Miroslav Klimant

aug 242018
 

Ja mám odmala slabší zrak. Mám takú zvláštnu chybu, že na jedno oko vidím o dosť slabšie než na druhé. Robí mi to problémy s priestorovou orientáciou a s odhadovaním vzdialeností. Ale umožňuje mi to jednu vec: Neveriť celkom svojmu zraku. Môžem porovnávať… Som si vedomý, že to slabšie oko nevidí, nevníma realitu správne… Keby som mal obidve oči rovnako slabé, veril by som tomu, že takto vidieť svet je normálne a len takto sa dá… svet je takýto. Ale zároveň mi to dáva možnosť spochybňovať sa… Možno ani to „dobré“ oko nie je ideálne, snáď ten svet je predsa iný, hádam by bolo možné vidieť ho aj ináč, lepšie… Nemôžem si byť istý, že tá moja skúsenosť je tá jediná možná, tá zaručene správna.

A užitočné je, myslím si, preniesť túto skúsenosť aj do roviny nášho „duchovného zraku“, pretože tam sme si tiež, a možno ešte viac, istí, že to, ako my vnímame svet je ten jedine správny spôsob. To, ako ja vnímam vieru, to je tá naozaj správna cesta. Áno, ochotne uznám, že nevládzem celkom žiť podľa svojej viery… (veď čo iné mi zostáva, moje hriechy ma usvedčujú), ale s vierou nemám problém. Ja verím správne. Takto by to malo byť! A je zaujímavé, že túto istotu majú všetci a tých „inak veriacich“ považujeme za tých, ktorí nepochopili. Tí menej intenzívni sú pre horlivých vlažní, pre vlažnejších sú tí horlivejší fanatikmi, iní sú pre nás neverní v liberalizme, iní zase v zadubenej konzervatívnosti… Na všetkých iných si nájdeme nejaké odsudzujúce pomenovanie, len ja som ten, ktorý verí správne. Nevládzem síce celkom tak žiť, ako verím, ale moja viera je bezchybná, nespochybniteľná…

Preto je správne, že nás Božie slovo niekedy provokatívne vyzýva, spochybňuje našu sebaistotu. Takým je Božie slovo z tejto nedele…

Prvé čítanie z knihy Jozue bolo pre mňa vždy veľmi silným. Jednak to vyjadrenie Jozueho: „Ja a môj dom, my budeme slúžiť Pánovi.“ Aké to musí byť ohromné, keď má otec istotu v lojalite svojich. Samozrejme, rešpektujúc ich slobodu a originalitu prístupu, veď nasilu sa nedá, aj Boh sám rešpektuje slobodu človeka… Ale keď otec pozná „svojich“, má s nimi skúsenosť, vie, že sa im dá veriť a spoľahnúť sa na nich. Musí to byť „sila“, keď takto môže povedať otec rodiny, ale aj v komunite keď takto môže povedať duchovný otec. A samozrejme to platí potom aj všeobecne pre Cirkev a v prenesenom zmysle tieto slová môžeme vložiť do úst Ježiša, ktorý hovorí: Ja a môj dom sme Boží.. No a my si môžeme slobodne vybrať, že chceme byť toho súčasťou.

Druhým veľmi silným posolstvom tohto textu je vážna výzva na urobenie seriózneho rozhodnutia… Jozue stojí so svojim ľudom v Sicheme, pred vstupom do zasľúbenej krajiny. Majú do nej vkročiť. Ale Jozue ich upozorňuje, že to nie je len tak. Nedá sa vstúpiť „len tak trochu“. Ak tam chcete vstúpiť, alternatívy musíte zanechať vonku. Je to férová hra s otvorenými kartami.

A pre nás dnešných ľudí je toto veľmi aktuálne.

