Miroslav Klimant

máj 042018
 

Veľký ruský spisovateľ Fjodor Michajlovič Dostojevskij je autorom slávneho výroku: Krása zachráni svet. A dnes sa môžeme naozaj tešiť na veľkú krásu. Evanjelista Ján, ktorý je znázornený symbolom orla dnes vystúpa do obrovských výšok a prednesie nám akúsi ľúbostnú poéziu Ježišovho srdca, v ktorej nám vyjadrí v krásnych slovách a obrazoch svoju veľkú lásku. Je to pokračovanie evanjelia z minulej nedele, teda Ježišovej rozlúčkovej reči z večeradla.

Krásne, čo povieš…? Úžasné vyznanie lásky. Ako Boh Otec miluje svojho syna, tak sme milovaní aj my. A len ak v to naozaj, ale naozaj uveríme, môžeme nadobudnúť vieru (lebo ozajstná viera nie je len nejaké rozhodnutie sa, či Boh existuje, alebo nie… ja veľký človek som sa rozhodol, tak dobre, Bože, si.)  A len ak v tú Božiu lásku naozaj uveríme, môžeme nadobudnúť ozajstnú mentalitu kresťana. A ako často s tým máme problém, že nemáme tú správnu mentalitu. Známy taliansky biblista Giovanni Vannucci povedal, že naším častým problémom je, že sme ponorení v oceáne lásky, ale si to neuvedomujeme. Nám svet pripadá ako dom nenávisti a naša skúsenosť nám to často potvrdzuje. Ale tá láska tu je. A je veľmi reálna. Je to ako dom, miesto. Podobne, ako dieťa v lone matky si jej prítomnosť neuvedomuje, ale má milióny dôkazov o nej, veď v nej a z nej žije. Lásku treba prijať a ostať v nej. Na základe plnenie prikázaní, ktorých je veľa a vlastne len jedno: Miluj!

A krásne pokračuje Ježiš: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“ Radosť máme radi všetci, ale zase… je tu problém s našou niekedy pokrivenou mentalitou.

Zvlášť u nás, u katolíkov, sa kladie dôraz na rozum. Viera nesmie ísť proti rozumu. Pamätám si, ako nám v seminári profesor filozofie zdôrazňoval že ak veríš niečo, čo odporuje rozumu, ťažko hrešíš. Viera presahuje rozum, ten sa pred tajomstvom zastaví, ale nesmie ísť proti. A tak sme si vytvorili teológiu, podporovanú filozofiou. Pamätám si, ako som raz rozprával s teologičkou, čo nie je z našej Cirkvi a kládol som jej strašne veľa otázok, ako toto vysvetľujete, ako toto chápete… po istom čase ma zastavila: To len vy katolíci máte na všetko systémy, lebo ste historickými dedičmi rímskeho práva. My to nepotrebujeme. My máme vieru.“ Veľmi som to neprijal, lebo ja naozaj som presvedčený o nutnosti viery, podporenej rozumom. Veď sme predsa ľudia a aj náš rozum je Božím darom.

Ešte aj  vôľa je pre našu vieru dôležitá, zdôrazňujeme ju. Veď nemôžem veriť niečo a robiť iné – rozdelená osobnosť. Tak si vôľu trénujeme.

Ale o dosť menej zdôrazňujeme emócie, akoby tie už neboli tak dôležité. Ale sú. A tu nám Ježiš ponúka radosť, a to úplnú. Krásne.

A pokračuje: „Aby ste sa navzájom milovali, ako som ja miloval vás.“ Aj by sme, ale keď tí ostatní v tom kostole sú takí nemožní. Trochu mi to pripomína vtip Félixa Holzmanna: Keby nebolo mojej manželky, tak je moje manželstvo úplne ideálne.

Milovať je základné povolanie.

„Už vás nenazývam sluhami, nazval som vás priateľmi“, pokračoval Pán Ježiš ďalej.  Zas problém mentality…  Akoby nám tá sluhovská vyhovovala viacej. Koľkokrát sa my kňazi stretneme s otázkou: A toto je hriech? A je to už ťažký hriech? Tak sa milovaný a milujúci nespráva. Naša mentalita… Predstavte si, že voda, naša pitná voda, by bola zadarmo, alebo extrémne lacná. Ale bolo by nám povedané, aká je vzácna. Šetrili by sme v našich domoch tak, ako šetríme kvôli peniazom teraz? Prečo nevieme – nechceme robiť veci len preto, že sú správne, a nie z donútenia.

Pamätám si, ako spolužiak ešte na strednej škole robil niečo, čo mi dosť vadilo. Pripomenul som mu zásadu: Nerob inému, čo nechceš, aby iný robil tebe. Zaskočil ma odpoveďou: Ale mne by to nevadilo. Kľudne to môžeš robiť. Nezmohol som sa na reakciu.

Vlastne mal pravdu. Tá zásada o nerobení je dosť nedokonalá, postačí len na akúsi obmedzenú spravodlivosť.

Ale my máme čosi lepšie, dokonalejšie, čo nám ponúka Ježiš v Matúšovom evanjeliu. Je to takzvané zlaté pravidlo: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“

Aktívne hľadať, čo poteší nášho Boha a čo poteší ľudí okolo nás. To je cesta lásky. Tak sa môže stať svet krajším miestom na život a a budeme môcť tiež vnímať ten oceán lásky, v ktorom sme ponorení.

Budeme prinášať ovocie, ktoré zostane, ako povedal Ježiš.

apr 052018
 

V niektorých nemecky hovoriacich krajinách, ale všimol som si, že nie len tam, majú takú zvláštnu obyčaj. Keď sa ľudia stretnú, pozdravia sa nasledovne.. Prvý sa opýta: „Ako sa máš?“ Druhý mu odpovie otázkou: „Ako sa máš?“ A bez odpovede potom pokračujú v rozhovore… Ale aj u nás máme také situácie, že sa pozdravujeme divne, frázami bez zmyslu a obsahu. Všimol som si, ako často ľudia u nás, keď stretnú človeka, ktorému niekto umrel, povedia: „Prajem ti úprimnú sústrasť.“ Aký nezmysel… Čo je to sústrasť? Predsa spolucítenie, spolusmútenie. A ja ti ho prajem? Od koho? Správne to má znieť: „Vyjadrujem ti MOJU úprimnú sústrasť.“

Bežne sa medzi sebou zdravíme: Dobrý deň! Krásny pozdrav. A ešte aký je krásny, keď človek, ktorý ho vyslovuje, to aj tak myslí, keď v tom momente naozaj praje tomu druhému, aby jeho deň bol dobrý. No a úplne najkrajšie je, keď zdraviaci sa je takou osobou, že nielen jeho slová, ale už sama jeho prítomnosť robí deň druhých lepším…

Venoval som sa úvahám o pozdrave, lebo ma oslovil spôsob, akým Ježiš pozdravil svojich, keď po prvý krát zavítal medzi nich po svojom zmŕtvychvstaní.

Ježiš svojich pozdravuje: „Pokoj vám.“ A v ten istý prvý večer až dvakrát. Povedali by sme si: Nič zvláštne, bežný pozdrav, aký sa vtedy bežne používal. A Židia sa dodnes zdravia rovnako: Šalom. Ale už som spomenul, že to môže byť obrovský rozdiel povedať „Dobrý deň“ a povedať „Dobrý deň“. Keď sa Pán Ježiš pozdravil spôsobom, že svojim zaželal pokoj, tak im ho aj úprimne prial a aj priniesol.

Šalom, pokoj vám. Čo im to vlastne prial? Slovo „šalom“ má v pôvodnom jazyku dosť širší význam, ako náš preklad „pokoj“. Áno, znamená to pokoj, mier, ale aj prosperitu, harmóniu, dobro vo všeobecnosti. My sa zameriavame viac na pokoj, čo nie je zlé, ale tiež treba rozumieť, čo pod tým rozumieme. Určite tento pokoj, ktorý nám Ježiš prial a zanechal, neznamená nejakú nudnú nečinnosť, mŕtvolnú absenciu pohybu, akési entropické rozplynutie sa. Naopak. Ježišov pokoj je plný života, je tým pravým životom. Životom v harmónii s Bohom, prírodou, ostatnými ľuďmi a určite aj, čo nie je samozrejmé, so sebou samým.

Pokoj v súvislosti s Ježišom je čímsi dôležitým. Už starozákonné proroctvá ho predpovedali ako „knieža pokoja“. Keď prichádzal na svet, anjeli spievali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Sám hovorieval o pokoji. A teraz, po svojom víťazstve tento pokoj prináša ako svoj vzácny veľkonočný dar.

