Miroslav Klimant

okt 202018
 

Človek je stvorený na Boží obraz. Sú to veľké, silné slová. A aj zaväzujúce. Našim poslaním je to „božské“, to, čo nás odlišuje od ostatnej prírody, rozvíjať. Napríklad človek ako jediný na svete je schopný rozmýšľať, poznávať rozumom. A teda nie  je jedno, či sa vzdelávame, múdrieme, alebo zostávame hlúpi. Vrcholnou našou schopnosťou, ktorou sa najviac môžeme stať podobní Bohu je naša schopnosť milovať. Veľmi zaujímavá je však aj schopnosť túžiť. Túžiť a snívať, to je dar od Boha, božská vlastnosť, a tiež ju máme rozvíjať, zušľachťovať.

K tomu, aby sa stal človek veľkým a naozaj úspešným, je potrebné mať nielen talent, ale aj vôľu, túžbu niečo dosiahnuť. Bez toho to nejde. Koľko je žiaľ medzi nami ľudí vyhorených, ktorí len prežívajú. Aj mnohí mladí sú len „starcami“ bez ambícií, bez snov. Ale aké je to nádherné, keď sa nájdu aj veľmi starí ľudia, ktorí sú ešte plní túžob, a dokonca ušľachtilých túžob, pretože u nich sú tie sny prepojené so životnou múdrosťou…

Mal som starkú – múdru ženu. Keď sme sa jej opýtali, aký darček by chcela na narodeniny, alebo pod stromček, vždy povedala, že ona nič nepotrebuje, že všetko má… A predsa vedela túžiť… Maličkosti, ale predsa… Keď som bol seminarista, zvykla mi spomenúť: Ja som už taká spokojná, ja už od Pána Boha nič nechcem, len by som sa ešte rada dožila tvojej vysviacky. A dožila sa… Potom mi ešte pošepkala: „Ešte by som rada videla, kde pôsobíš (bolo to v zahraničí, dosť ďaleko), no a potom už môžem zomrieť…“ A navštívila ma, a prežila… Ešte do Ríma by som sa rada niekedy dostala… Aj tam bola… A takto sa dožila 94 rokov krásneho, ťažkého, ale naplneného života…

Vedieť túžiť je dôležité. Ale dôležité je aj to, aby sme túžili po správnych veciach. Evanjelium nás učí, ako byť naozaj ľuďmi, učí nás teda aj, ako a po čom túžiť…

Veľmi sa mi páčila veta od jedného talianskeho autora: Svätosť neznamená vyhasnutie vášne, ale jej konverzia, premenenie. To, že Zebedejovi synovia túžili a že si išli za svojim cieľom, to nebolo zlé… Naopak, to je prvým predpokladom úspechu vo všetkom, aj v samotnom živote. Zlé bolo, že nevedeli, po čom túžia… cieľ, na ktorý sa zameriavajú, ten mali zmeniť.

„Čo chcete, aby som vám urobil?“ My to vieme? Čo hovoríme Pánovi v našich modlitbách?

Obyčajne to vieme, vieme radiť Bohu, čo má robiť, čo bude to správe, ako by sa mal rozhodnúť. Robíme si z Boha plniteľa našej vôle bez toho, aby sme si uvedomili, aké je to zvrátené…

Veríme v Boha múdreho a milujúceho. Prečo teda neuveríme, že nech by sme sa akokoľvek ponamáhali, nikdy pre seba nevymyslíme nič lepšie, ako vymyslel on… Miluje nás viac, ako my sami seba. Verím, alebo nie?

Prosba dvoch bratov bola pochopiteľná, dokonca aj nábožná, lebo bola plná dôvery v Ježišovo víťazstvo. Dokonca bola aj istým spôsobom múdra, lebo chcieť byť veľkí v Božom kráľovstve je dobré. Ale tadiaľto cesta k veľkosti nevedie…. Skratky neexistujú…

Zaujímavá a tiež pochopiteľná bola reakcia kolegov… Hnevali sa… Prečo? Zrejme preto, že neboli odlišní, len boli predbehnutí. Zazerali, ale zrejme nie motivovaní láskou, nie ľútosťou nad tým, že si ich kamaráti svojim postojom ubližujú.

A tak aj jedni, aj druhí potrebovali počuť slová o tom, ako sa človek môže dopracovať k ozajstnej veľkosti. A síce cestou služby, cestou posledného. Tou cestou, ktorou sa vydal on sám. A zjavuje nám tu jedno z najprekvapivejších zjavení Boha, asi najnečakanejšie meno Boha: Sluha. A toto je mentalita jeho kráľovstva, v ktorom ak chceme mať miesto, musíme ju prijať: Byť sluhami.

Nemôžem si poslúžiť druhými, ale slúžiť… Neznamená to byť naivný, nechať sa zneužívať, podporovať darebáctvo, ale autenticky slúžiť životu, osobám v rozvoji ich človečenstva… Nehľadať seba, ani svoj prospech…

Potrebujeme sa, hoci moderný svet nám chce nahovoriť, že nikoho nepotrebujeme. Boh nás stvoril takých – odkázaných na druhých,  a je to dobre, všetko ostatné je ilúzia.

Obyčajne keď sa človek narodí, tak dostane do daru ľudí, ktorí sú jeho, sú tu pre neho – rodinu a rodinných priateľov. Neskôr si sám vytvára svoj okruh ľudí – založí si vlastnú rodinu, nájde vlastných priateľov, pestuje vzťahy. Tam máme možnosť prakticky milovať, teda realizovať sa ako Božie stvorenia.

Empatického človeka trápi, keď vidí ľudskú biedu a utrpenie. V útulku pre ľudí bez domova, kde teraz bývam a pracujem, toho utrpenia vidíme naozaj neúrekom. Osobne sa ma vždy dotkne veľmi silno, keď stretnem človeka, ktorý nikomu nechýba. A ktorý by asi ani nechýbal, keby ho nebolo. To je podľa mňa jedna z najväčších možných ľudských tragédií. Ten človek sa musel kedysi dávno vydať veľmi zlým smerom, keď sa dostal až sem.

Aby sa nám to nestalo, tak sme pozývaní aj týmto evanjeliom na život služby, urobiť zo seba dar, ako to urobil aj Ježiš sám. Vieme túžiť? Zatúžme po tomto.  A modlime sa, aby sa napĺňala vždy len vôľa milujúceho Boha.

sep 222018
 

Verejná mienka a takisto aj názory jednotlivca sú manipulovateľné a manipulované. Je zaujímavé pozorovať, ako sú tí druhí manipulovaní, ako sú ovplyvňovaní… Samozrejme, tí druhí.. pretože JA som nad vecou, JA si viem vybrať, JA viem čítať aj medzi riadkami… A ešte jedna vec je zaujímavá: O tom, že náš názor je ten správny, že sme „nad vecou“, nikým nezmanipulovaní…, o tom sme presvedčení všetci – od vzdelancov, cez chlapov v krčme… všetci. Ale.. je to vôbec možné, zachovať sa imúnne voči manipuláciám, alebo krajšie povedané voči ovplyvňovaniu mienky?

