasný: Večné šťastie Kristovej nevesty, cirkvi, teda nás. Veď toto všetko, čo bolo napísané a čo sa deje, je nielen o nás, ale aj pre nás.

jún 292017
 

Zajtra dostanú deti vysvedčenie  a „zbohom škola“. Ide sa prázdninovať. Dúfajme, že nie aj „zbohom vedomosti“, veď tie sa v škole čerpajú pre celý život. Nielen z hľadiska čítania a písania, ale napríklad aj z geometrie. Takže otázka – koľko bodov určuje rovinu? Tri. Väčšinou sme ich označovali ako A, B, C. Dnes by sme ich mohli označiť ako P1, P2 a P3.

Máme totiž slávnosť zakladateľov Rímskej Cirkvi, svätých Petra a Pavla. A preto by som chcel hovoriť, čo určuje rovinu našej Cirkvi. Spokojne môžeme pod bodmi P1 a P2 myslieť na mužov, ktorí pred 1950 rokmi položili v Ríme život za Krista. Ale čo je P3? Môže to byť všeličo, ale v tomto roku storočnice Fatimských zjavení mi tam sedí termín, ktorý trikrát Panna Mária vo Fatime zopakovala: Pokánie, pokánie, pokánie!

Pokánie je totiž vec, ktorá patrí k apoštolským kniežatám, k zakladateľom Rímskej Cirkvi. Ani jeden z nich sa nenarodil, ba ani nestal Kristovým učeníkom ako dokonalý. Mali svoje problémy, svoje poblúdenia, svoje zlyhania. Ale postupne sa stále viac a viac obracali ku Kristovi. Najmä v tom, že chceli na svet pozerať ako ON. Prijať jeho hodnotový rebríček. Podľa neho chápať, čo je dôležitejšie a čo menej vzácne. Pre čo sa oplatí žiť a obetovať a čo treba vypustiť, ba dokonca zo svojho života odvrhnúť. A to je skutočné pokánie. Zmena myslenia, postojov a následne rečí a skutkov. Približovanie tých svojich k Božím, teda Kristovým.

Peter potreboval zmeniť najmä svoje sebavedomie. Svoje opretie o seba a presadzovanie svojich predstáv za opretie sa o Krista a Jeho nasledovanie. Myslím, že v tomto smere všetci poznáme, čo sa stalo po situácii, ktorú sme počuli v dnešnom Evanjeliu. Teda hneď potom, ako Ježiš Petrovi sľúbil, že ho urobí hlavou Cirkvi, novozákonného Božieho ľudu:

Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. (Mt 16,21-23) Peter prijal napomenutie a aj keď znovu zlyhal, najmä po Poslednej večeri, znovu ľutoval a kajal sa. A je zaujímavé, že keď mu nakoniec Ježiš po zmŕtvychvstaní odovzdáva pastiersky úrad, okrem trojitého vyjadrenia „pas moje ovce“ končí predpoveďou Petrovho kríža: Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho: „Poď za mnou!“ (Jn 21,18-19). To poď za mnou však ukazuje, že Peter si stále má byť vedomý, ako má kráčať svojim životom i viesť Cirkev. On nie je pred, ani vedľa Krista, má ísť za ním a tak viesť i ostatných veriacich. A to bola výzva k celoživotnému pokániu.

Pavol bol vzdelanejší a v určitom zmysle aj nábožnejší ako Peter. On vedel, že Božie veci majú svoj poriadok, ktorý nemusí byť jeho. A veľmi chcel, aby sa tento poriadok dodržiaval. V prorockom duchu, v zápale za Božiu vec teda likvidoval v svojom národe všetko, čo bolo mimo Božieho poriadku. Až nakoniec chcel zlikvidovať i Božieho Syna, čo mu tento na ceste do Damasku jasne povedal: Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Pavol bežal, ale mimo. Tiež sa musel obrátiť – a obrátil sa. Nielen v tom, že prijal Krista za Mesiáša, ale prijal aj jeho oslobodenie spod židovských liturgických noriem a najmä jeho prezentáciu pravdy. To už nebolo o zákone, kameňovaní, väznení, ale o ponuke lásky. A v nej skôr o prijatí prenasledovania a utrpenia, ako o jeho pôsobení. Bol to nový beh na dlhé trate, ktorými boli misijné cesty. Na záver však Pavol v dnešnom čítaní hovorí: Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod. Všimnime si, kde zakončil: Nie tí, čo dodržiavajú jeho Zákon, prídu do neba, ale tí, čo milujú… To je pokánie! Zmena zmýšľania a postojov.

Myslím, že na týchto dvoch mužoch a ich vzore pokánia stojí naša cirkev, stojíme my sami. Oni nielenže Rímsku cirkev založili a viedli, oni nám aj ukazujú, ako jej členovia majú kráčať za Kristom. Svojim životom, ale aj svojim slovom.

Na záver teda malá prázdninová, či dovolenková ponuka. Čo tak v tomto čase prečítať aspoň jeden Pavlov, či Petrov list?

jún 152017
 

Bolo to pred 770 rokmi, keď v roku 1247, biskup Róbert v Liege, v Belgicku, zaviedol na žiadosť cisterciátskej mníšky Juliany sviatok „Božieho Tela“. Po dvadsiatich rokoch pápež Urban IV. rozšíril jeho slávenie na celú Cirkev. Liturgiu hodín, ako aj pieseň „Chváľ Sione Spasiteľa“, ktorá je dnešnou sekvenciou, zložil sv. Tomáš Akvinský. O niekoľko rokov pápež Kliment V. nariadil aby sa sviatok slávil vo štvrtok po Trojičnej nedeli. Teda dnes.

