Michal Masný

feb 152015
 

V Mojžišovom zákone sa písalo o malomocenstve: Malomocný, napadnutý touto ranou, bude mať roztrhnutý odev, neupravené vlasy na hlave, zakrytú bradu a bude volať: ‚Nečistý, nečistý!‘ Celý čas, čo bude malomocný, bude nečistý a bude bývať sám mimo tábora.“ (Lv 13,45-46)

Jasné ako facka. Si malomocný, choď preč. Kvôli dobru ostatných, aby sa nenakazili aj oni. Takto to fungovalo stáročia, aj v Kristových časoch. V Evanjeliu podľa Marka 1,40-45 sa však píše o človeku, ktorý tento zákon porušil. Malomocný, ktorý sa mal zdržiavať mimo civilizácie, prišiel za Ježišom. Prestúpil zákon. Čo s takým človekom, ktorý porušuje zákony?

Navzdory pravdepodobným rôznym scenárom trestu, ktorý by podľa nás ľudí mal nasledovať, Ježiš Kristus na pokornú žiadosť tohto priestupníka uzdravuje.

Zákon totiž len diagnostikuje priestupok, ale nelieči. Lieči nás viera v Ježiša Krista, ktorá je viac ako zákon. Ježiš nás vykúpil spod kliatby zákona. V ňom sme skutočne slobodní. Povedané rečou sv. Pavla: už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. Alebo rečou sv. Augustína: Miluj a rob, čo chceš.

júl 062014
 

V známej bájke o levovi a myške sa hovorí o tom, ako myš zobudila leva, ktorý ju za to chcel zožrať. Ona ho však uprosila, aby ju nechal nažive, v budúcnosti mu môže byť užitočná. Kráľ zvierat sa na tom posmešne zabával, no nakoniec ju pustil. O nejaký čas sa lev ocitol v sieti, ktorú tam na neho nastražili lovci. Akokoľvek reval a usiloval sa odtiaľ dostať, nepodarilo sa mu to, do siete sa zamotával viac a viac. Tu sa objavila malá myška, ktorá rozhrýzla oká siete, kým lev nebol voľný.

Byť malým a nenápadným nie je atraktívne. Aj časté slogany dnešnej doby o tom svedčia – presaď sa, sprav kariéru, buď hviezdou, dokážeš to…

Pán Ježiš nás však volá k pokore a tichosti. Prorok Zachariáš predpovedá udalosť, ktorá sa neskôr splnila pri slávnostnom vstupe do Jeruzalema: Prichádza Kráľ Izraela. Nemá však kráľovský koč, nemá služobníctvo, nemá vlastne vôbec nič. Prichádza chudobný, sedí na oslici. Taký je náš Kráľ. Od narodenia až po svoju smrť chudobný, tichý a pokorný.

Pozýva každého: Poďte ku mne všetci… vezmite moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom…

A kde všade sa dá naučiť pokore? Pri odpúšťaní, pri prosbe o odpustenie, pri sviatosti zmierenia, pri poslušnosti Božiemu slovu a predstaveným… Nie je to atraktívne…

Boh nás vykúpil uponížením sa Jeho Syna. Jeho pokora premohla ľudskú aj diabolskú zlobu. To, čo človek pokladá za slabosť, stalo sa nám spásou. Ježišova pokora je kľúčovou dierkou na bráne neba. Do tejto dierky nám stačí vložiť kľúč našej vlastnej pokory. A brány neba sa nám naširoko otvoria…

máj 172014
 

Azda nikdy v dejinách nebolo toľko vizionárov, ktorí tvrdia, že mali nadprirodzené zjavenie Panny Márie alebo niekoho iného. Samozrejme, nie vždy to je pravda. Človeku sa však niekedy zdá, že takéto zjavenie mu môže byť na prospech a môže posilniť jeho vieru.

Do tejto kategórie túžob by sme akiste mohli zaradiť aj Filipovu vetu z dnešného evanjelia: Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.