Človek, ako mu pribúda vek, mal by aj múdrieť, a mnohým (alebo aspoň niektorým) sa to darí. A s pribúdajúcou múdrosťou sa menia aj hodnoty, ktoré vyznávajú – tie sa potom premietajú do ich túžob a modlitieb. Veľmi často dieťaťu alebo tínedžerovi sa zdá, že to úplne naj, po čom túži sa za čo by čokoľvek dal, je nejaká elektronika, neskôr motorka… Potom neskôr je to vzťah, rodina, práca, kariéra, peniaze… Zdravie…

My kňazi máme to vzácne šťastie, že nám ľudia dožičia pri spovediach a pri dôverných rozhovoroch nahliadnuť niekedy až veľmi hlboko do ich vnútra. Tam možno zažiť ľudskú biedu, ale aj neuveriteľnú krásu. Bolo nádherné pozorovať, ako u niektorých ľudí, ktorí prišli do veku a nadobudli ozajstnú múdrosť, ako na vrchole ich hodnotového rebríčka bol naozaj umiestnený pokoj. A čím som starí, tým viac to obdivujem…

Raz som mal v bývalej farnosti pochovávať jednu starú ženu, ktorú som poznal ako krásneho človeka, tichá, skromná, hlboká, dobručká, Božia. Vždy sa snažím, aby bol pohreb dôstojný, ale v takýchto prípadoch mi veľmi záleží, aby to bolo čosi mimoriadne, oslava života. Veľmi starostlivo som sa na kázeň pripravil a myslím, že bola celkom fajn… A predsa toľkými vyberanými slovami, ktoré som použil, sa mi nepodarilo vyjadriť niečo tak krásne, ako o zosnulej jednoducho povedal jej príbuzný pri prípitku na kare: „Za celé tie roky, čo som ju poznal, som nezbadal, že by mala jediného nepriateľa vo svojom živote, možno len tú burinu vo svojej záhradke, s ktorou vytrvalo bojovala.“ Mne sa to zdá krásne svedectvo vydareného života.

Po pokoji treba túžiť a snažiť sa oň. Aj Cirkev nás k tomu vedie, každú nedeľu, niektorých aj denne. Ako? Modlitbou. Hlavne spoločná modlitba (teda nie tá spontánna, vlastnými slovami…) má byť prostriedkom k múdreniu. Keď Pán Ježiš naučil apoštolov modlitbu Otče náš, nebolo to preto, aby mali akúsi báseň, ktorú majú recitoval, ale aby ich učil, po čom majú túžiť…

Všimli ste si, ako často sa pri každej svätej omši modlíme spolu o dar pokoja? A čím viac svätá omša graduje, tým je toho viac. Až tesne pred svätým prijímaním si dávame všetci znak pokoja. A od Baránka v eucharistii, ktorý sníma hriechy sveta, si vyprosujeme: „Daruj nám pokoj.“

Modlíme sa naozaj? Múdrieme?

Kde ešte niet pokoja, musí mu predchádzať zmierenie. Aj s Bohom, aj s blížnymi. A tento dar, vedúci k pokoju, Zmŕtvychvstalý svojej Cirkvi prináša ako dar: Schopnosť odpúšťať a sprostredkovávať odpustenie Božie. A to v sile Ducha Svätého. Ako noví ľudia. Preto Ježiš použil symbolické gesto nového stvorenia: Dýchol na nich. Ako noví ľudia. V sile ducha.

Zaujímavé je opakované stretnutie Ježiša so svojimi nasledujúcu nedeľu, teda o osem dní.

Tomáš je pre troch ostatných evanjelistov len jedným z dvanástich. Pre Jána je výnimočný a až tri krát ho spomína menovite. Raz pred návštevou u mŕtveho Lazára, kedy odhodlane vyzýva ostatných apoštolov: „Poďme teda aj my a umrime spolu s ním!“

Inokedy pri poslednej večeri, keď sa Ježiša pýta na cestu, o ktorej hovoril. A tretí krát po zmŕtvychvstaní.

Tomáš, po aramejsky znamená dvojička. Evanjelista uvádza aj grécky preklad Didimus, čo je vlastne to isté. Jeho dvojča však, akýsi pár k nemu nenachádzame. Podľa starej tradície čítania evanjelia sa my sami máme cítiť byť týmto dvojčaťom a napodobňovať Tomášovu cestu od neviery k viere.

S vierou apoštolov to je vo všeobecnosti zaujímavé. Toľko krát sa tam píše, že vtedy uverili. A potom znova. Inokedy to aj sami vyjadria: „Teraz už veríme…“ A vždy znova ich Ježiš usviedča zo slabej viery, alebo z nepochopenia jeho ducha. A znova uveria…

Keď Tomáš zanechal všetko a ako vyvolený apoštol chodil s Ježišom, nebola to ešte viera? Bola, dostačujúca na ten čas. Keď bol Tomáš ochotný ísť s Ježišom do Betánie a zomrieť tam, nebola to ešte viera? Bola, dostačujúca na ten moment. Keď pri poslednej večeri kládol otázky, nebola to viera? Bola, na ten čas… Viera je čosi dynamické, živé, čo sa musí vyvíjať s nami. Vrcholom viery Tomáša je je nielen uznanie Ježišovej zvrchovanosti a jeho Božstva, ale aj zosobnenie si tohto, vyjadrenie vzťahu a osobného zaangažovania: „Pán môj a Boh môj.“

To bola viera!!! Samozrejme, na ten čas…

Myslím, že tu môžeme nájsť povzbudenie my, ktorí sa snažíme každú nedeľu schádzať ako apoštoli na omši a Pán prichádza k nám. Nevidíme, ale počúvame a zažívame. A máme rásť vo viere.

Sympatické je vidieť, ako Ježiš veľmi osobne reaguje na to, čo Tomášovu myseľ zamestnávalo. Trápia ťa moje rany? Pre ne nemôžeš uveriť? Nech sa páči tu sú… Pozeraj, dotkni sa! Myslím, že takto individuálne dokáže a chce Ježiš prichádzať do uzdravujúceho dialógu s každým práve v tom, čo prežíva a zamestnáva jeho myseľ a srdce.

Páči sa mi vyjadrenie, ktoré som raz počul od jedného kazateľa: Zo svätej omše sa nemôžeme vrátiť rovnakí, ako sme tam prišli. Buď sme lepší, alebo horší. Čosi sme počuli. Čosi sme zažili. A na to reagujeme. Buď prijímame, a sme lepší, alebo odmietame a sme horší. Nikdy však nie rovnakí.

Užitočnú a pokojaplnú nedeľu vám prajem.

mar 022018
 

Rozprával mi raz jeden kolega – kňaz, ktorý pôsobí na Morave, o jednej svojej ťažkosti. Má veľmi dobrých farníkov, ktorých má rád a zdá sa, že aj oni majú radi jeho. Často ho pozývali na návštevy – pri krstinách, oslavách, alebo len tak, na nedeľný obed… To je milé. V podstate milé je aj to, že si ho chcú uctiť. Keď už k nim na obed má prísť pán farár, tak sa snažia pripraviť to najlepšie a najslávnostnejšie jedlo. No a v tom kraji to je sviečková. Vynikajúca vec. Ale keď to má jesť každú nedeľu a niekedy aj medzi tým, nuž, zunovalo sa mu to. Spomínal: „Tak rád by som si dal aj niečo iné, obyčajnejšie… ale nechcem ich uraziť.“

Človek prežíva väčšinu svojho života ako dni všedné, na rozdiel od zvieratiek však potrebuje aj sviatky, dni výnimočné. Aj pre ducha, aj pre telo. Dobrá gazdiná sa vždy snaží variť dobre a zdravo. Avšak v nedeľu je to jedlo iné, slávnostnejšie. Aj telo má cítiť, že je to výnimočný deň. A len občas sú narodeniny niekoho v rodine… zas je to iné. A len raz do roka je štedrá večera. Keby však nebolo všedných dní, nevedeli by sme si ani sviatky vážiť  . To výnimočné má svoje čaro v tom, že je to výnimočné…

Budúcim kazateľom sa vštepuje do srdca zásada: Výnimočné prostriedky treba používať výnimočne (napríklad veľmi silné emotívne zaangažovanie sa, krik či rozplakanie ľudí, audiovizuálne pomôcky…). Keby to bolo stále, tak by to stratilo silu. A aj to obyčajné, bežné veľmi potrebujeme, sme ľudia…

Evanjelium tejto nedele nám Ježiša predstavuje veľmi, ale veľmi nezvyčajne.

Obraz Ježiša s bičom v ruke je čosi naozaj výnimočné. Naznačuje nám to, že išlo o čosi dôležité… Aj fakt, že túto epizódu z Ježišovho života spomínajú všetci štyria evanjelisti nám naznačuje, že to nebola len príhoda o tom, ako Ježiša raz ovládli emócie, ale že to obsahuje v sebe zásadné, kľúčové teologické posolstvo.

