Miroslav Klimant

júl 182017
 

Keď som sa chcel začať pripravovať ne dnešné stretnutie, zobral som si moje obľúbené knihy komentárov k Svätému písmu od ľudí, ktorí sú múdrejší a vzdelanejší, ako som ja, z ktorých obyčajne čerpám inšpiráciu a šiel som sa s nimi posadiť na vzduch – na balkón. Bolo krásne počasie. Všade bol pokoj, len z neďalekého školského ihriska ku mne prichádzali hlasy hrajúcich sa detí. Chlapci hrali futbal. Také niečo ma nemôže ani vyrušovať, ani rozptyľovať. Ale predsa… Jeden asi desaťročný chlapec s veľmi prenikavým, ešte nezmutovaným hlasom, každú svoju či vydarenú, alebo nevydarenú akciu sprevádzal veľmi hlasným výkrikom Božieho mena… Dosť rýchlo to do môjho krvného obehu napumpovalo množstvo adrenalínu… Nevychovanec jeden. Nech si je nevychovaný, ale môjho Boha nech nechá na pokoji. A plný prorockého zápalu som mal chuť tam vbehnúť a zjednať poriadok. Nespravil som to však, ale namiesto toho moje myšlienky sa začali vyvíjať asi nasledovne. Kto asi je ten chlapec? Z akej rodiny pochádza? Od koho sa to naučil, takto nadávať? Čo všetko má za sebou? A čo má pred sebou, aká budúcnosť ho čaká? Nech by už boli odpovede na tieto otázky akékoľvek, jedna vec je istá a nespochybniteľná: je to milované Božie dieťa, hoci to asi ani netuší. A tak sa mi zdalo vhodným sa v tej chvíli sa zaňho pomodliť. Keď som svoju krátku modlitbu skončil, môj krvný obeh sa upokojil a ja som konečne siahol po texte evanjelia, ktorému sa mám venovať. A zistil som, že to bola dobrá príprava…

Dnešné evanjelium odpovedá na aktuálne otázky, ktoré, myslím si, trápia nás všetkých: Odkiaľ sa berie zlo a čo s ním?

Odkiaľ sa berie zlo? Ježiš hovorí jednoznačne: To urobil nepriateľ. Keď sa človek stretne so zlom, vo všeobecnosti má tendenciu hľadať vinníka a obviňovať. Poznáme to už z príbehu z rajskej záhrady… „Had ma naviedol.“ „Žena, ktorú si mi dal, mi dala jesť a ja som jedol…“ A tak je v očiach človeka konečným vinníkom vlastne sám Boh. A nielen vtedy, ale aj teraz… Veď tak dôverne poznáme vyjadrenia: „Keby Boh naozaj existoval, nedopustil by…“ V dnešnom evanjeliu nám Ježiš pripomína veľmi podstatnú pravdu, v ktorej musíme mať všetci jasno: Na poli sveta a na poli nášho života všetko, čo je dobré, pochádza od Boha a všetko zlo je od nepriateľa. A koho prijímame? Milujúceho Otca, alebo nepriateľa? S ponukami prichádzajú obaja. Mali by sme na to myslieť najmä vtedy, keď sa nám niekedy Božia ponuka zdá taká náročná, až obmedzujúca… a naopak hriech sa nám zdá taký lákavý a príjemný… To je len obal, len reklama… Dôležité je, čo je vovnútri a od koho ponuka prichádza…

Toľko k otázke, odkiaľ pochádza zlo… A teraz sa poďme s evanjeliom venovať otázke, čo s ním?

Ako dobre chápeme iniciatívu protagonistov z evanjeliového príbehu, ktorí ochotne núkajú hospodárovi svoje služby: „Chceš, aby sme šli a kúkoľ vyzbierali?“ Koľko krát máme my sami chuť rázne sa vysporiadať so zlom okolo nás. A koľko krát v histórii sa ľudia v mene najrozličnejších ideológií pokúsili radikálne vyčistiť spoločnosť a nastoliť nový poriadok… S najlepšími úmyslami… ale… aké prekvapenie… akosi to nefungovalo. Hospodár z evanjelia chladí horlivosť sluhov a odkazuje aj nám, že hoci by sme veľmi chceli hoci aj násilím skoncovať so zlom vo svete, že tadiaľto cesta nevedie… Keď je kúkoľ ešte malý, nerozoznáte ho od obilia, keď je už veľký, je tak zakorenený, že pri jeho trhaní by padli aj klasy… Netrhajte kúkoľ! Na to nemáte!

Človeku, aby v takýchto prípadoch mohol byť sudcom a exekútorom, chýbajú dve veľmi významné kompetencie. Človek, na rozdiel od Boha, na to nemá dostatok poznania a dostatok lásky.

Nevidíme do srdca človeka. Veď tak málo sa vyznáme aj v tom vlastnom… Tak radi klameme sami seba… a radi sme klamaní. Niekedy všetci dookola vidia, že blbnem, len ja si to nepripustím, nepripustím si hlasy kritikov, počúvam len falošných lichotníkov, ktorých sa vždy dosť nájde. A všimnime si, ako posudzujeme druhých… Tým, ktorých máme radi, voči nim sme veľkodušní a veľa pochopíme, prepáčime, vysvetlíme si v dobrom. Keď ale niekoho radi nemáme, tak sa môže aj snažiť, vždy na ňom nájdeme niečo zlé… Nemáme dosť poznania a nemáme dosť lásky…

Čo však so zlom vo svete? Hádam len nemáme rezignovať a zmieriť sa s ním…?

Ježiš ponúka riešenie: Nechajte oboje – obilie i kúkoľ, rásť až do žatvy.

Zlo nevykynožíme násilím. Ale dobro môže prerásť zlo. Dobro máme pestovať. Revolúcie obyčajne nič neriešia. Prirodzenejšia nám je evolúcia. Keď dáte asociálnej rodine pekný nový byt, obyčajne sa časom dostane späť do starých koľají. Keď sme si po 1989 roku odrazu mohli demokraticky voliť vlastných politikov, neznamenalo to, že by zakrátko u nás bol poriadok a prosperita Nemecka či Švajčiarska… Takto to nefunguje.

Dobro sa pestuje dlho. A nič sa nedá preskočiť, sotva sa niečo dá urýchliť. A práve tá zdĺhavosť je problematická, nelákavá… Chceli by sme rýchle, radikálne riešenia, ale tie nie sú účinné. Búra sa ľahko, stavia sa dlho a náročne. Ale ak chceme vo svete vyhubiť zlo, inej cesty niet, ako sa pustiť s trpezlivosťou do budovania dobra, sveta, postaveného na princípoch evanjelia…

V spovednici sa obyčajne radí, že keď si niekto nevie pomôcť s nejakým hriechom, nemá sa v prvom rade sústrediť na ten hriech, na jeho elimináciu. Oproti každému hriechu stojí nejaká čnosť a na jej pestovanie sa treba sústrediť. Rozmnožovaním dobra sa najlepšie eliminuje zlo.

Jeden môj známy bol nedávno v aquaparku a hovoril o svojich dojmoch: „To je strašné, ako sú nepestované starnúce telá nepohľadné. Mladé sú krásne skoro všetky, ale vekom, ak sa človek o telo nestará, je to hrôza…“ Telu by som sa nerád venoval, ale poďme k ľudskému duchu, lebo tam je to podobné. Pri rybačke som počul, ako sa rozprávali dvaja otcovia. Ten jeden sa chválil, že  jeho maličké deti sú ešte tak úžasné, že keď ho niekedy aj nahnevajú a on musí zvýšiť hlas, za hodinku ako by sa nič nestalo a už prídu s nevinnými očami: „Oci…“ Starší otec mu radil, aby si to riadne teraz užil, lebo už čoskoro príde čas, kedy namiesto toho nastúpi trucovanie, odúvanie sa…

Náš vývoj nezastane v detskom veku. Celý život sa vyvíjame. Na poli nášho života, v našej osobnosti sa zakoreňuje aj kúkoľ, aj obilie. Pozor ale, to pole treba kultivovať. Aby tá dobrá úroda prerástla všetko ostatné. Ak tomu necháme voľný priebeh, ak to nebude pestované, nebude z toho nič pekné. Dobré semeno pochádza od milujúceho Boha, prijímajme ho.

jún 242017
 

Čítal som zaujímavú myšlienku: Prikázať mame, aby sa nebála o svoje dieťa, je ako prikazovať vode, aby nebola mokrá. Strach… Všetci ho poznáme. Strach v nejakej forme sprevádza celý náš život. Už deti sa vedia veľmi báť: samoty, tmy, svojich fantázií. Dospievajúci človek sa bojí neúspechu, sklamania, neprijatia. Potom sa bojíme o svoju prácu, finančných problémov. Neskôr o svojich blízkych. Napokon nás desia choroby, smrti. Niektoré obavy sú iracionálne, niektoré oprávnené. Strach, ten zlý strach, nie je príjemný a môže nám veľmi škodiť. Vie to aj náš milujúci Boh a tak Božie slovo je plné povzbudení proti strachu. Praotec Abrahám je pozývaný: „Neboj sa odísť zo svojej krajiny…“ Proroci sú povzbudzovaní: Nebojte sa tých, čo vám chcú ublížiť… Veľa napomenutí proti strachu nachádzame v žalmoch. Mária počuje od anjela: „Neboj sa, Mária…“ Jozef je napomínaný v prorockom sne: Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku…“ A veľa, veľmiveľa iných podobných povzbudení nachádzame v celej Biblii. Aj dnešné evanjelium sa venuje téme strachu.

Ježišove povzbudivé slová proti strachu boli adresované učeníkom, keď boli Ježišom vysielaní ako baránky medzi vlkov. Evanjelium bolo napísané v dobe, kedy kresťania sa stretávajú s otvoreným prenasledovaním zo strany pohanskej presily. Teda tieto slová zaznievajú do uší tých, ktorí objektívne pozorujúc svoju situáciu nachádzajú viac než dosť dôvodov na to, aby sa báli.

My však máme skúsenosť, že keď sa niečoho naozaj bojíme, samotné povzbudenie „Neboj sa!“ nestačí. Chce to čosi viac a toto „viac“ nám Ježiš aj ponúka…

Som rybárom a milujem rybačku. Rôznu. Rád chodím k vode s dobrými ľuďmi, ale veľmi si užívam aj, keď som pri vode sám (tam sa mi darí tvoriť najlepšie kázne). Rád chytám ryby cez deň, ale veľmi rád trávim pri vode aj noci. Priznám sa, keď som pri jazere v noci sám, niekedy prežívam v aj pocity podobné strachu. Nevidím, čo je okolo mňa, neviem, odkiaľ pochádzajú rôzne zvuky, ktoré ku mne prenikajú. Stačí však, keď sa ráno rozvidnie, odrazu je všetok strach preč.

