Miroslav Klimant

jún 292018
 

Pred niekoľkými rokmi som potreboval ísť zariadiť čosi na katastrálny úrad. Vo veciach som sa nevyznal, a tak som mal napísané, čo to vlastne mám žiadať. Ujala sa ma veľmi milá a ochotná pani. Začala mi veľmi rezko vysvetľovať, o čo v danej situácii ide. Po chvíli som ju prerušil a poprosil som ju: „Prepáčte, ja vám vôbec nerozumiem. Prosím, teraz ešte raz, pomalšie a hlavne – po slovensky.“ Odpovedala mi: „Ale to je po slovensky. Slovenskejšie sa už nedá.“ Používala množstvo slov, z ktorých mnohé aj zneli po slovensky, ale s ničím sa  mi nespájali: Pozemnohnižká vložka, zavkladovať, katasrálne územie, parcelné číslo, „elvéčko“, intravilán, roeb… Je to normálne, každá odbornosť, aj každá sociálna skupina má svoj vlastný jazyk, svoj „slang“, ktorému ľudia zvonka nerozumejú, alebo rozumejú len čiastočne.

Aj keď si to možno neuvedomujeme, alebo nechceme priznať, na podobný problém narážame aj pri čítaní a počúvaní Božieho Slova. Vnímame slová, ale rozumieme len čiastočne, niekedy vôbec.  A je to škoda, pretože Božie Slovo má byť pre nás duchovným pokrmom, no a viete, ako je to s potravou: my sme živí nie z toho, čo zjeme, ale z toho, čo sa nám podarí aj stráviť. Len strávené veci sa v nás stanú energiou a stavebným materiálom.

To, že slabo rozumieme, je spôsobené aj časovou a kultúrnou vzdialenosťou. Kedysi ľudia inak rozmýšľali, rozprávali, mali iný svet, ktorému my dnes ťaž1ko rozumieme. A tiež nie sme dosť otvorení pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý je pre chápanie Slova nevyhnutný. A aj sami sme málo motivovaní, máme málo záujmu, a možno sme s tým Slovom ešte veľa nezažili.

Na toto som myslel, keď som čítal text známeho evanjelia, ktoré sa bude čítať na budúcu nedeľu a keď som si spomenul, že kedysi to bol pre mňa len príbeh, a dnes po všetkom, čo som sa naučil, tam nachádzam pre seba oveľa viac. No a uznávam, že je toho ešte oveľa viac, čo je v tom Slove obsiahnuté a dúfam, že sa mi bude stále viac otvárať.

Mk 5, 21-43

Počuli sme akoby dva príbehy o dvoch zázrakoch, ktoré Ježiš urobil. V skutočnosti je to jedno rozprávanie, akýsi príbeh v príbehu, akoby intarzia, ktorá podľa odborníkov na exegézu, teda na vykladanie významu Svätého Písma nie je ojedinelé, má svoje špecifické pravidlá a aj svoj význam. Obyčajne tieto dva príbehy spolu súvisia a len spolu chápeme ich význam.

Skúsme sa teraz pozrieť, čo spoločné v nich nájdeme. Je to téma smrti a viery.

V oboch príbehoch sa vyskytuje aj číslo dvanásť. Žena trpela na svoju chorobu 12 rokov, mŕtve dievča malo 12 rokov. Číslovka dvanásť má v sebe obrovskú symboliku. Znamená plnosť časovú – rok má dvanásť mesiacov a po nich sa zas všetko začne znovu, ale aj úplnosť osobnú – dejiny vyvolenia v Starom Zákone boli vybudované na dvanástich kmeňoch Izraela, v Novom Zákone to je dvanásť apoštolov. Teda znamená to, že tieto príbehy sú aktuálne a týkajú sa všetkých ľudí všetkých čias.

Žena, chorá na krvotok… Krv v Starom Zákone symbolizovala život. A tak aj tento príbeh, rovnako ako druhý príbeh Jairovej dcéry, je o smrti,  o umieraní – a síce o postupnom. Každý, kto sa narodil, speje k smrti. A kto nežije život naplnený, tomu čas uniká nezadržateľne pomedzi prsty a postupne umiera. A aj sme si toho vedomí a frustruje nás to. A ako žena všetok svoj majetok minula na lekárov a nepomohlo, len sa jej priťažilo, aj my investujeme svoj čas a energiu do naplnenia nášho života, do hľadania zmyslu… A robíme to nakopovaním a nakupovaním zážitkov, bohatstva, kariéry, sebarealizácie, ale aj ušľachtilejšími vecami, ako je budovanie vzťahov… Ale v tichu nášho srdca cítime, ak máme odvahu byť k sebe úprimní (a cítime to, aj keď nie sme úprimní, a potom to potrebujeme prehlušiť novými zážitkami), že to nie je celkom ono. Život nám uniká pomedzi prsty. Krvácajúca žena postupne umierala. A bola nečistá: v Starom Zákone to bolo tak, bola vylúčená z kultu, spoločensky izolovaná, ani najbližší nemali dovolené sa jej dotýkať. Obraz človeka, ktorý naozaj nežije a vedie ho to k izolácii – od Boha, ale aj od ozajstnej lásky, prežívanej s blížnymi.

Šťastný je ten, kto dozreje k záveru, ako žena v evanjeliu, že jediným, kto dokáže toto postupné umieranie – nežitie vyriešiť, je Ježiš, jeho dotyk. Inšie nepomôže a všetky pokusy sú plytvanie. A to je výzva nielen pre neveriacich, ale aj pre nás, ktorí sme si Ježiša vpustili len do časti nášho srdca, ktorí sa snažíme nachádzať šťastie tam, kde sme si ho vymysleli my a neveríme, že on pre nás vymyslel čosi lepšie.