Na prvý pohľad dobrá požiadavka. Chceme vidieť a vedieť. No Pán Ježiš nevyhovel. Z jeho odpovedi možno vybadať, že nadprirodzené zjavenia nie sú zárukou hlbšej alebo pevnejšej viery. Pri inej príležitosti to Pán Ježiš tiež naznačil – v podobenstve o boháčovi a Lazárovi, kde Abrahám nevyhovel prosbe boháča v pekle, aby Lazár vstal zmŕtvych a napomenul boháčových bratov k obráteniu. Ježiš hovorí, že ak neveria Božiemu slovu, neuveria ani vtedy, keby niekto vstal zmŕtvych.

Naša viera je založená na zjavenom Božom slove. To nám pre plnohodnotný život s Kristom tu na zemi a pre dosiahnutie nebeskej blaženosti úplne stačí. Ak niekto nepozná Božie slovo a neverí mu, nadprirodzené zjavenie mu nepomôže. Ježišovo slovo je cestou, pravdou a životom.

Je teda zrejmé, čo treba robiť: Nie vidieť a vedieť, ale poznať a veriť.

máj 092010
 

Milí bratia sestry, milí priatelia, niekedy zvykneme povedať „Idem na koberček“… a máme pritom rôzne pocity. Čo chce ten môj nadriadený? Pochváli ma alebo pokarhá? Možno si v duchu robíme aj retrospektívu, čo sme urobili, prečo nás vlastne volá. Možno máme vnútorné chvenie alebo trému, ako to dopadne.

Raz sa postavíme pred Najvyššieho a možno už teraz máme v sebe otáznik, ako to tam bude. Pochváli ma? Pokarhá? Možno cítime aj strach – žijeme dobre? Hrešíme, aj keď nechceme. Čo na to povie On?

Dnes nám liturgia slova ponúka dvoch mužov, ktorých mená sa síce v textoch nespomínali, ale priamo súvisia s nimi. Prvý z nich je svätý Ján, apoštol. Napísal Knihu zjavenia – Apokalypsu, z ktorej sme dnes počuli druhé čítanie. Boh tohto apoštola obdaril mnohými zjaveniami. Napísané sú už dvetisíc rokov a predsa sa ich nepodarilo uspokojivo rozlúštiť. V porovnaní so sv. Jánom si môžeme pripadať veľmi úbohí. Ba dokonca sa zdá, že Boh ho mal oveľa radšej ako nás, keď mu dal tieto zjavenia a nám nie. Podobné myšlienky mávajú kresťania aj pri čítaní životopisov svätých. Mnohí z nich prežívali svoj vzťah k Bohu hlboko vnútorne, mali zjavenia, mystické zážitky. O ich chybách sa veľmi nehovorí. Práve preto vyzerajú nedosiahnuteľní a my sa oprávnene cítime veľmi maličkí a pýtame sa, či aj my budeme spasení, keď týmto svätcom nesiahame ani po päty.

Druhý z dvojice mužov dnešnej liturgie, ktorých vám chcem priblížiť, je svätý apoštol Peter. V prvom čítaní sme počuli, že prví kresťania sa dostali do hádky. Nevedeli, či majú požadovať od pohanov, aby prijali židovský zákon (obriezku) a až potom sa dali pokrstiť. A tak sa zišli na prvom koncile v Jeruzaleme, kde boli prítomní apoštoli a starší, teda tí, čo hlásali evanjelium. Na tomto zhromaždení vystúpil Peter ako hlava Cirkvi a povedal rozhodujúce slovo, že od pohanov netreba vyžadovať židovské zvyky. Použil pritom slová „Duch Svätý a my sme usúdili…“ Na prvý pohľad to vyzerá ako opovážlivosť. Ale veď Boh dal ľuďom rozum, aby uvažovali, Petrovi dal poslanie byť prvým medzi apoštolmi a mať hlavné slovo. A tak Peter po diskusii a vypočutí mienok povedal rozhodujúce slovo. Nepíše sa, že by mal nejaký mystický zážitok alebo že by upadol do extázy. Použil prirodzený rozum vo vedomí svojho poslania.