Už vyše 700 rokov sa s ním v rámci cirkevného kalendára nepohlo. Myslím, že aj preto, lebo naozaj „zapasoval“. Nielen preto, že v tomto čase máme dostatok kvetov na procesiu s oltárikmi (tá sa mimochodom realizuje od 14. storočia). Máme tu aj dva dôležitejšie dôvody:

  1. Eucharistické spoločenstvo i celé slávenie sa deje v Duchu Svätom. Veď ako píše apoštol Pavol, „nik nemôže povedať, že Ježiš je Pán, ak nie v Duchu Svätom. V ňom aj hovoríme slová premenenia a dvíhame Kristovo Telo a Krv k poklone. Pričom pred samotnou premenou chleba na Kristovo Telo a vína na jeho Krv vždy prosíme o prítomnosť Ducha Svätého. Okrem slov to robí kňaz i klasickým úkonom „vkladania rúk“.
  2. Od Turíc máme Cezročné obdobie, v ktorom Pána Ježiša ponímame na prvom mieste ako Učiteľa. No a tak vystupuje aj voči Eucharistii, Sviatosti Oltárnej. Môžeme to sledovať i na dnešnej bohoslužbe slova.

Vyučovací proces má totiž svoje fázy, postupnosť. Niektoré veci sa musia absolvovať skôr, iné na nich stavajú. Ak sa nenaučíme čítať, nemôžeme sa učiť literatúru. Ak nevieme spočítať, odčítať, deliť a násobiť, nemôžeme pochopiť zložitejšie matematické vzorce, integrácie, či derivácie. Pričom každá nová získaná vedomosť väčšinou ešte aj otvára dvere k ďalším možnostiam.

Dnešné evanjelium bol úryvok z Ježišovej Eucharistickej reči, ktorú predniesol v Kafarnaumskej synagóge. Zachytáva nám ju evanjelista sv. Ján vo svojej 6. kapitole. Ježiš ako správny učiteľ stavia na niečom, čo už poslucháči dobre poznali. Na manne, ktorou sa živili Židia na púšti. Mojžiš v dnešnom prvom čítaní zdôraznil, že to bolo niečo výnimočné, čo „nepoznali tvoji otcovia“. Ježiš poslucháčom povedal, že teraz prichádza nový „chlieb z neba“, ktorý je tiež prekvapením. Bude iný, než poznali ich otcovia i oni. Jednak v tom, aký bude, že to bude jeho telo a jednak svojim účinkom. O tom bol záver dnešného úryvku.

Celá Ježišova reč mi trochu pripomenula známu rubriku Rádia Slovensko „Vieme čo jeme“. Moderátorka Barbara Štubňová ju robí s odborníkom na zdravú výživu, MUDr. Igorom Bukovským. V ostatných dňoch si zobrali na mušku cukry, najmä ovocné. Doktor jasne povedal, že ani hroznový, ani agávový, ani zemiakový nie je zdravý. Najväčšie výhrady mal ku koncentrovanej fruktóze, teda ovocnému cukru. Nepovedal presne v čom, v akých výrobkoch, ale odhalil problém, jadro. Kvôli čomu nie.

Keď hovoríme o Eucharistii, Sviatosti Oltárnej, je nám zrejmé, kvôli čomu Áno. O tom bola Ježišova reč. Kvôli večnému životu, zjednoteniu s Bohom. Ani On však nehovorí ešte konkrétne, ako bude tento chlieb z neba vyzerať, ako budeme jeho Telo a Krv konzumovať. To „Učiteľ a Pán“, ako sa znovu predstavuje pri Poslednej večeri, ukázal až tam. Keď nad chlebom vyslovil – toto je moje telo a nad vínom – toto je moja krv. A odporúčal: „Toto robte na moju pamiatku!“ Učeníci následne v Duchu Svätom pochopili a hneď od prvých dní po Turíciach zhromažďovali veriacich na „lámanie chleba“.

Škola však neskončila. Učenie o Eucharistii sa tiahne aj celými dejinami Cirkvi. Najmä v dvoch rovinách – dogmatickej a liturgickej.

Prvá sa zameriava na otázku ako je Boh prítomný v kúsku chleba. Jeden z vrcholov mala v stredoveku, za čias spomínaného Tomáša Akvinského. Pred tromi rokmi som hovoril, že vychádzal z aristotelovskej filozofie. Došiel k záveru, že znaky (latinsky akcidenty) chleba a vína sa nemenia. Váha (hmotnosť), tvar, chuť, farba… ostávajú také isté, ako predtým. Ale podstata (latinsky substancia), to čo robí chlieb chlebom, sa mení na Kristovo Telo a Krv. Podstatu však nevidíme. Preto ani zmena obyčajného chleba na Eucharistický nie je navonok viditeľná. Túto teóriu „transsubstanciácie“, zmeny podstaty, prepodstatnenia, prijali celé generácie kresťanov.

Osobne sa mi páči i obraz slovenskej katechétky, ktorá mimochodom roky pracovala v rámci ilegálnych štúdií bratov piaristov, Márie Muráňovej z Kremnice, známej pod pseudonymom Viktoria Montana. Hovorila o zmene hodnoty pohľadnice podľa toho, kto nám ju poslal. Z tohto jednoduchého obrázku za pár centov sa totiž môže stať vzácna pamiatka na niekoho blízkeho, milovaného. Rád to parafrázujem na športový dres: Na majstrovstvá sveta v hokeji prišlo veľa mužstiev so svojimi dresmi, národnými. Ale len jeden z nich, švédsky, sa stal majstrovský. Aj keď sa na ňom navonok nič nezmení, stále je o troch korunách, má po majstrovstvách úplne inú hodnotu. Je to dres majstrovský, dres svetového šampióna! A to už je o niečom inom…

Druhá, liturgická škola hľadá, ako najlepšie prežívať, sláviť Eucharistiu. V rámci nej napríklad už v druhom storočí v Ríme začali používať zlatý kalich a obetnú misu. Od 7. storočia sprevádzal liturgiu spev, ktorý neskôr dostal názov gregoriánsky chorál. Tridentský koncil v 16. storočí zjednotil latinskú liturgiu a dôraz dal najmä na obetný charakter svätej omše – proti protestantom. II. Vatikánsky pred 50 rokmi položil dôraz na spoločenstvo. Upustili sme od klerikálneho vodcovského prístupu a otočili oltár tvárou k ľudu. Eucharistia vzniká uprostred spoločenstva veriacich.