Dva spôsoby záchrany od smrti nachádzame v tomto evanjeliu. Dotknúť sa Ježiša, alebo byť ním dotknutý. V oboch prípadoch sa to deje cez vieru. Žena, ktorá prišla k viere, že len cez dotyk bude zachránená, pristupuje k nemu zozadu, s pokorou. (Keď my pred dotykom Pána, pred sv. prijímaním hovoríme: „Panie, nie som hoden…“ aj tomu naozaj veríme?). Toľkí sa vtedy dotkli Ježiša, a len jedna správnym spôsobom…

Ježiš vzkriesil dotykom tú, ktorá sa už dotýkať nemohla. Pre vieru a lásku jej otca. Neboj sa, len ver! Opakom strachu nie je tu odvaha, ale viera… A tá umožňuje aj nemožné.

Zatúžme dotýkať sa správnym spôsobom Ježiša, ktorý nám jediný môže dať život. A nechajme ho, ahy sa on uzdravujúco dotýkal nás…

jún 012018
 

Človek je medzi ostatnými tvormi tejto planéty výnimočný aj tým, že okrem všedných dní potrebuje aj dni sviatočné. Pre zvieratká sú dni viac menej rovnaké – hľadaním potravy, bojom o prežitie a rozmnoženie  zachovanie rodu. Človek však potrebuje aj niečo viac. Boh nás pozná a rešpektuje a dostali sme to dokonca aj vo forme príkazu o svätení sviatočného dňa. Dnešné evanjelium nás konfrontuje s otázkou slávenia dňa sviatku v živote kresťana.

Pre lepšie pochopenie situácie z práve počutého evanjelia skúsme sa najskôr pozrieť na iný príbeh, ktorý nám je veľmi známy. Jeden z farizejov, učiteľ zákona, sa raz opýtal Ježiša, aby ho pokúšal: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ V čom spočívala zákernosť tejto otázky? Podľa talianskeho biblistu Fernarda Armelliniho sa táto otázka podobá otázke policajta, ktorý vás zastaví po tom, čo vám nameral prekročenie rýchlosti a pýta sa vás: „Dobrý deň, pán vodič, viete, akou rýchlosťou je dovolené ísť po tejto ceste?“ Nepýta sa to preto, že by to sám nevedel. Ale keď odpoviete vy, hneď vám položí ďalšiu otázku: „Keď to teda viete, prečo ste išli rýchlejšie?“ Keď sa znalec zákona, vyslaný ostatnými farizejmi pýta Ježiša, ktoré prikázanie je najväčšie, zrejme čakal, že Ježiš odpovie: Najdôležitejší je príkaz o sabate, o dodržiavaní soboty. Veď dôležitosť tohto príkazu potvrdzuje celá starozákonná tradícia. Podľa rabínov to bolo tak dôležité prikázanie, že sa mu podľa knihy Genesis podriadil dokonca aj sám Pán Boh, keď v siedmy deň stvorenia nepracoval a odpočíval… Po Ježišovej odpovedi by zrejme hneď nasledovala námietka: „Keď je to najdôležitejšie prikázanie, prečo ho teda nedodržiavaš?“ Ale Ježiš múdro odpovedal, že je niečo ešte dôležitejšie, ako je sabat, niečo, čo dokáže sabat urobiť ozajstným sabatom, teda láska.

A ešte jednu príhodu z evanjelia chcem spomenúť, ktorá nám osvetlí dnešný príbeh. Spomínate si, čo povedal Ježiš na otázku  o možnosti prepustenia manželky, teda rozvodu? Namietali mu, že dokonca aj Mojžiš to dovolil. Ale Ježiš zareagoval: …Pre tvrdosť vášho srdca vám to dovolil… a… Na počiatku to tak nebolo! To, ako to Boh myslel s nami vo svojej láske pôvodne, kým sme to nedokrútili našou neverou, to je pre nás ideál, o ktorý sa treba snažiť. Hoci sa snáď máme naozaj radi – každý sám seba, ale pri všetkej tej sebaláske nie sme schopní pre nás vymyslieť nič lepšie, ako vymyslel Boh.

Ježiš, ktorý sám o sebe hovorí, že neprišiel zrušiť zákon, ale ho naplniť… On nebol nejakým lacným rebelom.

A vedie nás k tomu, aby sme chápali nielen literu zákona, ale aj ducha.

Sväté Písmo Starého zákona, keď kládlo na srdce izraelitom povinnosť zachovávať sobotu, odvolávalo sa na dve zdôvodnenia. Pôvodné, staršie sa vracalo k správe o stvorení  sveta, ako Boh do šesť dní všetko dokončil a na siedmy odpočíval. My sa máme k nemu pridať. Neskoršia tradícia sa odvoláva na zázračné vyslobodenia z Egypta a zdôrazňuje viac sociálny aspekt sabatu: veriaci má nepracovať a dopriať to aj svojim podriadeným a otrokom.

Kresťania pôvodne svätili aj posledný deň v týždni – sobotu, aj prvý deň – nedeľu. Neskôr sa dňom Pána pre veriacich stala výlučne nedeľa, nakoľko spája aj aspekt vyslobodenia – Ježišovo víťazstvo nad smrťou, aj aspekt nového začiatku, nového stvorenia, ktoré má byť zavŕšené večným sabatom.

Pozrime sa na to bližšie. Na počiatku sveta po dokončení stvorenia vládla všade harmónia, poriadok, láska… A v siedmy deň sa Boh spolu s tvorstvom venoval obdivu dokonalosti stvorenia a radosti z harmónie…  Vo svete, ktorý sme zdedili a ktorý sme i sami dokomplikovali, táto harmónia vôbec nie je samozrejmosťou. Ničíme prírodu, kazíme si vzťahy a ubližujeme aj sami sebe. A Boh sa nám tak stáva vzdialeným, necítime ho, nevnímame, často ani nehľadáme, dokážeme žiť, ako keby ho nebolo. Vytvárame si ilúziu, že Boha nepotrebujeme – šťastie si zariadime našou šikovnosťou, a aj si ho poistíme… Preto jeden deň v týždni, venovaný Bohu, potrebujeme my sami, nepotrebuje ho on. My sa máme naučiť Boha spoznávať, stretávať a dávať mu náležitý priestor v našom živote. V starostiach a radostiach každodennosti sa nám to celkom nedarí. Nedeľa je tu na to, aby sme sa približovali k Bohom zamýšľanej harmónii.

