Miroslav Klimant

feb 022017
 

Keď si kúpite v lekárni nejaký výživový doplnok, obyčajne je na obale, alebo na pribalenom letáku výrazne napísané upozornenie: „Pozor, prípravok nie je náhradou plnohodnotnej stravy!“ Hoci je výživový doplnok dobrý, niekedy potrebný, predsa nie je potravinou na bežné stravovanie. Tak je to aj s pochutinami, ktoré používame pri príprave jedál. Sú chutné, užitočné, predsa však sú len pochutinami. Takou je aj soľ. Chutí nám. Potrebujeme ju. Uvedomíme si ju, len keď jej je primálo, alebo priveľa v jedle. Nie je však potravinou, ktorú by bolo možné jesť len tak samu a nasýtiť sa z nej.

Je zaujímavé, že na opísanie miesta svojich učeníkov vo svete si Pán Ježiš vybral práve tento obraz: „Vy ste soľ zeme…“ Práve táto pochutina najlepšie vystihuje úlohu kresťanov v ľudskej spoločnosti.

Soľ je potrebná, konzumuje sa, nie je však samostatnou potravinou. Tak aj kresťanstvo je mysliteľné len ako prítomné v nejakej  ľudskej kultúre, nie je však kultúrou. Chcieť pochopiť kresťanstvo „čisté“, bez zasadenia do kultúrneho kontextu by bolo ako vyskúšať izolovať nejaké dieťa od spoločnosti a nechať ho vyrásť bez kontaktu s inými ľuďmi a chcieť pozorovať, akou rečou by hovorilo. Nijakou…

To, že kresťanstvo je vždy viazané na nejakú kultúru možno to vidieť aj v dejinnom procese Božieho Zjavenia – teda pri samotnom vzniku kresťanstva. Boží Syn sa stal človekom v konkrétnom čase, v konkrétnej kultúre, v istej krajine, v istom národe, vo svojej rodine. Svojim životom – slovami aj skutkami zjavoval Boha, jeho Slovo. Tá vtedajšia kultúra je nám dnes už vzdialená – i časovo, i jazykovo, i kultúrne. Je náročnou a veľmi odbornou činnosťou exegétov, ktorí sa zaoberajú štúdiom Svätého Písma, odhaliť a interpretovať, čo presne znamenalo a ako bolo myslené Božie Slovo v jazyku kultúry, v ktorej bolo zapísané. A úlohou kazateľov, ktorí ohlasujú toto Slovo dnes je preložiť ho do dnešných slov a do situácie dnešnej kultúry.

Toto osadenie evanjelia do niektorej kultúry sa odborne nazýva inkulturácia. Evanjelium nie je viazané len na jednu kultúru a môže a má byť všade doma.

Niekedy to môže prinášať problémy a nedorozumenia. Je dosť prirodzené, že každý sa snažíme považovať ten svoj spôsob videnia sveta a aj prežívania viery ako ten správny, niekedy dokonca ako jediný správny. A ak by niekto mal iný pohľad, už je nám to podozrivé. Všimnite si, náš terajší pápež František je prvý v modernej histórii Cirkvi, ktorý nepochádza z európskej časti univerzálnej Cirkvi. Zákonite má niektoré svojou kultúrou podmienené pohľady na realitu, ktoré sú trochu odlišné ako tie, na ktoré sme zvyknutí. A koľko nepochopenia, nedôvery a podozrievania to vzbudilo u časti európskych veriacich…

Pred časom som istý čas slúžil ako kňaz v jednej farnosti v talianskej Umbrii. Po niekoľkých mesiacoch som sa stretol s miestnym arcibiskupom a ten sa veľmi zaujímal, ako ja vidím situáciu tej farnosti, ako ich ja ako cudzinec hodnotím… Povedal som mu o svojom prekvapení, s ktorým vnímam, že celá ich kultúra je preniknutá kresťanstvom, dokonca aj folklór. Ale zdá sa mi,  že čo sa týka viery, tak to často len pri tom folklóre aj ostáva… Napríklad, keď sa usporiada nejaká procesia, (procesie oni veľmi obľubujú), alebo nejaké náboženské divadlo, tak sú tam prítomní skoro všetci obyvatelia… Ale na omšu, ktorá je predtým, na tú príde len hŕstka ľudí. Divadielka, ktoré hovoria o Bohu, tie áno, sviatosti však, v ktorých Boh naozaj pôsobí, o tie je len malý záujem. A tak som mu povedal môj názor: „Viete, pán arcibiskup, mne sa zdá, že Umbria už nie je naozaj kresťanská.“ A on sa zamyslel a s úsmevom mi povedal: „A vy si myslíte, že takou už niekedy bola?“ Taliani sa smejú, že z Umbrie pochádza najviac svätcov na kilometer štvorcový, ale vždy tam bolo aj najviac komunistov… To, čo my teraz s odstupom času vidíme ako kresťanskú minulosť, v skutočnosti bolo len zápasom o pokresťančenie vtedajšej kultúry. Niekedy sa im darilo viac, niekedy menej. No a takej úlohe bude čeliť Cirkev vo všetkých časoch a vo všetkých kultúrach až do skončenia sveta.

Nám nepomôže snívať o starých dobrých časoch a chcieť zakonzervovať aspoň to málo, čo ešte z minulosti ostalo… Nie je produktívne ani lamentovať a nadávať na našu „bezbožnú“ súčasnosť. Doba, v ktorej žijeme je naša. Aj táto kultúra je naša, inú nemáme a je pre nás osobnou výzvou preložiť evanjelium do súčasného jazyka a učiť sa ním evanjelizovať našu realitu… My nemôžeme ujsť zo sveta, vytvoriť si akýsi paralelný svet… to by bolo sektárske, nie evanjeliové.

Je dobré vnímať, v akej dobe to vlastne žijeme. Náš čas, naša kultúra je charakteristická rýchlym vývojom a zmenami, ktoré tento rýchly vývoj prináša. Vo všetkých oblastiach… Všimnite si, ako rýchlo sa vyvíja technika a aké zmeny to spôsobuje… Nie je to až tak dávno, čo bolo vo svete dosť ticha, v ktorom človek mohol viesť dialóg so svojim Bohom. Dnes je toho ticha okolo nás tak málo a  ak ho človek chce, musí ho vyhľadávať. Kedysi keď človek chcel hudbu, musel sám spievať. Chcel zábavu, musel stretnúť človeka… Dnes nám všetko nahrádza technika, komunikácia sa mení, stále viac unikáme do virtuálnej reality…

Ale viete, ako je to v prírode… Keď príde zmena, všetko sa tej zmene musí prispôsobiť a postupne znova nastane rovnováha. Dnes sú však tie zmeny príliš rýchle a zásadné, tak že sa mi až zdá, že sa nestíhame prispôsobovať a  máme z toho veľa problémov: civilizačné choroby, plné čakárne u psychológov a psychiatrov, nešťastných ľudí…

Takáto je naša doba, toto je naša kultúra… Ale inú nemáme.

My sme povolaní žiť teraz a teraz uskutočňovať Božie Slovo, teraz inkulturovať evanjelium do našej reality, povolaní sme teraz byť soľou našej zeme. A keďže je naša súčasnosť charakterizovaná rýchlymi zmenami, aj my musíme byť vo svojej viere hlbokí, dynamickí a šikovní.