Verím, že obidve roviny učenia Cirkvi pôjdu ešte ďalej, veď Eucharistia, Sviatosť Oltárna bude stále aktuálna. Bola, je a bude, veď je to živý Boh medzi nami.

Teda, aspoň dúfam, že to tak chápeme. Na druhej strane som ten vývoj a školy spomenul preto, že aj každý jeden z nás sa vo svojom poznaní a chápaní Sviatosti Oltárnej vyvíja. Aspoň by sme sa mali vyvíjať, rásť, dozrievať. Aby sme raz mohli prežiť plnosť Božej prítomnosti na nebeskej liturgii.

máj 242017
 

 

Dnes máme sv. Urbana, ochrancu pred poslednými jarnými mrazmi. Tohto roku však prišli skôr, posledný bol asi na Viktóriu pred dvomi týždňami. V nedeľu však na Slovensko došla mrazivá správa z večného snehu najvyššej hory sveta, Mount Everestu. Po zdolaní južného predvrcholu zahynul slovenský horolezec Vlado Štrba. Hneď som si spomenul ako iný Slovák, Peter Hámor zdolal týždeň predtým, v pondelok 15. mája svoju poslednú, 14. osemtisícovku, Dhaulágirí, čím získal „korunu Himalájí“. Neviem presne, či on sám, alebo niekto z jeho blízkych vtedy povedal, že expedícia bude úspešná, až keď sa vrátia do základného tábora, a úplne zakončená návratom domov. Až potom bude dôvod na oslavu. Hovoriaci vtedy určite netušil, ako tragicky sa táto pravda potvrdí na jeho slovenskom kolegovi.

My dnes oslavujeme ukončenie inej expedície. Muža, ktorý pred 2000 rokmi vystúpil s krížom na Golgotu. Zdolal horu obety vlastného života. Stal sa kráľom lásky, korunovaný tŕním. Dnes si pripomíname, že jeho expedícia bola ukončená návratom domov, do neba. Čo je jeden z prejavov jej úspešnosti a dôvodov na jej oslavu.

Pamätám si, ako sme na jednej pôstnej akadémii, ešte počas štúdií v Bratislave symbolicky nazvali Golgotu najvyššou horou sveta. Bolo to pred 31 rokmi. V tom roku – 1986 Reinhold Messner ako prvý človek na svete zavŕšil zdolávanie osemtisícoviek bez kyslíku. Bol to úžasný počin. Ukázal, že sa to dá. Odvtedy ho nasledovalo trinásť mužov a jedna žena. A verím, že budú ďalší.

Chvála Bohu je ešte viac tých, ktorí uverili Kristovmu počinu lásky a rozhodli sa ho nasledovať. Mnohí ako On obetovali svoj život, boli pre svoju vieru umučení, iní dosiahli hrdinský stupeň lásky a čností. Pričom ich cieľom tiež bol príchod do večného domova, do neba. Sám Kristus ich na to upozornil, keď sa raz jeho učeníci tešili z čiastočných úspechov: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ Jeho odpoveď znela: „Hľa, dal som Vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič Vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“

Myslím, že toto je dôležité posolstvo dnešného sviatku aj pre nás. Uvedomiť si, že kým nie sme v nebi, život sme nevyhrali. Skutočná oslava človeka nie sú príležitostné chvály pri sviatkoch, ba ani chváloreči pri pohrebe. Je to až objatie Otca v nebeskom domove.

Podobne ako na horách, ani v živote nie je ľahké tento cieľ dosiahnuť. Ale je to reálne. Preto Vám i sebe prajem, aby sme raz úspešne zavŕšili expedíciu svojho života na zemi príchodom do nebeského domova.

máj 062017
 

Bratia a sestry, milí priatelia! Tiež sa Vám stáva, že uveríte nejakému heslu a potom, keď neplatí, ste sklamaní? Ja som veril tomu, že všetko je na webe a že ujo google všetko nájde. A nenašiel. Presnejšie ja som nenašiel jednu informáciu. Chcel som zistiť, či aj tohto roku bude v Moskve 9. mája vojenská prehliadka, ako vlani. Bola veľkolepá. Celkom som sa na nej pobavil, zaspomínal na časy základnej vojenskej služby, pozrel množstvo techniky, len ten traktor mi tam chýbal. Tak som chcel vedieť, či tam tohto roku náhodou nebude. Je síce zo sovietskych čias, ale podľa rádia Jerevan to bola „iná multifunkčná zbraň“. Vy starší si asi pamätáte správu, ako na sovietsko-čínskych hraniciach pokojne oral sovietsky traktor, ktorý napadli čínski agresori. Traktor streľbu opätoval, nepriateľa zlikvidoval a odletel na základňu…

Uvažujúc o evanjeliu, ktoré sme pred chvíľkou počuli, ale aj jeho pokračovaní, kde Ježiš o sebe hovorí, že je dobrý pastier, sa mi zdá, že náš líder, Kristus, je v tomto podobenstve tiež nejako multifunkčný. Najskôr sa zdá, že je v obraze ovčinca vrátnikom, potom jasne hovorí že je bránou a neskôr vyhlási, že je pastierom!

Tak ako to vlastne je?