Nielen Boha strácame, ale ľahko strácame aj človeka. Podporovaní modernou technikou a štýlom života odrazu človek človeka akoby nepotreboval. Ale je to tragický omyl. Len vo vzťahoch sa človek poľudšťuje a len cez lásku k človekovi sa blížime k Bohu. Preto naša nedeľa má mať aj tento sociálny rozmer: naprávať a kultivovať medziľudské vzťahy… napr. byť s rodinou, stretnúť v kostole tých, s ktorými nás spája spoločná viera, navštíviť chorých, opustených, priateľov…

Nedávno som spoznal ženu, veľmi úspešnú podnikateľku, ktorá pravidelne prichádza do jedného sociálneho zariadenia pre bezdomovcov, kde strávi niekoľko dní a pomáha s tým, čo treba. Je to vzácna služba, lebo keď ona príde zvonka, tak vníma aj veci, ktoré síce nie sú celkom v poriadku, ale všetci si na ne už zvykli. Skrášľuje, vylepšuje… Všimol som si, že ona na to zariadenie a jeho obyvateľov myslí aj vtedy, keď je už doma… rozmýšľa a svoje myšlienky premieňa na užitočné nápady a návrhy… Môžem povedať, že to robí s autentickou láskou. Lebo podľa mňa láska bez fantázie nie je celkom láskou. Milujúci sa neobmedzí len na :toto musím a toto už nesmiem…, ale celkom spontánne premýšľa o milovanom a aktívne sa zaujíma, čo mu vadí a tiež čo ho teší, čo má rád, čo ešte pre neho môže urobiť…

V evanjeliu sme stretli Ježiša takého, na akého nie sme zvyknutí. Doslova sa píše o jeho hneve a smútku. Ak ho naozaj chceme milovať, mali by sme sa zaujímať, čo to je, na čo je tak neobyčajne citlivý, aby sme sa tomu mohli vyhýbať.

To, čo mu naozaj vadí, je tvrdosť srdca. Vyčíta to ľuďom tak veľmi nábožným, ktorí však boli Bohu vnútorne vzdialení. Pre nich bolo prioritou splniť prikázanie, nie prinášanie lásky, poriadku a harmónie do sveta.

Nedeľa je pre kresťana nie len prikázaným dňom, ale aj obrovským Božím darom a šancou.

máj 042018
 

Veľký ruský spisovateľ Fjodor Michajlovič Dostojevskij je autorom slávneho výroku: Krása zachráni svet. A dnes sa môžeme naozaj tešiť na veľkú krásu. Evanjelista Ján, ktorý je znázornený symbolom orla dnes vystúpa do obrovských výšok a prednesie nám akúsi ľúbostnú poéziu Ježišovho srdca, v ktorej nám vyjadrí v krásnych slovách a obrazoch svoju veľkú lásku. Je to pokračovanie evanjelia z minulej nedele, teda Ježišovej rozlúčkovej reči z večeradla.

Krásne, čo povieš…? Úžasné vyznanie lásky. Ako Boh Otec miluje svojho syna, tak sme milovaní aj my. A len ak v to naozaj, ale naozaj uveríme, môžeme nadobudnúť vieru (lebo ozajstná viera nie je len nejaké rozhodnutie sa, či Boh existuje, alebo nie… ja veľký človek som sa rozhodol, tak dobre, Bože, si.)  A len ak v tú Božiu lásku naozaj uveríme, môžeme nadobudnúť ozajstnú mentalitu kresťana. A ako často s tým máme problém, že nemáme tú správnu mentalitu. Známy taliansky biblista Giovanni Vannucci povedal, že naším častým problémom je, že sme ponorení v oceáne lásky, ale si to neuvedomujeme. Nám svet pripadá ako dom nenávisti a naša skúsenosť nám to často potvrdzuje. Ale tá láska tu je. A je veľmi reálna. Je to ako dom, miesto. Podobne, ako dieťa v lone matky si jej prítomnosť neuvedomuje, ale má milióny dôkazov o nej, veď v nej a z nej žije. Lásku treba prijať a ostať v nej. Na základe plnenie prikázaní, ktorých je veľa a vlastne len jedno: Miluj!

A krásne pokračuje Ježiš: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“ Radosť máme radi všetci, ale zase… je tu problém s našou niekedy pokrivenou mentalitou.

Zvlášť u nás, u katolíkov, sa kladie dôraz na rozum. Viera nesmie ísť proti rozumu. Pamätám si, ako nám v seminári profesor filozofie zdôrazňoval že ak veríš niečo, čo odporuje rozumu, ťažko hrešíš. Viera presahuje rozum, ten sa pred tajomstvom zastaví, ale nesmie ísť proti. A tak sme si vytvorili teológiu, podporovanú filozofiou. Pamätám si, ako som raz rozprával s teologičkou, čo nie je z našej Cirkvi a kládol som jej strašne veľa otázok, ako toto vysvetľujete, ako toto chápete… po istom čase ma zastavila: To len vy katolíci máte na všetko systémy, lebo ste historickými dedičmi rímskeho práva. My to nepotrebujeme. My máme vieru.“ Veľmi som to neprijal, lebo ja naozaj som presvedčený o nutnosti viery, podporenej rozumom. Veď sme predsa ľudia a aj náš rozum je Božím darom.

Ešte aj  vôľa je pre našu vieru dôležitá, zdôrazňujeme ju. Veď nemôžem veriť niečo a robiť iné – rozdelená osobnosť. Tak si vôľu trénujeme.

Ale o dosť menej zdôrazňujeme emócie, akoby tie už neboli tak dôležité. Ale sú. A tu nám Ježiš ponúka radosť, a to úplnú. Krásne.

A pokračuje: „Aby ste sa navzájom milovali, ako som ja miloval vás.“ Aj by sme, ale keď tí ostatní v tom kostole sú takí nemožní. Trochu mi to pripomína vtip Félixa Holzmanna: Keby nebolo mojej manželky, tak je moje manželstvo úplne ideálne.

Milovať je základné povolanie.