Isto nie je náhoda, že jediné, čo z takzvaného Ježišovho „skrytého života“, z celých tých vyše tridsiatich rokov poznáme, je príbeh, ako sa Ježiš stratil pri púti, a keď ho po troch dňoch našli v chráme, odpovedal na výčitku rodičov vetou: „Prečo ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že mám byť tam, kde ide o môjho otca?“

Chrám ako taký nebol vynálezom Izraelitov. Takmer všetky náboženstvá stavali chrámy svojim bohom. Ľudia z toho, čo mali k dispozícii, venovali nejaký dobrý pozemok bohu a tam postavili pre svojho boha to najkrajšie, čo dokázali. A verili, že tam božstvo prebýva, že ho tam môžu stretnúť, uctievať si ho a prinášať mu obety.

Jeruzalemský chrám bol postavený na želanie Boha samého. Stavali ho najlepší umelci a použili pri tom najlepšie materiály, aké mali k dispozícii. Vo Svätom Písme sú nekonečne dlhé a detailné opisy toho, aký chrám si Boh želá, ako ho majú postaviť, aké má mať rozmery… A sám Pán Boh garantoval, že tam bude špeciálnym spôsobom prebývať a tam ho budú môcť ľudia stretať.

Potreboval však všemohúci Boh dom, aby mal kde bývať? Potreboval všadeprítomný Boh nejaké mimoriadne miesto, kde ho ľudia budú môcť stretať a uctievať si ho?

Boh to isto nepotreboval, potrebovali to ľudia. A nielen Izraeliti, ktorí vo svojej  dobe tento chrám navštevovali, ale aj ľudstvo ako také… My dnes už vieme, že Jeruzalemský chrám, tak zásadný pre židovské náboženstvo, bol v skutočnosti len predobrazom toho pravého chrámu, ktorým bol Ježiš Kristus. Veď to on bol tým miestom na zemi, tým kúskom hmoty, kde naozaj prebýval pravý Boh. V jeho osobe mohli ľudia stretnúť Boha, zažívať jeho lásku, počuť jeho Slovo, nechať sa ním uzdravovať. Preto bol pre Ježiša dôležitý Jeruzalemský chrám a aj preto sa rozhodol riešiť a vyriešiť to problematické okolo neho.

Venujme sa teraz trochu dvom problémom, spojeným s chrámom. Ten prvý nám je pochopiteľnejší.

Ježiš pri čistení chrámu povedal: „Nerobte z domu môjho otca tržnicu.“

S kultom v chráme bol spojený veľký biznis. Do Jeruzalemského chrámu prichádzali židia a prozeliti z celého sveta. A využívali to na prinášanie obetí a platenie daní, určených Zákonom. Prinášali vtedy bežne používané peniaze Rímskej ríše. Na nich však bol obraz cisára, teda čosi, čo bolo zakázané ako modloslužba. Tieto peniaze do chrámu nesmeli. Tak pred vchodom pod schodmi bol veľký priestor, kde si v zmenárni ľudia mohli vymeniť svoje peniaze za špeciálne chrámové peniaze (samozrejme, že slušný poplatok). Zároveň si tam ľudia, prichádzajúci z diaľky, mohli kúpiť zvieratá na obetu – čo bolo lepšie, ako vliecť ich celú cestu z domu (a tiež za nekresťanské peniaze). Aký skvelý obchod to bol vieme z toho, že Jeruzalemský chrám bol vo svojej dobe najväčšou bankou, klenotnicou v celom Stredomorí, možno aj na svete. Keď bol v roku 70 rímskym vojskom dobytý Jeruzalem a zbúraný chrám, bolo odrazu v obehu toľko zlata, že v sýrskej provincii zažili čosi ako krach na Wall Street, hodnota zlata prudko klesla.

S takýmto „svätým obchodom“ Ježiš určite spokojný nebol s zakročil proti nemu.

Druhým problémom Jeruzalemského chrámu bolo, že hoci sa v ňom ľudia mali spájať s Bohom a zároveň to bolo miesto, ktoré malo zjednocovať Boží ľud, bol chrám aj miestom veľkého rozdelenia. Chrám bol obrovský a rozdelený na viacero sektorov. Pohania, malomocní a inak nečistí ľudia sa dnu nedostali, maximálne prišli po tú spomenutú zmenáreň. Ženy sa dostali do chrámu, ale len do vyhradeného sektora. Muži sa dostali ďalej. Najďalej sa dostali kňazi. A do veľsvätyne, oddelenej od ostatného priestoru oponou sa dostal len veľkňaz, aj to len raz v roku. A Ježiš prišiel odstrániť aj toto rozdelenie. V evanjeliách čítame, že v momente jeho smrti sa chrámová opona roztrhla. V liste Efezanom Pavol píše, že Ježiš zbúral múr rozdelenia. V ňom sme všetci jedno.

Poďme sa teraz pozrieť, aké posolstvo v udalosti vyčistenia chrámu nájdeme pre náš praktický život.

Ak by sme sa zastavili len pri problematike cirkevných peňazí a pri tých, ktorí na Cirkvi parazitujú, bolo by to možno populárne, ale isto povrchné a málo užitočné… Skúsme ísť hlbšie…

Ježiš bol veľmi citlivý na Jeruzalemský chrám, veď tento bol predobrazom jeho samého. Ale po jeho nanebovstúpení svet neostal bez chrámu…

Svätý Pavol nazýva kresťanov, že oni sú chrámom Ducha Svätého, teda chrámom Božím. Práve my, pokrstení, my máme byť tým privilegovaným kúskom vesmíru, ktorý je zasvätený Bohu, v ktorom všadeprítomný Boh mimoriadnym spôsobom prebýva. V nás majú ostatní ľudia stretať Boha, počuť ho, cez nás majú zažívať jeho lásku, cez nás majú byť uzdravovaní…

A podľa Ježišovho príkladu sa aj my máme starať o čistotu tohto chrámu.

Náš chrám nesmie byť miestom rozdelenia… na to pozor, lebo v tom zlyhávame často. Máme náš život podelený na sektor Boží a ten ostatný, náš život podelený na čas modlitby a na čas, kedy si na Božiu prítomnosť ani nespomenieme, na čas bohoslužby a ten ostatný čas, teda čas práce, obchodu, zábavy (často s pravidlami, v ktorých pre Božiu vôľu niet priestoru). Naozaj veriaci človek si Boha pustí všade a je pre neho všetkým…

Židia zhrešili tým, že si z náboženstva urobili obchod. Ale pozor, ani my nie sme voči tomuto imúnni. Aj my tak radi vstupujeme do obchodného vzťahu s našim Bohom. Pomodlím sa, aby som to a to získal. Dodržiavam pravidlá, aby som nebol trestaný. Toľko a toľko urobím a cítim, že si zaslúžim odmenu. Ale v pravom náboženstve niet miesta pre obchod. Milosť treba prijať ako nezaslúžený dar, nemožno si ju získať, ani kúpiť. Všetko spočíva len v tom, aby si človek uvedomil Božiu lásku a miloval.

Obraz Ježiša s bičom v ruke na nás robí isto silný dojem. Ale realisticky… Vyriešili sa týmto Ježišovým zásahom problémy chrámu? Ako to tam asi vyzeralo v na druhý deň? Ja si myslím, že presne tak, ako pred Ježišovým zákrokom.

Myslím, že aj v tomto nájdeme pre nás posolstvo: O čistotu Božieho chrámu sa treba starať denne. Je to úloha na celý život. A po tomto našom dnešnom stretnutí s evanjeliom môžeme byť do tejto upratovacej práce viac motivovaní.

feb 012018
 

Ústrednou témou Markovho evanjelia, ktorému sa zvlášť venujeme v tomto liturgickom roku je zjavenie, že Ježiš je Božím synom. Hneď na začiatku to zvoláva Boží hlas nad vodami Jordánu pri Ježišovom krste: „Ty si môj milovaný syn.“ Vo vrcholnej scéne evanjelia to vyznáva pohanský stotník pod krížom: „Tento človek bol naozaj Boží syn.“ Toto zjavenie vyjadruje nielen to, kým Ježiš bol a je, ale tiež, akým Ježiš bol.

Treba si uvedomiť, že v semitských jazykoch vyjadrenie, že niekto je niečí syn neznamená len a v prvom rade, že niekto bol niekým splodený, ale tiež a oveľa viac to, že niekto sa na niekoho podobá, hlavne vnútorne. (Môžeme si všimnúť napríklad, že apoštoli Jakub a Ján boli nazvaní  „synovia hromu“, tušíme, prečo…) V semitských spisoch stretávame neraz vyjadrenie: „Ty si môj syn“, keď otec s radosťou chce vyjadriť: ty si mi podobný, ty rozmýšľaš ako ja, ty vyznávaš moje hodnoty, k tebe sa priznávam, mám v tebe záruku pokračovania môjho diela… Ale nachádzame tam často aj vyjadrenie: „Ty nie si môj syn.“ Otec odmieta priznať sa k dieťaťu, ktoré sa mu nevydarilo… Vo viditeľnom Ježišovi, Božom Synovi, spoznávame neviditeľného Boha.