V dnešnej dobe je veľmi náročné byť veriacim. Ale ešte náročnejšie je byť bez viery. Ani to nie je celkom moderné, a zároveň to musí byť ťažké, žiť bez perspektívy, žiť vo vedomí, že keď naposledy vydýchnem, navždy sa pominiem. A nemať nič vyššie nad sebou, ani pred sebou… A tak dnešný človek hľadá akýsi kompromis medzi vierou a nie vierou. Vytvára si náboženstvo selektívne, šité na mieru. Ja som ten, kto si určuje, čo prijmem, a čo nie. Ale… ono to vyzerá síce lákavo, avšak nefunguje to. Takéto nie pravé náboženstvo je nebezpečné, škodí, deformuje človeka, alebo ho ľahko opustíme.

O potrebe seriózneho rozhodnutia sa hovorí aj dnešné evanjelium.

Tvrdá je to reč! Nie prvý raz. Veď keď od bohatého mládenca Ježiš žiadal, že má predať všetko, rozdať peniaze a potom sa vrátiť, neprotestovalo naše citlivé vnútro v duchu? Alebo keď na „prijímacom pohovore“ nedovolil ďalšiemu uchádzačovi o miesto učeníka, aby šiel pochovať svojho otca, nebolo to dosť tvrdé? Alebo keď žiadal, že treba milovať nepriateľov a vždy byť ochotní odpustiť, nebolo to tvrdé? Bolo. V náboženskej otázke nebolo takým problémom, keď sa žiadalo zriekanie sa. Ani náročné požiadavky novej morálky kráľovstva. Tu však Ježiš akosi „prekročil hranicu“. A to až do takej miery, že od neho poodchádzali aj jeho učeníci.

V čom bol problém? Žiadal priveľa, lebo žiadal všetko. Majú ho mať za pokrm, žiť z neho. Tí, ktorý vo vzťahu s ním hľadali len akúsi poistku života, alebo nasýtenie sa, alebo senzácie, odrazu ho majú prijať ako ozajstného Boha… teda mať v ňom zdroj, i cieľ, i náplň života. Nielen to, čo si vyberú, ale všetko. A to je problém.

Sväté písmo, najmä svätý Pavol rád opisuje vzťah Ježiša a Cirkvi ako vzťah snúbenecký, či manželstvo. Tam sa vyžaduje radikálna voľba. Človek si volí druhého, rozhoduje sa pre neho, berie ho takého, aký je, nemôže si vybrať len niečo z neho a zvyšok nechať tak… No a táto voľba zároveň zahŕňa aj zrieknutie sa všetkých možných alternatív. Je to čosi výlučné a zároveň definitívne. A niekedy to naháňa aj strach.

No bez slobody to nejde. Preto sa Ježiš pýta tých pár svojich najvernejších: „Aj vy chcete odísť?“

Stoja pred rozhodnutím. A mali veľké šťastie. Viete aké? Vráťme sa k situácii z prvého čítania. Keď Jozue vyzýva ľud, aby sa rozhodol pre Pána, alebo pre iných bohov… Spomínajú na to všetko, čo Pán pre nich urobil, čo s ním zažili, čo od neho dostali, ako ich vyslobodil a viedol… A to im pomohlo rozhodnúť sa správne. Tak isto keď Ježiš prišiel s výzvou rozhodnúť sa pre odchod, alebo ostať s ním, tiež sú si vedomí, čo pre nich znamená, čo im dáva. A to im pomohlo rozhodnúť sa správne.

Je dôležité, čomu sa venuje naša myseľ. Či sa len oplakávame, čo všetko sme opustili, čo všetko nemôžeme a nesmieme…, toto nie je dobré východisko. Takisto ak len snívame o alternatívach, čo by bolo keby… (toto je veľmi nebezpečný druh nevery v snúbeneckom a manželskom vzťahu), vtedy sme na zlej ceste.