„Už vás nenazývam sluhami, nazval som vás priateľmi“, pokračoval Pán Ježiš ďalej.  Zas problém mentality…  Akoby nám tá sluhovská vyhovovala viacej. Koľkokrát sa my kňazi stretneme s otázkou: A toto je hriech? A je to už ťažký hriech? Tak sa milovaný a milujúci nespráva. Naša mentalita… Predstavte si, že voda, naša pitná voda, by bola zadarmo, alebo extrémne lacná. Ale bolo by nám povedané, aká je vzácna. Šetrili by sme v našich domoch tak, ako šetríme kvôli peniazom teraz? Prečo nevieme – nechceme robiť veci len preto, že sú správne, a nie z donútenia.

Pamätám si, ako spolužiak ešte na strednej škole robil niečo, čo mi dosť vadilo. Pripomenul som mu zásadu: Nerob inému, čo nechceš, aby iný robil tebe. Zaskočil ma odpoveďou: Ale mne by to nevadilo. Kľudne to môžeš robiť. Nezmohol som sa na reakciu.

Vlastne mal pravdu. Tá zásada o nerobení je dosť nedokonalá, postačí len na akúsi obmedzenú spravodlivosť.

Ale my máme čosi lepšie, dokonalejšie, čo nám ponúka Ježiš v Matúšovom evanjeliu. Je to takzvané zlaté pravidlo: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“

Aktívne hľadať, čo poteší nášho Boha a čo poteší ľudí okolo nás. To je cesta lásky. Tak sa môže stať svet krajším miestom na život a a budeme môcť tiež vnímať ten oceán lásky, v ktorom sme ponorení.

Budeme prinášať ovocie, ktoré zostane, ako povedal Ježiš.

apr 052018
 

V niektorých nemecky hovoriacich krajinách, ale všimol som si, že nie len tam, majú takú zvláštnu obyčaj. Keď sa ľudia stretnú, pozdravia sa nasledovne.. Prvý sa opýta: „Ako sa máš?“ Druhý mu odpovie otázkou: „Ako sa máš?“ A bez odpovede potom pokračujú v rozhovore… Ale aj u nás máme také situácie, že sa pozdravujeme divne, frázami bez zmyslu a obsahu. Všimol som si, ako často ľudia u nás, keď stretnú človeka, ktorému niekto umrel, povedia: „Prajem ti úprimnú sústrasť.“ Aký nezmysel… Čo je to sústrasť? Predsa spolucítenie, spolusmútenie. A ja ti ho prajem? Od koho? Správne to má znieť: „Vyjadrujem ti MOJU úprimnú sústrasť.“

Bežne sa medzi sebou zdravíme: Dobrý deň! Krásny pozdrav. A ešte aký je krásny, keď človek, ktorý ho vyslovuje, to aj tak myslí, keď v tom momente naozaj praje tomu druhému, aby jeho deň bol dobrý. No a úplne najkrajšie je, keď zdraviaci sa je takou osobou, že nielen jeho slová, ale už sama jeho prítomnosť robí deň druhých lepším…

Venoval som sa úvahám o pozdrave, lebo ma oslovil spôsob, akým Ježiš pozdravil svojich, keď po prvý krát zavítal medzi nich po svojom zmŕtvychvstaní.

Ježiš svojich pozdravuje: „Pokoj vám.“ A v ten istý prvý večer až dvakrát. Povedali by sme si: Nič zvláštne, bežný pozdrav, aký sa vtedy bežne používal. A Židia sa dodnes zdravia rovnako: Šalom. Ale už som spomenul, že to môže byť obrovský rozdiel povedať „Dobrý deň“ a povedať „Dobrý deň“. Keď sa Pán Ježiš pozdravil spôsobom, že svojim zaželal pokoj, tak im ho aj úprimne prial a aj priniesol.

Šalom, pokoj vám. Čo im to vlastne prial? Slovo „šalom“ má v pôvodnom jazyku dosť širší význam, ako náš preklad „pokoj“. Áno, znamená to pokoj, mier, ale aj prosperitu, harmóniu, dobro vo všeobecnosti. My sa zameriavame viac na pokoj, čo nie je zlé, ale tiež treba rozumieť, čo pod tým rozumieme. Určite tento pokoj, ktorý nám Ježiš prial a zanechal, neznamená nejakú nudnú nečinnosť, mŕtvolnú absenciu pohybu, akési entropické rozplynutie sa. Naopak. Ježišov pokoj je plný života, je tým pravým životom. Životom v harmónii s Bohom, prírodou, ostatnými ľuďmi a určite aj, čo nie je samozrejmé, so sebou samým.

Pokoj v súvislosti s Ježišom je čímsi dôležitým. Už starozákonné proroctvá ho predpovedali ako „knieža pokoja“. Keď prichádzal na svet, anjeli spievali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Sám hovorieval o pokoji. A teraz, po svojom víťazstve tento pokoj prináša ako svoj vzácny veľkonočný dar.

Človek, ako mu pribúda vek, mal by aj múdrieť, a mnohým (alebo aspoň niektorým) sa to darí. A s pribúdajúcou múdrosťou sa menia aj hodnoty, ktoré vyznávajú – tie sa potom premietajú do ich túžob a modlitieb. Veľmi často dieťaťu alebo tínedžerovi sa zdá, že to úplne naj, po čom túži sa za čo by čokoľvek dal, je nejaká elektronika, neskôr motorka… Potom neskôr je to vzťah, rodina, práca, kariéra, peniaze… Zdravie…

My kňazi máme to vzácne šťastie, že nám ľudia dožičia pri spovediach a pri dôverných rozhovoroch nahliadnuť niekedy až veľmi hlboko do ich vnútra. Tam možno zažiť ľudskú biedu, ale aj neuveriteľnú krásu. Bolo nádherné pozorovať, ako u niektorých ľudí, ktorí prišli do veku a nadobudli ozajstnú múdrosť, ako na vrchole ich hodnotového rebríčka bol naozaj umiestnený pokoj. A čím som starí, tým viac to obdivujem…

Raz som mal v bývalej farnosti pochovávať jednu starú ženu, ktorú som poznal ako krásneho človeka, tichá, skromná, hlboká, dobručká, Božia. Vždy sa snažím, aby bol pohreb dôstojný, ale v takýchto prípadoch mi veľmi záleží, aby to bolo čosi mimoriadne, oslava života. Veľmi starostlivo som sa na kázeň pripravil a myslím, že bola celkom fajn… A predsa toľkými vyberanými slovami, ktoré som použil, sa mi nepodarilo vyjadriť niečo tak krásne, ako o zosnulej jednoducho povedal jej príbuzný pri prípitku na kare: „Za celé tie roky, čo som ju poznal, som nezbadal, že by mala jediného nepriateľa vo svojom živote, možno len tú burinu vo svojej záhradke, s ktorou vytrvalo bojovala.“ Mne sa to zdá krásne svedectvo vydareného života.