Myslím, že podobne ako s tým traktorom. Pre nás, ktorí sme dané časy prežili a boli svedkami boľševickej propagandy, sú veci zrozumiteľné. Tí mladší ich však nechápu a potrebujú vysvetlenie. Pri Ježišovi sa však jedná o vzdialenejšie časy, ktoré nikto z nás nezažil. Vysvetlenie teda potrebujeme všetci. Vďaka biblickej archeológii a porovnávaniu života v tej dobe s inými krajinami máme podľa exegétov akú – takú šancu veci si predstaviť.

Poďme teda k budovaniu košiara pre ovce, alebo ako hovorí vznešenejší biblický slovník, ovčinca. Palestínski pastieri pred dvetisíc rokmi nepoznali elektrický oplôtok, ani železné pletivo, alebo iný priemyselný plot vyrobený mimo ich prostredia. Tam, kde pásli boli rôzne kríky, nízke dreviny, väčšinou nepríjemne pichľavé, ktoré vysekávali a z nich robili ohradu pre ovce. Bol to relatívne rýchly proces. Na miesto, ktorým do tejto ohrady ovce vohnali buď založili ďalšie kriaky, alebo v tomto otvore, najmä v noci, spal sám pastier. Klimatické podmienky a zvyk mu to umožňovali. A tak bol pastier i bránou, či vrátnikom. Toľko k obrazu.

A teraz k odkazu. Ten pochopíme, keď si uvedomíme jeho zarámovanie. Ježišovej reči o ovčinci a pastierovi, predchádza príbeh o uzdravení slepého od narodenia. Čítali sme ho pred 6 týždňami, na 4. pôstnu nedeľu. Končil predvolaním uzdraveného pred farizejov. Pred najnábožnejších vodcov, teda duchovných pastierov ľudu. Tí jednoznačne deklarovali, že Ježiš, ktorý ho uzdravil, je hriešnik. Uzdravený ho však bráni a svoju reč končí takto: „Práve to je čudné, že vy neviete, odkiaľ je, a mne otvoril oči. Vieme, že hriešnikov Boh nevyslyší… Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť.“ Odpoveď na tento argument znela: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?“ A vyhnali ho von.

Po tomto súde Ježiš vyhľadá uzdraveného a predstaví sa mu. Mimo iného hovorí: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli“. Keď to začuli farizeji, opýtali sa ho: „Sme azda aj my slepí?“ Ježiš im odpovedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte – vidíme. A tak váš hriech ostáva.“ Tu končí rám a začína obraz.

Hneď za týmito slovami Ježiš hovorí to, čo sme dnes počuli: „Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou, je pastier oviec. A keď nepochopili, zdôrazňuje: „Ja som brána k ovciam“. Neskôr hovorí že je dobrý pastier a odvoláva sa na svojho Otca, Boha. Z čoho je jasné nielen to že oni, farizeji, duchovní otcovia národa, sú zlodeji a zbojníci. Ježiš tu vlastne deklaruje založenie nohého náboženstva. Svojho náboženstva – kresťanstva. A vyhlasuje ho za to najlepšie pre človeka. On, Boží Syn, prišiel, aby sme mali plnosť života: „aby mali život a aby ho mali hojnejšie“.

Po tejto reči, po obraze, evanjelista sv. Ján znovu rámuje. Vracia sa k znameniu uzdravenia slepého: Pre tieto slová znova nastala medzi Židmi roztržka. Mnohí z nich hovorili: Je posadnutý zlým duchom a šalie: Čo ho počúvate?! Iní namietali: „To nie sú reči posadnutého zlým duchom. Vari môže zlý duch otvárať oči slepým?“

Takýto je rám obrazu, podobenstva o Dobrom pastierovi.

A čo býva za rámom zvonku? Stena, realita, súčasnosť. A tak je to aj v tomto prípade. Spomínaná roztržka je tu totiž dodnes. Nielen medzi Židmi, z ktorých mnohí Krista prijali a mnohí nie, ale aj medzi ostatnými ľuďmi na celom svete. Cítime ju a máme s ňou svoju skúsenosť. Ak sme Kristove „ovce“, teda ak v ňom nachádzame spásu, spája nás to s ostatnými z tohto ovčinca. Na druhej strane viera v Ježiša nás stavia do pozície vidiacich svet inak, ako naše okolie. Otvára nám oči duchovného zraku. Pričom tí okolo si naopak myslia, že oni vidia svet reálne a my sme slepí.

Niekedy aj sme, ale prosíme Krista, aby nás uzdravil, aby sme videli. A toto je veľmi dôležitý postoj. Lebo z celého kontextu obrazu i rámu vyplýva, že najväčšia slepota pramení z pýchy. Najviac mimo je ten, kto si je istý svojou pravdou. To je zlodej pravdy, jej privatizér. Zbojník, ktorý nechce počúvať Boží hlas a svoj pohľad často predkladá, ba nanucuje iným.

Áno, je to aj o nás, o kresťanoch, aj o súčasných duchovných pastieroch. Aj my sme slepí, najmä vtedy, keď si myslíme, že všetkému rozumieme a správne vidíme.

Ako často napríklad povieme: toto sme si nezaslúžili! Nízke dôchodky, zlú ekonomickú situáciu, nespravodlivosti… a nebodaj nás postihne choroba, či iné nešťastie, havária, tragédia, smrť blízkeho človeka. Za čo?! – pýtame sa. Veď som nič zlé neurobil, nikomu neublížil. Veď som chcela všetkým len dobre… Ako často naša viera končí pri našich problémoch, či našich predstavách o Božej odmene a Božom treste. Ak sa rozchádzajú s tým, čo vidíme, počujeme, či dokonca prežívame, tak potom sa pýtame: o čom je Boh, načo je? Je vôbec?