Ale keď má človek svoje srdce naplnené vďačnosťou za to, čo všetko dostal, ak si človek uvedomuje, aký je v Božích očiach vzácny a milovaný, vtedy bude dostatočne motivovaný, ak by sa aj spontánne dostal do situácie, keď budem musieť robiť radikálne rozhodnutia. A bude dosť silný aj vtedy, keď bude musieť plávať proti prúdu.

júl 272018
 

Dnes by som chcel začať jednou poviedkou. Indiánsky chlapec, vyrastajúci na prérii, prišiel raz do mesta na návštevu. Prechádzali rušnou ulicou, plnou ľudí. Odrazu sa tento chlapec zastavil a hovorí svojmu kamarátovi, ktorý bol v tom meste doma: „Dávaj pozor, počuješ to?“ „Ja nič zvláštne nepočujem“, odpovedal tento. Indiánsky chlapec poodišiel niekoľko krokov a zohol sa za jedným veľkým betónovým kvetináčom. Keď k nemu jeho kamarát pristúpil, uvidel tiež, čo malý indián počul a hľadal: malého cvrčka, ktorý vydával sotva počuteľné zvuky. „Ty si ho naozaj nepočul?“, opýtal sa indiánsky chlapec. Ten mestský začal mudrovať (ako to obyvatelia moderných miest radi robia): „Vieš, vy indiáni, ktorí odmalička žijete v úzkom spojení s prírodou, máte lepšie vyvinutý sluch.“ „To nie je pravda, dokážem ti to“, odpovedal indián a vytiahol najmenšiu mincu. Hodil ju na chodník medzi kráčajúcich ľudí. Poskakujúca minca sotva počuteľne zazvonila. A hoci tento zvuk bol slabší, ako hlas svrčka, všetci okoloidúci sa obzreli. Indián to okomentoval: „Hoci máme približne rovnako citlivý sluch, každý počuje len to, čo je pre neho dôležité.“

Po tomto príbehu by sme sa mohli sami seba opýtať, či počúvame Božie Slovo, a keď mu už aj venujeme čas a pozornosť, koľko z toho osobného posolstva pre nás sme schopní vypočuť a prijať?

Počuli sme jeden príbeh od evanjelistu Jána z Ježišovho života. Bolo by dobre, keby sme v ňom počuli nielen príbeh, ale Božie Slovo s veľmi bohatým a aktuálnym posolstvom… (Koľko z príbehu máme je veľmi subjektívne… predstavte si starú čiernobielu fotografiu…, niekto zareaguje: cudzie fotky, nuda, dajte to preč… iný zasníva… ten pár na tej fotke, ako sa krásne na seba pozerajú, ako sa asi ľúbili… odborník možne skúma techniku, akou bola fotografia urobená a dlho dokáže špekulovať nad tým, či je vydarená… a niekto iný sa pri ohľade na tú istú fotku rozplače, lebo sú na nej jeho prastarí rodičia, ktorí už nežijú, počul o ich veľkej láske a tejto láske vďačí za vlastný život…).

Fotografia dnešného evanjelia v rodinnom albume Božieho zjavenia je veľmi významná. Svedčí o tom aj fakt, že príbeh zázračného nasýtenia zástupu je opísaný vo všetkých štyroch evanjeliách (žiadnemu z Ježišových zázrakov sa nevenuje toľko pozornosti), a to dokonca až šesť krát – vždy trochu inak. Išlo buď až o šesť rôznych príbehov, alebo o jeden príbeh, prerozprávaný rozdielnym spôsobom, vzhľadom na to, čo chcel evanjelista odkomunikovať… Pozrime sa, ako sa toho príbehu zmocnil autor štvrtého – najmladšieho evanjelia.

Pozrime sa na detaily. Dôležitý je časový údaj: „Boli blízko sviatky židovskej Veľkej noci…“ Tento príbeh je naozaj veľkonočný, má súvis s vyslobodením z otroctva.

Toto podčiarkujú aj geografické údaje… Ježiš prešiel na druhý breh mora a veľký zástup ľudu s ním. Jazero, ktoré nie je také veľké, veď možno dovidieť na druhý breh, je tu nazývané morom. Je to očividná alúzia na prechod izraelitov cez Červené more. Ježiš je novým Mojžišom – vysloboditeľom. A aj to bolo pre evanjelistov dôležité zdôrazniť, že ako Mojžiš nasýtil zázračne svoj ľud na púšti, tak robí aj Ježiš… A deje sa to na vrchu, kam vystúpili, na mieste, kde sa nebo stretáva so zemou, kde možno zažiť Boha.