Pretože ide o obrovskú moc a veľké peniaze, odborníci veľmi starostlivo skúmajú, akým spôsobom fungujú mechanizmy ovplyvňovania myslenia ľudí masmédiami.

Jedna zaujímavá teória sa nazýva „agenda seting“. Hovorí nám o tom, že pre ohromne významne pôsobenie na verejnú mienku ani nie je potrebné to, že by nám médiá diktovali, čo si máme myslieť, stačí len to, že nám navodia, o čom máme vôbec rozmýšľať, čo má byť pre nás témou. Keď sa zostavujú správy, aké témy sa vyberú… A v akom poradí sa o tom informuje… To určuje, čo nás má trápiť, o čom sa má diskutovať… A problémy, o ktorých sa nehovorí, akoby ani neexistovali…

S problematikou určovania tém na premýšľanie a diskusiu sa stretneme aj v evanjeliu tejto nedele.

Počuli sme, ako Ježiš nadhadzuje pred svojimi tému budúceho utrpenia, jeho vydania do rúk ľudí, zabitia a následného zmŕtvychvstania. Ježišova „Agenda seting“.

Evanjelista Marek spomína až tri Ježišove predpovede utrpenia. Táto dnešná je druhá v poradí. Prečo až tri krát? V Božom zjavení sú všetky pravdy dôležité a len ako celok vytvárajú nádherný harmonický obraz. Ale aj pri obraze sú niektoré časti dôležitejšie, sú viac v strede a bez nich by bol obraz nepochopiteľným, iné sú viac z okraja. Bohom zjavené pravdy sú všetky dôležité, niektoré sú však ešte dôležitejšie…  V dnešných médiách, novinách a časopisoch, keď sú pre autora niektoré informácie obzvlášť dôležité, zvýrazní ich, podčiarkne, alebo inak graficky zvýrazní… V časoch písania evanjelia ešte takéto spôsoby neexistovali (veď nepoznali ani interpunkciu…), preto jeden zo spôsobov zdôraznenia dôležitosti nejakej myšlienky bolo nechať ju viackrát zaznieť.

Ježiš však vo svojom „agenda seting“ nebol moc úspešný. Pri prvej predpovedi utrpenia sa stretol s otvoreným odporom, reprezentovaným apoštolom Petrom, ktorý vyjadril, že sa to nezhoduje s jeho predstavami o mesiášovi. Teraz, pri druhej predpovedi, už neprichádza odpor. Ale je tu čosi možno ešte horšie. Predstieraná hluchota a nemota. Asi nie je náhoda, že práve s hluchým a nemým duchom to mal Ježiš poriadne rozrobené.

Prečo sa nepýtajú? Evanjelista hovorí, že nerozumeli, čo to znamená a opýtať sa ho báli. Prečo? O tom by sme mohli špekulovať, a myslím, že by sme aj mali, aplikujúc tieto slová na naše životné situácie, kedy nerozumieme, nezaujíma nás, čo sa nám hovorí, nechceme sa pýtať (možno aby sme sa veľa nedozvedeli,  lebo by z toho pre nás veľa vyplynulo…), mlčíme…

Kdesi som počul peknú a múdru vetu: Univerzum neznáša prázdnotu a kde sa vyskytne, tak je hneď aj tendencia toto prázdno nejako vyplniť. Apoštoli neprijali Ježišom navrhovanú tému, tak si zvolili inú, ktoré im bola bližšia: „Kto z nich je väčší?“ Pochopiteľné, vieme sa vcítiť do ich myslenia. Veď každý z nás túži niečim byť, niečo znamenať… A v ich prípade to mohlo byť aj dosť nábožné premýšľanie: veď uverili v Ježiša ako v nového Mesiáša, verili v jeho víťazstvo… A po víťazstve príde teda, ako je to obvyklé, k novému rozdávaniu kariet, k deleniu moci. A ja predsa niečo znamenám, mám nárok! Veď som najstarší, veď som najdlhšie s Ježišom, veď som najviac investoval… Každý z nás si potrebuje niečo dokazovať, o niečom sa presviedčať, pokiaľ úplne neuveríme, že sme Bohom naozaj milovaní, zadarmo, len tak…

Stačí trochu empatie a uznáme, že napĺňanie ich ambícií bolo pre apoštolov  oveľa príťažlivejšou a bezprostrednejšou témou ako tá téma, s ktorou prišiel Ježiš. Koľkokrát máme my kňazi ten problém že témy, ktoré my ponúkame našim ľuďom, najmä mladým, sú pre nich málo lákavé, málo zaujímavé. Ale aj nás samých Božie veci tak nenadchýnajú a nezaujímajú, ako mnohé iné veci… Kde je problém? Robíme my niečo zle, alebo je Božie slovo naozaj tak fádne a slabé?

Nedávno som bol na obede. Naši kuchári varia vynikajúco, ale aj v najlepšej kuchyni sa stane, že sa občas čosi nie celkom podarí. Jednoducho, polievka bola dosť veľmi presolená… Snažil som sa to brať pozitívne, veď je milé, že nie len ja robím chyby a pokorne a pokojne som tú polievku zjedol… Ako druhý chod sme mali maďarský guláš. Rozprávkový pohľad, ako sa z knedlíkov parilo, šťavnato vyzerajúce dosť veľké kúsky čistého hovädzieho mäsa, nádherná tmavá farba, stopy po paprike a paradajkách, no rozprávka. Ale aké sklamanie… Keď som okoštoval, guláš bol bez chuti.

Presolená polievka ma urobila neschopným vychutnať si guláš, ktorý inak mohol byť skvelý.

A čosi podobné zažívame, ak sa prejedáme vecami tohto sveta, tými zlými, alebo aj tými nie zlými ale nad mieru…. potom to Božie nie je až tak atraktívne, chutné…

K modlitbe moderného človeka patrí aj ranné rozjímanie, rozmýšľanie nad Božím slovom. Takto sa človek vedome napĺňa tým Božím, dovoľuje, aby Boh bol ten, kto udáva témy, o čom máme rozmýšľať, čo má byť pre nás dôležité, akými Božie „agenda seting“. A kto je plný toho dobrého, nepotrebuje to iné.