A toto je výstižný obraz: Kto sa bojí, je ako vo tme. A potrebuje svetlo. Ježiš so svojím povzbudením: „Nebojte sa!“ prináša svetlo rozumných a presvedčivých argumentov, prameniacich z viery.

Pripomína, že sme deťmi milujúceho otca. A v túto lásku treba uveriť. Aj keď sa zdá, že zlo je silné a víťazí. Víťazí, ale len do tej miery, do akej to Boh dopustí. „Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca,“ Ježiš nehovorí, že ten bezcenný vrabec nepadne. Ale ak padne, tak nie bez vedomia milujúceho otca. Všetko len po hranicu fyzickej smrti. Za túto hranicu zlo nemôže. V očiach Božích sme veľmi cenní a to je naša naozajstná hodnota. A to nám má dodávať svetlo do tmy.

Strach je veľmi často zbytočný, škodlivý, až zlý. Ale okrem toho zlého strachu existuje aj dobrý, užitočný strach. Bez tohto strachu to nejde. To je ako so šoférovaním. Začiatočník sa bojí a ohrozuje tým seba aj iných. Keď sa naučí dobre šoférovať, už je to iné. Beda však šoférovi, ktorý sa stane takým rutinérom, že sa už vôbec neobáva – ani svojich možných chýb, ani chýb iných. Takýto šofér sa stáva ozajstným nebezpečenstvom pre svoje okolie.

Pán Ježiš o tomto užitočnom strachu povedal: „Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle.“

Zaujímavé vyjadrenie. Koho tým však učiteľ myslel? Kto je tým ozajstným nebezpečenstvom pre nás?

Diabol? Dôvod na obavy tu je, isto. Veď on je padnutým anjelom, teda je dokonalejším, mocnejším tvorom, ako sme my. Lenže… Sme uprostred zápasu, v ktorom síce často vidíme, ako ten zlý často triumfuje. Ale výsledok tejto vojny je už predsa rozhodnutý a konečným víťazom bude Boh a nie diabol. A ak sme zaradení správne, sme v bezpečí. Diabol na nás nemá.

Koho sa to teda máme báť? Boha? Bázeň Božia je síce jedným z darov Ducha Svätého, ale táto bázeň nie je myslená ako strach pred Bohom. Jeho sa nemáme báť, ale milovať ho.

Kto je teda tým ozajstným nebezpečenstvom pre nás?

Prekvapivú odpoveď som dostal pri stretnutí s jedným zaujímavým človekom nedávno…

Na svete je veľa krásy. Je darom, lebo je odzrkadlením krásy Boha. Veľa nádhery nachádzame v prírode. Úžasná krása sa zjavuje v umení… obrazy, literatúra, hudba… Ale absolútnym vrcholom je krása niektorých ľudí. Aj tá krása pekných tiel, ale oveľa viac tá vnútorná krása, ktorou sa niektorým ľuďom dlhodobým zušľachťovaním podarilo pripodobniť sa svojmu Stvoriteľovi. Každý z nás pozná takých ľudí a stretnúť ich je ozajstným zážitkom.

Takýmto človekom je pre mňa jeden starý pán, ktorého poznám už dlhšie. Jednoduchý statočný človek bez veľkého vzdelania, ale s veľmi dobrým srdcom, pevnými zásadami a úžasnou hlbokou životnou múdrosťou. Rád som ho vždy stretol a veľa som sa od neho naučil. Nedávno som s ním bol, po dlhej dobe som ho stretol na jednej oslave. Tam mi pri stole prezradil jedno svoje tajomstvo. Začal tak zvláštne: „Pán farár, ja som mal zjavenie.“ Pomyslel som si, že starý pán už žiaľ asi stráca zdravý úsudok. Až kým mi nevysvetlil, o čo ide… Opísal mi, ako pred rokmi, ešte zamlada, mal ťažké životné obdobie. A keď mu bývalo najťažšie, uľavil si aj kliatím Božieho mena, hoci to odporovalo jeho výchove a tomu, v čo veril. Ale neprikladal tomu veľkú pozornosť. Až raz mal veľmi živý sen…

Bol v tom sne na púti a modlil sa pri krásnej soche Panny Márie. Pri vzájomnom pohľade cítil až nadpozemskú blaženosť, šťastie, cítil, že je veľmi milovaný. A to až do chvíle, kedy si spomenul, ako hanebne urážal Boha. Mária naňho hľadela stále rovnako, ale on ten pohľad nezniesol a musel sa odvrátiť. A blaženosť odrazu nahradila neznesiteľná hrôza.

Bol to len sen. Áno, iba sen. Ale zážitok v tomto sne mu pomohol zmeniť život, chápal silu zla a začal sa mu dôrazne vyhýbať. A dopracoval sa k tomu, že ja teraz žasnem nad krásou človeka, v akého sa vyvinul. A dostala ma veta, ktorú mi povedal: „Pán farár, to nie Boh nás odsúdi, ale my sami sa od neho odvraciame, keď sme zlí. To bude peklo!“ Zaujímavé, že tento jednoduchý človek dospel k záveru, ku ktorému sa dopracovávajú veľkí teológovia: Nie milosrdný Boh nás odsúdi, ale naše svedomie.

Koho sa to teda máme báť? Nás samých, zla, ktorého sme schopní. Len to nám môže naozaj ublížiť.

Osvietení vierou zbavme sa zbytočných, neužitočných a škodlivých strachov a upevnime sa v tom jedinom strachu, ktorý je pre nás užitočný.

máj 252017
 

Spomínam si, že keď som bol mladý, mal som túžbu počuť, ako sa spovedajú iní ľudia. Ale nie z nejakej zvrátenej zvedavosti, chcel som len zistiť, ako sa treba spovedať, porovnať sa, či sa vlastne spovedávam dobre. Dnes už počúvam spovede iných. Ale stále mi občas príde na myseľ, že by bolo zaujímavé vypočuť si, ako sa modlievajú iní ľudia, hlavne tí, ktorí sú tak naozaj Boží. Čo Bohu hovoria, ako s ním trávia čas…? Evanjelista Ján nám v 17. Kapitole ponúka úžasnú vec, keď nám opisuje Ježišovu modlitbu. Mám rád tento text, ukazuje dôvernosť, s akou sa Syn prihovára Nebeskému otcovi a ukazuje, jeho vedomie seba – zdravé sebavedomie, nájdenie vlastnej identity, Ježiš nám tu vyjavuje svoje túžby – čo boli jeho priority, na čom mu naozaj záležalo. Rád sa k tomuto textu vraciam, aby som sa pokúsil zosynchronizovať moje srdce s jeho srdcom.

Ježiš začína svoju modlitbu trochu zložitými slovami, ale v podstate jednoducho hodnotí význam svojho poslania: darovanie večného života ľuďom. Potom pridáva vetu, ktorá by mala zaujímať nás všetkých, ktorí chceme žiť večne. Zjavuje nám, čo je to vlastne ten večný život, v čom spočíva: „Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“

Úžasne jednoduché: Stačí poznať Boha a Ježiša Krista, a život – ten večný, máme. A kto iný by ho poznal, ak nie my, čo sa nazývame veriacimi? Úžasne jednoduché, ale zároveň úžasne zložité.

Keby sme si vedľa seba postavili desať vriacich katolíkov, ktorí veria v toho istého Boha, a dokázali by sme porovnať, a akého Boha veria, veľmi pravdepodobne by sme získali 10 rozličných predstáv o Bohu. A možno by tie rozdiely boli až prekvapivo veľké. A pritom každý z nich by bol presvedčený, že to jeho poznanie je to správne. Čo s tým?

Na priblíženie procesu poznávania používam rád jeden veľmi jednoduchý kuchynský príklad… Pred rokmi som žil v Rakúsku a zistil som, že do našej diecézy prišiel slúžiť iný kňaz slovenského pôvodu. Zatelefonovali sme si a dohodli sme si stretnutie. Mali sme sa ísť spolu navečerať. Reštauráciu vybral on: grécku. S Gréckom a gréckou kuchyňou som predtým nemal žiadne skúsenosti. Keď ten kolega videl, že bezradne pozerám do jedálneho lístka, navrhol mi, aby som objednávanie nechal na neho. Spýtal sa ma: „Poznáš tzatziky?“ „Nie.“ Moje poznanie bol absolútne nulové, ani som nikdy nepočul, že také slovo existuje. Kamarát povedal: „Výborne, tak si to dáme ako predjedlo.“ Moje poznanie rástlo. Už som vedel, že je to nejaké grécke jedlo a že sa to môže jesť ako predjedlo. Ale nič viac, nemal som ani predstavu, ako to vyzerá, ako to môže chutiť. Keď objednal, začal mi vysvetľovať: „To je taká dobrota z jogurtu a cesnaku. Zas som vedel čosi viac: už som aj vedel, z čoho približne je to urobené… A začal som mať aj prvé obavy: Jogurt a cesnak, divná kombinácia… Ale bolo to už objednané, nič sa nedalo robiť… Keď nám to doniesli, moje poznanie zasa rástlo: videl som, ako to vyzerá, ovoňal som to… A aby som nevyzeral blbo, počkal som, čo on s tým bude robiť a napodobňoval som ho. Bola to vlastne taká biela pomazánka, ktorá sa natierala na čerstvučký chlebík. A potom som to konečne ochutnal… Mňam, dobručké to bolo… V priebehu krátkeho času som prešiel od absolútneho nepoznania k tomu, že teraz môžem povedať: Ja poznám tzatziky, mám to rád a toto jedlo ostane pre mňa osobne navždy spojené so spomienkou na večer, kedy som spoznal zaujímavého človeka. Veľmi jednoduchý kuchynský príklad na to, ako naše poznávania a poznanie funguje. A tu môžeme vidieť aj nebezpečenstvá, ktoré sú s poznávaním spojené. Predstavte si, že by som bol v gréckej reštaurácii sám a náhodou by som si objednal Tzatziky, netušiac, čo to je. A ak by tam bol povedzme opitý kuchár a namiešal by tam niečo, čo tam nepatrí, alebo by použil pokazené suroviny, ochutnal by som a povedal by som si: Ja poznám Tzatziky, ale nemám to rád, fuj, už nikdy viac si to nedám. Znamenalo by to ale nie, že tzatziky sú hnusné, ale to, čo aj poznám ako tzatziky, je čosi nedobré.