Svätý Ján v prológu svojho evanjelia napísal: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“ Určite aj v zmysle vnútornej podobnosti: zmýšľaním, vyznávaním hodnôt, pri rozhodovaniach, v láske…

Aby sme sa mu stávali stále viac podobnými, musíme sa od Ježiša neustále učiť.

V krátkom, ale bohatom texte z Markovho evanjelia nesledujúcej nedele sa môžeme od Ježiša poučiť, ako zvládať tak náročnú vec, akou je ÚSPECH.

Pred niekoľkými rokmi som mal veľmi silný zážitok. Bol som s jedným kolegom v mojej bývalej farnosti a niekoľko metrov pred nami kráčala po chodníku jedna staršia pani. Odrazu z ničoho nič padla na zem. Hneď sa k nej zbehlo veľa ľudí a začali ju kriesiť. Pribehli sme aj my. Spoznal som ju, chodievala do kostola… Ktosi zavolal záchranárov, ktorí so sirénami prišli v priebehu niekoľkých minút. Kolegu som poslal do fary po olej na pomazanie. Odrazu pri nej boli dva záchranné tímy: zdravotníci, ktorí sa starali o jej telo, merali jej pulz, tlak, okysličenie krvi a dostávali do jej krvného obehu podporné látky… A pri jej hlave sme boli my, dvaja kňazi, ktorí sme jej šepkali do ucha slová ľútosti nad hriechmi, jeden z nás jej dával rozhrešenie a sviatosť pomazania chorých… Bol tu však aj ktosi iný, kto sa snažil pomôcť, ako vedel: istá príbuzná odpadnutej pani sa pokúšala zboku vsunúť pod ňu svoj kabát. Jeden zo záchranárov sa na ňu obrátil: „Pani, prosím vás, čo to robíte?“ „Dávam pod ňu kabát, aby jej nebolo zima, aby neprechladla…“ „Nechajte to prosím tak, ona má teraz oveľa väčšie starosti, ako je prechladnutie…“

Pani pri prevoze do nemocnice zomrela…

Celá táto situácia a záchranárova veta vo mne potom ešte dlho rezonovali… Myslím si, že táto veta je výstižnou metaforou toho, aké to má Pán Boh s nami ťažké… Ak je náš život len zápasom o holé prežitie, ak je to len boj o to, aby sme nezahynuli v ťažkých hriechoch, ťažko ostane čas a priestor na ostatné veci, ktoré sú však tiež veľmi dôležité… Počas vojny či katastrofálnej povodne sa nebudujú krásne veci, robia sa len nevyhnutné záchranné opatrenia, aby sa zamedzilo väčším škodám…

Tak aj v prípade človeka, u ktorého celý život Pán Boh zápasí o holé prežitie, nemôže s ním budovať niečo nádherné.

Byť veriacim, naučiť sa vyhýbať ťažkým hriechom, chodiť do kostola a k sviatostiam, to už je veľký  úspech. Človeku to dá isto veľkú spokojnosť. Pozor, to však ešte nie je všetko… Treba tento úspech zvládnuť a budovať na ňom ďalej. Ak tomu tak nie je, dopadá to potom tak, že máme síce plný kostol ľudí, ktorí sú veriaci, ale nie sú moc iní, ako tí, čo do kostola neprídu… Jeden úspech teda ešte nie je víťazstvom.

Príkladov nezvládnutého úspechu v živote môžeme nájsť veľa. Napríklad v politike: koľkokrát vidíme, že ktosi je vynikajúcim v opozícii, získa si tak dôveru verejnosti, keď je však zvolený do zodpovednej funkcie a má robiť reálnu politiku, je niekedy ešte horší ako tí, ktorých predtým kritizoval. Alebo aj v Cirkvi sa koľkokrát stane, že niekto vynikajúco zvládol nejakú fázu svojho života, osvedčil sa, potom urobil „kariéru“, ktorú však nezvláda a narobí veľa škôd…Zo starej slávy sa prítomnosť úspešne žiť nedá!

Pozrime sa, ako Ježiš zvládal „úspech“ a poučme sa od neho.

V evanjeliu sme počuli, ako mal Ježiš za sebou jeden naozaj úspešný deň. Uzdravil Petrovu svokru, potom to spolu isto radostne oslávili a po západe slnka (teda keď sa skončil deň odpočinku – sobota), prišlo za ním k mestskej bráne celé mesto (a Kafarnaum bolo veľmi rušné, živé, dôležité mesto). On uzdravoval, vyháňal zlých duchov… Vieme si predstaviť, ako všetci jasali, tešili sa. Z majstrovho úspechu sa isto tešili aj apoštoli. Keď na druhý deň ráno prišlo zas veľa ľudí, začali apoštoli hľadať svojho učiteľa, ktorý sa kamsi stratil. Keď ho našli modliť sa v samote, hovoria: „Všetci ťa hľadajú!“ Akoby sme počuli radu, či výčitku: „Teraz sa tu zašívaš, keď máš taký úspech? Teraz, keď je o teba taký záujem? Teraz, keď ťa je treba?“ My to tak robievame tiež: Teraz sa nemôžem modliť, teraz na to nemám čas. Teraz mám toľko povinností…

A isto práve preto, že si Ježiš prekvapivo našiel čas na modlitbu vtedy, keď toho času naozaj nebolo, prekvapil svojich učeníkov a aj nás tým, že si bol vedomý, že terajší úspech nie je tým, prečo prišiel a oznámil im, že musia ísť ďalej.

A toto je Ježišovo tajomstvo a jeho rada pre nás: Aby človek nezabudol, na čo je tu a aby vytrval v kráčaní po Božích cestách, musí si nachádzať čas byť v tichu sám so sebou a s Bohom. Zdanlivo človek stráca čas, aby veľa toho času získal. Potrebujeme to. Uverme, nie sme dokonalejší, ako Boží Syn Ježiš.

Moja sestra sa učila na odevnej škole. Vrcholom sezóny a ich celoročného úsilia bola veľká módna prehliadka, keď verejne predstavovali svoje modely. Opísala mi, v čom bola ich módna prehliadka originálna… Tiež mali modelky, krásne dievčatá, ktoré však boli zo špecializovanej školy pre sluchovo postihnutú mládež. Od modeliek sa žiada, aby boli podľa možnosti pekné a aby na nich šaty dobre vyzerali. V tom nebol problém. Museli však tie šaty odprezentovať  ladným prejdením sa po móle v rytme hudby. A tu problém nastal. Ako ho však vyriešili? Každá modelka pred svojim vystúpením pristúpila k veľkému reproduktoru a priložili si naň dlane. Hodnú chvíľu snímala jeho vibrácie a tak sa vnútorne zladila s rytmom hranej hudby. Až potom vyšla na mólo a to takým spôsobom, že si jej handicap nikto ani nevšimol.

Myslím si, že to je veľmi výstižné prirovnanie k tomu, v akej situácii sa nachádzame my. Žijúc tu na svete za normálnych okolností nemáme tú schopnosť, byť v priamom kontakte s Bohom. A preto potrebujeme tie vzácne chvíle, kedy sme v tichej osobnej modlitbe sami a Bohom a zlaďujeme sa s jeho „rytmom“. Až potom sme schopní vykročiť do nášho života tak, že naše „vystúpenie“ bude bezchybné.

Tak to robil aj Boží Syn, ten najdokonalejší obraz Boha, ktorý je našim vzorom.

 

dec 082017
 

Opäť tu máme advent, začali sme nový liturgický rok. Každoročne sa to opakuje. Pripomíname si v advente udalosti, ktoré predchádzali narodeniu Ježiša Krista, respektíve jeho verejnému vystúpeniu, potom na Vianoce si pripomenieme jeho narodenie a všetko vyvrcholí na Veľkú noc v znovusprítomnení jeho smrti a zmŕtvychvstania. Zdá sa, že sa stále točíme v kruhu, neustále dokola. Tento cyklus však by sa nemal podobať kruhu, ale skôr špirále. Keď sa neustále vraciame k tým istým udalostiam, malo by to byť neustálym prenikaním hlbšie a intenzívnejšie do tajomstva, poprípade ak chceme, stále vyššie a bližšie k Bohu. Aj dnešné naše stretnutie je jedinečnou príležitosťou k tomu.