Evanjelium potom pokračuje, ako prišli do Kafarnauma do domu. Zrejme do toho istého, v ktorom Ježiš uzdravil Petrovu svokru, a táto im bola potom schopná poslúžiť. Teraz bolo potrebné nové takéto uzdravenie. „O čom ste sa rozprávali cestou“ Pýta sa ich to nie preto, že by nevedel, ale preto, aby si sami uvedomili, čo bolo zlé.

Súčasťou modernej spirituality je pravidelné večerné spytovanie svedomia. Bolo by zaujímavé si každý večer nechať položiť otázku: O čom si hovoril cez deň? Veď z plnosti srdca hovoria ústa, hovorí Sväté Písmo. Ráno nám Božie Slovo určilo tému. A čomu sme naozaj žili? O čo sme sa snažili? Čo nás zamestnávalo? Taká bola realita o nás. A je tu možnosť napriek nie ideálnej realite urobiť krok k náprave… Ježiš vyjdúc z aktuálnej situácie im do nej priniesol svetlo. Dal im vysvetlenie, poučenie: Že byť naozaj veľkým znamená slúžiť, že medzi nami to nemá byť ako napríklad vo firme, kde je veľký ten, kto má moc rozhodovať a rozkazovať, ale skôr ako v rodine, kde sú naozaj veľkými nie deti, ktoré sú chránené a obsluhované, ale rodičia, ktorí chránia a slúžia. A prijímanie je cestou k Bohu, prijať dieťa, z ktorého nemám ani prestíž, ani zisk, a v tomto nezištnom a sebadarujúcom prijímaní dieťaťa je skoby sviatosť, kde prijímam Boha.

Na začiatku našej dnešnej úvahy sme si povedali, že zrejme nie je možné byť autonómny a nebyť ovplyvňovaný v názoroch. Skúsme teda zakončiť pozvaním, že je to milujúci Boh, ktorý nás pozýva, aby sme sa vedome nechali ovplyvňovať ním. Aj dobrou modlitbou s ranným rozjímaním nad Božím Slovom a večerným spytovaním svedomia.

aug 242018
 

Ja mám odmala slabší zrak. Mám takú zvláštnu chybu, že na jedno oko vidím o dosť slabšie než na druhé. Robí mi to problémy s priestorovou orientáciou a s odhadovaním vzdialeností. Ale umožňuje mi to jednu vec: Neveriť celkom svojmu zraku. Môžem porovnávať… Som si vedomý, že to slabšie oko nevidí, nevníma realitu správne… Keby som mal obidve oči rovnako slabé, veril by som tomu, že takto vidieť svet je normálne a len takto sa dá… svet je takýto. Ale zároveň mi to dáva možnosť spochybňovať sa… Možno ani to „dobré“ oko nie je ideálne, snáď ten svet je predsa iný, hádam by bolo možné vidieť ho aj ináč, lepšie… Nemôžem si byť istý, že tá moja skúsenosť je tá jediná možná, tá zaručene správna.

A užitočné je, myslím si, preniesť túto skúsenosť aj do roviny nášho „duchovného zraku“, pretože tam sme si tiež, a možno ešte viac, istí, že to, ako my vnímame svet je ten jedine správny spôsob. To, ako ja vnímam vieru, to je tá naozaj správna cesta. Áno, ochotne uznám, že nevládzem celkom žiť podľa svojej viery… (veď čo iné mi zostáva, moje hriechy ma usvedčujú), ale s vierou nemám problém. Ja verím správne. Takto by to malo byť! A je zaujímavé, že túto istotu majú všetci a tých „inak veriacich“ považujeme za tých, ktorí nepochopili. Tí menej intenzívni sú pre horlivých vlažní, pre vlažnejších sú tí horlivejší fanatikmi, iní sú pre nás neverní v liberalizme, iní zase v zadubenej konzervatívnosti… Na všetkých iných si nájdeme nejaké odsudzujúce pomenovanie, len ja som ten, ktorý verí správne. Nevládzem síce celkom tak žiť, ako verím, ale moja viera je bezchybná, nespochybniteľná…

Preto je správne, že nás Božie slovo niekedy provokatívne vyzýva, spochybňuje našu sebaistotu. Takým je Božie slovo z tejto nedele…

Prvé čítanie z knihy Jozue bolo pre mňa vždy veľmi silným. Jednak to vyjadrenie Jozueho: „Ja a môj dom, my budeme slúžiť Pánovi.“ Aké to musí byť ohromné, keď má otec istotu v lojalite svojich. Samozrejme, rešpektujúc ich slobodu a originalitu prístupu, veď nasilu sa nedá, aj Boh sám rešpektuje slobodu človeka… Ale keď otec pozná „svojich“, má s nimi skúsenosť, vie, že sa im dá veriť a spoľahnúť sa na nich. Musí to byť „sila“, keď takto môže povedať otec rodiny, ale aj v komunite keď takto môže povedať duchovný otec. A samozrejme to platí potom aj všeobecne pre Cirkev a v prenesenom zmysle tieto slová môžeme vložiť do úst Ježiša, ktorý hovorí: Ja a môj dom sme Boží.. No a my si môžeme slobodne vybrať, že chceme byť toho súčasťou.

Druhým veľmi silným posolstvom tohto textu je vážna výzva na urobenie seriózneho rozhodnutia… Jozue stojí so svojim ľudom v Sicheme, pred vstupom do zasľúbenej krajiny. Majú do nej vkročiť. Ale Jozue ich upozorňuje, že to nie je len tak. Nedá sa vstúpiť „len tak trochu“. Ak tam chcete vstúpiť, alternatívy musíte zanechať vonku. Je to férová hra s otvorenými kartami.

A pre nás dnešných ľudí je toto veľmi aktuálne.

V dnešnej dobe je veľmi náročné byť veriacim. Ale ešte náročnejšie je byť bez viery. Ani to nie je celkom moderné, a zároveň to musí byť ťažké, žiť bez perspektívy, žiť vo vedomí, že keď naposledy vydýchnem, navždy sa pominiem. A nemať nič vyššie nad sebou, ani pred sebou… A tak dnešný človek hľadá akýsi kompromis medzi vierou a nie vierou. Vytvára si náboženstvo selektívne, šité na mieru. Ja som ten, kto si určuje, čo prijmem, a čo nie. Ale… ono to vyzerá síce lákavo, avšak nefunguje to. Takéto nie pravé náboženstvo je nebezpečné, škodí, deformuje človeka, alebo ho ľahko opustíme.

O potrebe seriózneho rozhodnutia sa hovorí aj dnešné evanjelium.