To je jednoduché kuchynské poznávanie. Ale o čo zložitejšie je to pri poznávaní zložitejších realít, ako je napríklad poznávanie nejakého človeka, alebo dokonca poznávanie Boha, ktorého ani nevidíme.

Raz sa mi stalo, že pri jednej oslave som sedel vedľa jedného inžiniera. A ako to už býva, kombinácia ateistu, posilneného alkoholom, keď sa vyskytne v prítomnosti kňaza, akosi vždy cíti potrebu rozprávať sa o veciach viery. Veľmi dlho a veľmi podrobne mi vysvetľoval, prečo on v Boha neverí. Keď sa mi vyrozprával, povedal som mu: „Vlastne máte pravdu.“ Zachytil som veľké prekvapenie v jeho očiach: Úspech… po pár minútach priviesť k na svoju ateistickú stranu katolíckeho kňaza… Vysvetlil som mu však hneď aj, ako to myslím: „Máte pravdu. V takého Boha, ako ste ho tu opísali, v takého Boha neverím ani ja. Ani by som nemohol veriť. Veď by to urážalo moju inteligenciu.“

S poznávaním je to tak, že vždy dostávame nejakú prvú informáciu, či skúsenosť a táto je najsilnejšia, je akýmsi základom. A k nej potom pridávame ďalšie informácie, či skúsenosti, ktoré naše poznanie rozvíjajú, obohacujú. Dokonca aj informácia, ktorá mi do toho môjho konceptu nepasuje, aj tá je obohacujúca: Tak toto nie! Ale aj toto odmietnutie patrí do bohatstva môjho poznania.

A čo ak už prvá informácia, ktorú o Bohu dostávame, je deformovaná? A stáva sa to tak často: Boh, ako policajt, ktorý len čaká, kedy urobíme chybu, aby nás potrestal. Alebo Boh ako nejaký dobráčik, deduško, ktorý ani nemôže za to, aký je dobrý a je tu len na to, aby nás chválil, ochraňoval, naprával, čo sme pokazili… Alebo Boh, ako ktosi neprítomný, ktorého čas nastane až po našej smrti, akási životná poistka… A mnoho iných pomýlených predstáv o Bohu je rozšírených…

Pri poznávaní Boha často máme ten problém, že sme až príliš silno presvedčení o správnosti nášho poznania. Vyplýva to z obmedzenosti nášho intelektu a z účinkovania skrytej, ale predsa všade prítomnej pýchy. A aké je to nebezpečné! Život bez viery je chudobný. Ale život s dokrútenou vierou je priamo nebezpečný… aj pre samého veriaceho, ale i pre jeho okolie a svet. O príklady nie je núdza.

Ďalším problémom je, že poznanie pokladáme za čosi definitívne, uzavreté… Predstavte si, akou tragédiou je, keď o nejakom človeku povieme, že ho už poznáme… Napríklad v zlom, povieme: On je už raz taký. A skončili sme s ním, už u nás nemá šancu. Alebo ak to povieme v dobrom: On je taký a taký. A zamilujeme sa do našej predstavy o tom človeku, nie do reálnej osoby… Poznávanie je proces a tento proces má tvoriť živý vzťah… S človekom, ale o to viac v Bohom.

Ako teda na to? Majme dosť pokory nechať sa usvedčiť z omylov, to oslobodzuje a otvára nové perspektívy. Buďme pripravení na prekvapenia, dokonca by sme ich mali aj aktívne vyhľadávať. Zdroje poznania Boha máme v podstate tri: Je to jeho zjavenie – Božie Slovo. Ďalej je to svedectvo tých, ktorí Boha dobre poznajú (alebo ževraj poznajú). No a napokon je to naša vlastná skúsenosť. A aj tu by sme mali byť opatrní, lebo aj to je veľmi komplikovaná záležitosť… Treba vnímať konanie Boha v našom vnútri a v našom živote. Ale pravdivo, nesmieme mu pripisovať niečo, s čím on nemá nič spoločné.

Poznávanie Boha je trvalý proces, ktorý by mal mať popredné miesto v našom živote. Ide o veľmi veľa. Pán Ježiš nám v dnešnom evanjeliu pripomína, že práve v tomto spočíva večný život.

apr 262017
 

Ako ste sviatkovali? Bola tohoročná Veľká noc pre vás krásna, jedinečná, nezabudnuteľná, plná silných emócií? A vôbec, sú emócie v náboženskom živote potrebné?

Určite áno. Ak má byť vera autentická, má a musí zasahovať celého človeka so všetkými jeho mohutnosťami (teda rozumom, vôľou a citmi). Viera musí byť rozumná, ináč by bola nedôstojná človeka (a práve v dnešnej dobe vidíme v tomto veľký problém, že mnohí ľudia majú veľa dobrej vôle a tak málo poznania a nevyvíja sa to dobre…). Zaangažovanie vôle je v živote človeka tiež veľmi dôležité, musíme byť motivovaní a ísť za dobrom, ktoré sme spoznali… Nie menej dôležité sú však aj emócie. Len to, čo nás dokáže nadchnúť, sa stáva pre nás príťažlivým. To, čo je sprevádzané silnými emóciami sa zapisuje hlboko do našej pamäte. Autentická viera nesmie byť chladná, suchá…

Dnešné evanjelium je plné silných emócií.

Na začiatku príbehu emauzských učeníkov sa stretáme s intenzívne prežívanými negatívnymi emóciami: Sklamanie, frustrácia, chvíľami určite i hnev, smútok… Kto z nás by tieto pocity nepoznal? Príležitostne ich zažívame všetci. A prežívame ich veľmi hlboko… Ako sa príbeh vyvíja, menia sa aj emócie. Prichádza zvedavosť. Zadosťučinenie z pochopenia, prijatia, uspokojenie z nového poznania… A napokon keď sa im otvárajú oči a spoznávajú Zmŕtvychvstalého, nastáva neovládateľná explózia pozitívnych pocitov: radosť, úľava, nadšenie.

Jeruzalem tých dní bol plný emócií. Nie všetci ich však prežívali rovnako intenzívne. Mnohí – vlastne zrejme väčšina z ľudí – ostali ľahostajnými voči tomu, čo sa tam dialo. Tí, ktorí v príbehu vystupovali ako diváci, boli citovo zaangažovaní len podľa schopnosti ich empatie. Čím však niekto viac investoval do vzťahu s Ježišom, tým intenzívnejšie všetko s Ježišom prežíval. V zlom, i v dobrom…

Tu môžeme nájsť odpoveď na otázku, prečo je v našich kostoloch tak málo nadšenia, prečo sme takí chladní, suchí, prečo nám chýba zápal. Ak je pre niekoho viera len niečím okrajovým, ak je len akousi poistkou, že ak po smrti predsa len čosi existuje, tak aby som nedopadol zle, potom takáto viera nebude vyvolávať silné emócie. Ak však niekto do vzťahu s Ježišom investoval veľa, ak je tento vzťah cieľom i náplňou mojej existencie, potom sa ma budú osudy Božieho kraľovania vo mne a okolo mňa dotýkať veľmi silno. V dobrom i v zlom. Ak sa nebude dariť, budem moc trpieť, ak to pôjde dobre, budem sa intenzívne radovať. Je to ako s priateľstvom: ak je povrchné, netrápim sa, ak sa rozpadne. Ak je však vzťah hlboký, ak je to láska, rozpad takého priateľstva ma zlomí, jeho rast ma však teší.

Emauzskí učeníci to zrejme s Ježišom mysleli veľmi vážne, veľa pre neho opustili, veľa s ním zažili, silno v neho verili. A aký silný bol ich smútok po jeho porážke, sklamanie, bolesť, frustrácia. Ale len keď dokázali takto silno trpieť, boli schopní sa potom tak moc radovať a získať taký zápal, že necítili únavu a boli tak šťastní, že nevládali ani len jednu noc ponechať si to iba sami pre seba.

Určite nie je náhodou, že nám príbeh emauzských učeníkov svojou štruktúrou veľmi silno pripomína naše slávenie svätej omše. Stretajú Ježiša na svojej životnej ceste, plní toho, čo prežívajú… On sa venuje ich pocitom, potom s nimi preberá sväté Písmo, kde nachádzajú spolu kľúč k správnej interpretácii toho, čo prežívajú, potom ho spoznávajú pri lámaní chleba a napokon odchádzajú s novou misiou.

Zaujímavý je detail, že ho spoznali pri „lámaní chleba“, tomto tak bežnom, no i dôvernom úkone. Koľko krát predtým už s ním museli stolovať, keď sa im to tak vrylo do pamäti… Trochu mi to pripomína situácie, s ktorými sa stretáme my kňazi pomerne často: Prídeme k chorému, ktorý je na tom zle, trpí fyzicky, alebo je mentálne už tak zoslabnutý, že nespoznáva ani svojich najbližších, a my sa začneme pri ňom modliť, odrazu sa mu vracia pamäť, oči sa mu rozžiaria šťastím a rozligocú slzami a pridáva sa k modlitbe… Je to dojímavé uvedomiť si, čo všetko za tým je, čo všetko a ako silno musel ten človek vo svojom životnom príbehu prežiť v modlitbách… Takéto situácie zažívame my kňazi pomerne často. Áno. Ale oveľa častejšie zažívame, že nám ľudia, najmä mladí ľudia hovoria, že omša ich nebaví, že im to nič nedáva, že je to pre nich nuda, že sa tam vždy opakuje to isté dokola… dokonca i tými istými slovami…

Rád na to odpovedám týmto prirovnaním: Predstavte si rodinu – muž, ktorý má rád futbal a rád si pozerá zápasy aj v televízii. Jeho žena, ktorá k tomu nemá žiaden vzťah mu povie: „Ako môžeš toľké hodiny presedieť pred futbalom? Veď to je absolútna nuda, stále to isté – jedna lopta, 22 hráčov, rozhodcovia… a len sa naháňajú po trávniku…“ Muž, ktorý futbal miluje, jej povie: „Nerozumieš tomu… Áno, vonkajšie veci sú síce vždy tie isté, ihrisko, lopta, hráči, rozhodcovia, pravidlá – inak by to nebol futbal, ale každý jeden zápas je iný… hrajú iné mužstvá, v inej situácii v lige, každý zápas sa inak vyvíja… A keby skončil hoci aj úplne bez gólov, aj tak to môže byť pekný zápas, veľmi zaujímavý, poriadna dráma.“  A podobne je to aj so svätou omšou. Tie vonkajšie veci sú vždy tie isté, opakujú sa, ináč by to nebola omša. Ale my sme vždy iní a rieši sa tam vždy iná životná situácia. Kto tomu rozumie, miluje omšu a naučil sa ju aktívne prežívať, nikdy sa na nej nebude nudiť.