Máme pred sebou teda dva typy ľudí. Jeden veci prežíva viac vnútorne, má viac zážitkov, pričom druhý používa viac rozum. Obaja sú svätí. Obaja milovali Pána Ježiša. O vzťahu Ježiša a Jána sa výslovne píše – učeník, ktorého Ježiš miloval. Tiež Petra sa Ježiš trikrát pýtal: „Máš ma rád?“ A Peter mu odpovedal kladne. Obaja spravili v živote aj chyby. Ján so svojím bratom Jakubom chceli zoslať oheň z neba na dedinu, ktorá Ježiša neprijala. Peter zaprel Ježiša. A našli by sme toho i viac…

Keby sme si chceli z týchto dvoch vybrať: Ktorý z nich je svätejší? Mystik Ján alebo racionalista Peter? Spomeňme si ešte na jednu príhodu. K prázdnemu hrobu bežali dvaja učeníci. Prvý dobehol Ján. Dnu však nevkročil. Počkal, kým nepríde Peter a vkročil až po ňom. Bol si vedomý, že Peter má prvenstvo od Ježiša.

Bratia a sestry, nie je až tak podstatné, ako nám Boh dá prežívať náš vzťah k Nemu. Či je to viac racionálne alebo viac mysticky, to nie je dôležité. Najdôležitejšie je, aby sme ho milovali. A ako ho milovať? Na to máme odpoveď v evanjeliu: Kto ma miluje, zachová moje slovo. Zachovávajme teda Božie slovo a to bude najlepší dôkaz našej lásky k Bohu. A v tom prípade sa nemusíme báť ani tej chvíle, keď sa postavíme pred Božiu tvár.

apr 022010
 

Včera sme v evanjeliu čítali, že Pán Ježiš miloval svojich a miloval ich do krajnosti. Dnes si pripomíname udalosti, ktoré tieto slová potvrdzujú. Ježiš nielen hovoril, ale svojím životom to aj dokázal. Pritom vieme, že On sám musel zápasiť so sebou v Getsemanskej záhrade. Zápasil kvôli láske k nám. Až do krajnosti. A preto, že nás mal skutočne rád, rozhodol sa prijať na seba všetko to strašné utrpenie a smrť. Len aby nás zachránil.

V dnešnom prvom čítaní z Knihy proroka Izaiáša sme počuli, ako prorok smutne konštatuje, hovoriac za svoj vlastný národ: „My všetci sme blúdili ako ovce, každý zahol svojou vlastnou cestou.“ Každý si robil svoje, nehľadiac na to, čo požadoval od nich Boh. Priamo povedané – egoizmus. Pán Ježiš myslel predovšetkým na nás, nie na seba…

Vďaka Ti, Pane Ježišu, za to, že si zobral hriechy ľudí na seba, že si pritom zabudol na seba a prosíš za nás, hriešnikov. Osloboď nás od egoizmu a individualizmu, daj, aby sme išli nie svojou, ale Tvojou cestou, cestou lásky a utrpenia… Amen.

apr 012010
 

Sem-tam sa akiste vyskytne v našom slovníku spojenie „obrátiť sa k niekomu chrbtom“. Okrem doslovného chápania je možný aj prenesený zmysel – na niekoho zanevrieť, nahnevať sa, nechcieť mať s niekým nič spoločné a podobne.

Toto slovné spojenie však nepatrí do Božieho slovníka. U Boha nejestvuje niečo také, že by sa k niekomu obrátil chrbtom. V dnešnom evanjeliu sa spomína, že Pán Ježiš miloval svojich a miloval ich do krajnosti. Toto je hlavné posolstvo dnešného dňa. Pán Ježiš to hneď aj ukázal: umyl všetkým apoštolom nohy. Aj Judášovi, aj Petrovi, aj ostatným. Hoci viackrát v evanjeliu čítame, že sa nejako previnili voči nemu alebo nedostatočne chápali Ježišove slová. Stačí spomenúť „synov hromu“, Tomášove slová: „Poďme a umrime s ním.“, Filipove a Ondrejove váhanie pred zázračným rozmnožením chleba, Petrove zapretie či Judášova zrada. A zaiste toho bolo oveľa viac… Ježiš sa však nikomu z nich neobrátil chrbtom, všetkým umyl nohy… Problém môže nastať iba vtedy, keď sa človek obráti chrbtom voči Bohu. Stalo sa to v prípade Judáša, preto to smutné Ježišovo konštatovanie: „Ste čistí, ale nie všetci.“

My môžeme Jeho lásku voči nám vnímať najmä cez dva najväčšie prejavy Božej bezhraničnej lásky – Eucharistiu a sviatosť kňazstva. Aj na toto si práve dnes spomíname. Pri poslednej večeri Pán Ježiš ustanovil spôsob, ako môže zostať medzi nami a dávať sa nám za duchovný pokrm. Zároveň ustanovil aj kňazstvo, aby mal kto Eucharistiu tvoriť. Naozaj, viac a väčší prejav lásky ani nemôže byť.