Tvrdá je to reč! Nie prvý raz. Veď keď od bohatého mládenca Ježiš žiadal, že má predať všetko, rozdať peniaze a potom sa vrátiť, neprotestovalo naše citlivé vnútro v duchu? Alebo keď na „prijímacom pohovore“ nedovolil ďalšiemu uchádzačovi o miesto učeníka, aby šiel pochovať svojho otca, nebolo to dosť tvrdé? Alebo keď žiadal, že treba milovať nepriateľov a vždy byť ochotní odpustiť, nebolo to tvrdé? Bolo. V náboženskej otázke nebolo takým problémom, keď sa žiadalo zriekanie sa. Ani náročné požiadavky novej morálky kráľovstva. Tu však Ježiš akosi „prekročil hranicu“. A to až do takej miery, že od neho poodchádzali aj jeho učeníci.

V čom bol problém? Žiadal priveľa, lebo žiadal všetko. Majú ho mať za pokrm, žiť z neho. Tí, ktorý vo vzťahu s ním hľadali len akúsi poistku života, alebo nasýtenie sa, alebo senzácie, odrazu ho majú prijať ako ozajstného Boha… teda mať v ňom zdroj, i cieľ, i náplň života. Nielen to, čo si vyberú, ale všetko. A to je problém.

Sväté písmo, najmä svätý Pavol rád opisuje vzťah Ježiša a Cirkvi ako vzťah snúbenecký, či manželstvo. Tam sa vyžaduje radikálna voľba. Človek si volí druhého, rozhoduje sa pre neho, berie ho takého, aký je, nemôže si vybrať len niečo z neho a zvyšok nechať tak… No a táto voľba zároveň zahŕňa aj zrieknutie sa všetkých možných alternatív. Je to čosi výlučné a zároveň definitívne. A niekedy to naháňa aj strach.

No bez slobody to nejde. Preto sa Ježiš pýta tých pár svojich najvernejších: „Aj vy chcete odísť?“

Stoja pred rozhodnutím. A mali veľké šťastie. Viete aké? Vráťme sa k situácii z prvého čítania. Keď Jozue vyzýva ľud, aby sa rozhodol pre Pána, alebo pre iných bohov… Spomínajú na to všetko, čo Pán pre nich urobil, čo s ním zažili, čo od neho dostali, ako ich vyslobodil a viedol… A to im pomohlo rozhodnúť sa správne. Tak isto keď Ježiš prišiel s výzvou rozhodnúť sa pre odchod, alebo ostať s ním, tiež sú si vedomí, čo pre nich znamená, čo im dáva. A to im pomohlo rozhodnúť sa správne.

Je dôležité, čomu sa venuje naša myseľ. Či sa len oplakávame, čo všetko sme opustili, čo všetko nemôžeme a nesmieme…, toto nie je dobré východisko. Takisto ak len snívame o alternatívach, čo by bolo keby… (toto je veľmi nebezpečný druh nevery v snúbeneckom a manželskom vzťahu), vtedy sme na zlej ceste.

Ale keď má človek svoje srdce naplnené vďačnosťou za to, čo všetko dostal, ak si človek uvedomuje, aký je v Božích očiach vzácny a milovaný, vtedy bude dostatočne motivovaný, ak by sa aj spontánne dostal do situácie, keď budem musieť robiť radikálne rozhodnutia. A bude dosť silný aj vtedy, keď bude musieť plávať proti prúdu.

júl 272018
 

Dnes by som chcel začať jednou poviedkou. Indiánsky chlapec, vyrastajúci na prérii, prišiel raz do mesta na návštevu. Prechádzali rušnou ulicou, plnou ľudí. Odrazu sa tento chlapec zastavil a hovorí svojmu kamarátovi, ktorý bol v tom meste doma: „Dávaj pozor, počuješ to?“ „Ja nič zvláštne nepočujem“, odpovedal tento. Indiánsky chlapec poodišiel niekoľko krokov a zohol sa za jedným veľkým betónovým kvetináčom. Keď k nemu jeho kamarát pristúpil, uvidel tiež, čo malý indián počul a hľadal: malého cvrčka, ktorý vydával sotva počuteľné zvuky. „Ty si ho naozaj nepočul?“, opýtal sa indiánsky chlapec. Ten mestský začal mudrovať (ako to obyvatelia moderných miest radi robia): „Vieš, vy indiáni, ktorí odmalička žijete v úzkom spojení s prírodou, máte lepšie vyvinutý sluch.“ „To nie je pravda, dokážem ti to“, odpovedal indián a vytiahol najmenšiu mincu. Hodil ju na chodník medzi kráčajúcich ľudí. Poskakujúca minca sotva počuteľne zazvonila. A hoci tento zvuk bol slabší, ako hlas svrčka, všetci okoloidúci sa obzreli. Indián to okomentoval: „Hoci máme približne rovnako citlivý sluch, každý počuje len to, čo je pre neho dôležité.“

Po tomto príbehu by sme sa mohli sami seba opýtať, či počúvame Božie Slovo, a keď mu už aj venujeme čas a pozornosť, koľko z toho osobného posolstva pre nás sme schopní vypočuť a prijať?

Počuli sme jeden príbeh od evanjelistu Jána z Ježišovho života. Bolo by dobre, keby sme v ňom počuli nielen príbeh, ale Božie Slovo s veľmi bohatým a aktuálnym posolstvom… (Koľko z príbehu máme je veľmi subjektívne… predstavte si starú čiernobielu fotografiu…, niekto zareaguje: cudzie fotky, nuda, dajte to preč… iný zasníva… ten pár na tej fotke, ako sa krásne na seba pozerajú, ako sa asi ľúbili… odborník možne skúma techniku, akou bola fotografia urobená a dlho dokáže špekulovať nad tým, či je vydarená… a niekto iný sa pri ohľade na tú istú fotku rozplače, lebo sú na nej jeho prastarí rodičia, ktorí už nežijú, počul o ich veľkej láske a tejto láske vďačí za vlastný život…).

Fotografia dnešného evanjelia v rodinnom albume Božieho zjavenia je veľmi významná. Svedčí o tom aj fakt, že príbeh zázračného nasýtenia zástupu je opísaný vo všetkých štyroch evanjeliách (žiadnemu z Ježišových zázrakov sa nevenuje toľko pozornosti), a to dokonca až šesť krát – vždy trochu inak. Išlo buď až o šesť rôznych príbehov, alebo o jeden príbeh, prerozprávaný rozdielnym spôsobom, vzhľadom na to, čo chcel evanjelista odkomunikovať… Pozrime sa, ako sa toho príbehu zmocnil autor štvrtého – najmladšieho evanjelia.

Pozrime sa na detaily. Dôležitý je časový údaj: „Boli blízko sviatky židovskej Veľkej noci…“ Tento príbeh je naozaj veľkonočný, má súvis s vyslobodením z otroctva.