Zdá sa nám, že svet nemá záujem o to, čo ponúkame? Zakončím citátom, ktorý sa mi páči: „Keby sme boli slanší, aj svet by bol smädnejší.“ (David Duplise)

jan 072017
 

Dospeli sme k záveru vianočného obdobia a máme ta príležitosť trochu zhodnotiť, ako sme prežili najkrajšie sviatky v roku. Boli také, na aké ste sa tešili? A vôbec, sú pre vás Vianoce najkrajším sviatkom? A zvyknete sa na ne tešiť? Možno vás to prekvapí, ale je pomerne veľa ľudí, ktorí sa na tieto sviatky netešia… Vianoce majú veľkú moc: Tí, ktorí patria k sebe sa snažia byť spolu. Tí, ktorí sa majú radi sa snažia dať si to ešte viac najavo. Zároveň však tí, ktorí sú osamelí sa cítia byť ešte viac sami. A trpia. No a verte mi, osamelosť je jedno z najväčších utrpení človeka. Jeden z najsilnejších vianočných zážitkov som mal, keď som bol pred rokmi pozvaný na štedrý večer do jedného väzenia, aby som sa pomodlil pred štedrou večerou s tými, čo tam boli vo výkone trestu. Veľa drsných chlapov… Ale na štedrý večer bez vlastnej rodiny neostalo jedno oko suché. Plakali ako malé deti… Samota je zlá. A človek môže byť sám a veľmi trpieť samotou aj uprostred mnohých ľudí. Stačí, ak sa necíti byť milovaný, ak sa necíti byť potrebný, ak sám nemiluje, ak nemá pre koho žiť…

Teraz na konci vianočného obdobia by to chcelo niečo proti pocitu samoty. A Božie slovo v dnešný sviatok nám to ponúka…

6. januára sa slávi v Cirkvi sviatok Zjavenia Pána. Cirkev si pripomína, ako bola ľudstvu zjavovaná pravá identita Spasiteľa – Bohočloveka Ježiša Krista. Konkrétne sa to pripomína troma udalosťami z evanjelií: Návštevou mudrcov od východu v Betleheme, krstom v Jordáne a zázrakom v Káne Galilejskej. Zastavme sa dnes spolu pri zjavení pri Ježišovom krste.

Zjavenie je nejaké náhle, nečakané spoznanie, pochopenie reality. Určite ste už zažili veľa situácií, kedy ste odrazu pochopili jednu vec, ktorá vám pomohla porozumieť všetkému ostatnému, odrazu sa všetko javilo v novom svetle.

Touto zjavenou pravdou je veta, ktorá zaznela z neba: „Ty si môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ To je vyznanie lásky!!! Nech nám toto poznanie pomáha k správnemu pohľadu nielen na Ježiša, ale aj na nás samých, na svet.

Kedy a kde presne zaznela táto veta? Stalo sa to hneď po krste v rieke Jordán. Symbolické posolstvo, obsiahnuté v krste je dosť ľahko čitateľné: Krst je umytie, zbavuje hriechov… Krst je ponorenie a vynorenie, znázorňuje smrť starého človeka a narodenie nového. Avšak pre veriaceho žida, ktorý poznal a miloval Sväté písmo bola v rituálnom konaní pri krste zjavná aj iná symbolika. Krst sa konal pri brode na rieke Jordán, cez ktorý izraeliti vstúpili do zasľúbenej zeme po putovaní púšťou z egyptského otroctva. Až sem ich doviedol záchranca – Mojžiš. On sám však do cieľa nevstúpil. Odovzdal vyvolený národ novému vodcovi – Jozuemu, ktorý ich mal voviesť do vlastnej krajiny. Podobne Starý zákon až po Jána krstiteľa bol putovaním, prípravou. Priviedli ľud až k Jordánu. Tu prichádza nový Jozue. Pri krste sa vstupovalo do vody z východného brehu Jordánu, teda z krajiny pohanov a vychádzalo sa na breh na západe – teda v krajine izraelskej. A Ježiš je tým vodcom, ktorý kráča pred nami a s nami k slobode. A je Božím synom, milovaným Božím synom. Ak sme s ním, sme bezpeční, máme Boha na svojej strane…

Vyznanie lásky, ktoré zaznelo v mohutnom Božom hlase, môžeme a máme aplikovať aj sami na seba, my, ktorí sme tiež prešli vodou krstu. Aj nad nami zaznieva hlas: Ty si môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie. Toto „zaľúbenie“ v originálnom texte znamená doslova: Pri pomyslení na teba mám radosť, cítim potechu. Poznáte to, ak nám je niekto obzvlášť milý, stačí na neho pomyslieť a už nás hreje pri srdci, cítime radosť, spontánne sa nám rozžiaria oči a na tvári máme úsmev… A takýmito sme v očiach Božích. Napriek všetkému má Boh v nás zaľúbenie. A to môže a má byť liekom na mnohé naše trápenia, i na bolesť zo samoty. Nie sme nechcení, nie sme sami… Sme milovaní. Aj napriek našej biede.

Raz som počul, ako sa jeden zrejme múdry kňaz vyjadril k istej situácii, ktorá priniesla veľa bolesti a pohoršenia. Povedal o tom človekovi, ktorého sa to týkalo: Aký je Boh milosrdný, zrejme mu zatemnil poznanie. Keby totiž spoznal a precítil, koľko utrpenia bolo cez neho spôsobené, asi by sa musel zblázniť… Toto vyjadrenie sa mi zdalo čudné a hneď som ho zavrhol. Neskôr som však nad ním rozmýšľal a uznal som, že je to pravda. My našťastie nie sme schopní úplne pochopiť a precítiť celú hrôzu našej biedy, inak by sme asi zúfali. Boh nám to dá pochopiť a precítiť len čiastočne, aby sme sa spamätali, ale zároveň nám oveľa silnejšie zjavuje, že napriek všetkému nás miluje, že sme v jeho očiach vzácni a že v nás „má zaľúbenie“. Dnešné jeho vyznanie: „Ty si môj milovaný syn, moje milované dieťa, v tebe mám zaľúbenie“ je adresované nám osobne a Nebeský Otec to myslí vážne.

Božie zjavenie nám pomáha hľadieť správnym spôsobom nielen na Ježiša, nielen na nás samých, ale aj na ľudí okolo nás, lebo aj oni sú Boží, aj oni sú milovaní.

Pohľadom našich očí sú mnohí z nich cudzí, lebo takými sú… Mnohí sú odporní, lebo sú naozaj dobití, áno, až zlí… Ale akí sú v pohľade očí nebeského Otca? Viete, aký je pohľad rodiča: „No, viete, nevydaril sa mi, ale je môj. A nikoho iného nemá, len mňa. Je, aký je, ale je to môj syn…“

Nech nám toto zjavenie pomáha k správnemu pohľadu, aby ľudia okolo nás neboli pre nás cudzí, či odporní. Sú, akí sú, ale sú to milované deti nášho Otca a sú našimi bratmi a sestrami. Sme povolaní aj ich milovať.

V dnešnom evanjeliu sme počuli veľké vyznanie lásky: „Ty si moje milované dieťa, v ktorom mám zaľúbenie!“ Využime ho k očisteniu nášho pohľadu na svet, nech je pohľadom lásky. Lásky k Bohu, ktorý nás miluje ako prvý. Lásky, tej ozajstnej lásky k sebe samému. A nech nám pomáha milovať aj našich „súrodencov“, všetky milované Božie deti.

dec 072016
 

Videl som zaujímavý film. Volal sa Brooken silence – Prerušené mlčanie. Bol o jednom mníchovi z Ameriky. Patril do Trapistického rádu – to sú tí veľmi prísni mnísi, ktorí sa úplne venujú len práci a modlitbe, žijú od bežného sveta v odriekaní, ani len medzi sebou nerozprávajú. Takýto život si vyžaduje špeciálne povolanie a naozaj nie je pre každého. Tento mních raz musel prerušiť svoju utiahnutosť, pretože bol v záujme rádu vyslaný do ďalekého Tibetu, kde mal v mene rehole vystupovať pri nejakom zložitom dedičskom konaní. V lietadle sedel pri veľmi peknom mladom afroamerickom dievčati, ktoré však pochádzalo z úplne iného sveta. Viera jej nič nehovorila. Aj tohto naivného mnícha šikovne okradla. Zvláštnou súhrou náhod sa však ich cesty stále znova a znova krížili. Vzájomne sa spoznávali, ich úplne odlišné svety sa konfrontovali a nakoniec z toho vzniklo i zaujímavé priateľstvo, v ktorom si boli navzájom veľkým obohatením, učili sa jeden on druhého. Jeden z ich dialógov ma veľmi oslovil.