O tom, ako aktívne prežívať omšu by sa dalo rozprávať celé hodiny. Skúsme spomenúť len niekoľko momentov. Na začiatku je obrad zmierenia. Človek rieši svoju vinu, mala by to byť chvíľa zmierenia s ľuďmi i Bohom. Vo chvíli by sme si mali uvedomiť zlobu nášho hriechu, škody, čo spôsobil. A čím konkrétnejšie. A túžbu po odpustení by sme mali prežiť tiež čo najintenzívnejšie. A prosiť… To nie je maličkosť. Potom spolu spievame oslavnú pieseň, čím väčšiu radosť z odpustenia máme, tým vrúcnejšie spievame. Potom počúvame Božie Slovo – čítania a ich vysvetlenie. Chce to veľa dobrej vôle a sústredenosť, aby to každý počúval ako osobné posolstvo pre seba. Odpovedá sa vyznaním viery.

Portom sa prinášajú obetné dary. Fyzicky sa prináša chlieb a víno, duchovne prinášame sami seba, svoju životnú situáciu, dobré skutky, kríže, túžby… veď je to jeho i naša obeta… Do kalicha sa nalieva víno a pár kvapiek vody. Víno symbolizuje Kristov podiel, tá trocha vody je to, čo ponúkame my. A dobré je vyvinúť duchovnú aktivitu a vedome ponúknuť to, s čím prichádzam ja. Potom sa dary premieňajú a prichádza živý Boh vo sviatosti. Klaniame sa mu. Potom sa kňaz modlí za dôležité veci a my sa k tej modlitbe pridávame. Modlíme sa za mŕtvych – a ja tam v duchu môžem spomenúť mojich mŕtvych, veď kto ich prinesie na oltár, ak nie ja… A za živých… za toľkých by som sa mal modliť. A pridáva moju túžbu po tých dobrých veciach, tu túžbu, ktorej som ja schopný.. Je to ako by sme spoločne dúchali do pahreby, aby boli uhlíky žeravé a plameň sa rozhorel… a tým, že sa modlím osobne za to, za čo sa modlí Cirkev sa s ňou v duchu synchronizujem, učím sa, po čom by som mal túžiť, upravujem si svoje priority… A potom ide prijímanie… nikdy a nikde v tomto univerze sa nemôžem spojiť s Bohom tak intenzívne, ako vo svätom prijímaní – ak sa dá skutočnom, ak nie aspoň duchovnom. A pritom sa modlím spevom s ostatnými. A potom sme požehnaním vyslaní späť do života. Z každej omše by sme sa mali vracať ako emauzskí učeníci – tí istí, ale premenení.

Takto prežitá svätá omša je veľmi akčná, nemôže byť nudou. Musíme sa jaj však zúčastniť aktívne, nie len ako diváci, či dokonca ako niekto, kto si len trpiac „plní povinnosť nedeľnej omše“.

Všetci poznáme vážne Ježišove slová, ktoré opakovane a vo viacerých variáciách povedal o pokrme svojho tela: „Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ Dnešné naše stretnutie z emauzskými nám pripomína, aká dôležitá pre život kresťana je svätá omša, pri ktorej „vzniká“ tento chlieb. Je akýmsi centrom nášho duchovného života, kde sa opakovane spracováva naša minulosť, sprítomňuje sa spása a otvára sa nám budúcnosť. Je to akoby naše jedenie, či dýchanie, ktoré potrebujeme k životu.

Učme sa jej rozumieť, hoci je tajomstvom, učme sa ju úprimne milovať a aktívne prežívať.

mar 292017
 

Nedávno som stretol jedného kolegu, ktorý je v technických otázkach oveľa pokročilejší, ako som ja. S obdivuhodným nadšením, až entuziazmom mi vykladal, ako do hlbokej noci riešil problém efektívnejšieho prepojenia jeho „smartfónu“, „smartvoču“ a iných jeho osobných mobilných zariadení a ako sa mu nakoniec podarilo vynájsť až neuveriteľné vylepšenia, ktoré mu ohromne uľahčia a vylepšia …hmm… čo mu to vlastne vylepšia???… existenciu!!!

Mlčky som sa na neho pozeral. Usmieval som sa… Jednak som celkom nerozumel všetkým slovám, čo vychádzali z jeho úst… Zároveň som si jasne uvedomoval, že ten svet, do ktorého sa pokúšal dať mi nahliadnuť mi bol celkom cudzí… no a úprimne… vôbec ma to nezaujímalo… No veľmi úprimne som však aj obdivoval, ako sa dokázal zapáliť za vec… a vnímal som, v akom kontraste k tomu je môj nezáujem…

A v tom momente som si uvedomil, v akej sme situácii my veriaci a hlavne kazatelia, keď sa pokúšame s nadšením hovoriť o našej viere a ponúkať ju… no a na strane prijímateľov nachádzame nepochopenie, nezáujem a chlad…

Na túto situáciu som si tiež spomenul, keď som sa pripravoval na naše dnešné stretnutie. Vzal som do rúk evanjeliový text od sv. Jána, ktorý sa bude na piatu pôstnu nedeľu čítať v našich kostoloch a uvedomil som si, ako málo mu ja sám a vlastne aj väčšina z nás vo všeobecnosti rozumieme. To, čo budeme počuť je pre nás príbeh… Ale… evanjelisti a medzi nimi excelentným spôsobom svätý Ján neboli len rozprávačmi príbehov. Oni boli ohlasovateľmi Božieho Slova. A zvlášť evanjelista Ján bol bravúrnym teológom, ktorý nie jednoducho zrozumiteľným jazykom v náročných, no krásnych obrazoch zjavoval Božie pravdy neuveriteľnej hĺbky. A my žiaľ často ostávame na povrchu a len „počúvame príbeh“.

Preto mám teraz smelú ambíciu spolu s vami načrieť do nevyčerpateľného bohatstva hlbokého príbehu a niečo z neho si priblížiť. Vyberiem z neho len dve, zdanlivo rozdielne témy a potom si pozrieme, čo ich spája… Budeme počuť o vzkriesení Ježišovho priateľa Lazára. Je to posledné zo siedmych veľkých znamení, ktoré opisuje evanjelista Ján. Sú to vlastne zázraky, ale samotný Ján nepoužíva pomenovanie zázrak, ale znamenie. A to je podstatné. Vypočujme si teda, ako evanjelista tento príbeh začína rozprávať:

Jn 11, 1-16

Ján opisuje, že Lazár a jeho sestry patrili k jeho priateľom, ba boli jeho obľúbencami. Osobne som veľmi citlivý na rodinkárstvo, ktoré je jedným z prejavov skorumpovanosti našej spoločnosti… Všetci sme si rovní, ale niektorí sú si rovnejší… všetko sa dá vybaviť v rodine, na základe známostí… A keď nemáš známych, alebo kopu peňazí na „kúpenie si“ známych, si druhotriedny, nie si nikto… Dosť mi to vadí. A tak by som očakával, že aspoň v tom Božom svete, v realite Božieho kráľovstva si budeme všetci rovní a dočkáme sa spravodlivosti…

A tu Ján prichádza s opisom, že aj Boží syn mal svojich vyvolencov… Lazára a jeho sestry, ktorých miloval a trávil s nimi veľa času… Dokonca aj z dvanástich je jeden, ktorý je pomenovávaný slovami: „Ten, ktorého Ježiš miloval…“

V celom Svätom písme je téma vyvolenia témou kľúčovou. Provokuje ma to, ale to je asi dobre, tak to má byť. Všimnime si, že evanjelista Ján používa označenie „učeník, ktorého Pán miloval“, keď hovorí o sebe. A toto je kľúč k porozumeniu. Nekonečne spravodlivý Boh sa nedopúšťa nespravodlivosti, keď má svojich vyvolencov v tom prípade, ak si volí každého jedného bez rozdielu, aby s ním mal celkom jedinečný, výnimočný vzťah. Ak sme vyvolení všetci, tak mať vyvolených nie je nespravodlivé.

Bolo by dobré sa v opovážlivej úprimnosti spýtať seba samého, či sa cítim byť Bohom vyvolený, milovaný, tak jedinečne a originálne… Je to kľúčové pre náš život. Všimnime si, aké perspektívy nám to otvára. Ježiš mal ráz súrodencov Lazárovcov… Cítil sa s nimi dobre, nemusel sa k ničomu nútiť… A oni sa tiež nemuseli k ničomu nútiť… Ako sa len tešili, keď bol Ježiš s nimi. A koľko mu len pomohli v jeho diele: vedome i nevedome… Tak je to medzi naozaj dobrými priateľmi: Idem k priateľovi, nie preto, že on niečo potrebuje a ja sa musím teraz premôcť… Idem, lebo chcem, mám na to chuť. A keď sa budeme lúčiť, mám chuť povedať mu: „Ďakujem ti, že som mohol byť s tebou, bolo mi dobre, moc som si to užil…“ No ale on odvetí: „Ja tebe ďakujem, tvoja prítomnosť ma moc potešila a pomohla mi.“ Obaja sú obdarovaní. V náboženskom živote to môže vyzerať tak, že ja niečo robím, lebo je to správne, ale musím sa k tomu nútiť, lebo na to nemám chuť. Aj to má svoju hodnotu, a nie malú. Ale o čo krajšie je, a o čo vyšší level to predstavuje, ak je tam ten súlad sŕdc a ja sa nemusím premáhať, lebo sa cítim byť vyvolený, mimoriadne osobne milovaný a sám veľmi osobne milujem.

Vyvolenie patrí ku kresťanstvu. Vyvolený národ, hoci bol vyvolený, necítil sa byť takým, keď musel trpieť ako následok svojho hriechu.

Pozrime sa teraz, ako „znamenie“ o vzkriesení Lazára pokračuje ďalej:

Jn 11, 17-44.