Toto podčiarkujú aj geografické údaje… Ježiš prešiel na druhý breh mora a veľký zástup ľudu s ním. Jazero, ktoré nie je také veľké, veď možno dovidieť na druhý breh, je tu nazývané morom. Je to očividná alúzia na prechod izraelitov cez Červené more. Ježiš je novým Mojžišom – vysloboditeľom. A aj to bolo pre evanjelistov dôležité zdôrazniť, že ako Mojžiš nasýtil zázračne svoj ľud na púšti, tak robí aj Ježiš… A deje sa to na vrchu, kam vystúpili, na mieste, kde sa nebo stretáva so zemou, kde možno zažiť Boha.

Človek má v podstate dve možnosti, ako prežiť svoj život. Jeden je vyjadrený biblickým obrazom z knihy Genezis. Človek po hriechu, keď už vedel, že je zle, že poriadok, harmónia vo svete a vo vzťahoch je narušená, počuje, že prichádza Boh. Čo urobí? Skrýva sa. Áno, to je jedna možná alternatíva, ako prežiť život – skrývať sa pred Bohom, žiť na úteku pred ním, a môže to zájsť až tak ďaleko, že človek vyhlási, že Boha niet. Druhá možnosť, ako prežiť život je vyjadrená v obraze vyvoleného ľudu, ktorý po vyslobodení z Egypta putuje púšťou do zasľúbenej krajiny. Ešte tam nie je, ale je na ceste. Vie, kam ide, musí sa namáhať, a niekedy aj veľmi, ale vie, aký to má zmysel. Ide… A keď sa aj unaví, alebo znechutí, alebo keď poblúdi, vždy znovu sa namotivuje a vykročí. A Boh ho na tejto ceste živí… To je obraz správne pochopenej existencie: byť pútnikom.

My zvykneme nazývať Ježišov skutok zázračným rozmnožením chleba. Je nám to blízke, lebo by sme radi mali Boha, ktorý sám spraví to, čo nás presahuje, čo my nedokážeme. Ale je zaujímavé, že evanjelista sa zrejme zámerne vyhýba slovesu „rozmnoženie“. Používa iné slovesá… Neuspokojuje tým našu zvedavosť a prirodzenú túžbu po senzáciách (radi by sme vedeli, čo sa to dialo v Ježišových rukých, akú „techniku“ používal… Autor sa skôr sústreďuje na opisy, ktoré sú pre nás užitočné, ktoré nám zjavujú mentalitu, ktorú si máme osvojiť, ak chceme patriť k tým zachráneným, novým ľuďom.

Najskôr Ježiš skúša svojich provokatívnou otázkou: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Zodpovedá to mentalite toho starého sveta, v ktorom dokonale funguje to, že človek môže donekonečna a dlhodobo kumulovať tvrdé a chladné peniaze, ktoré v príhodnom čase vymení za mäkký, chutný chlebík, ktorý sa kumulovať nedá, lebo podlieha skaze… Filip kalkuluje, aby nakoniec došiel k záveru, ku ktorému musí prísť každý, ak chce byť Boží: Nevieme to vyriešiť, táto úloha nás presahuje. To je prvý krok.

Ondrej robí druhý krok, prichádza s návrhom, ktorý očividne nestačí na vyriešenie problému, ale je to aspoň niečo, vlastne všetko, čo sa urobiť dá.

Súčasťou plánu záchrany je chlapec, mladík. Je to obľúbený spôsob (symbolického) konania zachraňujúceho Boha, spomeňme len na mladučkého Dávida, bojujúceho proti Goliášovi…

Mladík je symbolom nového človeka. Dieťa ešte nevníma problém. Starec ho vníma, niekedy až moc…, a mudruje, špekuluje, pokúša sa zachrániť aspoň seba a to „svoje“, alebo jednoducho rezignuje. Mladík urobí, čo môže, dá k dispozícii to málo, čo má. A veci sa hýbu…

Evanjelista nehovorí, že Ježiš rozmnožil chlieb a ryby. Používa iné slovesá…

  • „Vzal“ chlieb, to, čo mu bolo dané k dispozícii.
  • „Vzdával vďaky“… Boh je tu… Je to jeho boj…
  • „Rozdával“… to je to podstatné sloveso… Kto chce akumulovať, zhromažďovať, premieňať chlieb na peniaze, ten stráca… Spomeňme si na príbeh o manne, ktorý je predobrazom Ježišovho príbehu… Kto si chcel nazbierať viac, aby mal aj do zásoby, aby mal „železnú rezervu“, tomu sa to skazilo…

A všetkým bolo dosť, hojne. Kde koná Boh, nie je núdza, ale nesmie sa ani plytvať, preto ten príkaz o zbieraní odrobín.

Toto je príbeh o nasýtení zástupov, ktorý je inštruktážou mentality nového, premeneného sveta tých, čo sú zachránení a putujú…

Ako ho pochopili vtedajší diváci?

Ježišovi súčasníci príbeh o nasýtení zástupov nepochopili správne, preto od nich odišiel… Ako my chápeme tento tak dôležitý príbeh?

Keď pozeráme na staré fotografie, vyvolávajú v nás spomienky na to, čo sme zažili a čo vieme… A emócie… Čím silnejší príbeh, tým sú spomienky živšie, bohatšie a mocnejšie.

Chcel by som sa s vami podeliť o jednu moju osobnú spomienku, spojenú s týmto príbehom. Moja starká spomínala raz, ako v našej dedine bol na dôchodku jeden kňaz, ku ktorému raz prišiel po kázni na toto evanjelium jeden provokatér, ktorý mu vravel: „Ale ja neverím, že je to pravda, že Ježiš mohol nasýtiť pár chlebami a dvoma rybami toľko ľudí.“ A kňaz mu vraj odvetil: „Počúvali ste pozorne? Evanjelista napísal, že na tom mieste bolo veľa trávy. Prečo asi? Tí, čo verili, najedli sa chleba a rýb. No a somári, ako vy, ktorí neverili, tí sa mohli napásť tou trávou.“

Vždy si na to s úsmevom spomeniem, keď čítam toto evanjelium. Exegéti vysvetľujú tú zdanlivo nepodstatnú zmienku o množstve trávy ako poukaz na mladosť, novú jar, bohatstvo života… A určite sa to v nás má spájať s nádherným žalmom 23, kde sa hovorí o Bohu ako o pastierovi, ktorí vedie svojich k bohatým pastvinám.

Ale myslím, že aj síce nie správna, ale silná exegéza mojej starkej má v sebe veľa užitočnej múdrosti.