Ona hovorí jemu: „Ty si veriaci. Vravíš, že veríš v Boha. To ako mních určite aj musíš. Ale prezraď mi, nikdy si vo svojej viere nemal pochybnosti?“ On neodpovedal hneď. Po chvíli rozmýšľania však úprimne priznal: „Nie, nezvykol som mávať pochybnosti, bol som vo svojej viere veľmi silný. Až kým som sa nestal mníchom. Potom som si musel prejsť veľmi ťažkými pochybnosťami.“ Po ďalšej chvíli rozmýšľania však dodal: „Ale myslím, že je to tak dobre. Viera bez pochybností je buď mimoriadnym darom Božím, alebo je to fanatizmus, alebo to nie je ozajstná viera.“

Na tieto slová som si spomenul, keď som prečítal príbeh z dnešného evanjelia. Ján posiela k Ježišovi svojich učeníkov s otázkou: „Si ty ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Zdá sa, akoby Ján mal pochybnosti. Niektorí znalci Svätého písma, ktorí nechcú pripustiť u Jána Krstiteľa takúto nedokonalosť hovoria, že to urobil preto, aby pomohol prekonať pochybnosti svojich učeníkov, teda že oni to potrebovali… Nech už je to tak, alebo tak, predsa sa tu jedná o riešenie pochybností vo viere.

Vráťme sa k filmu o mníchovi a pomôžme si jeho interpretáciou: Viera bez pochybností je divná,  môže myť fanatizmom. Fanatik je niekto, kto sa z lenivosti, strachu či iných neušľachtilých motívov vzdá používania svojho rozumu a svojej slobody. To však Bohu určite nie je milé a Ján Krstiteľ takým isto nebol.

Ďalej môže byť viera bez pochybností aj mŕtva, taká, ktorá nás hlboko bytostne nezasahuje. Je to ako so vzťahom. Ak je naše priateľstvo len povrchné a naruší sa, moc nás to nezasiahne. Ak však niekto do vzťahu investoval mnoho, tak mu na tom vzťahu aj záleží a raní ho, ak sa s tým vzťahom deje niečo nedobré. No a tak je to i s vierou. Ak je povrchná, tak nám na nej nezáleží a nie je ani skúšaná. Ján si však na viere v Ježiša vybudoval zmysel a náplň svojho života, v Ježišovi videl nádej nielen pre seba, ale aj nádej pre celý svoj národ a pre celé ľudstvo.

Očakával, veril, dúfal i miloval… Naplno! Len sa mu zdá, že sa to vyvíja akosi inak, ako očakával. Preto sa pýta: Si to ty, alebo máme čakať iného?

Doteraz tu bol čas očakávania, v ktorom je legitímne túžiť, snívať, predstavovať si… Teraz však nadišiel čas uskutočnenia a je namieste opustiť svoje predstavy a vidieť realitu, ktorá je často iná, ako naše predstavy, ale je to realita a teda čosi oveľa lepšie… A tu urobili chybu mnohí Ježišovi súčasníci, že sa nepresunuli z fantazijnej ríše očakávania a tak im unikala prítomnosť. A často takú chybu robíme aj my.

Bol som ešte chlapec, keď som zažil takúto scénu: Jeden muž, ktorého som poznal ako veľmi temperamentného, ale zároveň i nábožného človeka, raz v rozčúlení povedal: „Ja by som len raz chcel byť aspoň na dve hodiny na mieste Ducha Svätého, veď ja by som narobil poriadky vo svete a urobil by som poriadok aj v Cirkvi…“ Bol to silný zážitok a vedel som, že by som nikdy nechcel dospieť k takémuto postoju. Ale… Nestáva sa to často aj mne a snáď i skoro všetkým nám, hoci nie až v takej radikálnej miere, že sa nám zdá, že vieme, ako by to bolo správne, ako by to mal Pán Boh zariadiť, čo by mal urobiť? Nie sú niekedy niečím podobným aj niektoré naše prosebné modlitby, kedy Pánu Bohu našepkávame, čo je správne podľa našich predstáv?

Pán Ježiš odpoveďou Jánovi Krstiteľovi a jeho poslom odvádza ich pozornosť od zažitých predstáv, aký by mal mesiáš byť (tieto ich predstavy by ich nemali privádzať k tomu, aby sa na Ježišovi pohoršovali, lebo je iný… Blahoslavený, kto sa na mne nepohorší…). On ich upriamuje na to, čo sa deje, akým spôsobom Boh koná a ako sa konkrétnym spôsobom napĺňajú dávne proroctvá: „Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium…“

Je to silné posolstvo pre nás, ktorí žijeme v čase, ktorý by nemal byť tak veľmi časom očakávania, ale oveľa viac dobou uskutočňovania Božieho kráľovstva. Aj my máme byť upriamení na dobro, vnímať, čo všetko a akým spôsobom koná Boh okolo nás a v nás. A my sa máme cítiť byť tými chudobnými, ktorým sa hlása evanjelium…

Koľko krát ostávame len pri snívaní:

Bolo by fajn, viac a lepšie sa modliť…. raz to budem robiť…

Aké by bolo krásne žiť viacej sviatostným životom… Veď raz bude aj na to čas…

Bolo by užitočné zmieriť sa s tým a s tým… keď dozreje čas…

A tak ďalej a tak ďalej…

Máme naše predstavy, snívame, možno aj túžime, a predsa sa nehýbeme z miesta.

Aký je to však nerozumný postoj…

Aj túžby po dobrom sú vecou svedomia. A všimnite si, ako naše svedomie funguje. Niekto urobí niečo zlé. Svedomie sa búri… Zopakuje to, svedomie je už tichšie… Znova to zopakuje a začne si svoje konanie obhajovať a svedomie napokon stíchne úplne… No a podobne to platí aj pri našich túžbach po dobrom, ktoré v nás cez svedomie vzbudzuje Duch Svätý… Raz sú silné, ale ich naplnenie odložíme a neskôr… Potom sú stále slabšie, až napokon zatíchnu a my sme sa nepohli z miesta. A možno sme vedeli pekne snívať, no napriek tomu, že sa nám ohlasovalo evanjelium, ostali sme mimo…

Nechajme sa dnes znovu osloviť Ježišovými slovami: „…vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a nám chudobným sa hlása evanjelium.“

nov 082016
 

V biblickej Knihe žalmov, v tejto Duchom svätým inšpirovanej modlitebnej knihe, nájdeme aj takúto prosbu: „Pane, nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť života.“ Krásna modlitba. Keď moja stará mama po mozgovej porážke stratila schopnosť orientácie v čase, zažili sme s ňou veľa úsmevných, ale i smutných momentov. Dokázať „rátať svoje dni“, teda správne vnímanie času, je naozaj cestou k životnej múdrosti. Nielen ľudia po mozgovej porážke zažívajú tragiku straty tejto schopnosti, ale aj mnohí tí, ktorí žijú v minulosti (či už v idealizovanej, alebo oplakávanej), alebo žijú v snoch o nereálnej budúcnosti, alebo bez perspektívy do budúcnosti…

Lekciou v škole „rátania dní nášho života“ môže byť pre nás i evanjelium dnešnej nedele. Patrí k žánru „apokalyptickej literatúry“ a tak ho treba aj chápať.

Celý príbeh začína tým, ako niektorí hovoria Ježišovi o Jeruzalemskom chráme, aký je veľkolepý, ako je jedinečne vyzdobený… Ježiš na to odpovedá predpoveďou skazy tohto chrámu… Ako sa im to asi počúvalo? Zrejme mu ani neverili. Jeruzalemský chrám bol tak veľký, že im pripadal nezničiteľný. Len si predstavte, bol taký veľký, že by sa doň pohodlne zmestili všetky tri veľké egyptské pyramídy. A hoci ho staval bezbožný kráľ Herodes, predsa bol domom Božím a snáď si on sám uchráni to, čo je jeho… A tu ktosi predpovedá zbúranie tohto chrámu… Nepredstaviteľné! A predsa sa to stalo – v roku 70 po Kristovi a postaralo sa o to rímske vojsko.