Odborníci na sväté Písmo učia, že rozprávanie o vzkriesení Lazára bolo v prvotnej cirkvi súčasťou predkrstnej katechézy, teda vyučovania tých, ktorí mali byť pokrstení. Taktiež sa používalo pri kajúcnikoch a rovnako ako to robíme my teraz, tento príbeh sa opakoval v príprave na slávenie Veľkej noci. Z teologického hľadiska je pre správne chápanie tohto textu neprehliadnuteľná jeho podobnosť s rozprávaním o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Je tu podobnosť, ale aj veľká rozdielnosť. V Ježišovom prípade ide o zmŕtvychvstanie, povstanie do inej reality, u Lazára o vzkriesenie, znovuoživenie a návrat do starého života. U Ježiša sa kameň odvaľuje sám, u Lazára ho Ježiš káže odvaliť. Všimnite si, aké je silné posolstvo plachiet: Keď Ján rozpráva o veľkonočnom ráne, spomína, že učeníci nazreli do hrobu, videli plachty a uverili. Prečo? Plachty ostali tam, kde boli predtým, v nezmenenej polohe… Len telo tam už nebolo. Keby ho niekto odniesol, tak aj s plachtami, poprípade by tam plachty nechal, ale inak uložené či rozhádzané. Lazár vychádza von aj s plachtami a aby sa mohol vrátiť do života, musia mu ich uvoľniť.

A tak sa v prvotnej cirkvi kládol pred oči tento príbeh novokrstencom, kajúcnikom i všetkým pred Veľkou nocou aby si uvedomili, čo chcú a čo majú zažiť: či zmŕtvychvstanie s Ježišom k novému životu, alebo len oživenie s Lazárom, pričom si ponesú so sebou plachty mŕtvych. A čo to je? No, to je zlým životom nadobudnutá nesloboda, ktorá nás robí neschopnými k láske. Jednak človek nie je schopný prežiť vedomie, že je Bohom vyvolený, jedinečným spôsobom absolútne a bezpodmienečne milovaný… A potom je to získaná neschopnosť milovať. Spôsobuje ju nesloboda, naviazanosť na hriech, pýcha, sebectvo a zlo každého druhu. To všetko nás robí neschopnými milovať. Trochu si to môžeme priblížiť na príklade tak bežnom: Mladí často nechápu, prečo by si nemohli prejavovať vzájomnú náklonnosť už pred svadbou intímnym spolužitím. Veď je to tak lákavé, príjemné, obaja to chcú a nikomu tým neškodia… Ale škodia!!! Robia sa neschopnými ozajstnej lásky, vyjadrenej v absolútnym, jedinečným a výlučným darovaním sa a prijímaním sa v manželstve.

Rozprával som sa o tomto s jedným kolegom a on vyjadril svoju skúsenosť, že toľkí z jeho ľudí v kostole sa vo vzťahu k Bohu nevedia cítiť byť Bohom milovaní, jedinečne milovaní… Skôr majú inú skúsenosť… Prečo?

Jednoducho ostávame na úrovni oživenia Lazára a nedosahujeme Ježišovo vzkriesenie.

Teraz sme aj my v situácii, že sa pripravujeme na veľkonočnú spoveď a oslavu Veľkej noci. Ako bude vyzerať naše opustenie hrobu? Sú dve cesty. Lazárova a Ježišova.

mar 012017
 

Ústrednou témou Božieho slova na prvú pôstnu nedeľu je pokušenie, teda realita, ktorá sa táka nás všetkých, máme s ňou skúsenosť a nevyhneme sa jej – veď sa jej nevyhol ani sám Boží syn. Sprevádza ľudstvo od počiatku. Vypočujme si, ako boli s pokušiteľom a jeho ponukou konfrontovaní Adam a Eva v raji.

Tento text nás privádza k podstate pokušenia, ukazuje nám, o čo vlastne ide. Zjednodušene by sa to dalo vyjadriť tak, že ide o stret ponúk, ktoré sú pred nás kladené. Jednu vec máme všetci ľudia spoločnú, je akoby zapísaná do nášho DNA: Všetci ľudia (možno až na niektoré psychopatologické prípady) sme hľadačmi šťastia. Všetci túžime po šťastí, snívame o ňom, namáhame sa oň. Ak sa pre niečo rozhodnem, tak len preto, že za týmto rozhodnutím vidím nejakú hodnotu, čosi, čo ma urobí šťastnejším. Dokonca aj ak sa človek rozhodne pre niečo hriešne, zlé, tak len preto, lebo sa mu zdá, že mu to prinesie šťastie – hoci aj len krátkodobé…

Podstatou pokúšania v raji je stret ponúk. Na jednej strane je to ponuka Božia. Stvoril človeka s túžbou po šťastí a daroval mu všetko, aby toto šťastie aj dosiahol: Dal mu svoje spoločenstvo a dal mu k dispozícii celý raj, všetko bolo pre človeka. Len s jediným malým obmedzením,  so stromom poznania dobra a zla v strede záhrady. A tu prichádza Boží konkurent so svojou alternatívnou ponukou. Nahlodáva dôveru človeka v Boha. Pokušiteľ spochybňuje, že Boh to myslí s človekom vážne dobre. Nahovára mu, že Boh človeka z neušľachtilých dôvodov obmedzuje. Nahovára mu, že sa dá nájsť ešte viac šťastia, ako ponúka Boh. A darí sa mu to a je to je podstata ľudskej tragédie.

Nezdá sa to, ale pokúšanie je vlastne otázkou viery. Verím naozaj v Boha, verím, že to so mnou myslí naozaj dobre, že naozaj chce šťastie pre mňa? Verím v takého Boha, ktorý ma tak moc miluje a tak veľmi moc ma chce urobiť šťastným, že ani keby sa mi vyplnili všetky túžby, aj tie najodvážnejšie a najnádhernejšie sny, akých som schopný, ani tak si nedokážem vymyslieť väčšie šťastie pre seba, ako má môj milujúci Boh v tom projekte môjho života, ktorý nazývame Božou vôľou? Verím v Boha a verím naozaj Bohu?

Ide o vieru, ale o takú vieru, ktorá sa týka podstaty nášho žitia.

Všetci veríme, že veríme. V tom sme nespochybniteľní. Možno aj sme ochotní uznať, že nevládzeme celkom žiť podľa toho, v čo veríme, ale že by sme neverili? To nie!!! Keď sa niekedy pokúšam spochybniť tých, ktorí napríklad prídu žiadať krst pre svoje dieťa a pritom nechodia do kostola ani len príležitostne, na spovedi a na prijímaní neboli už dlhé roky a ja sa ich opýtam: „Veríte vy vôbec v Boha?“, dostávam obyčajne odpoveď, v tóne ktorej cítim až agresivitu: „No dovoľte?! Ja v Boha verím. A určite lepšie, ako nohí z tých, čo do kostola chodia pravidelne, a pritom… – nasleduje obvyklé klišé útokov, akí zlí kostolní ľudia sú…“

Všetci veríme, že veríme. Ale…

Nedávno som pochoval môjho priateľa. Bol to môj bývalý farník. Mal čosi nad 50 rokov, človek dobrý, zásadový, aj nábožný – takým sympatickým, tradičným spôsobom. Mal rád ľudí, rád sa zabával a bavil iných. Miloval svoju rodinu: Manželku a štyri deti. Za prácou cestoval do zahraničia a tam mal ťažký úraz, po ktorom ostal ochrnutý, odkázaný na prístroje a opateru ľudí. Všetko vnímal, ale nemohol rozprávať. Komunikoval len žmurkaním očí. Keď som mohol, navštevoval som ho v nemocnici, ale bolo to ťažké. Pripravoval som si témy, o čom mu budem rozprávať. Len dohovorenými signálmi mi dával najavo súhlas, nesúhlas, alebo únavu, že už chce byť sám. Vždy som sa pri ňom pomodlil a dal som mu sväté prijímanie. Trvalo to skoro dva roky. Dlho som to odkladal, aby som sa ho opýtal jednu otázku, ktorá bola podľa mňa podstatná… Veľmi som sa bál, čo mi odpovie… Ale predsa som sa raz odhodlal  a spýtal som sa ho: „Jožko, viem, že trpíš, ako málokto na svete. Prosím ťa, povedz mi úprimne, veríš ty ešte v Boha a dokážeš sa aj modliť?“ Keď mi žmurknutím očí odpovedal: „Áno“, až som plakal šťastím a dojatím. To bolo silné vyznanie!!!

Tak ľahko my hovoríme: „Verím v Boha.“ A často tak lacno… Pretože tvrdíme, že veríme, pritom prijímame alternatívne ponuky šťastia, teda počúvame pokušiteľa, a tak málo sa zaujímame o Boží projekt pre nás. Veríme, že lepšie vieme, čo je pre nás dobré, ako on. Všimnime si, ako často v modlitbe hovoríme, čo by Boh mal urobiť, zariadiť, čo by nám mal dať a ako málo opakujeme: „Buď vôľa tvoja.“ a ako málo túto vôľu skúmame a hľadáme.

V príbehu z evanjelia sme počuli, ako za Ježišom prišiel sám diabol, aby ho pokúšal. Ako asi vyzeral? To sa v Písme nehovorí. A tak fantázia umelcov, ktorí sa snažili túto scénu zachytiť na obrazoch, pracovala naplno. A maľovali ho, väčšinou ako obludu, čím hrôzostrašnejšie, tým lepšie. Veď diabol je zlo… Oveľa pravdivejší a krajší obraz som však videl na vitráži v jednom gotickom kostole, kde je pokúšajúci diabol znázornený ako pekný mladík s krídlami, teda anjel. A je to tak… Keď k nám prichádza pokušiteľ so svojou ponukou, nepredstavuje sa ako hrozný. Skôr naopak. Je ako reklamný agent. Tí nepriznávajú, že im ide o naše peniaze, a aby ich z nás podľa možnosti vytiahli čím viac, ale každý predajca nás presviedča, že mu ide o naše šťastie a že len s jeho produktom kvalita nášho života porastie.

Ten zlý, pokušiteľ, má o nás naozaj záujem. Ponúka. Za čo sa mu zapredáme? Niekoho dostane veľmi lacno. U niekoho musí nasadiť silnejšie, sofistikovanejšie zbrane. Aj tí naozaj pokročilí, nazvime ich svätí, aj tí si musia vybojovať svoje boje, obstáť vo svojich pokušeniach… To sú ale pokušenia takého druhu, o akých sa nám ani nesníva… Bez zápasu to však nejde…

Ten zápas sa odohráva v našom svedomí, v najvnútornejšej svätyni nášho srdca. Tam prebieha ten dialóg. Tam spracúvame nápady a tam ich následne hodnotíme po ich realizácii. Pomenovávame skutky. Trochu mi to pripomína scénu z rajskej záhrady. Spomínate si, keď Boh stvoril všetko a napokon aj Adama, zobral ho so sebou a spolu si všetko prešli, Boh chcel, aby Adam všetko pomenoval, a aké meno tomu Adam dal, tak sa to malo volať, to rešpektoval aj sám Stvoriteľ. To bola Adamova účasť na stvoriteľskom diele.