Po pokoji treba túžiť a snažiť sa oň. Aj Cirkev nás k tomu vedie, každú nedeľu, niektorých aj denne. Ako? Modlitbou. Hlavne spoločná modlitba (teda nie tá spontánna, vlastnými slovami…) má byť prostriedkom k múdreniu. Keď Pán Ježiš naučil apoštolov modlitbu Otče náš, nebolo to preto, aby mali akúsi báseň, ktorú majú recitoval, ale aby ich učil, po čom majú túžiť…

Všimli ste si, ako často sa pri každej svätej omši modlíme spolu o dar pokoja? A čím viac svätá omša graduje, tým je toho viac. Až tesne pred svätým prijímaním si dávame všetci znak pokoja. A od Baránka v eucharistii, ktorý sníma hriechy sveta, si vyprosujeme: „Daruj nám pokoj.“

Modlíme sa naozaj? Múdrieme?

Kde ešte niet pokoja, musí mu predchádzať zmierenie. Aj s Bohom, aj s blížnymi. A tento dar, vedúci k pokoju, Zmŕtvychvstalý svojej Cirkvi prináša ako dar: Schopnosť odpúšťať a sprostredkovávať odpustenie Božie. A to v sile Ducha Svätého. Ako noví ľudia. Preto Ježiš použil symbolické gesto nového stvorenia: Dýchol na nich. Ako noví ľudia. V sile ducha.

Zaujímavé je opakované stretnutie Ježiša so svojimi nasledujúcu nedeľu, teda o osem dní.

Tomáš je pre troch ostatných evanjelistov len jedným z dvanástich. Pre Jána je výnimočný a až tri krát ho spomína menovite. Raz pred návštevou u mŕtveho Lazára, kedy odhodlane vyzýva ostatných apoštolov: „Poďme teda aj my a umrime spolu s ním!“

Inokedy pri poslednej večeri, keď sa Ježiša pýta na cestu, o ktorej hovoril. A tretí krát po zmŕtvychvstaní.

Tomáš, po aramejsky znamená dvojička. Evanjelista uvádza aj grécky preklad Didimus, čo je vlastne to isté. Jeho dvojča však, akýsi pár k nemu nenachádzame. Podľa starej tradície čítania evanjelia sa my sami máme cítiť byť týmto dvojčaťom a napodobňovať Tomášovu cestu od neviery k viere.

S vierou apoštolov to je vo všeobecnosti zaujímavé. Toľko krát sa tam píše, že vtedy uverili. A potom znova. Inokedy to aj sami vyjadria: „Teraz už veríme…“ A vždy znova ich Ježiš usviedča zo slabej viery, alebo z nepochopenia jeho ducha. A znova uveria…

Keď Tomáš zanechal všetko a ako vyvolený apoštol chodil s Ježišom, nebola to ešte viera? Bola, dostačujúca na ten čas. Keď bol Tomáš ochotný ísť s Ježišom do Betánie a zomrieť tam, nebola to ešte viera? Bola, dostačujúca na ten moment. Keď pri poslednej večeri kládol otázky, nebola to viera? Bola, na ten čas… Viera je čosi dynamické, živé, čo sa musí vyvíjať s nami. Vrcholom viery Tomáša je je nielen uznanie Ježišovej zvrchovanosti a jeho Božstva, ale aj zosobnenie si tohto, vyjadrenie vzťahu a osobného zaangažovania: „Pán môj a Boh môj.“

To bola viera!!! Samozrejme, na ten čas…

Myslím, že tu môžeme nájsť povzbudenie my, ktorí sa snažíme každú nedeľu schádzať ako apoštoli na omši a Pán prichádza k nám. Nevidíme, ale počúvame a zažívame. A máme rásť vo viere.

Sympatické je vidieť, ako Ježiš veľmi osobne reaguje na to, čo Tomášovu myseľ zamestnávalo. Trápia ťa moje rany? Pre ne nemôžeš uveriť? Nech sa páči tu sú… Pozeraj, dotkni sa! Myslím, že takto individuálne dokáže a chce Ježiš prichádzať do uzdravujúceho dialógu s každým práve v tom, čo prežíva a zamestnáva jeho myseľ a srdce.

Páči sa mi vyjadrenie, ktoré som raz počul od jedného kazateľa: Zo svätej omše sa nemôžeme vrátiť rovnakí, ako sme tam prišli. Buď sme lepší, alebo horší. Čosi sme počuli. Čosi sme zažili. A na to reagujeme. Buď prijímame, a sme lepší, alebo odmietame a sme horší. Nikdy však nie rovnakí.