Keď sa budúci kazatelia učia umeniu dobrej homílie, je im prízvukované, akú dôležitú úlohu zohráva dobre vydarený začiatok kázne. Nestačí len „nejako začať“. Má to byť pútavý úvod. Klasik slovenskej homiletiky profesor Vrablec používal rád prirovnanie: Úvod do kázne je ako nabrať ľudí do autobusu. Keď ich tam už máte, zaveziete ich, kam budete chcieť. Ak to premeškáte, možno ich už neskôr nezachytíte.

Zrejme to vedeli aj autori evanjelií, lebo každý z nich si dal veľmi záležať na tom, ako svoje evanjelium uvedie, hoci každý originálnym spôsobom. Počuli sme dnes, ako svoj spis začína evanjelista Marek.

Jeho evanjelium je najstaršie, bolo napísané pravdepodobne už v roku 68 v Ríme. On sám ešte ako mladík zažil Ježiša osobne, v dome jeho rodičov sa apoštoli schádzali, on sám potom strávil život sprevádzaním apoštolov na ich cestách. Apoštoli sa postupne vytrácali, zomreli aj Peter a Pavol. Kresťania druhej a tretej generácie už Ježiša nezažili a túžili mať jeho slová a skutky zapísané. Tak Marek vyhovuje ich prosbám a píše dielo, ktoré on sám nazval evanjeliom, teda radostnou, dobrou, či peknou správou.

Počuli sme: „Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho syna.“ Aj iná kniha Svätého písma začína slovom začiatok, a síce úplne prvá kniha, Genezis, kde čítame: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem…“ Takto bol uvedený počiatok sveta, Marek tak uvádza počiatok nového sveta, ktorého sme súčasťou.

„Evanjelia Ježiša, Krista, Božieho syna.“ V tomto vyjadrení  je vystihnutá celá podstata zjavenia. Vidíme to aj v členení Evanjelia, ktoré okrem tohto úvodu má ešte dva vrcholy:

  • Vo vyznaní Petra, ktorý vedený Duchom Svätým vyznáva v odpovedi na Ježišovu otázku, za koho pokladajú syna človeka: „Ty si Mesiáš.“
  • A napokon vo vyznaní pohanského stotníka pod krížom: „Tento človek bol naozaj Boží syn.“

Ďalej Marek hneď pokračuje vystúpením Ježišovho predchodcu Jána Krstiteľa, ktorého predstavuje ako toho, ktorý naplnil proroctvo proroka Izaiáša. O čo v tomto proroctve išlo?

Izaiášovo proroctvo je rozdelené na tri časti. Prvé sa odohráva pred Babylonským zajatím, druhé je počas neho a tretie sa viaže na čas po jeho skončení. Náš text sa viaže na slová takzvaného druhého Izaiáša. Izraelský ľud je už štyridsať rokov v Babylonskom zajatí. Už nemajú nádej, že by to mohlo byť niekedy inak a zmierujú sa s osudom života vo vyhnanstve. Prispôsobujú sa, nesnívajú… Tu vystupuje prorok, potešuje Boží ľud a dáva mu nádej. Boh sám príde a zachráni vás. A to nečakaným spôsobom. Medzi Babylonom a Izraelom ležala veľká arabská púšť, ktorá bola pre vtedajších ľudí neprekonateľná. Ak by chceli odísť, išli by po existujúcej obchodnej ceste, ktorá tvorí trojuholník a smeruje na severozápad, až potom sa stočí na juh. A prorok sľubuje, že záchranca príde priamo, púšťou. Ľudsky nemožné, zrealizovateľné naozaj len Bohom. Človek mu však má pripraviť cestu…

Tejto úlohy hlasu volajúceho na púšti sa ujíma Ján Krstiteľ. Boh príde, ako záchranca, treba mu pripraviť cestu.

Naša kresťanská viera je úžasne jednoduchá, vo svojej realizácii však nesmierne zložitá. Nie však pre náročnosť morálnych požiadaviek, kladených na človeka, ale v tom, že sa od nás žiada zladiť zdanlivo nezladiteľné. A tu je jeden príklad takejto požiadavky. Boh prichádza ako záchranca. Spásu si nemožno zaslúžiť, nemožno ju kúpiť, treba ju prijať ako nezaslúžený dar z Božej lásky. Avšak od človeka sa očakáva práve príprava tohto príchodu, odstránenie prekážok, „vyplnenie dolín a zníženie kopcov“. Prijať  ako dar, zároveň však pracovať… Zlúčenie nezlučiteľného, paradox…

Podľa Jána prostriedkom tejto prípravy bol krst na odpustenie hriechov vyjadrujúci vnútorné obrátenie. Ľudia za ním prichádzali k Jordánu. Krst mal v sebe hlbokú viacdimenzionálnu symboliku. Niektoré z týchto symbolov sú nám jasné. Voda umýva, treba sa obmyť z vnútornej špinu, ktorou sme si znečistili naše duše. Ponorenie a vynorenie symbolizujú smrť a znovunarodenie. Ale pre Izraelitov to malo ešte jeden geografický význam. Jordán tvoril hranicu medzi krajinou pohanou a zasľúbenou zemou slobody. Spomeňte si, Mojžiš, ktorý ľud vyviedol z Egypta k sľúbenej slobode ich doviedol práve po rieku Jordán. A tak najhlbšia symbolika krstu bola práve táto. Ľud si mal uvedomiť, že nie je slobodný. Mal vyjsť zo zasľúbenej krajiny opäť von a znovu sprevádzaný Jánom Krstiteľom prebrodiac Jordán znovu vojsť do krajiny slobody.

A čo si z tohto posolstva zoberieme my? Aj my by sme si mali uvedomiť vlastnú neslobodu, v ktorej často nevedome žijeme. A zmierili sme sa s tým. Dokonca sme tam často i zdanlivo spokojní. Veľmi aktuálna situácia: Všimnime si vývoj, že čím sa našej krajine darí ekonomicky lepšie, tým máme prázdnejšie kostoly. Odrazu ľudia nepotrebujú Boha, majú iné istoty, inú náplň existencie. Zaujímavé bolo pozorovanie viacerých kňazov, že keď pred niekoľkými rokmi vypukla ekonomická kríza, začalo nám odrazu pribúdať ľudí v kostole. Dnes po kríze je trend opäť opačný…

Človek je súčasťou prírody. Ale okrem prírody má človek ešte aj to, čo nazývame kultúrou, alebo civilizáciou. Myslím tým žitie v spoločenstve, spoločenské štruktúry, delenie úloh, spolupráca… jednoducho civilizácia. A čím je civilizácia vyspelejšia, tým viac sa človek vzďaľuje od prírody, a ak sa to nezvládne, môže samotná (inak dobrá) civilizácia zničiť prírodu, či človeka.

Čosi podobné máme aj vo svete našich vzťahov, ktoré sú pre nás podstatné a určujúce, veď človek je spoločenský tvor. Máme však techniku, ktorá nám môže a má dopomáhať k osobnému rozvoju a budovaniu vzťahov. Keď to však nezvládneme, môže nás technika doviesť k vzájomnému odlúčeniu. Prestávame sa potrebovať a vzájomné kontakty ochabujú. Na zábavu a poučenie máme televíziu, rádio, proti pocitu samoty máme internet so sociálnymi sieťami, kde si nachádzame ilúziu priateľstva… Ak to nezvládneme, skončíme ako osamelí, zdeformovaní ľudia.

A podobne ak nezvládneme civilizáciu s jej prudkým pokrokom, skončíme ako ľudia bez Boha, žijúci v ilúzii, že ho nepotrebujú. A tak treba vyjsť von, naspäť k Jordánu a cestou pokánia opäť vstúpiť do živého vzťahu s Absolútnom, ktorý dá nášmu životu pravý zmysel a náplň.

Ježišových súčasníkov k tomu viedol prorok Ján Krstiteľ.

Aj my potrebujeme prorokov, ľudí mimoriadnych, napojených na Boha. Žijú mimo spoločnosti, aby spoločnosť privádzali späť na správny smer. Ján bol, môžeme tak povedať, čudák. Ale bolo to potrebné. Bol výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo. Myslím, že pre kresťanský život je „normálnosť“ potrebná. Kresťania nemajú mať vlastnú kultúru, vlastný jazyk, nemajú žiť v getách. To je sektárske,možno príjemné, ale cudzie Kristovmu duchu, ktorý sa ako ozajstný Boh sal ozajstným človekom. My máme žiť v kultúre, ktorá nás obklopuje a nechať prenikať evanjeliom.

Aby sme však na našu „normálnosť“ nezabúdali, potrebujeme „nie normálnych“ ľudí, autentických prorokov.

Cirkev napríklad stále veľmi zdôrazňuje hodnotu manželstva a rodiny. Predsa však trvá na celibáte kňazov, ktorí majú byť akýmsi výkričníkom, výnimkou, potvrdzujúcou a utvrdzujúcou pravidlo.