V našom svedomí prebieha dialóg. Ako rozoznám presne, odkiaľ ktoré vnuknutie pochádza? To často nie je vôbec ľahké. Často sme klamaní a často a radi sa klameme aj sami. A často sa v tom ani nevyznáme, čo je pravda. Chcelo by to obrazne vrátiť sa do raja a pri pomenovávaní našich skutkov držať Boha za ruku. Umenie vyznať sa vo svedomí sa nazýva tradičným výrazom duchovné rozlišovanie. A je to naozaj veľké umenie. Je na to potrebná múdrosť a tá, ako vieme, je darom Ducha Svätého.

Ako prísť k tomuto daru nám môžu poradiť starobylí Otcovia púšte, títo nadčasoví znalci tajomstva duchovného života. To boli mnísi, pustovníci z prvých storočí Cirkvi. Žili len pre modlitbu a prácu. Celý týždeň popri modlitbe usilovne pracovali, aby na konci týždňa svoje výrobky predali na trhu a utŕžené peniaze rozdali chudobným. Obyčajne boli veľmi múdri a ľudia ich vyhľadávali, aby sa s nimi radili. Ale aj oni medzi sebou si všimli, že niekto z nich má viac múdrosti a iný menej. Skúmali, čím to je a zistili, že najistejšia cesta k autentickej múdrosti je usporiadanosť v modlitbe a úplné rozdávanie sa v činorodej láske.

Modlitba a služba blížnemu – celkom pekný program na pôst, čo poviete?

 

feb 022017
 

Keď si kúpite v lekárni nejaký výživový doplnok, obyčajne je na obale, alebo na pribalenom letáku výrazne napísané upozornenie: „Pozor, prípravok nie je náhradou plnohodnotnej stravy!“ Hoci je výživový doplnok dobrý, niekedy potrebný, predsa nie je potravinou na bežné stravovanie. Tak je to aj s pochutinami, ktoré používame pri príprave jedál. Sú chutné, užitočné, predsa však sú len pochutinami. Takou je aj soľ. Chutí nám. Potrebujeme ju. Uvedomíme si ju, len keď jej je primálo, alebo priveľa v jedle. Nie je však potravinou, ktorú by bolo možné jesť len tak samu a nasýtiť sa z nej.

Je zaujímavé, že na opísanie miesta svojich učeníkov vo svete si Pán Ježiš vybral práve tento obraz: „Vy ste soľ zeme…“ Práve táto pochutina najlepšie vystihuje úlohu kresťanov v ľudskej spoločnosti.

Soľ je potrebná, konzumuje sa, nie je však samostatnou potravinou. Tak aj kresťanstvo je mysliteľné len ako prítomné v nejakej  ľudskej kultúre, nie je však kultúrou. Chcieť pochopiť kresťanstvo „čisté“, bez zasadenia do kultúrneho kontextu by bolo ako vyskúšať izolovať nejaké dieťa od spoločnosti a nechať ho vyrásť bez kontaktu s inými ľuďmi a chcieť pozorovať, akou rečou by hovorilo. Nijakou…

To, že kresťanstvo je vždy viazané na nejakú kultúru možno to vidieť aj v dejinnom procese Božieho Zjavenia – teda pri samotnom vzniku kresťanstva. Boží Syn sa stal človekom v konkrétnom čase, v konkrétnej kultúre, v istej krajine, v istom národe, vo svojej rodine. Svojim životom – slovami aj skutkami zjavoval Boha, jeho Slovo. Tá vtedajšia kultúra je nám dnes už vzdialená – i časovo, i jazykovo, i kultúrne. Je náročnou a veľmi odbornou činnosťou exegétov, ktorí sa zaoberajú štúdiom Svätého Písma, odhaliť a interpretovať, čo presne znamenalo a ako bolo myslené Božie Slovo v jazyku kultúry, v ktorej bolo zapísané. A úlohou kazateľov, ktorí ohlasujú toto Slovo dnes je preložiť ho do dnešných slov a do situácie dnešnej kultúry.

Toto osadenie evanjelia do niektorej kultúry sa odborne nazýva inkulturácia. Evanjelium nie je viazané len na jednu kultúru a môže a má byť všade doma.

Niekedy to môže prinášať problémy a nedorozumenia. Je dosť prirodzené, že každý sa snažíme považovať ten svoj spôsob videnia sveta a aj prežívania viery ako ten správny, niekedy dokonca ako jediný správny. A ak by niekto mal iný pohľad, už je nám to podozrivé. Všimnite si, náš terajší pápež František je prvý v modernej histórii Cirkvi, ktorý nepochádza z európskej časti univerzálnej Cirkvi. Zákonite má niektoré svojou kultúrou podmienené pohľady na realitu, ktoré sú trochu odlišné ako tie, na ktoré sme zvyknutí. A koľko nepochopenia, nedôvery a podozrievania to vzbudilo u časti európskych veriacich…

Pred časom som istý čas slúžil ako kňaz v jednej farnosti v talianskej Umbrii. Po niekoľkých mesiacoch som sa stretol s miestnym arcibiskupom a ten sa veľmi zaujímal, ako ja vidím situáciu tej farnosti, ako ich ja ako cudzinec hodnotím… Povedal som mu o svojom prekvapení, s ktorým vnímam, že celá ich kultúra je preniknutá kresťanstvom, dokonca aj folklór. Ale zdá sa mi,  že čo sa týka viery, tak to často len pri tom folklóre aj ostáva… Napríklad, keď sa usporiada nejaká procesia, (procesie oni veľmi obľubujú), alebo nejaké náboženské divadlo, tak sú tam prítomní skoro všetci obyvatelia… Ale na omšu, ktorá je predtým, na tú príde len hŕstka ľudí. Divadielka, ktoré hovoria o Bohu, tie áno, sviatosti však, v ktorých Boh naozaj pôsobí, o tie je len malý záujem. A tak som mu povedal môj názor: „Viete, pán arcibiskup, mne sa zdá, že Umbria už nie je naozaj kresťanská.“ A on sa zamyslel a s úsmevom mi povedal: „A vy si myslíte, že takou už niekedy bola?“ Taliani sa smejú, že z Umbrie pochádza najviac svätcov na kilometer štvorcový, ale vždy tam bolo aj najviac komunistov… To, čo my teraz s odstupom času vidíme ako kresťanskú minulosť, v skutočnosti bolo len zápasom o pokresťančenie vtedajšej kultúry. Niekedy sa im darilo viac, niekedy menej. No a takej úlohe bude čeliť Cirkev vo všetkých časoch a vo všetkých kultúrach až do skončenia sveta.

Nám nepomôže snívať o starých dobrých časoch a chcieť zakonzervovať aspoň to málo, čo ešte z minulosti ostalo… Nie je produktívne ani lamentovať a nadávať na našu „bezbožnú“ súčasnosť. Doba, v ktorej žijeme je naša. Aj táto kultúra je naša, inú nemáme a je pre nás osobnou výzvou preložiť evanjelium do súčasného jazyka a učiť sa ním evanjelizovať našu realitu… My nemôžeme ujsť zo sveta, vytvoriť si akýsi paralelný svet… to by bolo sektárske, nie evanjeliové.

Je dobré vnímať, v akej dobe to vlastne žijeme. Náš čas, naša kultúra je charakteristická rýchlym vývojom a zmenami, ktoré tento rýchly vývoj prináša. Vo všetkých oblastiach… Všimnite si, ako rýchlo sa vyvíja technika a aké zmeny to spôsobuje… Nie je to až tak dávno, čo bolo vo svete dosť ticha, v ktorom človek mohol viesť dialóg so svojim Bohom. Dnes je toho ticha okolo nás tak málo a  ak ho človek chce, musí ho vyhľadávať. Kedysi keď človek chcel hudbu, musel sám spievať. Chcel zábavu, musel stretnúť človeka… Dnes nám všetko nahrádza technika, komunikácia sa mení, stále viac unikáme do virtuálnej reality…

Ale viete, ako je to v prírode… Keď príde zmena, všetko sa tej zmene musí prispôsobiť a postupne znova nastane rovnováha. Dnes sú však tie zmeny príliš rýchle a zásadné, tak že sa mi až zdá, že sa nestíhame prispôsobovať a  máme z toho veľa problémov: civilizačné choroby, plné čakárne u psychológov a psychiatrov, nešťastných ľudí…

Takáto je naša doba, toto je naša kultúra… Ale inú nemáme.

My sme povolaní žiť teraz a teraz uskutočňovať Božie Slovo, teraz inkulturovať evanjelium do našej reality, povolaní sme teraz byť soľou našej zeme. A keďže je naša súčasnosť charakterizovaná rýchlymi zmenami, aj my musíme byť vo svojej viere hlbokí, dynamickí a šikovní.

Zdá sa nám, že svet nemá záujem o to, čo ponúkame? Zakončím citátom, ktorý sa mi páči: „Keby sme boli slanší, aj svet by bol smädnejší.“ (David Duplise)

jan 072017
 

Dospeli sme k záveru vianočného obdobia a máme ta príležitosť trochu zhodnotiť, ako sme prežili najkrajšie sviatky v roku. Boli také, na aké ste sa tešili? A vôbec, sú pre vás Vianoce najkrajším sviatkom? A zvyknete sa na ne tešiť? Možno vás to prekvapí, ale je pomerne veľa ľudí, ktorí sa na tieto sviatky netešia… Vianoce majú veľkú moc: Tí, ktorí patria k sebe sa snažia byť spolu. Tí, ktorí sa majú radi sa snažia dať si to ešte viac najavo. Zároveň však tí, ktorí sú osamelí sa cítia byť ešte viac sami. A trpia. No a verte mi, osamelosť je jedno z najväčších utrpení človeka. Jeden z najsilnejších vianočných zážitkov som mal, keď som bol pred rokmi pozvaný na štedrý večer do jedného väzenia, aby som sa pomodlil pred štedrou večerou s tými, čo tam boli vo výkone trestu. Veľa drsných chlapov… Ale na štedrý večer bez vlastnej rodiny neostalo jedno oko suché. Plakali ako malé deti… Samota je zlá. A človek môže byť sám a veľmi trpieť samotou aj uprostred mnohých ľudí. Stačí, ak sa necíti byť milovaný, ak sa necíti byť potrebný, ak sám nemiluje, ak nemá pre koho žiť…

Teraz na konci vianočného obdobia by to chcelo niečo proti pocitu samoty. A Božie slovo v dnešný sviatok nám to ponúka…

6. januára sa slávi v Cirkvi sviatok Zjavenia Pána. Cirkev si pripomína, ako bola ľudstvu zjavovaná pravá identita Spasiteľa – Bohočloveka Ježiša Krista. Konkrétne sa to pripomína troma udalosťami z evanjelií: Návštevou mudrcov od východu v Betleheme, krstom v Jordáne a zázrakom v Káne Galilejskej. Zastavme sa dnes spolu pri zjavení pri Ježišovom krste.