Človek má v podstate dve možnosti, ako prežiť svoj život. Jeden je vyjadrený biblickým obrazom z knihy Genezis. Človek po hriechu, keď už vedel, že je zle, že poriadok, harmónia vo svete a vo vzťahoch je narušená, počuje, že prichádza Boh. Čo urobí? Skrýva sa. Áno, to je jedna možná alternatíva, ako prežiť život – skrývať sa pred Bohom, žiť na úteku pred ním, a môže to zájsť až tak ďaleko, že človek vyhlási, že Boha niet. Druhá možnosť, ako prežiť život je vyjadrená v obraze vyvoleného ľudu, ktorý po vyslobodení z Egypta putuje púšťou do zasľúbenej krajiny. Ešte tam nie je, ale je na ceste. Vie, kam ide, musí sa namáhať, a niekedy aj veľmi, ale vie, aký to má zmysel. Ide… A keď sa aj unaví, alebo znechutí, alebo keď poblúdi, vždy znovu sa namotivuje a vykročí. A Boh ho na tejto ceste živí… To je obraz správne pochopenej existencie: byť pútnikom.

My zvykneme nazývať Ježišov skutok zázračným rozmnožením chleba. Je nám to blízke, lebo by sme radi mali Boha, ktorý sám spraví to, čo nás presahuje, čo my nedokážeme. Ale je zaujímavé, že evanjelista sa zrejme zámerne vyhýba slovesu „rozmnoženie“. Používa iné slovesá… Neuspokojuje tým našu zvedavosť a prirodzenú túžbu po senzáciách (radi by sme vedeli, čo sa to dialo v Ježišových rukých, akú „techniku“ používal… Autor sa skôr sústreďuje na opisy, ktoré sú pre nás užitočné, ktoré nám zjavujú mentalitu, ktorú si máme osvojiť, ak chceme patriť k tým zachráneným, novým ľuďom.

Najskôr Ježiš skúša svojich provokatívnou otázkou: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Zodpovedá to mentalite toho starého sveta, v ktorom dokonale funguje to, že človek môže donekonečna a dlhodobo kumulovať tvrdé a chladné peniaze, ktoré v príhodnom čase vymení za mäkký, chutný chlebík, ktorý sa kumulovať nedá, lebo podlieha skaze… Filip kalkuluje, aby nakoniec došiel k záveru, ku ktorému musí prísť každý, ak chce byť Boží: Nevieme to vyriešiť, táto úloha nás presahuje. To je prvý krok.

Ondrej robí druhý krok, prichádza s návrhom, ktorý očividne nestačí na vyriešenie problému, ale je to aspoň niečo, vlastne všetko, čo sa urobiť dá.

Súčasťou plánu záchrany je chlapec, mladík. Je to obľúbený spôsob (symbolického) konania zachraňujúceho Boha, spomeňme len na mladučkého Dávida, bojujúceho proti Goliášovi…

Mladík je symbolom nového človeka. Dieťa ešte nevníma problém. Starec ho vníma, niekedy až moc…, a mudruje, špekuluje, pokúša sa zachrániť aspoň seba a to „svoje“, alebo jednoducho rezignuje. Mladík urobí, čo môže, dá k dispozícii to málo, čo má. A veci sa hýbu…

Evanjelista nehovorí, že Ježiš rozmnožil chlieb a ryby. Používa iné slovesá…

  • „Vzal“ chlieb, to, čo mu bolo dané k dispozícii.
  • „Vzdával vďaky“… Boh je tu… Je to jeho boj…
  • „Rozdával“… to je to podstatné sloveso… Kto chce akumulovať, zhromažďovať, premieňať chlieb na peniaze, ten stráca… Spomeňme si na príbeh o manne, ktorý je predobrazom Ježišovho príbehu… Kto si chcel nazbierať viac, aby mal aj do zásoby, aby mal „železnú rezervu“, tomu sa to skazilo…

A všetkým bolo dosť, hojne. Kde koná Boh, nie je núdza, ale nesmie sa ani plytvať, preto ten príkaz o zbieraní odrobín.