Užitočnú a pokojaplnú nedeľu vám prajem.

mar 022018
 

Rozprával mi raz jeden kolega – kňaz, ktorý pôsobí na Morave, o jednej svojej ťažkosti. Má veľmi dobrých farníkov, ktorých má rád a zdá sa, že aj oni majú radi jeho. Často ho pozývali na návštevy – pri krstinách, oslavách, alebo len tak, na nedeľný obed… To je milé. V podstate milé je aj to, že si ho chcú uctiť. Keď už k nim na obed má prísť pán farár, tak sa snažia pripraviť to najlepšie a najslávnostnejšie jedlo. No a v tom kraji to je sviečková. Vynikajúca vec. Ale keď to má jesť každú nedeľu a niekedy aj medzi tým, nuž, zunovalo sa mu to. Spomínal: „Tak rád by som si dal aj niečo iné, obyčajnejšie… ale nechcem ich uraziť.“

Človek prežíva väčšinu svojho života ako dni všedné, na rozdiel od zvieratiek však potrebuje aj sviatky, dni výnimočné. Aj pre ducha, aj pre telo. Dobrá gazdiná sa vždy snaží variť dobre a zdravo. Avšak v nedeľu je to jedlo iné, slávnostnejšie. Aj telo má cítiť, že je to výnimočný deň. A len občas sú narodeniny niekoho v rodine… zas je to iné. A len raz do roka je štedrá večera. Keby však nebolo všedných dní, nevedeli by sme si ani sviatky vážiť  . To výnimočné má svoje čaro v tom, že je to výnimočné…

Budúcim kazateľom sa vštepuje do srdca zásada: Výnimočné prostriedky treba používať výnimočne (napríklad veľmi silné emotívne zaangažovanie sa, krik či rozplakanie ľudí, audiovizuálne pomôcky…). Keby to bolo stále, tak by to stratilo silu. A aj to obyčajné, bežné veľmi potrebujeme, sme ľudia…

Evanjelium tejto nedele nám Ježiša predstavuje veľmi, ale veľmi nezvyčajne.

Obraz Ježiša s bičom v ruke je čosi naozaj výnimočné. Naznačuje nám to, že išlo o čosi dôležité… Aj fakt, že túto epizódu z Ježišovho života spomínajú všetci štyria evanjelisti nám naznačuje, že to nebola len príhoda o tom, ako Ježiša raz ovládli emócie, ale že to obsahuje v sebe zásadné, kľúčové teologické posolstvo.

Isto nie je náhoda, že jediné, čo z takzvaného Ježišovho „skrytého života“, z celých tých vyše tridsiatich rokov poznáme, je príbeh, ako sa Ježiš stratil pri púti, a keď ho po troch dňoch našli v chráme, odpovedal na výčitku rodičov vetou: „Prečo ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že mám byť tam, kde ide o môjho otca?“

Chrám ako taký nebol vynálezom Izraelitov. Takmer všetky náboženstvá stavali chrámy svojim bohom. Ľudia z toho, čo mali k dispozícii, venovali nejaký dobrý pozemok bohu a tam postavili pre svojho boha to najkrajšie, čo dokázali. A verili, že tam božstvo prebýva, že ho tam môžu stretnúť, uctievať si ho a prinášať mu obety.

Jeruzalemský chrám bol postavený na želanie Boha samého. Stavali ho najlepší umelci a použili pri tom najlepšie materiály, aké mali k dispozícii. Vo Svätom Písme sú nekonečne dlhé a detailné opisy toho, aký chrám si Boh želá, ako ho majú postaviť, aké má mať rozmery… A sám Pán Boh garantoval, že tam bude špeciálnym spôsobom prebývať a tam ho budú môcť ľudia stretať.

Potreboval však všemohúci Boh dom, aby mal kde bývať? Potreboval všadeprítomný Boh nejaké mimoriadne miesto, kde ho ľudia budú môcť stretať a uctievať si ho?

Boh to isto nepotreboval, potrebovali to ľudia. A nielen Izraeliti, ktorí vo svojej  dobe tento chrám navštevovali, ale aj ľudstvo ako také… My dnes už vieme, že Jeruzalemský chrám, tak zásadný pre židovské náboženstvo, bol v skutočnosti len predobrazom toho pravého chrámu, ktorým bol Ježiš Kristus. Veď to on bol tým miestom na zemi, tým kúskom hmoty, kde naozaj prebýval pravý Boh. V jeho osobe mohli ľudia stretnúť Boha, zažívať jeho lásku, počuť jeho Slovo, nechať sa ním uzdravovať. Preto bol pre Ježiša dôležitý Jeruzalemský chrám a aj preto sa rozhodol riešiť a vyriešiť to problematické okolo neho.

Venujme sa teraz trochu dvom problémom, spojeným s chrámom. Ten prvý nám je pochopiteľnejší.

Ježiš pri čistení chrámu povedal: „Nerobte z domu môjho otca tržnicu.“

S kultom v chráme bol spojený veľký biznis. Do Jeruzalemského chrámu prichádzali židia a prozeliti z celého sveta. A využívali to na prinášanie obetí a platenie daní, určených Zákonom. Prinášali vtedy bežne používané peniaze Rímskej ríše. Na nich však bol obraz cisára, teda čosi, čo bolo zakázané ako modloslužba. Tieto peniaze do chrámu nesmeli. Tak pred vchodom pod schodmi bol veľký priestor, kde si v zmenárni ľudia mohli vymeniť svoje peniaze za špeciálne chrámové peniaze (samozrejme, že slušný poplatok). Zároveň si tam ľudia, prichádzajúci z diaľky, mohli kúpiť zvieratá na obetu – čo bolo lepšie, ako vliecť ich celú cestu z domu (a tiež za nekresťanské peniaze). Aký skvelý obchod to bol vieme z toho, že Jeruzalemský chrám bol vo svojej dobe najväčšou bankou, klenotnicou v celom Stredomorí, možno aj na svete. Keď bol v roku 70 rímskym vojskom dobytý Jeruzalem a zbúraný chrám, bolo odrazu v obehu toľko zlata, že v sýrskej provincii zažili čosi ako krach na Wall Street, hodnota zlata prudko klesla.

S takýmto „svätým obchodom“ Ježiš určite spokojný nebol s zakročil proti nemu.

Druhým problémom Jeruzalemského chrámu bolo, že hoci sa v ňom ľudia mali spájať s Bohom a zároveň to bolo miesto, ktoré malo zjednocovať Boží ľud, bol chrám aj miestom veľkého rozdelenia. Chrám bol obrovský a rozdelený na viacero sektorov. Pohania, malomocní a inak nečistí ľudia sa dnu nedostali, maximálne prišli po tú spomenutú zmenáreň. Ženy sa dostali do chrámu, ale len do vyhradeného sektora. Muži sa dostali ďalej. Najďalej sa dostali kňazi. A do veľsvätyne, oddelenej od ostatného priestoru oponou sa dostal len veľkňaz, aj to len raz v roku. A Ježiš prišiel odstrániť aj toto rozdelenie. V evanjeliách čítame, že v momente jeho smrti sa chrámová opona roztrhla. V liste Efezanom Pavol píše, že Ježiš zbúral múr rozdelenia. V ňom sme všetci jedno.