Asi nie je. Vlastne určite nie je! Nie je taký, akého ho chceme mať. To zdôraznil apoštol Peter v dnešnom druhom čítaní: „Milovaní, ak dobre robíte, a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom. Veď na to ste povolaní; lebo aj Kristus trpel za vás… on sa nedopustil hriechu…“ Milosť, nie trest! Ako ďaleko sme od tohto zmýšľania…

Otázka je, či chceme ostať v tom svojom, tvrdiac, že my vidíme veci lepšie, alebo chceme prijať Ježišovo uzdravenie z duchovnej slepoty. Kiežby o nás platila posledná veta z tohto čítania: „Veď ste boli ako blúdiace ovce, ale teraz ste sa vrátili k pastierovi a biskupovi svojich duší. Jeho rany Vás uzdravili.“

Rany, Kristove rany, jeho kríž! Nie armáda, zbrane, ani informačné technológie. To čo chýba k naplneniu nášho života je skutočné kresťanstvo, živá viera.

Prosme za ňu dnes pre seba, i pre našich duchovných pastierov. Amen.

apr 152017
 

Počas zimy som navštívil jednu rodinu s malými deťmi. Pekný byt, síce skromne, ale moderne zariadený a vzhľadom k veku detí aj relatívny poriadok. A jedna vec, ktorá mi pripomenula detstvo. Deti mali vo svojej izbe na stoličkách pripravený odev. „To je na ráno – vysvetľovala mi mamička – to si oblečú“. Okrem detstva, kedy sme to robili doma podobne, som si spomenul i na Základnú vojenskú službu. Tam sme mali na stoličke pri posteli zložené maskáče. Ak sa nemýlim, tak to bol odev vzor 60. Musel byť po ruke mimo skrine, aby sme sa v prípade poplachu rýchlo obliekli. Veď v takom prípade bolo treba v priebehu pár minút oblečený s plnou poľnou stáť na nástupišti. Po čase som si všimol, že istý kolega tam mal niečo iné. Keďže bol v pozícii, keď mu nikto nekontroloval skrinku, či tam má odev poukladaný do „komínkov“, onen poplachový odev mal v skrini na vešiaku. Uložený na rýchle oblečenie. Košeľu mal napríklad v bunde, aby naraz vkĺzol do obidvoch. A naozaj, keď to pískli, bol rýchlejší, ako my.

Na uloženie šiat som si spomenul už pred dvomi týždňami, keď sme s Mirkom Klimantom uvažovali o Lazárovom vzkriesení. On vtedy hovoril o rozdiele medzi ním a Ježišovým zmŕtvychvstaním, ktoré dnes oslavujeme. Mimo iného upozornil na plachty. Lazár ich mal na sebe, bol nimi ovinutý. Židia totiž v tom čase nepoužívali truhly ako my, ale mŕtvolu položili do hrobu v plachtách. Ján vo svojom evanjeliu, ktoré sme čítali, tiež spomína plachty. Tie, v ktorých bol do hrobu uložený Ježiš. Ostali v hrobe, na mieste, kde bolo Ježišovo telo uložené: Ján píše, že Peter prvý „videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste.“ Potom vošiel do hrobu aj on. „A videl, i uveril“ – píše o sebe samom.

Čo videl, že uveril? Ako tam tie plachty boli položené. Ja som si myslel, že boli pekne poskladané, čo vylučovalo ukradnutie tela. V tom prípade by totiž boli rozhádzané, alebo by tam neboli. Mirka však oslovil výklad vychádzajúci z gréckeho originálu, podľa ktorého položené neznamenalo zložené do komínkov, ale skôr spľasnuté. Položené, ako v nich telo ležalo. Len telo z nich nejakým spôsobom „zmizlo“.

Nuž nikto z nás nevie, akým spôsobom Ježišovo zmŕtvychvstanie prebehlo, ale spôsob „položenia“ plachiet pravdepodobne Jána hneď presvedčil o tom, že tu išlo o niečo mimoriadne, nadprirodzené. Pána neodniesli, ako znela prvá domnienka Márie Magdalény. To nebolo dielo ľudí. Ak tu Ježišovo telo nie je, znamená to Boží zásah, teda že Ježiš žije.

Otázka je, či plachty tak oslovili aj Petra. Myslím, že asi nie. Prečo? Lebo Lukáš spomína, že keď sa Emauzskí učeníci vrátili do Jeruzalema, „tam našli zhromaždených jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“

Jánovi nie, nebolo treba. On už uveril. Bol totiž pri niekom, komu sa Ježiš tiež nemusel zjaviť, lebo nestratil vieru. Ak si pamätáte, pred tromi rokmi, na vigíliu, sme hovorili komu… Panne Márii.

Podľa všetkých ukazovateľov, ktoré nám evanjelia dávajú a tiež podľa väčšiny teológov Mária pod krížom verila, že sa deje Otcova a Ježišova vôľa, že ide o Boží plán spásy. Toto je poslanie jej Syna. On to chce takto, má to v rukách. Hovoril som vtedy, že Mária sa v tomto smere po Ježišovom pochovaní podobá trénerovi atléta, ktorý po hodinách maximálneho výkonu dobehol do cieľa a potrebuje sa vydýchať. Ešte si to nevie vychutnať, je na smrť unavený, ale je víťaz. Aj keď medaila ešte len príde. Mária je po prežívaní zápasu so zomierajúcim synom, po tom, ako držala v rukách jeho mŕtve telo a bola pri jeho pochovaní, spolu s ním unavená na smrť, akoby mŕtva. Tiež si toto víťazstvo Božej, ale aj svojej lásky ešte nevychutnáva. Ale vie, išlo o víťazstvo.