Tiež máme možnosť z tohto slova načerpať bohatú duchovnú stravu, z ktorej budeme vzrastať v správnej mentalite zachránených pútnikov, alebo nám ostane len tráva, aby sme sa napásli.

jún 292018
 

Pred niekoľkými rokmi som potreboval ísť zariadiť čosi na katastrálny úrad. Vo veciach som sa nevyznal, a tak som mal napísané, čo to vlastne mám žiadať. Ujala sa ma veľmi milá a ochotná pani. Začala mi veľmi rezko vysvetľovať, o čo v danej situácii ide. Po chvíli som ju prerušil a poprosil som ju: „Prepáčte, ja vám vôbec nerozumiem. Prosím, teraz ešte raz, pomalšie a hlavne – po slovensky.“ Odpovedala mi: „Ale to je po slovensky. Slovenskejšie sa už nedá.“ Používala množstvo slov, z ktorých mnohé aj zneli po slovensky, ale s ničím sa  mi nespájali: Pozemnohnižká vložka, zavkladovať, katasrálne územie, parcelné číslo, „elvéčko“, intravilán, roeb… Je to normálne, každá odbornosť, aj každá sociálna skupina má svoj vlastný jazyk, svoj „slang“, ktorému ľudia zvonka nerozumejú, alebo rozumejú len čiastočne.

Aj keď si to možno neuvedomujeme, alebo nechceme priznať, na podobný problém narážame aj pri čítaní a počúvaní Božieho Slova. Vnímame slová, ale rozumieme len čiastočne, niekedy vôbec.  A je to škoda, pretože Božie Slovo má byť pre nás duchovným pokrmom, no a viete, ako je to s potravou: my sme živí nie z toho, čo zjeme, ale z toho, čo sa nám podarí aj stráviť. Len strávené veci sa v nás stanú energiou a stavebným materiálom.

To, že slabo rozumieme, je spôsobené aj časovou a kultúrnou vzdialenosťou. Kedysi ľudia inak rozmýšľali, rozprávali, mali iný svet, ktorému my dnes ťaž1ko rozumieme. A tiež nie sme dosť otvorení pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý je pre chápanie Slova nevyhnutný. A aj sami sme málo motivovaní, máme málo záujmu, a možno sme s tým Slovom ešte veľa nezažili.

Na toto som myslel, keď som čítal text známeho evanjelia, ktoré sa bude čítať na budúcu nedeľu a keď som si spomenul, že kedysi to bol pre mňa len príbeh, a dnes po všetkom, čo som sa naučil, tam nachádzam pre seba oveľa viac. No a uznávam, že je toho ešte oveľa viac, čo je v tom Slove obsiahnuté a dúfam, že sa mi bude stále viac otvárať.

Mk 5, 21-43

Počuli sme akoby dva príbehy o dvoch zázrakoch, ktoré Ježiš urobil. V skutočnosti je to jedno rozprávanie, akýsi príbeh v príbehu, akoby intarzia, ktorá podľa odborníkov na exegézu, teda na vykladanie významu Svätého Písma nie je ojedinelé, má svoje špecifické pravidlá a aj svoj význam. Obyčajne tieto dva príbehy spolu súvisia a len spolu chápeme ich význam.

Skúsme sa teraz pozrieť, čo spoločné v nich nájdeme. Je to téma smrti a viery.

V oboch príbehoch sa vyskytuje aj číslo dvanásť. Žena trpela na svoju chorobu 12 rokov, mŕtve dievča malo 12 rokov. Číslovka dvanásť má v sebe obrovskú symboliku. Znamená plnosť časovú – rok má dvanásť mesiacov a po nich sa zas všetko začne znovu, ale aj úplnosť osobnú – dejiny vyvolenia v Starom Zákone boli vybudované na dvanástich kmeňoch Izraela, v Novom Zákone to je dvanásť apoštolov. Teda znamená to, že tieto príbehy sú aktuálne a týkajú sa všetkých ľudí všetkých čias.

Žena, chorá na krvotok… Krv v Starom Zákone symbolizovala život. A tak aj tento príbeh, rovnako ako druhý príbeh Jairovej dcéry, je o smrti,  o umieraní – a síce o postupnom. Každý, kto sa narodil, speje k smrti. A kto nežije život naplnený, tomu čas uniká nezadržateľne pomedzi prsty a postupne umiera. A aj sme si toho vedomí a frustruje nás to. A ako žena všetok svoj majetok minula na lekárov a nepomohlo, len sa jej priťažilo, aj my investujeme svoj čas a energiu do naplnenia nášho života, do hľadania zmyslu… A robíme to nakopovaním a nakupovaním zážitkov, bohatstva, kariéry, sebarealizácie, ale aj ušľachtilejšími vecami, ako je budovanie vzťahov… Ale v tichu nášho srdca cítime, ak máme odvahu byť k sebe úprimní (a cítime to, aj keď nie sme úprimní, a potom to potrebujeme prehlušiť novými zážitkami), že to nie je celkom ono. Život nám uniká pomedzi prsty. Krvácajúca žena postupne umierala. A bola nečistá: v Starom Zákone to bolo tak, bola vylúčená z kultu, spoločensky izolovaná, ani najbližší nemali dovolené sa jej dotýkať. Obraz človeka, ktorý naozaj nežije a vedie ho to k izolácii – od Boha, ale aj od ozajstnej lásky, prežívanej s blížnymi.

Šťastný je ten, kto dozreje k záveru, ako žena v evanjeliu, že jediným, kto dokáže toto postupné umieranie – nežitie vyriešiť, je Ježiš, jeho dotyk. Inšie nepomôže a všetky pokusy sú plytvanie. A to je výzva nielen pre neveriacich, ale aj pre nás, ktorí sme si Ježiša vpustili len do časti nášho srdca, ktorí sa snažíme nachádzať šťastie tam, kde sme si ho vymysleli my a neveríme, že on pre nás vymyslel čosi lepšie.

Dva spôsoby záchrany od smrti nachádzame v tomto evanjeliu. Dotknúť sa Ježiša, alebo byť ním dotknutý. V oboch prípadoch sa to deje cez vieru. Žena, ktorá prišla k viere, že len cez dotyk bude zachránená, pristupuje k nemu zozadu, s pokorou. (Keď my pred dotykom Pána, pred sv. prijímaním hovoríme: „Panie, nie som hoden…“ aj tomu naozaj veríme?). Toľkí sa vtedy dotkli Ježiša, a len jedna správnym spôsobom…

Ježiš vzkriesil dotykom tú, ktorá sa už dotýkať nemohla. Pre vieru a lásku jej otca. Neboj sa, len ver! Opakom strachu nie je tu odvaha, ale viera… A tá umožňuje aj nemožné.