Zjavenie je nejaké náhle, nečakané spoznanie, pochopenie reality. Určite ste už zažili veľa situácií, kedy ste odrazu pochopili jednu vec, ktorá vám pomohla porozumieť všetkému ostatnému, odrazu sa všetko javilo v novom svetle.

Touto zjavenou pravdou je veta, ktorá zaznela z neba: „Ty si môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ To je vyznanie lásky!!! Nech nám toto poznanie pomáha k správnemu pohľadu nielen na Ježiša, ale aj na nás samých, na svet.

Kedy a kde presne zaznela táto veta? Stalo sa to hneď po krste v rieke Jordán. Symbolické posolstvo, obsiahnuté v krste je dosť ľahko čitateľné: Krst je umytie, zbavuje hriechov… Krst je ponorenie a vynorenie, znázorňuje smrť starého človeka a narodenie nového. Avšak pre veriaceho žida, ktorý poznal a miloval Sväté písmo bola v rituálnom konaní pri krste zjavná aj iná symbolika. Krst sa konal pri brode na rieke Jordán, cez ktorý izraeliti vstúpili do zasľúbenej zeme po putovaní púšťou z egyptského otroctva. Až sem ich doviedol záchranca – Mojžiš. On sám však do cieľa nevstúpil. Odovzdal vyvolený národ novému vodcovi – Jozuemu, ktorý ich mal voviesť do vlastnej krajiny. Podobne Starý zákon až po Jána krstiteľa bol putovaním, prípravou. Priviedli ľud až k Jordánu. Tu prichádza nový Jozue. Pri krste sa vstupovalo do vody z východného brehu Jordánu, teda z krajiny pohanov a vychádzalo sa na breh na západe – teda v krajine izraelskej. A Ježiš je tým vodcom, ktorý kráča pred nami a s nami k slobode. A je Božím synom, milovaným Božím synom. Ak sme s ním, sme bezpeční, máme Boha na svojej strane…

Vyznanie lásky, ktoré zaznelo v mohutnom Božom hlase, môžeme a máme aplikovať aj sami na seba, my, ktorí sme tiež prešli vodou krstu. Aj nad nami zaznieva hlas: Ty si môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie. Toto „zaľúbenie“ v originálnom texte znamená doslova: Pri pomyslení na teba mám radosť, cítim potechu. Poznáte to, ak nám je niekto obzvlášť milý, stačí na neho pomyslieť a už nás hreje pri srdci, cítime radosť, spontánne sa nám rozžiaria oči a na tvári máme úsmev… A takýmito sme v očiach Božích. Napriek všetkému má Boh v nás zaľúbenie. A to môže a má byť liekom na mnohé naše trápenia, i na bolesť zo samoty. Nie sme nechcení, nie sme sami… Sme milovaní. Aj napriek našej biede.

Raz som počul, ako sa jeden zrejme múdry kňaz vyjadril k istej situácii, ktorá priniesla veľa bolesti a pohoršenia. Povedal o tom človekovi, ktorého sa to týkalo: Aký je Boh milosrdný, zrejme mu zatemnil poznanie. Keby totiž spoznal a precítil, koľko utrpenia bolo cez neho spôsobené, asi by sa musel zblázniť… Toto vyjadrenie sa mi zdalo čudné a hneď som ho zavrhol. Neskôr som však nad ním rozmýšľal a uznal som, že je to pravda. My našťastie nie sme schopní úplne pochopiť a precítiť celú hrôzu našej biedy, inak by sme asi zúfali. Boh nám to dá pochopiť a precítiť len čiastočne, aby sme sa spamätali, ale zároveň nám oveľa silnejšie zjavuje, že napriek všetkému nás miluje, že sme v jeho očiach vzácni a že v nás „má zaľúbenie“. Dnešné jeho vyznanie: „Ty si môj milovaný syn, moje milované dieťa, v tebe mám zaľúbenie“ je adresované nám osobne a Nebeský Otec to myslí vážne.

Božie zjavenie nám pomáha hľadieť správnym spôsobom nielen na Ježiša, nielen na nás samých, ale aj na ľudí okolo nás, lebo aj oni sú Boží, aj oni sú milovaní.

Pohľadom našich očí sú mnohí z nich cudzí, lebo takými sú… Mnohí sú odporní, lebo sú naozaj dobití, áno, až zlí… Ale akí sú v pohľade očí nebeského Otca? Viete, aký je pohľad rodiča: „No, viete, nevydaril sa mi, ale je môj. A nikoho iného nemá, len mňa. Je, aký je, ale je to môj syn…“

Nech nám toto zjavenie pomáha k správnemu pohľadu, aby ľudia okolo nás neboli pre nás cudzí, či odporní. Sú, akí sú, ale sú to milované deti nášho Otca a sú našimi bratmi a sestrami. Sme povolaní aj ich milovať.

V dnešnom evanjeliu sme počuli veľké vyznanie lásky: „Ty si moje milované dieťa, v ktorom mám zaľúbenie!“ Využime ho k očisteniu nášho pohľadu na svet, nech je pohľadom lásky. Lásky k Bohu, ktorý nás miluje ako prvý. Lásky, tej ozajstnej lásky k sebe samému. A nech nám pomáha milovať aj našich „súrodencov“, všetky milované Božie deti.

dec 072016
 

Videl som zaujímavý film. Volal sa Brooken silence – Prerušené mlčanie. Bol o jednom mníchovi z Ameriky. Patril do Trapistického rádu – to sú tí veľmi prísni mnísi, ktorí sa úplne venujú len práci a modlitbe, žijú od bežného sveta v odriekaní, ani len medzi sebou nerozprávajú. Takýto život si vyžaduje špeciálne povolanie a naozaj nie je pre každého. Tento mních raz musel prerušiť svoju utiahnutosť, pretože bol v záujme rádu vyslaný do ďalekého Tibetu, kde mal v mene rehole vystupovať pri nejakom zložitom dedičskom konaní. V lietadle sedel pri veľmi peknom mladom afroamerickom dievčati, ktoré však pochádzalo z úplne iného sveta. Viera jej nič nehovorila. Aj tohto naivného mnícha šikovne okradla. Zvláštnou súhrou náhod sa však ich cesty stále znova a znova krížili. Vzájomne sa spoznávali, ich úplne odlišné svety sa konfrontovali a nakoniec z toho vzniklo i zaujímavé priateľstvo, v ktorom si boli navzájom veľkým obohatením, učili sa jeden on druhého. Jeden z ich dialógov ma veľmi oslovil.

Ona hovorí jemu: „Ty si veriaci. Vravíš, že veríš v Boha. To ako mních určite aj musíš. Ale prezraď mi, nikdy si vo svojej viere nemal pochybnosti?“ On neodpovedal hneď. Po chvíli rozmýšľania však úprimne priznal: „Nie, nezvykol som mávať pochybnosti, bol som vo svojej viere veľmi silný. Až kým som sa nestal mníchom. Potom som si musel prejsť veľmi ťažkými pochybnosťami.“ Po ďalšej chvíli rozmýšľania však dodal: „Ale myslím, že je to tak dobre. Viera bez pochybností je buď mimoriadnym darom Božím, alebo je to fanatizmus, alebo to nie je ozajstná viera.“

Na tieto slová som si spomenul, keď som prečítal príbeh z dnešného evanjelia. Ján posiela k Ježišovi svojich učeníkov s otázkou: „Si ty ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Zdá sa, akoby Ján mal pochybnosti. Niektorí znalci Svätého písma, ktorí nechcú pripustiť u Jána Krstiteľa takúto nedokonalosť hovoria, že to urobil preto, aby pomohol prekonať pochybnosti svojich učeníkov, teda že oni to potrebovali… Nech už je to tak, alebo tak, predsa sa tu jedná o riešenie pochybností vo viere.

Vráťme sa k filmu o mníchovi a pomôžme si jeho interpretáciou: Viera bez pochybností je divná,  môže myť fanatizmom. Fanatik je niekto, kto sa z lenivosti, strachu či iných neušľachtilých motívov vzdá používania svojho rozumu a svojej slobody. To však Bohu určite nie je milé a Ján Krstiteľ takým isto nebol.

Ďalej môže byť viera bez pochybností aj mŕtva, taká, ktorá nás hlboko bytostne nezasahuje. Je to ako so vzťahom. Ak je naše priateľstvo len povrchné a naruší sa, moc nás to nezasiahne. Ak však niekto do vzťahu investoval mnoho, tak mu na tom vzťahu aj záleží a raní ho, ak sa s tým vzťahom deje niečo nedobré. No a tak je to i s vierou. Ak je povrchná, tak nám na nej nezáleží a nie je ani skúšaná. Ján si však na viere v Ježiša vybudoval zmysel a náplň svojho života, v Ježišovi videl nádej nielen pre seba, ale aj nádej pre celý svoj národ a pre celé ľudstvo.

Očakával, veril, dúfal i miloval… Naplno! Len sa mu zdá, že sa to vyvíja akosi inak, ako očakával. Preto sa pýta: Si to ty, alebo máme čakať iného?

Doteraz tu bol čas očakávania, v ktorom je legitímne túžiť, snívať, predstavovať si… Teraz však nadišiel čas uskutočnenia a je namieste opustiť svoje predstavy a vidieť realitu, ktorá je často iná, ako naše predstavy, ale je to realita a teda čosi oveľa lepšie… A tu urobili chybu mnohí Ježišovi súčasníci, že sa nepresunuli z fantazijnej ríše očakávania a tak im unikala prítomnosť. A často takú chybu robíme aj my.