My ľudia máme tiež svoje nenabúrateľné predstavy, veci, ktorých zmenu či stratu si nevieme, alebo ani nechceme predstaviť. Moja generácia a starší odo mňa sme si nevedeli predstaviť, že by komunistický režim mohol niekedy padnúť, a predsa sa tak stalo… Nevieme si predstaviť, že by sme zrazu nemali mier… a predsa pokoj je tak krehký, že zaň treba denne ďakovať ako za vzácny dar. Nepredstaviteľné je pripustiť si tragédiu, že by sme ochoreli, či zomreli, či zrazu prišli o niektoré vzťahy… a predsa tá hrozba je tak reálna a blízka.

Pán Ježiš hovoril svojim súčasníkom o tragédiách, ktoré mali zažiť. A keď v nich vzbudil zvedavosť a začali sa zaujímať, kedy sa to stane a aké bude znamenie, že sa to už blíži, nechal túto ich zvedavosť neuspokojenou a upriamil ich pozornosť na prítomnosť. Nepotrebujú vedieť, čo príde. Ani kedy to nastane. Ani sa nepotrebujú neužitočne pripravovať na obranu, žiť v strachu… Treba byť Boží. Už teraz. A to nás pripraví na budúcnosť, akákoľvek už bude: „Ja vám dám výrečnosť aj múdrosť…“ a „ani vlas z hlavy sa vám nestratí“.

Prítomnosť je jediný čas, ktorý máme v rukách. Ovládam len tento okamih, aby som v tomto čase robil rozhodnutia. Teraz mám k dispozícii celú minulosť, aby som sa z nej poučil a terajšími rozhodnutiami pripravujem budúcnosť.

Beda tým, ktorí uviazli v minulosti, či už si ju idealizujú, alebo sa zadúšajú výčitkami bez odpustenia… Beda tým, ktorým prítomný okamih uniká kvôli budúcnosti – či už idealisticky vysnívanej, alebo obávanej… Beda tým, ktorí prežívajú prítomnosť bez perspektívy času – akoby nebolo minulosti, akoby nemala nasledovať budúcnosť… Je tragické, ak si niekto berie pôžičku bez perspektívy, že ju bude vedieť splácať… Naša generácia napreduje v rozvoji vedy a techniky nebývalým tempom. Máme také možnosti, aké tu neboli nikdy predtým, pritom však drancujeme prírodu, páchame na nej nezvratné škody, zahadzujeme milióny rokov evolúcie, akoby po nás už nemalo nič prísť…

Podobáme sa postoju jednej mojej známej z USA, ktorej som sa raz pred ich prezidentskými voľbami pýtal, koho bude voliť a prečo. Povedala: Viem, že ten druhý kandidát by bol z dlhodobého hľadiska pre našu spoločnosť lepší. Ale ja ako dôchodkyňa sa budem pri tom prvom kandidátovi mať momentálne lepšie, preto budem voliť jeho.

Boží človek, ktorý je múdry a vie „rátať dni svojho života“, žije naplno prítomnosť, ktorá vychádza z minulosti a pracuje pre budúcnosť. Robí dobro, a robí ho teraz.

Ako to môže vyzerať v každodennej praxi, rozmenenej na drobné, v takom detaile, akým je odpúšťanie a zmierenie?

Raz som bol ako mladý kaplán na návšteve v jednej rodine, kde mali dospievajúce deti. Rozprávali sme sa o všeličom, aj o rodinných hádkach. Domáca pani mi zradila tajomstvo, ako na to idú oni: „Raz, to sme boli čerstvo zosobášení, sme sa dosť dobre pohádali. Keď na druhý deň môj muž odchádzal do práce, pracovala som v záhradke. Moja suseda, staršia pani, si ma zavolala a začala mi dohovárať: To čo bolo? Vysvetlila som jej, že sme sa trochu pohádali, veď to sa stáva vo všetkých rodinách, veď to prejde. Ale ona nástojila: Dobre, ale ako to, že si ho nechala takto odísť? To si taká hlúpa, že necháš svojho manžela odísť bez rozlúčky, bez toho, že by si ho pozdravila, pobozkala? Veď ty ani nemáš istotu, že sa ti ešte vráti. Vedela by si s tým žiť? Odvtedy sa snažíme vždy zmieriť skôr, ako jeden z nás odíde z domu.“ Tento postoj sa mi veľmi páčil a ako dobrý príklad som ho viackrát použil v kázni. Raz som tak urobil v jednej farnosti v Rakúsku a po omši prišla za mnou jedna staršia pani s červenými, vyplakanými očami. Povedala mi, že sa jej tá kázeň páčila a prosila ma, aby som ju často opakoval. Lebo jej sa to stalo. Raz pred Vianocami, keď mali doma zhon, v nervozite sa dosť silno pochytila so svojim manželom. On potom odišiel na letisko vyzdvihnúť ich dcéru. Cestou dostal infarkt a na mieste zomrel. A vzlykajúc mi vravela: „Odvtedy už prešlo veľa rokov a je doteraz veľmi trpím tým, že posledné slová, ktoré môj milovaný manžel odo mňa na tomto svete počul, boli také škaredé. Pán farár, opakujte to stále, aby boli ľudia na seba dobrí, kým sú spolu. Aby zmierenie neodkladali.“

Len prítomný okamih je ten čas, ktorý máme k dispozícii. Len teraz môžeme robiť dobré rozhodnutia, len teraz môžeme robiť dobro.

Zakončime dnešné stretnutie s Božím slovom modlitbou: Pane, nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť života. A pridajme aj modlitbu k našej nebeskej Matke, v ktorej je prosíme o príhovor v dvoch najdôležitejších momentoch nášho života: Svätá Mária, Matka Božie, pros za nás hriešnych TERAZ, i v HODINU SMRTI NAŠEJ. Amen.

herrods_temple

okt 122016
 

Peniaze, ktoré používame, musia byť kryté nejakou hodnotou, inak sa môžu stať bezcennými. A dosť podobné je to aj s našimi slovami, ktoré vyslovujeme… Poznal som ľudí, ktorí bez problémov vyslovia aj najhlbšiesiahajúcejčie slová bez toho, aby to vychádzalo z ich vnútra… Povedia napríklad dokonca aj „ľúbim ťa“, alebo  „milujem ťa“, v skutočnosti to však pre nich znamená len akúsi sympatiu, náklonnosť či dokonca iba telesnú túžbu. Naopak sú ľudia, ktorí siahnu po slovách takého kalibru až vtedy, keď dospejú vo vzťahu k adresátovi týchto slov až tak ďaleko, že chcú s ním a hlavne pre neho žiť, keď ten druhý sa stal zmyslom ich existencie… Myslím, že takýto postoj je prejavom vyzretosti charakteru.

Je ešte jedno slovo, ktoré siaha minimálne tak hlboko, ako vyznanie lásky, ktoré my ľudia často s takou ľahkosťou – avšak bez vnútorného krytia životným nasmerovaním, vyslovujeme: „Verím v Boha.“ Opakujeme to často a samozrejme… Čo to však pre nás znamená a čo z toho pre nás vyplýva? Je viera naozaj obsahom,  najhlbším zmyslom a náplňou našej existencie? Nie je len akousi poistkou, že čo ak sa predsa len smrťou všetko nekončí?

A tak pre nás, ktorí sami seba označujeme ako veriacich, môžu byť provokatívne slová z dnešného evanjelia: „Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ podnetom na veľkú verifikáciu našich životných postojov.

Počuli sme podobenstvo o bezohľadnom sudcovi, vdove a jej prosbe… Kľúčovou postavou tohto príbehu je prosiaca vdova. Pre správne pochopenie tohto evanjelia je potrebné zamyslieť sa práve nad ňou: Kto je ona, o čo žiada a akým spôsobom to žiada…

Vdovy stáli na sociálnom rebríčku vtedajšej izraelskej spoločnosti veľmi nízko: Ostali bez majetku i bez ochrany. A ak sa stali obeťou nejakej nespravodlivosti, veľmi často si samé nedokázali pomôcť. Malo by nám to pripomenúť nás samých, ktorí sami seba nedokážeme zachrániť a sme odkázaní na Božiu pomoc oveľa viac, ako si to uvedomujeme a pripúšťame.