Zatúžme dotýkať sa správnym spôsobom Ježiša, ktorý nám jediný môže dať život. A nechajme ho, ahy sa on uzdravujúco dotýkal nás…

jún 012018
 

Človek je medzi ostatnými tvormi tejto planéty výnimočný aj tým, že okrem všedných dní potrebuje aj dni sviatočné. Pre zvieratká sú dni viac menej rovnaké – hľadaním potravy, bojom o prežitie a rozmnoženie  zachovanie rodu. Človek však potrebuje aj niečo viac. Boh nás pozná a rešpektuje a dostali sme to dokonca aj vo forme príkazu o svätení sviatočného dňa. Dnešné evanjelium nás konfrontuje s otázkou slávenia dňa sviatku v živote kresťana.

Pre lepšie pochopenie situácie z práve počutého evanjelia skúsme sa najskôr pozrieť na iný príbeh, ktorý nám je veľmi známy. Jeden z farizejov, učiteľ zákona, sa raz opýtal Ježiša, aby ho pokúšal: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ V čom spočívala zákernosť tejto otázky? Podľa talianskeho biblistu Fernarda Armelliniho sa táto otázka podobá otázke policajta, ktorý vás zastaví po tom, čo vám nameral prekročenie rýchlosti a pýta sa vás: „Dobrý deň, pán vodič, viete, akou rýchlosťou je dovolené ísť po tejto ceste?“ Nepýta sa to preto, že by to sám nevedel. Ale keď odpoviete vy, hneď vám položí ďalšiu otázku: „Keď to teda viete, prečo ste išli rýchlejšie?“ Keď sa znalec zákona, vyslaný ostatnými farizejmi pýta Ježiša, ktoré prikázanie je najväčšie, zrejme čakal, že Ježiš odpovie: Najdôležitejší je príkaz o sabate, o dodržiavaní soboty. Veď dôležitosť tohto príkazu potvrdzuje celá starozákonná tradícia. Podľa rabínov to bolo tak dôležité prikázanie, že sa mu podľa knihy Genesis podriadil dokonca aj sám Pán Boh, keď v siedmy deň stvorenia nepracoval a odpočíval… Po Ježišovej odpovedi by zrejme hneď nasledovala námietka: „Keď je to najdôležitejšie prikázanie, prečo ho teda nedodržiavaš?“ Ale Ježiš múdro odpovedal, že je niečo ešte dôležitejšie, ako je sabat, niečo, čo dokáže sabat urobiť ozajstným sabatom, teda láska.

A ešte jednu príhodu z evanjelia chcem spomenúť, ktorá nám osvetlí dnešný príbeh. Spomínate si, čo povedal Ježiš na otázku  o možnosti prepustenia manželky, teda rozvodu? Namietali mu, že dokonca aj Mojžiš to dovolil. Ale Ježiš zareagoval: …Pre tvrdosť vášho srdca vám to dovolil… a… Na počiatku to tak nebolo! To, ako to Boh myslel s nami vo svojej láske pôvodne, kým sme to nedokrútili našou neverou, to je pre nás ideál, o ktorý sa treba snažiť. Hoci sa snáď máme naozaj radi – každý sám seba, ale pri všetkej tej sebaláske nie sme schopní pre nás vymyslieť nič lepšie, ako vymyslel Boh.

Ježiš, ktorý sám o sebe hovorí, že neprišiel zrušiť zákon, ale ho naplniť… On nebol nejakým lacným rebelom.

A vedie nás k tomu, aby sme chápali nielen literu zákona, ale aj ducha.

Sväté Písmo Starého zákona, keď kládlo na srdce izraelitom povinnosť zachovávať sobotu, odvolávalo sa na dve zdôvodnenia. Pôvodné, staršie sa vracalo k správe o stvorení  sveta, ako Boh do šesť dní všetko dokončil a na siedmy odpočíval. My sa máme k nemu pridať. Neskoršia tradícia sa odvoláva na zázračné vyslobodenia z Egypta a zdôrazňuje viac sociálny aspekt sabatu: veriaci má nepracovať a dopriať to aj svojim podriadeným a otrokom.

Kresťania pôvodne svätili aj posledný deň v týždni – sobotu, aj prvý deň – nedeľu. Neskôr sa dňom Pána pre veriacich stala výlučne nedeľa, nakoľko spája aj aspekt vyslobodenia – Ježišovo víťazstvo nad smrťou, aj aspekt nového začiatku, nového stvorenia, ktoré má byť zavŕšené večným sabatom.

Pozrime sa na to bližšie. Na počiatku sveta po dokončení stvorenia vládla všade harmónia, poriadok, láska… A v siedmy deň sa Boh spolu s tvorstvom venoval obdivu dokonalosti stvorenia a radosti z harmónie…  Vo svete, ktorý sme zdedili a ktorý sme i sami dokomplikovali, táto harmónia vôbec nie je samozrejmosťou. Ničíme prírodu, kazíme si vzťahy a ubližujeme aj sami sebe. A Boh sa nám tak stáva vzdialeným, necítime ho, nevnímame, často ani nehľadáme, dokážeme žiť, ako keby ho nebolo. Vytvárame si ilúziu, že Boha nepotrebujeme – šťastie si zariadime našou šikovnosťou, a aj si ho poistíme… Preto jeden deň v týždni, venovaný Bohu, potrebujeme my sami, nepotrebuje ho on. My sa máme naučiť Boha spoznávať, stretávať a dávať mu náležitý priestor v našom živote. V starostiach a radostiach každodennosti sa nám to celkom nedarí. Nedeľa je tu na to, aby sme sa približovali k Bohom zamýšľanej harmónii.

Nielen Boha strácame, ale ľahko strácame aj človeka. Podporovaní modernou technikou a štýlom života odrazu človek človeka akoby nepotreboval. Ale je to tragický omyl. Len vo vzťahoch sa človek poľudšťuje a len cez lásku k človekovi sa blížime k Bohu. Preto naša nedeľa má mať aj tento sociálny rozmer: naprávať a kultivovať medziľudské vzťahy… napr. byť s rodinou, stretnúť v kostole tých, s ktorými nás spája spoločná viera, navštíviť chorých, opustených, priateľov…

Nedávno som spoznal ženu, veľmi úspešnú podnikateľku, ktorá pravidelne prichádza do jedného sociálneho zariadenia pre bezdomovcov, kde strávi niekoľko dní a pomáha s tým, čo treba. Je to vzácna služba, lebo keď ona príde zvonka, tak vníma aj veci, ktoré síce nie sú celkom v poriadku, ale všetci si na ne už zvykli. Skrášľuje, vylepšuje… Všimol som si, že ona na to zariadenie a jeho obyvateľov myslí aj vtedy, keď je už doma… rozmýšľa a svoje myšlienky premieňa na užitočné nápady a návrhy… Môžem povedať, že to robí s autentickou láskou. Lebo podľa mňa láska bez fantázie nie je celkom láskou. Milujúci sa neobmedzí len na :toto musím a toto už nesmiem…, ale celkom spontánne premýšľa o milovanom a aktívne sa zaujíma, čo mu vadí a tiež čo ho teší, čo má rád, čo ešte pre neho môže urobiť…

V evanjeliu sme stretli Ježiša takého, na akého nie sme zvyknutí. Doslova sa píše o jeho hneve a smútku. Ak ho naozaj chceme milovať, mali by sme sa zaujímať, čo to je, na čo je tak neobyčajne citlivý, aby sme sa tomu mohli vyhýbať.