Jeden kolega spomínal, ako navštívil jeden prísny mníšsky kláštor. Jeden starý múdry mních mu povedal: My mnísi sme vlastne pre svet nepotrební, nevyrábame, nerozvíjame spoločnosť ekonomicky. A predsa nás svet potrebuje, lebo mu poukazujeme na Boha a vyššie hodnoty.

Osvietenecký svet to nechápal a Jozef druhý zrušil mníšske kláštory ako nepotrebné. Ponechal len svetských kňazov a pastoračne aktívne rehole, ktoré mali byť šíriteľmi osvety a pokroku. A ukázalo sa, že to nebolo správne.

Proroci sú potrební. A o to silnejší je ich hlas, čím ich je menej.

Čítal som o jednom čínskom zberateľovi starožitností. Získal štyri veľmi vzácne, ojedinelé poštové známky. Tri z nich roztrhal, pričom však hodnotu tej jedinej zmnohonásobil.

Čo si teda z nášho dnešného evanjelia odnesieme? Dávajme si pozor, či žijeme naozaj slobodní v „zasľúbenej krajine“, či nie sme len v púšti, v nejakej ilúzii slobody, ktorú sme si sami vytvorili, v ktorej vlastne nepotrebujeme ani človeka, ani Boha. A keď stretneme proroka, ktorého si z času na čas Pán povolá, buďme zaň vďační a počúvajme jeho hlas volajúci našou púšťou: „Pripravte cestu Pánovi.“

 

nov 112017
 

Svätý Pavol napísal: „Živé a účinné je Božie Slovo…“ a v liste Timotejovi pridáva: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti…“ Je užitočné si uvedomiť, že to isté Božie Slovo môže mať v rozličných situáciách rozdielny účinok. Preto keď radíme budúcim kazateľom, ako sa pripravovať na kázeň, majú sa najskôr započúvať do posolstva zo Svätého Písma, a stanoviť si, čo Boh hovorí mne a chce cezo mňa povedať poslucháčom. Mám sa rozhodnúť, či je to dnes o poučení, alebo viac o napomenutí, alebo o povzbudení, alebo o úteche, či o potešení? A keď si najskôr stanovím cieľ, účinnejšie potom budem vyberať prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa.

Čo je teda hlavným posolstvom tohto evanjelia a k čomu nás chce priviesť?

Vo všeobecnosti v literatúre keď chceme pochopiť význam nejakého textu, potrebujeme poznať jeho literárny žáner… Úplne inak čítame a vnímame vedeckú esej, inak reportáž, inak román, alebo fikciu, alebo anekdotu… Príbeh o desiatich pannách, ktorý zaznieva z Ježišových úst, vyzerá ako jedno z jeho mnohých podobenstiev. Ale nie je podobenstvom, aspoň nie klasickým. Tie bežné podobenstvá sa odohrávajú v prítomnom čase: „Nebeské kráľovstvo je ako…“, alebo: „Nebeské Kráľovstvo sa podobá…“ Dnešný príbeh je iný. Je tam použitý budúci čas. Začína sa to: „Nebeské kráľovstvo sa bude podobať…“ Teda Ježišov príbeh nie je klasickým podobenstvom, je skôr proroctvom, predpoveďou budúcnosti. Tej, ktorá nás všetkých čaká, v ktorej sa raz ocitneme a v ktorej si máme nachádzať svoju pozíciu už teraz. Preto si skúsme stanoviť hlavný účel nášho dnešného uvažovania: Pokúsime sa varovať pred nebezpečenstvom konečného zlyhania, ktoré každému z nás reálne hrozí…

Príbeh hovorí o desiatich pannách, družičkách, ktoré majú ozdobiť svetlom svojich lámp svadobný sprievod, keď si podľa vtedajšej tradície počas svadobnej noci slávnostne ženích po zotmení odvádzal nevestu z jej rodičovského domu k sebe domov. Len so zažatými svetlami mala ich prítomnosť v tomto sprievode zmysel. Bez nich boli nanič.

Bolo ich desať, čo v biblickej reči znamená úplnosť, teda je to príbeh o nás všetkých. Päť z nich bolo múdrych, päť nerozumných. Nie hádam preto, že by Ježiš dopredu tipoval, alebo prezrádzal výsledok zápasu: koľkí asi obstoja pri poslednom súde? – Asi polovica ľudstva, alebo polovica zo všetkých kresťanov. To nie, o takého posolstvo isto nešlo. Polovičný počet úspešných a neúspešných prezrádza, že každý z nás má v sebe rovnaký potenciál na víťazstvo, i na porážku.

Keď ženích meškal a čakanie bolo dlhé, všetkým sa začalo driemať. Tu nebolo rozdielu, rovnako zaspali tie hlúpe, ako aj tie múdre.

Aj tu je realistické posolstvo pre nás. Sme ľudia a to aj v prežívaní našej viery. Pre človeka je typické, že nemôže stále pracovať ako stroj na plný výkon, unaví sa. Platí to aj pre kazateľov, učíme ich, že schopnosť byť koncentrovaný je obmedzená a tak kázeň nesie byť príliš dlhá. A stále treba vnímať, či ľudia vnímajú, či sme zaujali, či ich nestrácame… Existujú aj veľmi jemné znaky nepozornosti, aj také veľké a veľmi viditeľné. A ak vidíme, že pozornosť poslucháčov poľavuje, treba pridať, nasadiť niečo silnejšie, alebo prestať. (Snažím sa aj ja vnímať pozornosť poslucháčov. Raz sa mi stalo, že som bol dobre pripravený, čakal som dobrú odozvu. Aj sa mi zdalo, že som celkom zaujal, len na jedenom mladom mužovi som jasne videl, že ho nezaujíma, čo hovorím. Bral som to ako výzvu. Tak som pridal, dával som zo seba to najzaujímavejšie, možno aj najprovokatívnejšie, čo som vedel. Ale on nič…  Tak som sa otočil naňho a kázal priamo jemu… Ale on stále len chlad a nezáujem. Tak som sa znechutený dopracoval mimoriadne rýchlo k „amen“. Po omši prišla do sakristie jedna slečna, za ruku viedla tohto mladého muža a povedala mi: „Pán farár, prišla som vám predstaviť môjho snúbenca, on je z Holandska…“)

Kazateľ musí realisticky počítať s tým, že schopnosť koncentrácie poslucháčov je časovo obmedzená.

Aj vo vzťahu platí, že prvotná zaľúbenosť nevytrvá navždy. To ale neznamená, že sa láska vytratila. Ona len – ak sa všetko dobre vyvíja – sa posunula kamsi ďalej, dozrela.

A aj v prežívaní viery sa vyvíjame, nedá sa ostať na mieste. Mladí v súčasnej Cirkvi sú často pohoršení z tých „bežných“ veriacich, akí sú chladní, bez zápalu, bez nadšenia… Mladí milujú vieru akčnú, plnú emócií, hluku a pohybu… Len takéto nadšenie im pripadá autentické, evanjeliové. Škoda však, že toto nadšenie často rýchlo vyprchá, alebo ho nahradia ešte silnejšie emotívne zážitky, ktoré ponúka svet, a títo mladí sa od Cirkvi vzďaľujú, a tam, kde sa vysluhujú sviatosti napokon ostávajú tí „triezvi“, ktorých vierou nadšení mladí popohŕdali.

V dnešnom evanjeliu pospali všetci. Nakoniec však obstáli len tí, ktorí mali dostatočné zásoby.

Myslím, že by sme v tom mohli vidieť aj varovanie pred minimalistickou vierou, ktorá je častým pokušením.

Výskumníci robili pokusy, koľko minimálne musí dostať ľudský organizmus v strave kalórií, aby človek prežil. A v koncentračných táboroch dávali ľuďom len toto minimum. Človek tak síce hneď nezahynie, ale je to život hodný človeka?

Aj v duchovnom živote je akési minimum, ktoré ešte zabezpečí, že človek úplne nevychladne, nezahynie. Je to vyjadrené v predpisoch Cirkvi a zvykovej disciplíne: Aspoň raz v roku sa vyspovedať a ísť na prijímanie, predpisy o pôstoch, o podpore cirkevných ustanovizní, o modlitbe… Ale to je len minimum… Aj poctivé zachovávanie tohto je ešte ďaleko od ideálu. A kto sa obmedzí len na toto minimum, je na najlepšej ceste k tomu, že sa raz v nečakanú hodinu prebudí a ocitne sa v situácii nerozumných panien.