Táto zúfalá vdova prichádza za sudcom, ktorý jediný by jej mohol pomôcť, s prosbou: Zastaň sa ma pred mojim nepriateľom. Iný, správnejší preklad originálneho textu by bol: Vymôž mi spravodlivosť. Znova sa vráťme k nám samým: V našom prípade potrebujeme od Boha, aby nás zachránil od nepriateľa, ktorý nás ničí. Týmto nepriateľom je zlo vo všetkej podobe – niekedy prichádza zvonka, inokedy sme si nebezpečenstvom my sami hriechmi, ktoré nevládzeme prekonať… Toto zlo nás ohrozuje a ničí v nás to hodnotné, to naozaj ľudské…

Vdova prežíva beznádejnosť svojho postavenia, zároveň však vníma nádej, ktorá stojí pred ňou v osobe sudcu. A túži… Tak veľmi túži po záchrane! Veľkosť jej túžby je stelesnená v naliehavosti a neústupčivosti jej prosieb. Takémuto naliehaniu ani nespravodlivý sudca neodolá.

A tu prichádza na scénu Boh – milujúci Otec.

Aj on sa nám javí ako ten, ktorý je rád prosený. Avšak nie kvôli nejakej malichernosti… Nie preto, že by nás chcel nechať najskôr sa poriadne vytrápiť… Ani sa tak nespráva z nedostatku lásky k nám, skôr naopak. On vie, aké je pre nás bytostne dôležité, po niečom túžiť. A čím sa túžba stáva intenzívnejšou, tým intenzívnejšia je aj naša modlitba. A on potom veľmi, veľmi rád spĺňa dobré túžby človeka, vyjadrené v modlitbe.

Kľúčovou postavou pri mojom dozrievaní vo viere bola moja stará mama. Až teraz, keď prichádzam do veku, oceňujem naplno, akým bola ona vzácnym, dobrým, Božím človekom. Mala rada ľudí, mala rada život. A hoci bola hlboko nábožná a rada sa veľa modlila, predsa bola veľmi radostným, optimistickým človekom, rada si užívala život. Myslím, že som pochopil, čo ju robilo takouto pozitívnou: Vedela túžiť. Rada si stanovovala ciele a išla za ich naplnením. Spomínam si, ako sa tešila, keď som sa rozhodol stať sa kňazom a prihlásil som sa do seminára. Dôverne mi viackrát počas môjho štúdia pošepla: Ja mám ešte jednu veľkú túžbu v živote, chcela by som byť na tvojej vysviacke. To by bol vrchol, potom už môžem aj zomrieť. Dožila sa… Potom som raz od nej počul: Ešte ťa túžim navštíviť na tvojom pôsobisku a potom môžem zomrieť. Navštívila, prežila… Potom som počul: Ešte túžim ísť do Ríma, a potom…  Vždy nová túžba, ktorá ju hnala dopredu a prežila krásnych, naplnených 94 rokov…

Človek potrebuje túžiť… Pán Boh to vie, preto tak veľmi miluje intenzívne modlitby, ktoré sú stelesnením našich túžob. Boh sa teší, keď túžime po dobrých veciach, rád počúva naše prosby o naozaj dobré veci a veľmi rád naše dobré túžby plní. Veď je našim milujúcim otcom.

 

sep 172016
 

Liturgické texty
Audio homília

V istom časopise som čítal o jednej veľkej sociologickej štúdii, ktorá sa venovala skúmaniu religiozity vo svete. Veľmi zjednodušene povedané: študovali, kde vo svete sa nachádza najviac ateistov a prečo tomu tak je. Vedci prišli k záveru, že neverectvo nesúvisí tak veľmi s úrovňou vzdelania obyvateľstva – nie je to tak, že čím sú ľudia vzdelanejší, čím viac vedia, tým viac majú odpovedí na svoje otázky a nepotrebujú odpovede, ktoré im dáva viera. Neverectvo oveľa viac súvisí s blahobytom, s materiálnym zabezpečením – čím sa ľudia majú lepšie, tým menej hľadajú Boha, ak sa cítia byť spokojní, zabezpečení a zaistení po materiálnej stránke, nehľadajú istoty nadprirodzené… Veď aj v našej krajine to môžeme veľmi jasne pozorovať, že mnohí z tých, ktorí vytrvali pri praktizovaní svojej viery dokonca aj počas prenasledovania v bývalom režime, dnes v čase relatívneho blahobytu s ľahkosťou od viery odpadávajú.

V takejto situácii žijeme  a keď si to uvedomíme, o to aktuálnejšie nám môže znieť podobenstvo z dnešného evanjelia.

Hovorí sa v ňom o nepoctivom správcovi. Kto to bol? Za čias Ježiša Krista boli pomery vo Svätej zemi v čomsi podobné našej dnešnej situácii. Bohatí sa stávali stále bohatšími a mnohí mali také majetky, že ich všetky nevládali ani obhospodarovať, ani si svoje bohatstvo naplno užiť. A tak majitelia úrodnej poľnohospodárskej pôdy, bývajúci v mestách, prenajímali svoje hospodárstva takzvaným správcom. Správca bol dohodnutý, že zaplatí majiteľovi za sezónu toľko a toľko. Všetko ostatné však patrilo jemu. A tak gazdoval ako na svojom. A čím bol usilovnejší a šikovnejší, tým väčší zisk mohol mať. Trochu by sme sa v tom mohli nájsť my sami v našej životnej situácii: My sme dostali existenciu, aby sme si ju riadne užili. Hospodárime s naším časom, s tým, čo máme a čím sme, ako so svojim vlastným, A do veľkej miery sme strojcami nášho vlastného šťastia. Zároveň však vieme, alebo by sme mali vedieť, že je tu majiteľ všetkého, ktorý z nás chce tiež čosi mať, chce, aby sme boli použiteľní pre jeho plány lásky v tomto svete.

Správca bol u majiteľa– nevieme, či právom, alebo neprávom – obvinený z nepoctivosti . Vedel, že sa blíži koniec jeho doterajšieho spôsobu života. Na vzniknutú situáciu však zareagoval tak, že to aj sám Boh pochválil a dáva nám ho za príklad.

Mohol sa zachovať tak, ako by to urobil moderný človek: Nereagovať…, veď ono to už nejako dopadne, neriešiť…, veď ono sa to nejako vyrieši samo… Druhá možná reakcia, ktorá by bola dnešnému človekovi pochopiteľná a blízka, by bola asi takáto: Nahonobiť si, ak by bolo treba, tak aj nakradnúť  čím viacej, aby sa človek zabezpečil i do budúcnosti, a ak by sa  nedalo, tak si aspoň čím viac užiť, pokiaľ sa len dá… On sa však rozhodol inak. Z majetku, ktorý mal v správe, teda aj zo zisku, na ktorom mohol mať podiel, sa rozhodol urobiť investíciu: Rozhodol sa investovať do priateľov.

A toto je jadro dnešného evanjeliového posolstva pre nás: Všetko hriešne, všetko zlé či málo dobré je len pestovaním nášho egoizmu a ako dôsledok toho po čase ostáva človek sám: bez Boha, bez ozajstných priateľov, bez ľudí, teda najpoľutovaniahodnejší chudák. Len ak človek investuje do lásky, stáva sa naozaj bohatým.