To, čo mu naozaj vadí, je tvrdosť srdca. Vyčíta to ľuďom tak veľmi nábožným, ktorí však boli Bohu vnútorne vzdialení. Pre nich bolo prioritou splniť prikázanie, nie prinášanie lásky, poriadku a harmónie do sveta.

Nedeľa je pre kresťana nie len prikázaným dňom, ale aj obrovským Božím darom a šancou.

máj 042018
 

Veľký ruský spisovateľ Fjodor Michajlovič Dostojevskij je autorom slávneho výroku: Krása zachráni svet. A dnes sa môžeme naozaj tešiť na veľkú krásu. Evanjelista Ján, ktorý je znázornený symbolom orla dnes vystúpa do obrovských výšok a prednesie nám akúsi ľúbostnú poéziu Ježišovho srdca, v ktorej nám vyjadrí v krásnych slovách a obrazoch svoju veľkú lásku. Je to pokračovanie evanjelia z minulej nedele, teda Ježišovej rozlúčkovej reči z večeradla.

Krásne, čo povieš…? Úžasné vyznanie lásky. Ako Boh Otec miluje svojho syna, tak sme milovaní aj my. A len ak v to naozaj, ale naozaj uveríme, môžeme nadobudnúť vieru (lebo ozajstná viera nie je len nejaké rozhodnutie sa, či Boh existuje, alebo nie… ja veľký človek som sa rozhodol, tak dobre, Bože, si.)  A len ak v tú Božiu lásku naozaj uveríme, môžeme nadobudnúť ozajstnú mentalitu kresťana. A ako často s tým máme problém, že nemáme tú správnu mentalitu. Známy taliansky biblista Giovanni Vannucci povedal, že naším častým problémom je, že sme ponorení v oceáne lásky, ale si to neuvedomujeme. Nám svet pripadá ako dom nenávisti a naša skúsenosť nám to často potvrdzuje. Ale tá láska tu je. A je veľmi reálna. Je to ako dom, miesto. Podobne, ako dieťa v lone matky si jej prítomnosť neuvedomuje, ale má milióny dôkazov o nej, veď v nej a z nej žije. Lásku treba prijať a ostať v nej. Na základe plnenie prikázaní, ktorých je veľa a vlastne len jedno: Miluj!

A krásne pokračuje Ježiš: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“ Radosť máme radi všetci, ale zase… je tu problém s našou niekedy pokrivenou mentalitou.

Zvlášť u nás, u katolíkov, sa kladie dôraz na rozum. Viera nesmie ísť proti rozumu. Pamätám si, ako nám v seminári profesor filozofie zdôrazňoval že ak veríš niečo, čo odporuje rozumu, ťažko hrešíš. Viera presahuje rozum, ten sa pred tajomstvom zastaví, ale nesmie ísť proti. A tak sme si vytvorili teológiu, podporovanú filozofiou. Pamätám si, ako som raz rozprával s teologičkou, čo nie je z našej Cirkvi a kládol som jej strašne veľa otázok, ako toto vysvetľujete, ako toto chápete… po istom čase ma zastavila: To len vy katolíci máte na všetko systémy, lebo ste historickými dedičmi rímskeho práva. My to nepotrebujeme. My máme vieru.“ Veľmi som to neprijal, lebo ja naozaj som presvedčený o nutnosti viery, podporenej rozumom. Veď sme predsa ľudia a aj náš rozum je Božím darom.

Ešte aj  vôľa je pre našu vieru dôležitá, zdôrazňujeme ju. Veď nemôžem veriť niečo a robiť iné – rozdelená osobnosť. Tak si vôľu trénujeme.

Ale o dosť menej zdôrazňujeme emócie, akoby tie už neboli tak dôležité. Ale sú. A tu nám Ježiš ponúka radosť, a to úplnú. Krásne.

A pokračuje: „Aby ste sa navzájom milovali, ako som ja miloval vás.“ Aj by sme, ale keď tí ostatní v tom kostole sú takí nemožní. Trochu mi to pripomína vtip Félixa Holzmanna: Keby nebolo mojej manželky, tak je moje manželstvo úplne ideálne.

Milovať je základné povolanie.

„Už vás nenazývam sluhami, nazval som vás priateľmi“, pokračoval Pán Ježiš ďalej.  Zas problém mentality…  Akoby nám tá sluhovská vyhovovala viacej. Koľkokrát sa my kňazi stretneme s otázkou: A toto je hriech? A je to už ťažký hriech? Tak sa milovaný a milujúci nespráva. Naša mentalita… Predstavte si, že voda, naša pitná voda, by bola zadarmo, alebo extrémne lacná. Ale bolo by nám povedané, aká je vzácna. Šetrili by sme v našich domoch tak, ako šetríme kvôli peniazom teraz? Prečo nevieme – nechceme robiť veci len preto, že sú správne, a nie z donútenia.

Pamätám si, ako spolužiak ešte na strednej škole robil niečo, čo mi dosť vadilo. Pripomenul som mu zásadu: Nerob inému, čo nechceš, aby iný robil tebe. Zaskočil ma odpoveďou: Ale mne by to nevadilo. Kľudne to môžeš robiť. Nezmohol som sa na reakciu.

Vlastne mal pravdu. Tá zásada o nerobení je dosť nedokonalá, postačí len na akúsi obmedzenú spravodlivosť.

Ale my máme čosi lepšie, dokonalejšie, čo nám ponúka Ježiš v Matúšovom evanjeliu. Je to takzvané zlaté pravidlo: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“

Aktívne hľadať, čo poteší nášho Boha a čo poteší ľudí okolo nás. To je cesta lásky. Tak sa môže stať svet krajším miestom na život a a budeme môcť tiež vnímať ten oceán lásky, v ktorom sme ponorení.

Budeme prinášať ovocie, ktoré zostane, ako povedal Ježiš.