Toto je príbeh o nasýtení zástupov, ktorý je inštruktážou mentality nového, premeneného sveta tých, čo sú zachránení a putujú…

Ako ho pochopili vtedajší diváci?

Ježišovi súčasníci príbeh o nasýtení zástupov nepochopili správne, preto od nich odišiel… Ako my chápeme tento tak dôležitý príbeh?

Keď pozeráme na staré fotografie, vyvolávajú v nás spomienky na to, čo sme zažili a čo vieme… A emócie… Čím silnejší príbeh, tým sú spomienky živšie, bohatšie a mocnejšie.

Chcel by som sa s vami podeliť o jednu moju osobnú spomienku, spojenú s týmto príbehom. Moja starká spomínala raz, ako v našej dedine bol na dôchodku jeden kňaz, ku ktorému raz prišiel po kázni na toto evanjelium jeden provokatér, ktorý mu vravel: „Ale ja neverím, že je to pravda, že Ježiš mohol nasýtiť pár chlebami a dvoma rybami toľko ľudí.“ A kňaz mu vraj odvetil: „Počúvali ste pozorne? Evanjelista napísal, že na tom mieste bolo veľa trávy. Prečo asi? Tí, čo verili, najedli sa chleba a rýb. No a somári, ako vy, ktorí neverili, tí sa mohli napásť tou trávou.“

Vždy si na to s úsmevom spomeniem, keď čítam toto evanjelium. Exegéti vysvetľujú tú zdanlivo nepodstatnú zmienku o množstve trávy ako poukaz na mladosť, novú jar, bohatstvo života… A určite sa to v nás má spájať s nádherným žalmom 23, kde sa hovorí o Bohu ako o pastierovi, ktorí vedie svojich k bohatým pastvinám.

Ale myslím, že aj síce nie správna, ale silná exegéza mojej starkej má v sebe veľa užitočnej múdrosti.

Tiež máme možnosť z tohto slova načerpať bohatú duchovnú stravu, z ktorej budeme vzrastať v správnej mentalite zachránených pútnikov, alebo nám ostane len tráva, aby sme sa napásli.

jún 292018
 

Pred niekoľkými rokmi som potreboval ísť zariadiť čosi na katastrálny úrad. Vo veciach som sa nevyznal, a tak som mal napísané, čo to vlastne mám žiadať. Ujala sa ma veľmi milá a ochotná pani. Začala mi veľmi rezko vysvetľovať, o čo v danej situácii ide. Po chvíli som ju prerušil a poprosil som ju: „Prepáčte, ja vám vôbec nerozumiem. Prosím, teraz ešte raz, pomalšie a hlavne – po slovensky.“ Odpovedala mi: „Ale to je po slovensky. Slovenskejšie sa už nedá.“ Používala množstvo slov, z ktorých mnohé aj zneli po slovensky, ale s ničím sa  mi nespájali: Pozemnohnižká vložka, zavkladovať, katasrálne územie, parcelné číslo, „elvéčko“, intravilán, roeb… Je to normálne, každá odbornosť, aj každá sociálna skupina má svoj vlastný jazyk, svoj „slang“, ktorému ľudia zvonka nerozumejú, alebo rozumejú len čiastočne.

Aj keď si to možno neuvedomujeme, alebo nechceme priznať, na podobný problém narážame aj pri čítaní a počúvaní Božieho Slova. Vnímame slová, ale rozumieme len čiastočne, niekedy vôbec.  A je to škoda, pretože Božie Slovo má byť pre nás duchovným pokrmom, no a viete, ako je to s potravou: my sme živí nie z toho, čo zjeme, ale z toho, čo sa nám podarí aj stráviť. Len strávené veci sa v nás stanú energiou a stavebným materiálom.