Aké smutné je Pánovo konštatovanie: „Synovia tohto sveta sú voči sebe navzájom predvídavejší ako synovia svetla…“ A naozaj, zoberme si len kríž: Koľko vynaliezavosti a fantázie museli zlí ľudia použiť, aby vymysleli spôsob smrti tak nekonečne ponižujúci a aby utrpenie bolo čím ukrutnejšie a aby trvalo čím dlhšie… A my, ktorí o sebe tvrdíme, že sme na strane dobra, my sme bez zápalu, bez fantázie, tak málo motivovaní a tak málo akční! Je to na zamyslenie…

Nedávno som mal zaujímavý zážitok, ktorý ma dosť silno oslovil. Boli sme s priateľmi v Českých Budejoviciach. Po prehliadke historického mesta sme sa vracali k zaparkovanému autu a kamarát sa opýtal, ako budeme platiť parkovné, keď nemáme so sebou české koruny. Odpovedal som: „Nebojte sa, videl som tam na parkovisku moderný automat na platenie, tak sa tam isto bude dať platiť kartou.“ Keď sme však prišli k automatu, zistili sme, že je len na mince a na bankovky. Trochu bezradní sme tam stáli a hľadali riešenie. Za nami už v rade stálo niekoľko ľudí. Keď sme špekulovali, kde nájdeme najbližší bankomat, jeden mladý muž nám podal stokorunu: „Dejte tam tohle!“ Od prekvapenia sme boli dosť zmeravení. Keď sme mu za to ponúkali naše peniaze, bránil sa, že je to maličkosť a aby sme to nechali tak. Táto scéna promptnej a nezištnej pomoci vo mne ešte dosť dlho rezonovala. Jeho investícia 100 korún českých priviedla mňa, kňaza, k spytovaniu svedomia, či som aj ja taký pohotový pomáhať i v maličkostiach všade, kde sa dá. A dodala si nadšenia, že má cenu šíriť okolo seba dobro. A ak sa mi podarí trochu nadchnúť aj vás, tak to bolo neuveriteľne dobre investovaných sto korún (a investujúci o tom možno ani netuší, už na to zabudol).

Koľko dokáže jedna minca. A predstavte si, keby sme sa všetci odhodlali investovať to, čoho sme správcami do robenia si priateľov. Keby sme investovali náš majetok, náš čas, naše schopnosti…

Milí šíritelia dobra, prajem vám všetkým požehnanú nedeľu.

lova

aug 202016
 

Liturgické texty
Audio homília

Viackrát som už počul kritiku, že my kňazi pri kázňach radi hromžíme, že ľudia nechodia do kostola, robíme to však nemúdro, lebo to hovoríme ľuďom, ktorí do kostola prišli. A tak sa môžeme tešiť z veľkej aktuálnosti dnešného evanjelia, ktoré sa prihovára priamo nám, ktorí pravidelne do kostola prichádzame. Veď ľudia z podobenstva, ktorí prepadli pri tej záverečnej a najdôležitejšej skúške, odohrávajúcej sa pred nebeskou bránou, uvádzajú na svoju obranu argument: „Jedli sme s tebou a pili a u nás si učil.“ My sa tiež zúčastňujeme eucharistickej hostiny, jeme a pijeme s Pánom a u nás učí – každú nedeľu počúvame jeho slová. A buďme úprimní, tiež sa spoliehame na to, že by nám to malo pri poslednom súde pomôcť. Ale… bude to v našom konkrétnom prípade stačiť?

Obhajobná reč vylúčených je pekná, niečo podstatné v nej však chýba. Odvolávajú sa na čas, strávený s Ježišom, a to je isto dobre. Ale vôbec nespomínajú skutky lásky k blížnemu. Nábožnosť je dôležitá, je však len prostriedkom na dosahovanie cieľa… Cieľom, o ktorý ide, je láska.

Ľudia z podobenstva počujú rozsudok: „Nepoznám vás, odíďte odo mňa všetci, čo páchate neprávosť.“ A aj v tomto by sme mohli nájsť falošnú útechu, ak sa vo svojom živote snažíme vyhýbať hriechom, hlavne tým „ťažkým“, „smrteľným“. Pozor však, robiť zlo – hrešiť sa dá nielen myšlienkami, slovami a skutkami, ale aj zanedbávaním dobrého. A hlavne toto tak často a tak veľmi podceňujeme. Robíme málo dobra, alebo ho robíme len keď na to máme náladu, alebo keď z toho máme prospech (nech už je tým prospechom čokoľvek: výhoda, pochvala, dobrý pocit zo seba samého).

Pozor, zanedbávanie dobra nie je maličkosť! Nie je maličkosťou, ak cez nás nie je svet krajší a lepší. Veď práve my, veriaci, máme byť tým chrámom Ducha svätého, v ktorom Boh zvláštnym spôsobom prebýva a koná tu vo svete. On nás chce používať ako vlastný nástroj na svoje dielo lásky. A ak sme nepoužiteľní, svet trpí. A to ozaj nie je maličkosťou.

Spomínam si na jednu spoveď, ktorú som kedysi absolvoval. Ako skutok kajúcnosti mi ten zaujímavý kňaz určil, že sa jeden deň mám mimoriadne sústrediť a urobiť v ten deň čím viac dobrých skutkov, zvlášť sa mám zamerať na tie príležitosti na dobré skutky, ktoré by som si bežne ani nevšimol. Snažil som sa čím horlivejšie tento kajúci skutok vykonať a na konci dňa som s veľkým prekvapením musel skonštatovať, ako veľmi veľa príležitostí k dobru mi denne unikne pomedzi prsty bez toho, že by som si ich vôbec všimol. Uzavrel som to tým, že takáto sústredenosť a zameranosť na dobro by mala byť nielen ovocím pokánia jednej spovede, ale serióznym programom na celý život. A hoci je nám blízke robiť dobro len vtedy, keď na to máme chuť, alebo keď z toho niečo máme, a veľká väčšina ľudí okolo nás túto mentalitu má, je to tá široká brána, ktorou sa púšťajú všetci. Byť ale užitočným a účinným nástrojom v rukách milujúceho Boha je tá síce úzka, ale zato spoľahlivá brána.

Kiež by sme raz mohli pri záverečnej skúške nášho života povedať: „Jedli sme s tebou a pili a u nás si učil. A toľko dobra si cez nás slabých a nehodných v tomto svete dokázal urobiť.“

c514

júl 302016
 

Liturgické texty
Audio homília

Extrémne bolestivá situácia, ktorú opisuje dnešné evanjelium, je nám všetkým dôverne známa. Skoro všetci to máme v bližšej či vzdialenejšej rodine , a ak nie v našej, tak určite poznáme rodiny, ktoré sú rozdelené kvôli dedičským sporom. Tu vznikajú hlbokosiahajúce a ťažko hojiteľné rany vo vzťahoch tých, ktorých spája pokrvné puto. Aj my kňazi sa s tým pomerne často stretáme, že ľudia v takejto situácii prichádzajú za nami s prosbou o pomoc, radu, alebo aspoň vyrozprávať sa. Priznám sa, že pre mňa osobne sú to veľmi ťažké momenty.

Ešte nikdy som sa nestretol s nikým, kto by povedal, že sa sporí preto, že mu ide o tie peniaze, alebo preto, aby ten druhý nemal viac… Obyčajne obe strany sporu majú svoju pravdu, obhájenú veľmi ušľachtilými argumentmi: „Veď mne ide len o spravodlivosť, mne ide o pravdu, mne ide o to, aby som neukrátil svoju rodinu, svoje deti…“

Aj za Ježišom prišiel jeden, ktorý sa cítil byť veľmi ukrátený…

V evanjeliách čítame, že Ježiš prijímal trpiacich a pomáhal im. V tomto prípade sa však zdanlivo od ťažko trpiaceho odvracia. Odmieta zapojiť sa do boja, ktorý je dopredu prehratý: Ak v tomto zápase aj niekto vyhrá, nebude tu ozajstného víťaza: budú len dvaja porazení, pretože ostane narušený vzťah.

Obyčajne každý z nás, ktorí sme ako ukrivdení v sporoch, sa obraciame na ľudí, od ktorých dúfame pomoc, alebo aspoň vypočutie. A nachádzame ich. Vždy nájdeme dosť „priateľov“, ktorí nám ochotne či už úprimne, alebo aspoň pre uspokojenie potvrdia: „Áno, ty máš pravdu, a ten druhý by mal…“ Ježiš sa do takejto hry zatiahnuť nenechal. Odvracia sa od „ukrivdeného“.

Obracia sa však na všetkých, ktorí sú ochotní a schopní ho počúvať a prijať jeho princípy (takže ani ten „ukrivdený“ brat nie je vylúčený z Ježišovej pomoci, ak bude ochotný a schopný…).