Pán Ježiš v tomto evanjeliu nám dáva varovanie pred nezvládnutím rozhodujúcej chvíle, s ktorou každý z nás v bližšej, alebo vzdialenejšej budúcnosti bude konfrontovaný. A s varovaním pred nezvládnutou budúcnosťou dáva aj návod, ako sa tomu vyhnúť. Tu už Pán Ježiš ale nehovorí v budúcom čase, ale v prítomnom: „Preto bdejte, lebo neviete dňa, ani hodiny.“ Jedinou účinnou prípravou na budúcnosť je plné prežívanie prítomnosti.

Pripomínať nám to môže aj nádherná modlitba, plná životnej múdrosti, ktorú sa mi katolíci aj mnohokrát denne modlíme: „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz, i v hodinu smrti našej amen.“ Prosíme Nebeskú Matku, aby bola pri nás v dvoch najdôležitejších momentoch nášho života. Jeden moment je teraz, lebo len túto chvíľu máme k dispozícii, len teraz sa môžeme rozhodovať, lebo minulosť už je za nami a budúcnosť ešte nemáme. A druhý rozhodujúci moment je, keď budeme odchádzať z tohto sveta a bude sa definitívne rozhodovať o našej večnosti.

okt 122017
 

Zažil som, keď sme pripravovali v jednej farnosti oslavu patrocínia a pozvali sme všetkých farníkov po omši prísť do areálu fary na pripravené pohostenie, že som od niektorých dostal odmietnutie so slovami: „Neprídem, ja mám doma čo jesť.“ Určite je nám všetkým jasné, že pri takomto pozvaní určite nejde len o nejaké jedenie… Pozvanie na hostinu je zo strany pozývajúceho prejavom uznania voči pozvaným a je to príležitosť pre tých, ktorých niečo spája, aby boli spolu pri nejakej mimoriadnej životnej príležitosti, aby sa spolu tešili, oslavovali… Ale priznajme si úprimne, všetci sme už asi dostali niekedy pozvanie na nejakú oslavu, na ktorú sa nám z najrozličnejších príčin ísť nechcelo a hľadali sme výhovorky, ako sa tejto akcii vyhnúť. Poznáme to, a určite to poznali aj Ježišovi súčasníci, a tak sme spolu s nimi schopní vžiť sa do situácie protagonistov evanjeliového podobenstva z dnešnej nedele…

O čom je toto podobenstvo, je nám všetkým jasné. Boh pozýva, na dobré pozýva, a človek má odpovedať. A môže to dopadnúť dvojako: buď človek pozvanie prijme a skončí dnu, alebo pozvanie odmietne a skončí vonku, ale aj s konzekvenciami.  „Byť vonku“ a „byť dnu“ – to sú dva úplne odlišné svety. I vo večnosti, kde je to už definitívne – byť dnu predstavuje hostina, alebo byť vonku, čo je plač a škrípanie zubami, večné banovanie nad premárnenou šancou. Ale aj tu na tomto svete už sme dnu, alebo vonku…

Občas sa stretnem s tým, ako sa naši kostolní ľudia sťažujú, ako nás môžu neveriaci tak nemať radi. Ale skúsme byť úprimní. Keby sme my nemali vieru a stretli sa so všetkými tými negatívnymi informáciami o cirkvi a s predsudkami, neboli by sme aj my negatívne naladení? Oni nie sú na nás zlí, oni sú len normálni. Páči sa mi tento obraz: Pohľad na cirkev je ako sa pozerať na kostolné vitráže. Zvonka sú tmavé, fádne, zaprášené, no nič príťažlivé… Treba byť dnu, aby si mohol vnímať celú ich nádheru. Pred pár dňami som sa rozprával s nie tak dávno obrátenou ženou, ktorá predtým pracovala v bankovníctve, venovala sa veľkým peniazom,  robila dôležité rozhodnutia. Opisovala mi, aké bolo predtým kresťanstvo pre ňu nepríťažlivé… Občas aj zašla do kostola, ale ničomu tam nerozumela. Hoci sa tam hovorilo po slovensky, bola to pre ňu cudzia reč.

Ako sa dostať dnu? Stáva sa mi dosť často, že o krst dieťaťa prichádzajú žiadať rodičia, ktorí svoju vieru navonok nepraktizujú, Keď s nimi rozprávam o motivácii, prečo prišli a čo vlastne pre svoje dieťa chcú, obyčajne prichádzame k záveru, že oni chcú pre dieťa čosi jednorazové, jednu ceremóniu, pri ktorej ich dieťa čosi tajomné dostane a vyjadria to aj slovami: „Aby to naše dieťa malo.“ Nevnímajú, že krst je začiatkom toho, čo nazývame „kresťanskou iniciáciou“, procesom, doprevádzaným veľkými sviatosťami – krstom, prvým svätým prijímaním a birmovaním. Výsledkom toho by malo byť, že sa človek bude cítiť v „Božom svete“ a v Cirkvi doma, že aj objektívne bude toho všetkého súčasťou.

Čosi podobné prebieha v civilnej spoločnosti v procese, ktorý sa nazýva socializáciou, alebo začleňovaním sa do spoločnosti. Tiež je to obyčajne sprevádzané akýmisi obradnými rituálmi: Privítanie do života, prvý deň v škole, odovzdanie občianskeho preukazu, 18. rok a dospelosť… A ani v spoločnosti sa táto „socializácia“ vždy nevydarí. Máme rozličných asociálov. Pred tými najhoršími sa spoločnosť musí chrániť a sú vo väzeniach. Potom tu máme bezdomovcov, ktorí nevedia žiť, ako väčšinová spoločnosť. Potom máme akýchsi „príživníkov“, ktorí zo spoločného len čerpajú a nikdy do spoločného neprispeli… Potom tu máme tých „slušných občanov“, ktorí splnia všetko, čo musia, dodržia zákony, zaplatia dane, ale všetko ostatné je ich osobný vec… A nakoniec sú tu uvedomelí občania, ktorí okrem toho povinného sa aj dobrovoľne zapájajú do rozvoja spoločnosti: angažovaním sa v miestnej politike, v miestnej kultúre, v športe, šírením humanitných ideálov – dobra. A vieme, že spoločnosť sa tým rýchlejšie sa rozvíja, čím má viac uvedomelých občanov a tým viac je brzdená, čím je tam viac asociálov.

A so socializáciou v cirkvi, teda kresťanskou iniciáciou to dopadá podobne… Máme rozličné stupne „asociálov“, u ktorých sa to nepodarilo… Potom máme takých, ktorí prídu, len keď niečo potrebujú: pokrstiť, pochovať… Potom máme tých „slušných“, ktorí si splnia všetky „povinnosti“, ale nič viac. A potom máme tých „uvedomelých“, ktorí vedia, že aj na nich záleží a vkladajú svoje talenty do úsilia o spoločné dobro.

Je dôležité byť „dnu“, ale tam treba vojsť. A to znamená prijímať pozvanie v momente, keď toto prichádza.

My, veriaci, by sme mohli byť spokojní, my sme pozvanie prijali, to tí druhí majú problém… Ale…Začleňovanie sa dnu nie je len jednorazovou záležitosťou jediného rozhodnutia. Denne sme pozívaní a denne sa rozhodujeme. Deje sa to v našom vnútri, tam, kde sa stretávame s Bohom, kde sa nám on prihovára… Nazývame to svedomím.

Priznajme si, koľko krát sa nám stane, že vo svojom svedomí pocítime: toto by bolo dobré, v tomto by som mohol pridať, v tomto vzťahu by som sa mohol pokúsiť o nápravu… Ale odložíme to na neskôr. Nie teraz… A to je veľmi nebezpečné… Pozvanie je jednorazové… Naše svedomie sa formuje. Ako? Skôr to vnímame na tom, keď nám svedomie vyčíta niečo zlé… Po prvom raze mám zlý pocit, výčitky svedomia. Ak neposlúchnem, výčitky sa postupne umenšujú. Potom si zvyknem. Nakoniec začnem svoj postoj obhajovať…

No a podobne to prebieha aj v prípadoch, keď ma Boh cez svedomie pozýva k niečomu dobrému… Neposlúchnem raz, niekoľkokrát… a nakoniec svedomie zmĺkne…

Zaujímavý a podnetný je záver evanjeliového príbehu, kde je muž bez svadobných šiat vyhodený von. Potvrdenie, že naozaj nestačí len „byť dnu“.

Tradične sa toto miesto vysvetľuje ako nutnosť mať posväcujúcu milosť a nebyť v smrteľnom hriechu v momente, keď predstúpime pred večného sudcu. A je to naozaj tak… Ale práve kvôli tomu by sme sa mali snažiť robiť si aj priebežne inventúru, ako na tom sme, a to inventúru hĺbkovú. Chcel by som vám teraz ponúknuť jeden alternatívny návod, ako na to…

Pravdepodobne poznáte zaujímavú komédiu s Melom Gibsonom: Čo ženy chcú. Jeden muž, veľký sveták, ktorý je dosť bezcitný k ženám, je raz trafený bleskom a od toho momentu mohol počuť, čo si ženy myslia vo svojom vnútri. Veci banálne, ale i hlboké problémy, spôsobujúce depresiu.