Poďme sa teraz pozrieť, aké posolstvo v udalosti vyčistenia chrámu nájdeme pre náš praktický život.

Ak by sme sa zastavili len pri problematike cirkevných peňazí a pri tých, ktorí na Cirkvi parazitujú, bolo by to možno populárne, ale isto povrchné a málo užitočné… Skúsme ísť hlbšie…

Ježiš bol veľmi citlivý na Jeruzalemský chrám, veď tento bol predobrazom jeho samého. Ale po jeho nanebovstúpení svet neostal bez chrámu…

Svätý Pavol nazýva kresťanov, že oni sú chrámom Ducha Svätého, teda chrámom Božím. Práve my, pokrstení, my máme byť tým privilegovaným kúskom vesmíru, ktorý je zasvätený Bohu, v ktorom všadeprítomný Boh mimoriadnym spôsobom prebýva. V nás majú ostatní ľudia stretať Boha, počuť ho, cez nás majú zažívať jeho lásku, cez nás majú byť uzdravovaní…

A podľa Ježišovho príkladu sa aj my máme starať o čistotu tohto chrámu.

Náš chrám nesmie byť miestom rozdelenia… na to pozor, lebo v tom zlyhávame často. Máme náš život podelený na sektor Boží a ten ostatný, náš život podelený na čas modlitby a na čas, kedy si na Božiu prítomnosť ani nespomenieme, na čas bohoslužby a ten ostatný čas, teda čas práce, obchodu, zábavy (často s pravidlami, v ktorých pre Božiu vôľu niet priestoru). Naozaj veriaci človek si Boha pustí všade a je pre neho všetkým…

Židia zhrešili tým, že si z náboženstva urobili obchod. Ale pozor, ani my nie sme voči tomuto imúnni. Aj my tak radi vstupujeme do obchodného vzťahu s našim Bohom. Pomodlím sa, aby som to a to získal. Dodržiavam pravidlá, aby som nebol trestaný. Toľko a toľko urobím a cítim, že si zaslúžim odmenu. Ale v pravom náboženstve niet miesta pre obchod. Milosť treba prijať ako nezaslúžený dar, nemožno si ju získať, ani kúpiť. Všetko spočíva len v tom, aby si človek uvedomil Božiu lásku a miloval.

Obraz Ježiša s bičom v ruke na nás robí isto silný dojem. Ale realisticky… Vyriešili sa týmto Ježišovým zásahom problémy chrámu? Ako to tam asi vyzeralo v na druhý deň? Ja si myslím, že presne tak, ako pred Ježišovým zákrokom.

Myslím, že aj v tomto nájdeme pre nás posolstvo: O čistotu Božieho chrámu sa treba starať denne. Je to úloha na celý život. A po tomto našom dnešnom stretnutí s evanjeliom môžeme byť do tejto upratovacej práce viac motivovaní.

feb 012018
 

Ústrednou témou Markovho evanjelia, ktorému sa zvlášť venujeme v tomto liturgickom roku je zjavenie, že Ježiš je Božím synom. Hneď na začiatku to zvoláva Boží hlas nad vodami Jordánu pri Ježišovom krste: „Ty si môj milovaný syn.“ Vo vrcholnej scéne evanjelia to vyznáva pohanský stotník pod krížom: „Tento človek bol naozaj Boží syn.“ Toto zjavenie vyjadruje nielen to, kým Ježiš bol a je, ale tiež, akým Ježiš bol.

Treba si uvedomiť, že v semitských jazykoch vyjadrenie, že niekto je niečí syn neznamená len a v prvom rade, že niekto bol niekým splodený, ale tiež a oveľa viac to, že niekto sa na niekoho podobá, hlavne vnútorne. (Môžeme si všimnúť napríklad, že apoštoli Jakub a Ján boli nazvaní  „synovia hromu“, tušíme, prečo…) V semitských spisoch stretávame neraz vyjadrenie: „Ty si môj syn“, keď otec s radosťou chce vyjadriť: ty si mi podobný, ty rozmýšľaš ako ja, ty vyznávaš moje hodnoty, k tebe sa priznávam, mám v tebe záruku pokračovania môjho diela… Ale nachádzame tam často aj vyjadrenie: „Ty nie si môj syn.“ Otec odmieta priznať sa k dieťaťu, ktoré sa mu nevydarilo… Vo viditeľnom Ježišovi, Božom Synovi, spoznávame neviditeľného Boha.

Svätý Ján v prológu svojho evanjelia napísal: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“ Určite aj v zmysle vnútornej podobnosti: zmýšľaním, vyznávaním hodnôt, pri rozhodovaniach, v láske…

Aby sme sa mu stávali stále viac podobnými, musíme sa od Ježiša neustále učiť.

V krátkom, ale bohatom texte z Markovho evanjelia nesledujúcej nedele sa môžeme od Ježiša poučiť, ako zvládať tak náročnú vec, akou je ÚSPECH.