To, že slabo rozumieme, je spôsobené aj časovou a kultúrnou vzdialenosťou. Kedysi ľudia inak rozmýšľali, rozprávali, mali iný svet, ktorému my dnes ťaž1ko rozumieme. A tiež nie sme dosť otvorení pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý je pre chápanie Slova nevyhnutný. A aj sami sme málo motivovaní, máme málo záujmu, a možno sme s tým Slovom ešte veľa nezažili.

Na toto som myslel, keď som čítal text známeho evanjelia, ktoré sa bude čítať na budúcu nedeľu a keď som si spomenul, že kedysi to bol pre mňa len príbeh, a dnes po všetkom, čo som sa naučil, tam nachádzam pre seba oveľa viac. No a uznávam, že je toho ešte oveľa viac, čo je v tom Slove obsiahnuté a dúfam, že sa mi bude stále viac otvárať.

Mk 5, 21-43

Počuli sme akoby dva príbehy o dvoch zázrakoch, ktoré Ježiš urobil. V skutočnosti je to jedno rozprávanie, akýsi príbeh v príbehu, akoby intarzia, ktorá podľa odborníkov na exegézu, teda na vykladanie významu Svätého Písma nie je ojedinelé, má svoje špecifické pravidlá a aj svoj význam. Obyčajne tieto dva príbehy spolu súvisia a len spolu chápeme ich význam.

Skúsme sa teraz pozrieť, čo spoločné v nich nájdeme. Je to téma smrti a viery.

V oboch príbehoch sa vyskytuje aj číslo dvanásť. Žena trpela na svoju chorobu 12 rokov, mŕtve dievča malo 12 rokov. Číslovka dvanásť má v sebe obrovskú symboliku. Znamená plnosť časovú – rok má dvanásť mesiacov a po nich sa zas všetko začne znovu, ale aj úplnosť osobnú – dejiny vyvolenia v Starom Zákone boli vybudované na dvanástich kmeňoch Izraela, v Novom Zákone to je dvanásť apoštolov. Teda znamená to, že tieto príbehy sú aktuálne a týkajú sa všetkých ľudí všetkých čias.

Žena, chorá na krvotok… Krv v Starom Zákone symbolizovala život. A tak aj tento príbeh, rovnako ako druhý príbeh Jairovej dcéry, je o smrti,  o umieraní – a síce o postupnom. Každý, kto sa narodil, speje k smrti. A kto nežije život naplnený, tomu čas uniká nezadržateľne pomedzi prsty a postupne umiera. A aj sme si toho vedomí a frustruje nás to. A ako žena všetok svoj majetok minula na lekárov a nepomohlo, len sa jej priťažilo, aj my investujeme svoj čas a energiu do naplnenia nášho života, do hľadania zmyslu… A robíme to nakopovaním a nakupovaním zážitkov, bohatstva, kariéry, sebarealizácie, ale aj ušľachtilejšími vecami, ako je budovanie vzťahov… Ale v tichu nášho srdca cítime, ak máme odvahu byť k sebe úprimní (a cítime to, aj keď nie sme úprimní, a potom to potrebujeme prehlušiť novými zážitkami), že to nie je celkom ono. Život nám uniká pomedzi prsty. Krvácajúca žena postupne umierala. A bola nečistá: v Starom Zákone to bolo tak, bola vylúčená z kultu, spoločensky izolovaná, ani najbližší nemali dovolené sa jej dotýkať. Obraz človeka, ktorý naozaj nežije a vedie ho to k izolácii – od Boha, ale aj od ozajstnej lásky, prežívanej s blížnymi.

Šťastný je ten, kto dozreje k záveru, ako žena v evanjeliu, že jediným, kto dokáže toto postupné umieranie – nežitie vyriešiť, je Ježiš, jeho dotyk. Inšie nepomôže a všetky pokusy sú plytvanie. A to je výzva nielen pre neveriacich, ale aj pre nás, ktorí sme si Ježiša vpustili len do časti nášho srdca, ktorí sa snažíme nachádzať šťastie tam, kde sme si ho vymysleli my a neveríme, že on pre nás vymyslel čosi lepšie.