Pričom tento fakt zo všetkých žijúcich na zemi vnímala asi len ona. Ostatní ho začali chápať až keď vstal z mŕtvych. Podľa obrazu spomenutého atléta až keď vystúpil na stupienok víťaza a prebral zlatú medailu. Mária nemusela čakať na tento okamžik slávy. Pravdepodobne aj preto evanjelisti vôbec nespomínajú, žeby sa Ježiš po vzkriesení zjavil svojej matke. V podstate to nebolo potrebné. Ona tie dve noci a sobotný deň neprežila v zúfalstve a bolestivom strachu ako väčšina Ježišových učeníkov. Ona v pokoji čakala, ako tento príbeh vykúpenia bude pokračovať ďalej. Veď povedala Bohu na všetko čo bude svoje ÁNO!

V pokoji, ale asi nie v úplnej samote. Veď v piatok ju ešte na kríži zveril Ježiš milovanému učeníkovi. A ten, ako sám poznamenáva „si ju od tej hodiny vzal k sebe“. A o čom inom mohli v tej chvíli, v tom čase debatovať ak nie o Ježišovi a o Božom pláne spásy. O svojich predstavách, ale aj o realite a jej chápaní. Myslím, že vďaka Márii bol Ján pripravený uveriť. Vlastne uveril v to, čo mu Mária hovorila, že víťazom tohto zápasu je jej syn. Vďaka Márii bol teda Ján na Veľkonočné ráno pripravený oveľa lepšie, ako ostatní učeníci, aj Peter.

Zdá sa mi, že toto môže byť jeden z odkazov tohtoročnej Veľkej noci aj pre nás. Najmä v tomto roku 100 výročia fatimských zjavení. Mária nám môže a chce pomôcť lepšie pochopiť Boží plán. Dielo vykúpenia, ale aj Jeho plán s nami, veď je aj našou matkou. Alebo inak vyjadrené – Máriina prítomnosť vytvára atmosféru na lepšie prijatie Krista. Disponuje nás chápať a milovať.

Pre ilustráciu malá skúsenosť môjho kolegu Martina Sebíňa, ktorý bol 16 rokov misionárom v Rusku. V Nerjungri, v Jakutskej oblasti, mal k dispozícii len malý byt v paneláku. V jednej izbe počas týždňa väčšinou sám a v nedeľu s pár veriacimi slávil sv. omšu. „Nebolo to jednoduché – hovorí – prehodiť výhybku a zrazu ten priestor, ktorý som obýva,l zmeniť na posvätný. Mal som pár vecí, ktorými som to deklaroval, obrazy, kríž, sviece… ale najviac pomohol ruženec. Keď sa ľudia začali modliť, menila sa aj atmosféra v miestnosti a dobre sa mi slúžilo.“ Mária vytvorila atmosféru pre prijatie Krista.

Mária nám proste ako maminka pripravuje odev, ktorý si Ján v oné veľkonočné ráno obliekol, aby bol schopný uveriť. Pripravuje ho aj nám, veď cez neho sme ju dostali za mamu aj my. Možno nám to chystá na stoličku, možno do skrine, aby sme boli rýchlejší. Tak či onak nás to, čo nám odporúča disponuje otvoriť sa jej synovi. Tak prečo to nevyužiť?

apr 152017
 

Audio homília

Myslím, že keď som včera toho Sagana spomenul ako prehral, patrilo by sa spomenúť aj jeho víťazstvá. Nie všetky, to by sme tu boli trochu dlhšie, stačí dve. Dodnes si pamätám, ako sme na jednej návšteve v Necpaloch sledovali jeho geniálny únik na majstrovstvách sveta v Richmonde, v USA 27. septembra 2015. Bolo to radosti z majstra sveta. A tak sme v napätí očakávali vlaňajšie majstrovstvá v Dauhe, v Katare. Tento krát zaútočil na víťazstvo v poslednej chvíli. A opäť vyšlo! Podľa športových komentátorov i odborníkov to bolo ťažšie a cennejšie víťazstvo. V 89 ročných majstrovstvách sa to podarilo len šiestim cyklistom. Obhájiť je ťažšie, než prekvapiť.

Túto skúsenosť máme aj v bežnom živote. Takmer všetci sme prežili zaľúbenie. Krásna romantika o ktorej básnia básnici a spievajú speváci. Ale koľko vzťahov vydržalo? Oveľa ťažšie je vzťah udržať. Zvládnuť krízy, zlyhania, podrazy. Odpustiť a prijať nie vysnívanú, ale reálnu podobu. Na druhej strane to môže priniesť aj väčšiu radosť. Nedávno mi hovorila jedna pani: „Nakoniec som rada, že k tej kríze došlo. Teraz sa máme radi inak, zdá sa mi, že viac.“

O tejto hlbokej ľudskej skúsenosti je aj dnešná bohoslužba. Vrchol liturgického roku, slávenia Cirkvi. Prirodzene na nej nejde o športové, ani medziľudské víťazstvá, ale o náš vzťah s Bohom.

Podobne ako na Vianoce, aj tu hovoríme o svätej noci, v ktorej ju slávime. Vtedy nás spojila k oslave romantika príchodu Božieho dieťaťa na svet. Teraz je to obnovenie zmluvy medzi Bohom a ľuďmi v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní.

A toto vykupiteľské dielo označujú teologickí komentátori a odborníci za väčšie a pre nás dôležitejšie, ako stvorenie sveta.

Po úvodnom prológu, naznačujúcom tieto skutočnosti, teda obrade svetla, sme čítali päť biblických textov. Prvý o stvorení sveta hymnickou, básnickou formou. Lebo ide o oslavnú báseň na Boha Stvoriteľa, ktorý našiel zaľúbenie vo svojom stvorení, najmä v človeku. Ako vieme, do tohto vzťahu prišli mnohé krízy, ktorých obrazom je v Biblii Adamov hriech. V úvodnom chválospeve sme ho nazvali šťastnou vinou, pre ktorú k nám prišiel vznešený Vykupiteľ. Podobne ako žena hovorila o kríze, po ktorej bol vzťah ešte lepší, než pred ňou.