Nech nás teda tieto tajomstvá počas dnešných dní preniknú do takej miery, aby sme my aspoň tou našou ľudskou troškou opätovali Pánu Bohu lásku, ktorú nám On dáva. Povedzme mu v duchu úprimné „ďakujem“ za to, že s nami stále ráta, že za žiadnych okolností sa k nám neobracia chrbtom.

jún 072009
 

Milí bratia a sestry, milí priatelia,
niekedy sa zvykneme žiakov alebo študentov pýtať, ktoré predmety patria medzi ich obľúbené alebo neobľúbené. Ak človek niečomu nerozumie, tak neraz sa bude veľmi namáhať, aby aspoň trochu prenikol do problematiky, v prípade študenta aby dostal aspoň akú-takú známku na vysvedčení.

Nejako tak je to aj s Najsvätejšou Trojicou. Je to pre nás tajomstvo, nevieme to pochopiť. Ak, tak len čiastočne a veľmi málo.

No napriek tomu, mali by sme sa snažiť aspoň natoľko, nakoľko vládzeme poznávať Boha a jeho vlastnosti. Na to potrebujeme rozum a srdce. Ktorýsi svätec povedal, že ak chceme poznávať Boha, musíme ho najprv milovať. Naozaj je to o tom, že Božie veci nespoznáme ihneď, že ich poznávame „akoby v zrkadle“, ako hovorí sv. apoštol Pavol. No celý náš život by mal byť procesom poznávania. Teda prenikať stále hlbšie do Božích tajomstiev. Tak ako aj vedecký pokrok je postupný. Hovorí sa, že koleso vynašli Sumeri v 4. tisícročí pred Kristom, no ubehlo takmer 6 tisíc rokov, kým človek vymyslel auto. Od kolesa cez vozy a vozíky najrozličnejčích druhov, bicykle až po auto. Veľmi dlhý proces. A pritom ide o obyčajné fyzikálne zákony prírody. O koľko viac nám musí trvať poznávanie Boha! Boh, ktorý nás nesmierne prevyšuje.

Morálna teológia pozná termíny ako postupnosť zákona a zákona postupnosti. Chce sa tým povedať, že zákon je jeden a ten istý pre všetkých, neplatí pre niekoho menej alebo viac. Pre každého rovnako. Ale na druhej strane my postupne k nemu dospievame. Sami to možno poznáte z toho, že niektoré veci sú nejasné a možno až po rokoch nám svitne: Aha, tak toto som vtedy nevedel a teraz to už viem. Dôležité pre nás je, aby nám Božie veci nezostali ľahostajné, ale aby sme sa snažili ich poznávať.

Bruno Ferrero vo svojom krátkom príbehu hovorí o človeku, ktorý si raz rozhodne povedal: „Chcem poznať všetko a keď treba, pochodím aj celý svet.“ Tak povedal a tak aj urobil. Vykročil do sveta. Od najväčších profesorov sa naučil zemepis, dejiny a veľmi veľa všeličoho iného. Nadchla ho matematika, informatika, video, cedéčká atď. Potom sa vrátil šťastný a nadšený domov: „Teraz už poznám všetko.“ O niekoľko dní navštívil tento človek slávnu osobnosť, muža, ktorý bol známy svojou mimoriadnou múdrosťou. Chcel si porovnať, či je od neho múdrejší. Žrebovali, kto sa bude pýtať prvý. Žreb padol na mudrca. Ten sa ho spýtal: „Čo vieš o priateľstve?“ Človek bez slova odišiel. Príbeh končí krátkou vetou: Ešte stále chodí po svete.