Dva spôsoby záchrany od smrti nachádzame v tomto evanjeliu. Dotknúť sa Ježiša, alebo byť ním dotknutý. V oboch prípadoch sa to deje cez vieru. Žena, ktorá prišla k viere, že len cez dotyk bude zachránená, pristupuje k nemu zozadu, s pokorou. (Keď my pred dotykom Pána, pred sv. prijímaním hovoríme: „Panie, nie som hoden…“ aj tomu naozaj veríme?). Toľkí sa vtedy dotkli Ježiša, a len jedna správnym spôsobom…

Ježiš vzkriesil dotykom tú, ktorá sa už dotýkať nemohla. Pre vieru a lásku jej otca. Neboj sa, len ver! Opakom strachu nie je tu odvaha, ale viera… A tá umožňuje aj nemožné.

Zatúžme dotýkať sa správnym spôsobom Ježiša, ktorý nám jediný môže dať život. A nechajme ho, ahy sa on uzdravujúco dotýkal nás…

jún 012018
 

Človek je medzi ostatnými tvormi tejto planéty výnimočný aj tým, že okrem všedných dní potrebuje aj dni sviatočné. Pre zvieratká sú dni viac menej rovnaké – hľadaním potravy, bojom o prežitie a rozmnoženie  zachovanie rodu. Človek však potrebuje aj niečo viac. Boh nás pozná a rešpektuje a dostali sme to dokonca aj vo forme príkazu o svätení sviatočného dňa. Dnešné evanjelium nás konfrontuje s otázkou slávenia dňa sviatku v živote kresťana.

Pre lepšie pochopenie situácie z práve počutého evanjelia skúsme sa najskôr pozrieť na iný príbeh, ktorý nám je veľmi známy. Jeden z farizejov, učiteľ zákona, sa raz opýtal Ježiša, aby ho pokúšal: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ V čom spočívala zákernosť tejto otázky? Podľa talianskeho biblistu Fernarda Armelliniho sa táto otázka podobá otázke policajta, ktorý vás zastaví po tom, čo vám nameral prekročenie rýchlosti a pýta sa vás: „Dobrý deň, pán vodič, viete, akou rýchlosťou je dovolené ísť po tejto ceste?“ Nepýta sa to preto, že by to sám nevedel. Ale keď odpoviete vy, hneď vám položí ďalšiu otázku: „Keď to teda viete, prečo ste išli rýchlejšie?“ Keď sa znalec zákona, vyslaný ostatnými farizejmi pýta Ježiša, ktoré prikázanie je najväčšie, zrejme čakal, že Ježiš odpovie: Najdôležitejší je príkaz o sabate, o dodržiavaní soboty. Veď dôležitosť tohto príkazu potvrdzuje celá starozákonná tradícia. Podľa rabínov to bolo tak dôležité prikázanie, že sa mu podľa knihy Genesis podriadil dokonca aj sám Pán Boh, keď v siedmy deň stvorenia nepracoval a odpočíval… Po Ježišovej odpovedi by zrejme hneď nasledovala námietka: „Keď je to najdôležitejšie prikázanie, prečo ho teda nedodržiavaš?“ Ale Ježiš múdro odpovedal, že je niečo ešte dôležitejšie, ako je sabat, niečo, čo dokáže sabat urobiť ozajstným sabatom, teda láska.

A ešte jednu príhodu z evanjelia chcem spomenúť, ktorá nám osvetlí dnešný príbeh. Spomínate si, čo povedal Ježiš na otázku  o možnosti prepustenia manželky, teda rozvodu? Namietali mu, že dokonca aj Mojžiš to dovolil. Ale Ježiš zareagoval: …Pre tvrdosť vášho srdca vám to dovolil… a… Na počiatku to tak nebolo! To, ako to Boh myslel s nami vo svojej láske pôvodne, kým sme to nedokrútili našou neverou, to je pre nás ideál, o ktorý sa treba snažiť. Hoci sa snáď máme naozaj radi – každý sám seba, ale pri všetkej tej sebaláske nie sme schopní pre nás vymyslieť nič lepšie, ako vymyslel Boh.