Ešte predtým však Boží vyvolený národ prežil krízu svojho vzťahu k Bohu v Egypte, v otroctve. Vyriešenie tejto krízy, zázračné vyslobodenie, sme sledovali v druhom čítaní, na ktoré sme odpovedali oslavnou piesňou.

Skúsenosť ďalšej krízy, Babylonského zajatia a najmä nové poznatky, poučenie z nej, zhrnul prorok Baruch v treťom čítaní: „Blahoslavení sme Izrael, lebo my vieme, čo sa páči Bohu.“ Vieme, ako z krízy von. Teda celkom nevedeli, ale došli k dvom dôležitým pravdám: Prvou je, že v Božích nariadeniach a ich plnení je najväčšia životná múdrosť. Druhou bolo očakávanie Mesiáša, ktorý nastolí nový poriadok, novú zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom.

Najhorší na kríze vzťahu, lásky, totiž väčšinou nie je skutok, ale narušenie vzťahu. Vzdialenosť sŕdc a myslí, vnútorné odlúčenie. Vo vzťahu k Bohu tomu hovoríme stav hriechu.

A túto krízu ľudstva, nielen konajúceho hriechy – zlo, ale žijúceho v hriechu, teda v odlúčení od Boha, svojho Stvoriteľa – Otca, prišiel vyriešiť Boží Syn, ktorý sa stal človekom. V zastúpení obidvoch strán, ako Bohočlovek za nás dáva svoj život. Tým víťazí nad prameňom hriechu, opakom lásky – sebectvom. Nežil a neumrel pre seba, ani za svoje hriechy. Tie nemal. Zobral na seba naše, sňal ich z nás. Že to nebola fikcia, sebaklam, ani zavádzanie ľudí, to dokázal svojim zmŕtvychvstaním. O ňom sme počuli v piatom čítaní, v evanjeliu.

Ovocie tohto nového víťazstva, Kristovho vykupiteľského diela je tu opäť pre nás. Víťaz nám ho ponúka cez sviatosti, najmä tzv. Veľkonočné. Prvou a základnou z nich je krst. Ním sa začleňujeme do víťazného Božieho ľudu.

Krásne to opísal sv. Pavol v dnešnom štvrtom čítaní: Všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení… Ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj pri zmŕtvychvstaní. A na záver hovorí o dopade tohto víťazstva na náš život: Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi.

Za chvíľu tu odznejú krstné sľuby. Dvakrát. Najskôr z úst našej katechumenky Eriky, ktorú hneď po nich pokrstíme a následne sa všetci prihlásime k svojmu krstu obnovením krstných sľubov. Majú presne tie dve časti, o ktorých Pavol písal Rimanom. Najskôr sa zriekneme zla, starého života, ktorému chceme s Kristom umrieť a následne vyznáme svoju vieru. V nej žijeme nový život s Kristom víťazom.

Týmto prihlásením sa však naša slávnosť neskončí. Budeme pokračovať ďalšou veľkonočnou sviatosťou, Eucharistiou. Vo štvrtok sme si vraveli, že jej ustanovením náš Učiteľ a Pán svoje Vykupiteľské dielo začal. A jej prežívaním, prijímaním Kristovho Tela a Krvi pod spôsobmi chleba a vína, pokračuje tento príbeh, oslava dodnes. A samozrejme aj v budúcnosti.

Lebo zakiaľ v krste sa k víťazstvu Bohočloveka prihlásime raz a navždy, v Eucharistii ho môžeme prežívať vo svojej každodennosti.

Ani Sagan neskončil jazdiť na bicykli po víťazstve v Katare. Tento šport ho živí aj ďalej. A vyzerá, že sa s ním živí rád. Ale aj my sa radi živíme Kristom, ktorého dnes znovu prijmeme. Amen.

apr 142017
 

Audio homília

Aké správy, či vyjadrenia v médiách máte najradšej? Osobne si rád vychutnávam vyjadrenia športovcov po prehratom zápase. Niežeby som im nedoprial víťazstvo, ale zaujíma ma, čo považujú za príčinu prehry. Či ju hľadajú u seba, alebo v súperovom výkone, alebo v nejakých iných skutočnostiach. Komentovať vlastnú prehru je totiž oveľa náročnejšie, než hovoriť o výhre. Pričom pred zápasom boli športovci motivovaní k výhre. Ich myšlienky boli len tam. Skutočnosť však dopadla inak, ako ich predstava a túžba. Pred 13 dňami napríklad Peter Sagan padol na monumente Okolo Flámska. Tam, kde vlani vyhral a mnohí, asi aj on sám, dúfali že prvenstvo obháji. Na webe Cyclingnews uviedol: Bola to moja chyba. Bol som príliš blízko bariéry. Kontroloval som situáciu, ale potom, mám pocit, sme zachytili nejaký plášť či kabát alebo niečo podobné. Potom do mňa zozadu prudko narazili. Zlomil som zadné koleso a tiež prehadzovačku a nemohol som pokračovať.

Táto situácia mi napadla v súvislosti s iným Petrom, s tým po ktorom Sagan nesie svoje krstné meno, s Petrom apoštolom. Ktovie, ako by komentoval svoje zlyhanie na dvore Annášovho domu. Trojité zapretie svojho majstra…

Pritom krátko predtým, pri poslednej večeri podľa sv. Matúša povedal Ježišovi: „Aj keby všetci odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem.“ Ba dokonca: „Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa“. Sv. Ján zas v dnešnom úryvku hovorí, že jeho odhodlanie pokračovalo aj v Getsemanskej záhrade, kde vytasil meč a začal bojovať. A tu zrazu o pár hodín, ba možno len minút, stačí vrátnička, či sluha a Peter zapiera…

Asi si inak predstavoval vernosť svojmu Majstrovi, Učiteľovi a Pánovi.