Bol som ešte chlapec, keď som zažil takúto scénu: Jeden muž, ktorého som poznal ako veľmi temperamentného, ale zároveň i nábožného človeka, raz v rozčúlení povedal: „Ja by som len raz chcel byť aspoň na dve hodiny na mieste Ducha Svätého, veď ja by som narobil poriadky vo svete a urobil by som poriadok aj v Cirkvi…“ Bol to silný zážitok a vedel som, že by som nikdy nechcel dospieť k takémuto postoju. Ale… Nestáva sa to často aj mne a snáď i skoro všetkým nám, hoci nie až v takej radikálnej miere, že sa nám zdá, že vieme, ako by to bolo správne, ako by to mal Pán Boh zariadiť, čo by mal urobiť? Nie sú niekedy niečím podobným aj niektoré naše prosebné modlitby, kedy Pánu Bohu našepkávame, čo je správne podľa našich predstáv?

Pán Ježiš odpoveďou Jánovi Krstiteľovi a jeho poslom odvádza ich pozornosť od zažitých predstáv, aký by mal mesiáš byť (tieto ich predstavy by ich nemali privádzať k tomu, aby sa na Ježišovi pohoršovali, lebo je iný… Blahoslavený, kto sa na mne nepohorší…). On ich upriamuje na to, čo sa deje, akým spôsobom Boh koná a ako sa konkrétnym spôsobom napĺňajú dávne proroctvá: „Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium…“

Je to silné posolstvo pre nás, ktorí žijeme v čase, ktorý by nemal byť tak veľmi časom očakávania, ale oveľa viac dobou uskutočňovania Božieho kráľovstva. Aj my máme byť upriamení na dobro, vnímať, čo všetko a akým spôsobom koná Boh okolo nás a v nás. A my sa máme cítiť byť tými chudobnými, ktorým sa hlása evanjelium…

Koľko krát ostávame len pri snívaní:

Bolo by fajn, viac a lepšie sa modliť…. raz to budem robiť…

Aké by bolo krásne žiť viacej sviatostným životom… Veď raz bude aj na to čas…

Bolo by užitočné zmieriť sa s tým a s tým… keď dozreje čas…

A tak ďalej a tak ďalej…

Máme naše predstavy, snívame, možno aj túžime, a predsa sa nehýbeme z miesta.

Aký je to však nerozumný postoj…

Aj túžby po dobrom sú vecou svedomia. A všimnite si, ako naše svedomie funguje. Niekto urobí niečo zlé. Svedomie sa búri… Zopakuje to, svedomie je už tichšie… Znova to zopakuje a začne si svoje konanie obhajovať a svedomie napokon stíchne úplne… No a podobne to platí aj pri našich túžbach po dobrom, ktoré v nás cez svedomie vzbudzuje Duch Svätý… Raz sú silné, ale ich naplnenie odložíme a neskôr… Potom sú stále slabšie, až napokon zatíchnu a my sme sa nepohli z miesta. A možno sme vedeli pekne snívať, no napriek tomu, že sa nám ohlasovalo evanjelium, ostali sme mimo…

Nechajme sa dnes znovu osloviť Ježišovými slovami: „…vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a nám chudobným sa hlása evanjelium.“

nov 082016
 

V biblickej Knihe žalmov, v tejto Duchom svätým inšpirovanej modlitebnej knihe, nájdeme aj takúto prosbu: „Pane, nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť života.“ Krásna modlitba. Keď moja stará mama po mozgovej porážke stratila schopnosť orientácie v čase, zažili sme s ňou veľa úsmevných, ale i smutných momentov. Dokázať „rátať svoje dni“, teda správne vnímanie času, je naozaj cestou k životnej múdrosti. Nielen ľudia po mozgovej porážke zažívajú tragiku straty tejto schopnosti, ale aj mnohí tí, ktorí žijú v minulosti (či už v idealizovanej, alebo oplakávanej), alebo žijú v snoch o nereálnej budúcnosti, alebo bez perspektívy do budúcnosti…

Lekciou v škole „rátania dní nášho života“ môže byť pre nás i evanjelium dnešnej nedele. Patrí k žánru „apokalyptickej literatúry“ a tak ho treba aj chápať.

Celý príbeh začína tým, ako niektorí hovoria Ježišovi o Jeruzalemskom chráme, aký je veľkolepý, ako je jedinečne vyzdobený… Ježiš na to odpovedá predpoveďou skazy tohto chrámu… Ako sa im to asi počúvalo? Zrejme mu ani neverili. Jeruzalemský chrám bol tak veľký, že im pripadal nezničiteľný. Len si predstavte, bol taký veľký, že by sa doň pohodlne zmestili všetky tri veľké egyptské pyramídy. A hoci ho staval bezbožný kráľ Herodes, predsa bol domom Božím a snáď si on sám uchráni to, čo je jeho… A tu ktosi predpovedá zbúranie tohto chrámu… Nepredstaviteľné! A predsa sa to stalo – v roku 70 po Kristovi a postaralo sa o to rímske vojsko.

My ľudia máme tiež svoje nenabúrateľné predstavy, veci, ktorých zmenu či stratu si nevieme, alebo ani nechceme predstaviť. Moja generácia a starší odo mňa sme si nevedeli predstaviť, že by komunistický režim mohol niekedy padnúť, a predsa sa tak stalo… Nevieme si predstaviť, že by sme zrazu nemali mier… a predsa pokoj je tak krehký, že zaň treba denne ďakovať ako za vzácny dar. Nepredstaviteľné je pripustiť si tragédiu, že by sme ochoreli, či zomreli, či zrazu prišli o niektoré vzťahy… a predsa tá hrozba je tak reálna a blízka.

Pán Ježiš hovoril svojim súčasníkom o tragédiách, ktoré mali zažiť. A keď v nich vzbudil zvedavosť a začali sa zaujímať, kedy sa to stane a aké bude znamenie, že sa to už blíži, nechal túto ich zvedavosť neuspokojenou a upriamil ich pozornosť na prítomnosť. Nepotrebujú vedieť, čo príde. Ani kedy to nastane. Ani sa nepotrebujú neužitočne pripravovať na obranu, žiť v strachu… Treba byť Boží. Už teraz. A to nás pripraví na budúcnosť, akákoľvek už bude: „Ja vám dám výrečnosť aj múdrosť…“ a „ani vlas z hlavy sa vám nestratí“.

Prítomnosť je jediný čas, ktorý máme v rukách. Ovládam len tento okamih, aby som v tomto čase robil rozhodnutia. Teraz mám k dispozícii celú minulosť, aby som sa z nej poučil a terajšími rozhodnutiami pripravujem budúcnosť.

Beda tým, ktorí uviazli v minulosti, či už si ju idealizujú, alebo sa zadúšajú výčitkami bez odpustenia… Beda tým, ktorým prítomný okamih uniká kvôli budúcnosti – či už idealisticky vysnívanej, alebo obávanej… Beda tým, ktorí prežívajú prítomnosť bez perspektívy času – akoby nebolo minulosti, akoby nemala nasledovať budúcnosť… Je tragické, ak si niekto berie pôžičku bez perspektívy, že ju bude vedieť splácať… Naša generácia napreduje v rozvoji vedy a techniky nebývalým tempom. Máme také možnosti, aké tu neboli nikdy predtým, pritom však drancujeme prírodu, páchame na nej nezvratné škody, zahadzujeme milióny rokov evolúcie, akoby po nás už nemalo nič prísť…

Podobáme sa postoju jednej mojej známej z USA, ktorej som sa raz pred ich prezidentskými voľbami pýtal, koho bude voliť a prečo. Povedala: Viem, že ten druhý kandidát by bol z dlhodobého hľadiska pre našu spoločnosť lepší. Ale ja ako dôchodkyňa sa budem pri tom prvom kandidátovi mať momentálne lepšie, preto budem voliť jeho.

Boží človek, ktorý je múdry a vie „rátať dni svojho života“, žije naplno prítomnosť, ktorá vychádza z minulosti a pracuje pre budúcnosť. Robí dobro, a robí ho teraz.

Ako to môže vyzerať v každodennej praxi, rozmenenej na drobné, v takom detaile, akým je odpúšťanie a zmierenie?

Raz som bol ako mladý kaplán na návšteve v jednej rodine, kde mali dospievajúce deti. Rozprávali sme sa o všeličom, aj o rodinných hádkach. Domáca pani mi zradila tajomstvo, ako na to idú oni: „Raz, to sme boli čerstvo zosobášení, sme sa dosť dobre pohádali. Keď na druhý deň môj muž odchádzal do práce, pracovala som v záhradke. Moja suseda, staršia pani, si ma zavolala a začala mi dohovárať: To čo bolo? Vysvetlila som jej, že sme sa trochu pohádali, veď to sa stáva vo všetkých rodinách, veď to prejde. Ale ona nástojila: Dobre, ale ako to, že si ho nechala takto odísť? To si taká hlúpa, že necháš svojho manžela odísť bez rozlúčky, bez toho, že by si ho pozdravila, pobozkala? Veď ty ani nemáš istotu, že sa ti ešte vráti. Vedela by si s tým žiť? Odvtedy sa snažíme vždy zmieriť skôr, ako jeden z nás odíde z domu.“ Tento postoj sa mi veľmi páčil a ako dobrý príklad som ho viackrát použil v kázni. Raz som tak urobil v jednej farnosti v Rakúsku a po omši prišla za mnou jedna staršia pani s červenými, vyplakanými očami. Povedala mi, že sa jej tá kázeň páčila a prosila ma, aby som ju často opakoval. Lebo jej sa to stalo. Raz pred Vianocami, keď mali doma zhon, v nervozite sa dosť silno pochytila so svojim manželom. On potom odišiel na letisko vyzdvihnúť ich dcéru. Cestou dostal infarkt a na mieste zomrel. A vzlykajúc mi vravela: „Odvtedy už prešlo veľa rokov a je doteraz veľmi trpím tým, že posledné slová, ktoré môj milovaný manžel odo mňa na tomto svete počul, boli také škaredé. Pán farár, opakujte to stále, aby boli ľudia na seba dobrí, kým sú spolu. Aby zmierenie neodkladali.“

Len prítomný okamih je ten čas, ktorý máme k dispozícii. Len teraz môžeme robiť dobré rozhodnutia, len teraz môžeme robiť dobro.

Zakončime dnešné stretnutie s Božím slovom modlitbou: Pane, nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť života. A pridajme aj modlitbu k našej nebeskej Matke, v ktorej je prosíme o príhovor v dvoch najdôležitejších momentoch nášho života: Svätá Mária, Matka Božie, pros za nás hriešnych TERAZ, i v HODINU SMRTI NAŠEJ. Amen.

herrods_temple