Dôležité je teda jedno: aby celý náš život bol hľadaním a poznávaním nielen vo svete vedy a techniky, ale aj vo svete duchovnom, teda v našom vzťahu k Bohu, k tomu najväčšiemu tajomstvu, ktoré dnes slávime – k Najsvätejšej Trojici. Amen.

máj 172009
 

Milí bratia a sestry,
o láske koluje množstvo rôznych citátov, myšlienok a sentencií. Jedna z týchto viet – azda už aj ošúchaná znie „Milovať znamená pozerať sa jedným smerom“. Jej autorom je údajne Antoine de Saint-Exupéry. V tomto krátkom výroku je skrytá veľká pravda, totiž, že keď máme niekoho opravdivo radi, tak sa dokážeme zjednotiť, dokážeme prekonať nejaké tie bariéry, ktoré máme v podobe rôznych predstáv, názorov a podobne. Vieme, že dosiahnuť dohodu o spoločnom postupe, o spoločnom riešení nejakého problému neraz býva ťažké, až neprekonateľné.

V evanjeliu dnešnej liturgie sme počuli vetu z úst Pána Ježiša: Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske…

Práve takýto postoj by sme mohli opísať slovami „pozerať sa jedným smerom“. Boh nám dal prikázania ako návod na správny život, návod na správny pohľad na veci okolo nás. V nich nám vlastne ukázal, ako sa on sám pozerá na veci a okolnosti. Na nás je, aby sme sa na to pozreli z toho istého zorného uhla. Aby sme sa s ním zjednotili. Vtedy môžeme zostať v jeho láske. Príklad nám k tomu dáva aj samotný sv. Peter v príbehu, z ktorého časť sme počuli v dnešnom prvom čítaní. Apoštoli boli pôvodom Židia a aj oni sami sprvu nechápali, že evanjelium nie je určené len Židom, ale aj pohanom. A preto vznikli viaceré konflikty. Mnohí si mysleli, že pohania musia najprv prijať židovské zvyky, napr. obriezku a až potom kresťanstvo. Vyčítali teda aj samotnému Petrovi, že vošiel k pohanskému stotníkovi Kornéliovi a pokrstil celú jeho rodinu. Peter im však začal vysvetľovať, že on si myslel niečo podobné ako ostatní apoštoli, ale Boh mu vo videní zjavil, že evanjelium nie je len pre určitý národ, ale pre všetkých. Zjavil mu, že o chvíľu prídu za ním poslovia z domu pohana, a prikázal mu, aby šiel s nimi a aby im ohlásil evanjelium, pretože sú nábožní. Peter teda poslúchol a urobil všetko tak, ako mu prikázal Pán. Keď toto všetko vyrozprával svojim bratom, aj oni všetci sa zaradovali, že Boh aj pohanom zjavil svoju milosť. Nakoniec sa všetci zjednotili. Začali sa pozerať na veci z toho istého uhla. Začali sa na ne pozerať ako Boh.

Bratia a sestry, k tomuto nás povzbudzuje Pán Ježiš. Zachovať jeho prikázania, zachovať zásady, ktoré nám tu zanechal. Prispôsobiť náš pohľad jeho pohľadu, aby sme sa takto zjednocovali v láske. Pri pozornom čítaní tej vety, ktorú som už na začiatku spomenul, zistíme, že on nás miloval ako prvý a stále nás miluje. Nie je to obchod z jeho strany – nepovedal, že vás budem milovať, ak zachováte moje prikázania. Tú vetu povedal v tom duchu, že v jeho láske ostaneme – teda že z nej nevystúpime, ak sa o to budeme aj my snažiť. Teda on nás zahŕňa všetkých do svojej lásky. Ak chceme v tejto jeho láske zostať, musíme zachovať jeho prikázania.

V roku 1944 sa v Španielsku pri meste Léon stalo veľké vlakové nešťastie. Osobný vlak, ktorý mal na oboch stranách lokomotívy, zastal v tuneli. Keďže rušňovodiči vtedy ešte nemali vysielačky, nevedeli sa dohodnúť. Rušňovodič zadnej lokomotívy si myslel, že musia z tunela vycúvať, tak sa o to snažil zo všetkých síl. No rušňovodičovi prednej lokomotívy sa podarilo naštartovať a snažil sa ísť zase dopredu. Samozrejme, z miesta sa nepohli. Oxid uhoľnatý, ktorý vznikol pri spaľovaní paliva motormi, udusil v tuneli asi 500 cestujúcich. Pritom stačilo tak málo – aby sa pohli jedným smerom.