Tie dni, počnúc vstupom do Jeruzalema, o ktorom sme uvažovali na Kvetnú nedeľu, však asi všeobecne likvidovali predstavy ich aktérov. O sebe, svojej úlohe, či postavení, o druhých, o národe i svete, o Božom pláne. V nedeľu sme hovorili, že predstava zástupu o Mesiášovi, Dávidovom synovi bola iná, než Ježišova. A keď ju nenaplnil, zástup sa obrátil proti nemu. Nenaplnila sa ani predstava Petra a ostatných učeníkov. Ani Pilátova, ktorý si myslel, že ako vladár určuje, kde je pravda a spravodlivosť. Vymklo sa mu to z rúk, presnejšie – nezvládol to!

Ale vyzerá to tak, že aj Ježiš vo svojom ľudskom očakávaní mal iné predstavy. Preto keď si uvedomil všetku tú hrôzu a bolesť, v Getsemanskej záhrade sa potil krvou. A prosil: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich“. A možno išlo aj o zlyhanie predstavy o sebe samom, svojej sile a odhodlaní, s ktorým 3 krát svoje utrpenie predpovedal. Kalich horkosti je aj v Jeho slabosti. A keď slabosť premáha, a odovzdáva vec Otcovi, prichádza ďalšia rana predstave o utrpení. Nerobia ho len cudzí, ale najmä svoji. Tváriaci sa ako svoji do detailov. To je Judášov bozk. Sv. Lukáš, evanjelista a lekár, ktorý vníma ľudské telo s tým, čo znáša a čo mu je odporné si ani nevie ten bozk predstaviť. Píše: „Kým ešte hovoril, zjavil sa zástup a pred nimi išiel jeden z Dvanástich, ktorý sa volal Judáš. Priblížil sa k Ježišovi, aby ho pobozkal. Ježiš mu však povedal: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“ To je však človek. No nakoniec akoby zlyhala i posledná opora, najbližší: Otec – Boh. „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?!“ – kričí Ježiš, vystavený v hodine smrti úplnej samote a dezilúzii. Tak sme to počuli v nedeľu v podaní sv. Matúša.

Dnes, podľa sv. Jána to vyzeralo trochu inak. On predstavuje Ježiša ako stoického mučeníka, umierajúceho za pravdu a majúceho všetko pod kontrolou. Najmä seba. Aj on však priznáva, že to nebolo celkom tak, že Ježiša vytočil aktívny blbec, teda veľkňazov sluha.

A naše predstavy? O romantickej nábožnosti, sústredenosti, keď nebudú žiadne vonkajšie ani vnútorné prekážky a my sa rozplynieme v Božej prítomnosti… Kedy sa splnili, či splnia?

Alebo ako sme si mysleli, že my to zvládneme, my by sme také niečo neurobili a nakoniec ako sme zlyhali!

Ako jednoducho si niekedy predstavujeme prostriedky na vytrvanie v dobrom. Tri úkony a všetko zvládneme, počuli sme včera v Banskej Bystrici.

Ako inak si predstavujeme kríž, ktorý máme niesť za Kristom. Koľkí z nás, najmä v chorobe a starobe povedia: Inak som si to predstavoval. Toto asi nie je ten Boží plán so mnou…

A ako inak sme si predstavovali spoločenstvo veriacich. Tých, s ktorými sme v jednom kostole, kde tak krásne nábožne vyzerajú. A potom vonku…

A to nehovorím o cirkevnej hierarchii, kňazoch a biskupoch. Aj to sme si inak predstavovali, najmä s našim rodákom arcibiskupom Bezákom.

Koľko tých sklamaní, ži zrútených predstáv sme už zažili. O sebe i o druhých, ba dokonca o Bohu, o jeho pôsobení. Udalosti Veľkého týždňa a najmä Veľkého piatku nás učia, že to tak malo byť. A že ešte  všeličo môže byť inak, všeličo nás čaká.

Dnešným dňom však tento týždeň nekončí. Jeho vrcholom je Veľkonočné ráno. Čas, kedy neuveriteľne zlyhali predstavy Ježišových protivníkov o tom, že je koniec. O svojom víťazstve nad Nazaretským. Víťazom sa stal On.

Je dôležité na to nezabudnúť. Nechcieť riešiť veci v dezilúzii. Takto som si to nepredstavoval a preto končím. S ľuďmi, s Bohom i sebou samým.

To bol problém muža, ktorému sa tiež zrútili jeho predstavy. O Kristovi, náboženských predstaviteľoch a najmä o sebe. Nepočkal na rozuzlenie, ktoré pripravil Boh, sám si zauzlil povraz – Judáš.

A tu je základný rozdiel medzi ním a zlyhávajúcim Petrom. Obidvaja ľutovali, ale Peter počkal na Boží súd. A ten ho omilostil. Ako aj všetkých nás.

A tak aj keď Petrova predstava o svojej i Kristovej sile zlyhala, nakoniec zisťuje, že tá sila je oveľa väčšia. Kristova, ktorý víťazí nad smrťou a tiež jeho. Lebo prestáva veriť sebe a opiera sa o Ježiša.

Je zaujímavé, že tieto Petrové slová – „Pane Ty vieš, ako ťa milujem“, sa nachádzajú až v dodatku Jánovho evanjelia. Pripomína mi to dodatky k športovým zápasom. Nie oné vyjadrenia športovcov po preteku, či dueli, ktoré som spomínal v úvode. Tie sú rýchle, nepremyslené, plné emócií. U Petra to bol podľa sv. Matúša plač. Myslím na vyjadrenia po pár hodinách, alebo dňoch, keď si hráči, či tréneri uvedomia význam zápasu. Keď pochopia, že napriek prehre vlastne vyhrali. Lebo to je odkaz Veľkonočného príbehu o Ježišovi, o Petrovi a dúfam aj o nás. Amen.