Veľmi stručne by sme mohli Ježišovo učenie v tejto tak ťažkej a citlivej téme zhrnúť takto: Chráňte sa každej chamtivosti a lakomstva. Peniaze a majetok nemôžu byť cieľom, ony sú len prostriedkom na dosahovanie cieľa. Veď čokoľvek, čo máme, a vlastne aj to, čím sme, to nie je naozaj naše… my sme len správcovia tohto všetkého. Čo nás robí naozaj bohatými a naozaj a trvalo šťastnými je len ten majetok, čo máme uložený u Boha.

Pán Ježiš v tomto kontexte predniesol zaujímavé podobenstvo o úspešnom boháčovi. Nehovorí, že by to bol človek nespravodlivý. Asi naopak. Asi ani nebol zlý. Určite nebol lenivcom, alebo nešikovným. A predsa nebol šťastný a Pán ho tvrdo nazýva „hlupákom“. Prečo? Problémom určite nebolo to, čo sa v príbehu spomína, ale to, čo sa tam nespomína. Nespomína sa tam Boh, nespomína sa tam jeho žena, jeho deti, jeho priatelia, nikto, komu by pomohol… Je bohatý, ale pred Bohom chudobný. Je bohatý, ale sám. A to je obrovská tragédia.

A to sa môže stať každému, kto to, čo má a čím je, nezainvestuje do vzťahov.

Koľkokrát človek ostane bohatý na majetok, ale sám. Alebo e bohatý na slávu, či kariéru, ktorú vybudoval, ale ostane sám. Je bohatý na spomienky, sexuálne, či iné zážitky, ale v skutočnosti sám, bez Boha, bez človeka, bez lásky… Hlupák! Úbohý hlupák!

Niekedy sa stane, že si zapamätáme i niektoré banálne zážitky a navždy nás ovplyvnia. Pre mňa takým zážitkom bola jedna hodina náboženstva, ktorú som zažil ešte ako malý chlapec.

Náš pán farár vytiahol na začiatku tejto hodiny jednu veľkú čokoládu Študentskú pečať, položil ju pred nás a dal nám úlohu: Napíšte niečo pekné o tom, čo vidíte, pokúste sa napísať definíciu toho, čo vidíte a komu sa podarí najkrajšia definícia, ten túto čokoládu dostane. Boli sme motivovaní (vtedy bola taká čokoláda ešte vzácnosťou) a usilovne sme písali… Po istom čase sme si čítali, čo kto napísal. Boli to niektoré celkom zaujímavé diela… Nakoniec prečítal on svoju definíciu: Predo mnou je príležitosť na dobrý skutok.

Zhodli sme sa spoločne na tom, že tá jeho definícia je predsa len najkrajšia. Čokoládu dostal on, ale podelil sa o ňu s nami všetkými.

Spomienka na túto udalosť mi pomohla v živote podeliť sa už s toľkou čokoládou. Je to také jednoduché, ale je to tak veľavravný obraz: Všetko, čo máme a čím sme, je jednou veľkou čokoládou. Ibaže si ju vychutnávame sami, a tým tak veľa strácame. A oberáme sa o toľké šťastie…

Ak sa pokúsime byť objektívni, budeme musieť uznať, že náš národ sa nikdy v histórii nemal ekonomicky tak dobre, ako my teraz. Ale ešte nikdy nebol tak veľký odpad od viery a od Pána Boha. A ešte nikdy asi sa ľudia tak nesťažovali, neoplakávali, nelamentovali.

Tak máličko je medzi nami naozaj šťastných ľudí. Pár ich poznám, naozaj len pár, ale akou sú vzácnosťou. A akým sú balzamom pre moju dušu.

Pán nám dnes ponúka svoju cestu k ozajstnému šťastiu. Ale len vtedy, ak budeme ochotní a schopní počúvať ho a prijať jeho ponuku.

happy-012

júl 222016
 

Liturgické texty
Audio homília

Dostojevský napísal: Krása zachráni svet. Veľa pravdy je v tejto vete. Veď krása má v sebe niečo božské: harmóniu, vyváženosť proporcií, kreativitu a fantáziu… Aj podľa teológie je krása jednou z vlastností Boha: Náš Boh je krásny.

Čo s nami ľuďmi robí pohľad na krásu? V kultivovaných ľuďoch krása spôsobuje radosť, pozdvihuje ich a inšpiruje. Nekultivovaných ľudí krása necháva chladnými… Sú zvyknutí na svoj neporiadok, alebo gýč a vyhovuje im to… No a v zlých ľuďoch krása vyvoláva odpor – vandalsky sa na nej vybúria…

Je veľa krásy vo svete. Jej najvyšší stupeň sa však dosahuje asi vo vrcholnom diele Božieho tvorenia: v človekovi. Niet asi nič nádhernejšie, ako je krásny človek. A nemyslím tu len na človeka s krásnym telom a tvárou, ale na človeka s nádhernou, kultivovanou dušou, spodobujúcou Boží obraz, podľa ktorého sme boli stvorení, človeka dobrého. Nie je tej krásy až tak veľa, ale určite aj vy poznáte takýchto vnútorne nádherných ľudí.

Zdá sa mi, že aj v prípade tejto krásy je reakcia tých naokolo podobná: Dobrí ľudia sa potešia, nadchnú, rozhodnú sa aj oni vo svojom živote pridať… Nekultivovaní ľudia sú nevšímaví, oni majú svoje záujmy a priority a musia sa venovať tým… No a zlí ľudia ešte aj vnútornú krásu krásnych ľudí znevážia, poprisudzujú im neušľachtilé úmysly, ohovoria ich… To je zo života…

Po tomto krátkom úvode sa vráťme teraz k dnešnému evanjeliovému príbehu. Boží syn Ježiš Kristus bol určite vnútorne nádherným človekom. A ušľachtilí ľudia – úprimní hľadatelia pravdy, apoštoli, to veľmi citlivo vnímali. A akosi vycítili, že tá krása prichádza z jeho spojenia a spájania sa s Bohom v modlitbe. Po jednej takejto modlitbe za ním prišli s prosbou, aby on aj ich naučil modliť sa…

Ježiš im v tej chvíli nedal návod, kde sa majú modliť, ako dlho, s akou motiváciou… to si nechal na inokedy. V tento deň im daroval jednu hotovú modlitbu: Otče náš.

Všetci túto modlitbu poznáme a zrejme ju všetci aj používame. Ale… Moderný človek môže mať aj s ňou problém. Už som počul takéto reči: Ja sa rád modlím len vlastnými slovami, vyjadrujem Bohu, čo práve cítim, nemám rád hotové modlitby, prevzaté od kohosi iného, to je ako keby som milovanej osobe len prednášal cudzie básničky…

Čo na to povedať? Áno, modlitba vlastnými slovami je krásna a nenahraditeľná. V modlitbovom živote veriaceho človeka má však svoje veľmi dôležité miesto i modlitba, ktorú prevezmeme od iných: či už je to Otče náš, alebo liturgické modlitby, či modlitby svätých. Je pravda, v modlitbe vlastnými slovami vyjadrujeme Bohu, čo práve cítime. Prevzatá modlitba nás však môže viesť k tomu, čo by sme cítiť mali. Taká modlitba formuje našu vieru, čistí naše myšlienky, robí nám poriadok v našich prioritách. Ak si osvojujeme modlitbu „krásnych“ ľudí, sami sa stávame trochu viac krásnymi.

Ako by nás to len posunulo dopredu, keby sme si poriadne osvojili ducha, ktorý je vyjadrený v modlitbe Otče náš.

Z obrovského bohatstva myšlienok vyberiem teraz len jedinú, vyjadrenú hneď v oslovení: Otče náš! Celá táto modlitba je adresovaná spoločnému Nebeskému Otcovi a je preniknutá spoločenským rozmerom. Učí nás povedomiu, že nie sme pred Bohom len ako jednotlivci, ale ako jedna rodina. A toto chápanie si treba pestovať, hlavne dnes, kedy sa viera sprivatizovala, keď sa zdôrazňuje hlavne „ja a môj Boh.“ Povedomie „my a náš Boh“ sa vytráca. Modlíme sa spoločne, i za seba navzájom.