Bratia a sestry, nech nás bohoslužba dnešnej nedele povzbudí k tomu, aby sme sa snažili o jeden pohľad, aby sme sa snažili zjednotiť – s Bohom, aj s našimi blízkymi. Vtedy zostávame v Božej láske, vtedy sa stávame Ježišovými priateľmi. A vtedy bude naša radosť úplná, najväčšia, dokonalá. Amen.

máj 102009
 

Milí bratia a sestry,
na každom výrobku je okrem iného uvedený aj pôvod, odkiaľ daný tovar pochádza. Obyčajne sú tam napísané známe slová „Made in…“ – či už Slovakia, EÚ, China a podobne. Niekedy už podľa pôvodu výrobku vieme odhadnúť, akú asi bude mať kvalitu a čo máme od neho čakať.

V dnešnom evanjeliu nám Pán Ježiš povedal, kde má pôvod dobro. Svoje slová „bezo mňa nemôžete nič urobiť“ dokresľuje podobenstvom o viniči a ratolestiach, ktoré musia byť nevyhnutne napojené na kmeň viniča, ak chcú priniesť dobrú a kvalitnú úrodu.

Podobenstvo o viniči bolo veľmi blízke ľuďom, ktorí ho počúvali, keďže sa mnohí zaoberali práve pestovaním hrozna. Pre nás je možno bližší obraz ovocného stromu, napr. jablone alebo hrušky či slivky, ale princíp je ten istý. Ak dobrý záhradník chce, aby mu strom priniesol kvalitné ovocie, musí sa oň starať. Musí ho kontrolovať, či sa nenakazil nejakou chorobou, či má dostatok slnka, vlahy, či nie je príliš hustý. Všimnime si, že popri príjemných veciach, ako je napr. poliatie vodou, musí robiť aj nepríjemné – orezávať, čistiť. Výhonok, ktorý odreže, je odsúdený na zánik, avšak vďaka tomu ostatné výhonky – tie, ktoré ostanú spojené s kmeňom – majú viacej živín, viac priestoru pre život.

Zaiste všetci poznáme ten nepríjemný pocit, keď sa musíme vzdať pohodlia, keď sa musíme vzdať svojich predstáv, keď nás niekto oberie o oddych, keď namiesto pozerania televízora treba ísť pomôcť blížnemu, keď aj v zlom počasí treba ísť do kostola. Dá sa povedať, že v takýchto chvíľach Nebeský Otec odrezáva našu naviazanosť na pozemské veci, čistí náš život, aby sme sa stali čistejšími, duchovne krajšími, aby sme sa viac napojili na kmeň viniča, na Ježiša Krista, aby cez nás mohlo prúdiť ešte viac dobra.

Jeden príbeh hovorí o chlapcovi menom Jožko, ktorého rodičia často museli napomínať pre jeho neskoré príchody zo školy. Jemu bolo príjemnejšie zostať s kamarátmi ako ísť domov. Pripomienky rodičov nepomáhali. Stále chodil neskoro. V jeden deň, keď sa to tiež stalo, mama položila na obed pred neho tanier, na ktorom bol iba suchý chlieb a vedľa v pohári čistá voda. Jožko zostal zarazený, to nečakal. Cítil sa veľmi nepríjemne a bolo mu to ľúto. O to viac, že vedľa sedel otec, ktorý mal tanier plný lákavého jedla. Obaja sedeli a mlčali. Otec po chvíli zrazu urobil, čo Jožko nečakal. Vymenil svoj plný tanier za Jožkov. Jožko aj po rokoch spomínal na toto gesto: Vtedy som pochopil, aký je Boh. Je nekonečne dobrý voči nám a vždy nás prijme, keď prídeme k nemu.