Pred niekoľkými rokmi som mal veľmi silný zážitok. Bol som s jedným kolegom v mojej bývalej farnosti a niekoľko metrov pred nami kráčala po chodníku jedna staršia pani. Odrazu z ničoho nič padla na zem. Hneď sa k nej zbehlo veľa ľudí a začali ju kriesiť. Pribehli sme aj my. Spoznal som ju, chodievala do kostola… Ktosi zavolal záchranárov, ktorí so sirénami prišli v priebehu niekoľkých minút. Kolegu som poslal do fary po olej na pomazanie. Odrazu pri nej boli dva záchranné tímy: zdravotníci, ktorí sa starali o jej telo, merali jej pulz, tlak, okysličenie krvi a dostávali do jej krvného obehu podporné látky… A pri jej hlave sme boli my, dvaja kňazi, ktorí sme jej šepkali do ucha slová ľútosti nad hriechmi, jeden z nás jej dával rozhrešenie a sviatosť pomazania chorých… Bol tu však aj ktosi iný, kto sa snažil pomôcť, ako vedel: istá príbuzná odpadnutej pani sa pokúšala zboku vsunúť pod ňu svoj kabát. Jeden zo záchranárov sa na ňu obrátil: „Pani, prosím vás, čo to robíte?“ „Dávam pod ňu kabát, aby jej nebolo zima, aby neprechladla…“ „Nechajte to prosím tak, ona má teraz oveľa väčšie starosti, ako je prechladnutie…“

Pani pri prevoze do nemocnice zomrela…

Celá táto situácia a záchranárova veta vo mne potom ešte dlho rezonovali… Myslím si, že táto veta je výstižnou metaforou toho, aké to má Pán Boh s nami ťažké… Ak je náš život len zápasom o holé prežitie, ak je to len boj o to, aby sme nezahynuli v ťažkých hriechoch, ťažko ostane čas a priestor na ostatné veci, ktoré sú však tiež veľmi dôležité… Počas vojny či katastrofálnej povodne sa nebudujú krásne veci, robia sa len nevyhnutné záchranné opatrenia, aby sa zamedzilo väčším škodám…

Tak aj v prípade človeka, u ktorého celý život Pán Boh zápasí o holé prežitie, nemôže s ním budovať niečo nádherné.

Byť veriacim, naučiť sa vyhýbať ťažkým hriechom, chodiť do kostola a k sviatostiam, to už je veľký  úspech. Človeku to dá isto veľkú spokojnosť. Pozor, to však ešte nie je všetko… Treba tento úspech zvládnuť a budovať na ňom ďalej. Ak tomu tak nie je, dopadá to potom tak, že máme síce plný kostol ľudí, ktorí sú veriaci, ale nie sú moc iní, ako tí, čo do kostola neprídu… Jeden úspech teda ešte nie je víťazstvom.

Príkladov nezvládnutého úspechu v živote môžeme nájsť veľa. Napríklad v politike: koľkokrát vidíme, že ktosi je vynikajúcim v opozícii, získa si tak dôveru verejnosti, keď je však zvolený do zodpovednej funkcie a má robiť reálnu politiku, je niekedy ešte horší ako tí, ktorých predtým kritizoval. Alebo aj v Cirkvi sa koľkokrát stane, že niekto vynikajúco zvládol nejakú fázu svojho života, osvedčil sa, potom urobil „kariéru“, ktorú však nezvláda a narobí veľa škôd…Zo starej slávy sa prítomnosť úspešne žiť nedá!

Pozrime sa, ako Ježiš zvládal „úspech“ a poučme sa od neho.

V evanjeliu sme počuli, ako mal Ježiš za sebou jeden naozaj úspešný deň. Uzdravil Petrovu svokru, potom to spolu isto radostne oslávili a po západe slnka (teda keď sa skončil deň odpočinku – sobota), prišlo za ním k mestskej bráne celé mesto (a Kafarnaum bolo veľmi rušné, živé, dôležité mesto). On uzdravoval, vyháňal zlých duchov… Vieme si predstaviť, ako všetci jasali, tešili sa. Z majstrovho úspechu sa isto tešili aj apoštoli. Keď na druhý deň ráno prišlo zas veľa ľudí, začali apoštoli hľadať svojho učiteľa, ktorý sa kamsi stratil. Keď ho našli modliť sa v samote, hovoria: „Všetci ťa hľadajú!“ Akoby sme počuli radu, či výčitku: „Teraz sa tu zašívaš, keď máš taký úspech? Teraz, keď je o teba taký záujem? Teraz, keď ťa je treba?“ My to tak robievame tiež: Teraz sa nemôžem modliť, teraz na to nemám čas. Teraz mám toľko povinností…

A isto práve preto, že si Ježiš prekvapivo našiel čas na modlitbu vtedy, keď toho času naozaj nebolo, prekvapil svojich učeníkov a aj nás tým, že si bol vedomý, že terajší úspech nie je tým, prečo prišiel a oznámil im, že musia ísť ďalej.

A toto je Ježišovo tajomstvo a jeho rada pre nás: Aby človek nezabudol, na čo je tu a aby vytrval v kráčaní po Božích cestách, musí si nachádzať čas byť v tichu sám so sebou a s Bohom. Zdanlivo človek stráca čas, aby veľa toho času získal. Potrebujeme to. Uverme, nie sme dokonalejší, ako Boží Syn Ježiš.

Moja sestra sa učila na odevnej škole. Vrcholom sezóny a ich celoročného úsilia bola veľká módna prehliadka, keď verejne predstavovali svoje modely. Opísala mi, v čom bola ich módna prehliadka originálna… Tiež mali modelky, krásne dievčatá, ktoré však boli zo špecializovanej školy pre sluchovo postihnutú mládež. Od modeliek sa žiada, aby boli podľa možnosti pekné a aby na nich šaty dobre vyzerali. V tom nebol problém. Museli však tie šaty odprezentovať  ladným prejdením sa po móle v rytme hudby. A tu problém nastal. Ako ho však vyriešili? Každá modelka pred svojim vystúpením pristúpila k veľkému reproduktoru a priložili si naň dlane. Hodnú chvíľu snímala jeho vibrácie a tak sa vnútorne zladila s rytmom hranej hudby. Až potom vyšla na mólo a to takým spôsobom, že si jej handicap nikto ani nevšimol.

Myslím si, že to je veľmi výstižné prirovnanie k tomu, v akej situácii sa nachádzame my. Žijúc tu na svete za normálnych okolností nemáme tú schopnosť, byť v priamom kontakte s Bohom. A preto potrebujeme tie vzácne chvíle, kedy sme v tichej osobnej modlitbe sami a Bohom a zlaďujeme sa s jeho „rytmom“. Až potom sme schopní vykročiť do nášho života tak, že naše „vystúpenie“ bude bezchybné.

Tak to robil aj Boží Syn, ten najdokonalejší obraz Boha, ktorý je našim vzorom.