Trochu mi to pripomemulo veľmi známu modlitbu, ktorú sa obyčajne modlíme na začiatku sv. omše. Zdá sa mi, že je to jedna z najintenzívnejších modlitieb celej omše: jednak preto, že je na začiatku, keď ešte „vládzeme“, ale aj kvôli bytostnej dôležitosti jej obsahu: Vyznávame a ľutujeme svoje hriechy a prosíme o ich odpustenie. Je tam jedna krásna veta, ktorá je tiež „spoločensky“ formulovaná: „A preto prosím Preblahoslavenú Pannu Máriu, všetkých anjelov a svätých, i vás, bratia a sestry, modlite sa za mňa, k Pánu, Bohu nášmu.“ Určite úprimne stojíme o príhovor svojich bratov a sestier. Myslíš však pri tom na to, že všetci okolo v tomto istom momente prosia o to isté aj teba? Ľahko sa môže stať, že tam máme odrazu plný kostol prosiacich, ale nikoho, kto je ochotný prosbu vypočuť, nikto z „bratov a sestier“, ani ja sám. A to je dosť smutné.

Ak by sme sa modlili naozaj, menilo by to našu mentalitu.

Snažme sa byť „kultivovanými ľuďmi“. Zaľúbme sa do krásy a tá nech nás dvíha. Vnímajme citlivo krásu nášho Spasiteľa. Obdivujme krásu Božích svätých. A ohrievajme sa i na kráse nádherných ľudí okolo nás. Skrásneli modlitbou. Učme sa od nich.

Krása zachráni svet.

nature-sun-africa

jún 242016
 

Liturgické texty
Audio homília

Čítal som zaujímavú vetu: „Múdry človek sa učí celý život, hlupák – ten už všetko vie!“ Je to naozaj pravda. Koľkokrát nám prílišná sebaistota bráni nielen v intelektuálnom raste, ale aj v osobnostnom posune dopredu a v ochote korigovať naše deformácie. A mimoriadne silno to platí aj v oblasti našej viery. Tak veľmi veríme, že veríme a že veríme správne!!! Sme ochotní aj uznať, že nevládzeme úplne dôsledne žiť podľa našej viery… Ale to, že veríme správne, v tom sme nespochybniteľní. A to nás žiaľ veľmi brzdí. Viera je čosi živé, čo potrebuje neustály vývoj, konfrontáciu a korigovanie.

Poznali to aj apoštoli. Koľkokrát sa v evanjeliách píše, že uverili v Pána. Ale vždy znovu sú usvedčovaní z nedostatku viery, z omylov v chápaní, z nesprávnych postojov. A nakoniec oni sami, ktorí verili tak silno, ako snáď nikto iný a boli Ježišovi najbližšie – fyzicky i duchovne, v požehnanom momente dospeli k prosbe: „Pane, daj nám väčšiu vieru!“ (Lk 17,5).

Aj ich zážitok s Ježišom, o ktorom sme počuli v dnešnom evanjeliu, bol pre nich isto veľkou školou na ceste viery. Učiteľ ich posiela pred sebou, aby mu ako poslovia pripravili cestu. Keď ich v jednej samarijskej dedine odmietli, učeníci Jakub a Ján sa zachovali ako ľudia s veľmi silnou vierou. Jednak prejavili veľkú oddanosť svojmu Majstrovi, ktorá v nich vyvolala averziu voči samarijcom: Veď to nie je malikosť, veď to nie je len tak, odmietnuť Božieho človeka. Ako by sa mal asi Ježiš cítiť, takýto ponížený… Treba konať… A vyvrcholilo to otázkou: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“ A ich viera v tomto momente bola tak silná, že si boli istí, že na ich slovo by ten oheň z neba naozaj prišiel. Postoj apoštolov, taký plný oddanosti a viery, bol síce sympatický, ale nesprávny. A Ježiš ich trpezlivo napomína, formuje, napráva… Samaritáni síce odmietli Ježiša – to bolo nepopierateľné. Ale možno ho odmietli aj kvôli postoju tých poslov, ktorí síce boli zapálení, horliví, ale ešte stále plní svojich a svojských predstáv o mesiášovi. Keď dozrel čas po Turícach, boli to práve obyvatelia Samárie, ktorí s nadšením a vo veľkom počte prijali vieru, až tam Jeruzalemská cirkev musela vyslať Petra a Jána…

Apoštoli boli napomenutí a poučení… Nesmú súdiť človeka, do ktorého nevidia. Učme sa aj my veľkodušnosti voči iným. Nesúďme druhých, nevidíme do ich srdca. Za každým je životný príbeh, ktorý presahuje našu kapacitu chápania… Srdce druhého človeka je čisto Božie územie, pre nás musí ostať svätou zemou, do ktorej nemôžeme necitlivo vstúpiť s našim súdom s obuvou na nohách…

Tento Ježiš, ktorý prejavil toľko veľkodušnosti voči odmietajúcim samaritánom, nám však hneď vzápätí ukazuje inú, radikálnu tvár. A síce voči tým, ktorí ho chcú nasledovať, alebo o ktorých on sám usúdil, že už nastal ich čas. Nedovoľuje im ani pochovať rodičov, ani sa rozlúčiť, ani sa obzrieť naspäť… Nasledovať Ježiša si vyžaduje rozhodnutie: Buď, alebo… Pochopili to učeníci, a máme sa to učiť chápať i my, ktorí sme tak často pokúšaní k slabej viere. Aj uznávame Boha, aj vieme, čo je správne. Aj vlastne túžime byť Boží… Ale… ešte nie teraz, ešte nie hneď, ešte nie toľko… Neskôr… budem chodiť do kostola, neskôr budem prijímať sviatosti, neskôr sa budem naozaj modliť, neskôr si dám do poriadku narušené vzťahy…

Keby sme si len dokázali uvedomiť, aké zvrátené je takéto rozmýšľanie!!!

Niektorí európski poslanci chcú rokovať na pôde európskeho parlamentu o probléme, ktorý už dávnejšie vyplával na povrch. Niektoré nadnárodné spoločnosti vyrábajú dvojaký tovar. Je síce rovnako balený, má rovnakú cenu (u nás je čosi dokonca drahšie), ale výrobky určené na západný trh majú iné zloženie a inú kvalitu, ako výrobky určené pre východ. Sú to niektoré potraviny: čokoláda, káva, alebo čistiace prostriedky. U nás sa predáva nižšia kvalita. Keď z toho vznikla aféra, výrobcovia prišli s takýmto ušľachtilo znejúcim vysvetlením: Náš človek je vraj na takéto veci zvyknutý a uprednostňuje ich. Ako sa však cítite v pozícii byť človekom, pre ktorého je aj to menej dobré dosť dobrým? A nestaviame do podobnej situácie i Boha, keď ho síce uznávame, vyhradzujeme mu však len časť nášho aktuálneho času, záujmu, len časť srdca?

Alebo si potrénujme fantáziu a predstavme si situáciu.. Muž je ženatý so ženou. A povie jej: Ty si moja žena, ja to uznávam. Ale teraz ma až tak celkom nezaujímaš, nemám sa s tebou celkom o čom baviť, mám toľko iných záujmov, chcú ma ešte aj iné ženy. Pôjdem si užívať, ale potom, keď už budem starý, keď už nebudem vládať, keď ma už iné ženy nebudú chcieť, potom sa k tebe vrátim a chcem, aby si sa o mňa postarala… Takéto čosi je nepredstaviteľné. A predsa sa tak správame vždy vtedy, keď si povieme, že to s vierou a s Bohom začneme brať vážne a naplno neskôr, keď už nebudeme mať prácu, keď…

Sme na ceste viery a ako múdri ľudia sa máme stále učiť. Zoberme si z dnešného stretnutia s Ježišom to poučenie, že budeme veľmi veľkodušní pri súdení iných, ale tiež radikálni v pravde voči nám samým, ktorí sa hlásime k viere.

easter-cross