Milí bratia a sestry, pôvod dobra je v Bohu. Ak ho my chceme dávať ďalej, musíme ako ratolesti zostať napojení na kmeň toho viniča, ktorým je Pán Ježiš. Tiež sa musíme nechať čistiť. Je to všetko prejav lásky Otca voči nám a jeho túžby, aby sme boli dobrými, čistými, aby sme priniesli ovocie tej najvyššej kvality. Amen.

apr 122009
 

Milí bratia a sestry,
Každý z nás rozdeľuje ľudí do viacerých skupín – príbuzní (rodina), priatelia, kamaráti, známi, ľudia, ktorých poznáme z videnia a nakoniec obrovské množstvo tých, ktorých vôbec nepoznáme a nikdy s nimi neprídeme do styku. Každý má pritom u nás iný stupeň dôvery, nie každému sme schopní povedať všetko o sebe a to je nakoniec aj dobre. Je v nás určitá nedôverčivosť. Ba aj sám Pán Ježiš na ktoromsi mieste v evanjeliu hovorí: „Buďte jednoduchí ako holubice a opatrní ako hady.“ Opatrnosť patrí do života, aj do vzťahov, lebo vieme, že sa to môže veľmi ľahko zneužiť. Lenže ak chceme, aby sme mali nejaký skutočný, priateľský vzťah, treba na ňom aj pracovať, treba postupne prekonávať nedôverčivosť. Vzťah sa dobrým sám od seba nestane, my ho musíme robiť dobrým. Niekedy to stojí aj veľkú námahu – odpustenie, pomoc, povzbudenie, vypočutie, udržanie tajomstva atď. Avšak ten, kto takýto vzťah má, vie veľmi dobre, že sa to všetko oplatí.

Nejako tak podobne je to aj vo vzťahu k Bohu. Bolo to tak v prípade Petra, Jána a ostatných apoštolov. Keby sme si zrekonštruovali informácie, ktoré nám dávajú jednotliví evanjelisti, tak by sme pekne videli, ako sa ten ich vzťah k Ježišovi vyvíjal, ako na ňom pracovali. Neboli bez chyby. Lukáš píše, že keď im prišli ženy oznámiť, že hrob je prázdny, najprv im neverili, ba mysleli si, že sa pomiatli. V jednom filme to bolo podarene vyjadrené – Peter hodil rukou so slovami „ženské táraniny“. No napriek tomu si to rozmysleli a vzápätí sa predsa len rozbehli smerom k hrobu. Keď sa presvedčili, že je prázdny a keď videli, že nie je vykradnutý, ale všetko je vzorne poskladané a uložené, uverili. Vo vzťahoch treba niekedy aj opustiť či zmeniť svojské názory kvôli lepším a objektívnejším, treba hľadať pravdu. Nesprávne je zotrvať v nesprávnom presvedčení…

V zápase futbalovej ligy sa raz odohral zaujímavý príbeh. Roy Riegels si poplietol strany a v zápale hry zrazu vyštartoval s loptou proti vlastnej bránke. Kričali na neho, aby sa spamätal, ale on akoby nevnímal a strelil vlastný gól. V prestávke medzi polčasmi bol veľmi sklamaný a smutný, že sa to stalo. Keď prišiel k nim tréner, ani sa neodvážil na neho pozrieť, len si hlavu držal v dlaniach. Keď časomerač ohlásil zostávajúce tri minúty do začiatku druhého polčasu, tréner oznámil: pôjdete hrať v rovnakom zložení ako prvý polčas. Všetci okrem Roya vstali a išli von. Tréner sa pozrel na Roya a povedal: Ty si nepočul? Rovnaké zloženie, čiže aj ty! Roy zdvihol hlavu. Po tvári mu stekali slzy a vravel: Tréner, ja nemôžem. Zničil som teba, dobré meno školy a aj sám seba. Nemôžem sa ani ukázať na ihrisku. Tréner mu položil ruku na plece a povedal: Roy, ešte je len polčas. Vstaň a choď hrať.“ Roy sa teda zdvihol a šiel. V druhom polčase videli fanúšikovia úžasný zápas, Roy sa prekonával, jeho mužstvo sa vzchopilo a vyhralo.

Bratia a sestry, každému z nás sa v živote stalo, že stál na mieste alebo dokonca bežal opačným smerom. Je však ešte len polčas. Stále máme šancu rozbehnúť sa tým smerom ako Peter a Ján. Smerom k zmŕtvychvstalému Ježišovi. Presvedčme sa, že to nie sú len ženské táraniny.