Zaujímavá predstava, môcť tak čítať myšlienky iných, čo sa odohráva v ich vnútri, čo poviete? Takúto schopnosť mať nikdy nebudeme, ale stále máme možnosť venovať sa čomusi zaujímavému a určite užitočnému. V nás samých totiž nepretržite prúdi neustály tok myšlienok… Skúsme sa im venovať a analyzovať ich. Čo je v našom vnútri, kam môže vidieť len Boh, a ak chceme, tak aj my? Koľko z našich myšlienok je hriešnych? A koľko z nich je len o nás? Čo budem robiť, na čo mám chuť, čo si oblečiem… Ako často je náš vnútorný monológ nahradený dialógom: rozhovorom s Bohom, o ktorom verím, že je stále a všadeprítomný? A keď rozmýšľam o druhých, o ich chybách, o krivdách, ktoré sa mi stali… Rozmýšľam evanjeliovo, motivovaný láskou k tomu chudákovi, ktorý robí zlo? Alebo len ľutujem seba a neustále obviňujem? A tak ďalej, a tak ďalej…

Po dôkladnej analýze toho, čo sa vo mne deje, budem môcť posúdiť, či som v tom Božom svete naozaj doma, či tam nie som len navonok, či som zaodetý do svadobného rúcha…

 

sep 142017
 

Keď som bol ešte mladý kaplán, bol som v Rakúsku. Jeden mladý muž ma mal odviesť autom na jednu akciu. Sadali sme spolu do auta a hoci náš cieľ bol len o niekoľko ulíc ďalej, on hneď, ako nastúpil, zapol si bezpečnostný pás. Urobil som to isté a aby som prelomil mlčanie, spýtal som sa ho: „Á, takže aj u vás policajti kontrolujú zapnuté pásy, ako u nás? Bojíš sa pokuty, čo?“ Veľmi nechápavo sa ma opýtal, ako to myslím… Vysvetlil som mu, že keď si tak poctivo zapína bezpečnostné pásy, hoci sa vezieme len kúsok, robí to zrejme kvôli policajtom, aby nezaplatil pokutu. Jeho odpoveď ma dosť zarazila: „Ale veď ja si nezapínam pásy kvôli policajtom, ale pre moju vlastnú bezpečnosť.“

Uvedomil som si, ako sme rozlične nastavení, akú máme odlišnú mentalitu. My (alebo aspoň teda ja) robíme, alebo nerobíme niečo v prvom rade, aby sme neboli potrestaní, a nie preto, lebo je to správne. Áno, pomáha to isto aj k bezpečnosti, ale keby nado mnou nevisela hrozba trestu, asi by som to nerobil. A takto to robíme v mnohých oblastiach života.

Táto príhoda mi prišla na myseľ, keď som čítal evanjelium nasledujúcej nedele. Tam nájdeme niečo podobné…

Peter sa pýta Ježiša, koľko krát má odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti nemu previní. Použil dosť vysoké číslo. Zrejme trochu preháňal, asi v nádeji, že bude pochválený za citlivosť v tejto otázke. V jeho otázke sa však odzrkadľuje jeho mentalita, taká bežná v kultúre, v ktorej žil. Rabínska tradícia, propagovaná v náboženskej praxi farizejom a zákonníkov, mala rada jasné pravidlá a predpisy. Toto a toto musíš, toto a toto nesmieš, a najlepšie bolo, keď to aj bolo vyjadrené číselne: Toľko krát sa treba pomodliť… A keď všetko toto dodržíš, môžeš byť spokojný, pred Bohom si v poriadku…Žiaľ, túto starozákonnú mentalitu si udržujeme často aj my.  V prijímaní sviatostí, alebo napríklad v modlitbe. Uspokojíme sa s tým, že sa pomodlíme ráno a večer… Povinnosť sme si splnili… Ale medzí tým si koľkokrát na Boha ani nespomenieme. Teoreticky veríme, že on je všadeprítomný… Ale okrem času vyhradeného pre povinnú modlitbu si naňho nespomenieme, nevnímame jeho prítomnosť, nežijeme v neustálom dialógu s ním, žijeme, akoby ho nebolo… Ale povinnosť sme si splnili…

Revolucionár Ježiš však prináša úplne iný postoj, chce zmenu mentality. Nestačí počítať a po siedmom odpustení to už môžeš nechať tak… Odpustenie je dobré, potrebné a tak má byť neustále našim, postojom, ako je to vyjadrené v číslovke 77.

A tu sa dotýkame čohosi kľúčového z evanjeliového posolstva, leby snáď k žiadnej téme sa Ježiš nevracal tak často, ako k odpusteniu. A asi v žiadnej inej otázke on – tolerantný a trpezlivý, nebol taký nekompromisný: „Ak chcete, aby Boh odpustil vám, aj vy musíte zo srdca odpúšťať svojim vinníkom.“

Pokiaľ sa nám nič zlé nestane, v odpúšťaní nevidíme problém. Ale keď sa v živote stretneme s ozajstným zlo, až vtedy pochopíme, že Ježiš nežiadal žiadnu maličkosť. Naopak, v odpúšťaní žiadal veľmi ťažkú vec, niekedy sa nám zdá, že až nemožnú…

Skúsme si teraz zadefinovať, čo je odpustenie a v čom spočíva. Neviem, či ste sa už niekedy na to pozreli takýmto spôsobom, ale odpustenie je vlastne skutok lásky. Je to jedna z najnáročnejších, ale i najväčších foriem lásky. A s odpustením máme niekedy problém preto, že máme problém s láskou. My sme si ju totiž zredukovali len na úroveň emócií, citov. Niekoho mám rád, niekoho nemám. Lebo niekto mi je sympatický, niekto nie je. A s tým veľa nenarobím, je to jednoducho tak. Lenže okrem citov má človek aj rozum a vôľu. A keď niekoho nevládzem mať rád na úrovni emócií, o to viac sa môžem a mám snažiť milovať ho rozumom a vôľou.

A tak je to i pri odpúšťaní. Ak sú emócie ešte príliš zranené, predsa už môžem nastúpiť cestu odpustenia, zapojením svojho rozumu a vôle.

Ako? Zoberme si vôľu… Treba úprimne chcieť. Chcieť, a robiť, čo vládzem. Ak sa ja za toho človeka dokážem úprimne pomodliť, aspoä aby mu Pán Boh osvietil rozum, aby ho obrátil, aby už neubližoval, veď ja mu vlastne od Boha želám dobro. A to je už obrovský krok na ceste k úplnému odpusteniu…

A ako si pomôcť v tomto procese rozumom, to nám ukazuje dnešný evanjeliový príbeh. Určite nám v odpúšťaní pomôže, že aj my sme odkázaní na odpustenie. Veľmi ho potrebujeme. A to, čo nám Boh z čistej lásky (nie preto, že by sme splatili dlh, na to nemáme) odpustil, je oveľa viac, ako previnenia, ktorých sa na nás dopustili ľudia. Kto prijíma odpustenie, bude vládať aj odpúšťať.

Keď som bol ešte študent, bolo to v 90. rokoch, po otvorení hraníc na západ, chceli sme cestovať, spoznávať svet. S kamarátmi sme sa vybrali do Švajčiarska, do vytúžených Álp. Mali sme veľa zvedavosti, elánu, ale málo peňazí. Ale aj tak sme šli. Mali sme adresu jednej Slovenky, čo tam žila už roky a s ktorou sme sa spoznali pri jednej akcii tu na Slovensku. Ujala sa nás, ubytovala nás, starala sa o nás. Keď sme jej potom chceli zaplatiť, odmietla: „Ja vaše peniaze nechcem, nechajte si ich, aj tak nemáte dosť. Keď som ja pred rokmi prišla sem do Švajčiarska s dvoma malými deťmi, mala som to veľmi ťažké. Ale prežili sme to, lebo sa našli dobrí ľudia, ktorí nám nezištne pomohli. Ja som sa im nemala ako odmeniť. Teraz sa mám dobre a pomáham ja vám. A raz si na to spomeňte a pomáhajte aj vy, nech sa dobro síri.“

Silné svedectvo. A plné múdrosti. A hodí sa aj k našej dnešnej téme. Prijímajme odpustenie. A potom odpúšťajme. Nech sa láska šíri. Zapájajme do toho rozum, aj našu vôľu a napokon sa pripoja aj emócie, aby to bolo úplné.

Odpustenie je jeden z najťažších, ale zároveň najväčších prejavov lásky.