Ježiš, ktorý sám o sebe hovorí, že neprišiel zrušiť zákon, ale ho naplniť… On nebol nejakým lacným rebelom.

A vedie nás k tomu, aby sme chápali nielen literu zákona, ale aj ducha.

Sväté Písmo Starého zákona, keď kládlo na srdce izraelitom povinnosť zachovávať sobotu, odvolávalo sa na dve zdôvodnenia. Pôvodné, staršie sa vracalo k správe o stvorení  sveta, ako Boh do šesť dní všetko dokončil a na siedmy odpočíval. My sa máme k nemu pridať. Neskoršia tradícia sa odvoláva na zázračné vyslobodenia z Egypta a zdôrazňuje viac sociálny aspekt sabatu: veriaci má nepracovať a dopriať to aj svojim podriadeným a otrokom.

Kresťania pôvodne svätili aj posledný deň v týždni – sobotu, aj prvý deň – nedeľu. Neskôr sa dňom Pána pre veriacich stala výlučne nedeľa, nakoľko spája aj aspekt vyslobodenia – Ježišovo víťazstvo nad smrťou, aj aspekt nového začiatku, nového stvorenia, ktoré má byť zavŕšené večným sabatom.

Pozrime sa na to bližšie. Na počiatku sveta po dokončení stvorenia vládla všade harmónia, poriadok, láska… A v siedmy deň sa Boh spolu s tvorstvom venoval obdivu dokonalosti stvorenia a radosti z harmónie…  Vo svete, ktorý sme zdedili a ktorý sme i sami dokomplikovali, táto harmónia vôbec nie je samozrejmosťou. Ničíme prírodu, kazíme si vzťahy a ubližujeme aj sami sebe. A Boh sa nám tak stáva vzdialeným, necítime ho, nevnímame, často ani nehľadáme, dokážeme žiť, ako keby ho nebolo. Vytvárame si ilúziu, že Boha nepotrebujeme – šťastie si zariadime našou šikovnosťou, a aj si ho poistíme… Preto jeden deň v týždni, venovaný Bohu, potrebujeme my sami, nepotrebuje ho on. My sa máme naučiť Boha spoznávať, stretávať a dávať mu náležitý priestor v našom živote. V starostiach a radostiach každodennosti sa nám to celkom nedarí. Nedeľa je tu na to, aby sme sa približovali k Bohom zamýšľanej harmónii.

Nielen Boha strácame, ale ľahko strácame aj človeka. Podporovaní modernou technikou a štýlom života odrazu človek človeka akoby nepotreboval. Ale je to tragický omyl. Len vo vzťahoch sa človek poľudšťuje a len cez lásku k človekovi sa blížime k Bohu. Preto naša nedeľa má mať aj tento sociálny rozmer: naprávať a kultivovať medziľudské vzťahy… napr. byť s rodinou, stretnúť v kostole tých, s ktorými nás spája spoločná viera, navštíviť chorých, opustených, priateľov…

Nedávno som spoznal ženu, veľmi úspešnú podnikateľku, ktorá pravidelne prichádza do jedného sociálneho zariadenia pre bezdomovcov, kde strávi niekoľko dní a pomáha s tým, čo treba. Je to vzácna služba, lebo keď ona príde zvonka, tak vníma aj veci, ktoré síce nie sú celkom v poriadku, ale všetci si na ne už zvykli. Skrášľuje, vylepšuje… Všimol som si, že ona na to zariadenie a jeho obyvateľov myslí aj vtedy, keď je už doma… rozmýšľa a svoje myšlienky premieňa na užitočné nápady a návrhy… Môžem povedať, že to robí s autentickou láskou. Lebo podľa mňa láska bez fantázie nie je celkom láskou. Milujúci sa neobmedzí len na :toto musím a toto už nesmiem…, ale celkom spontánne premýšľa o milovanom a aktívne sa zaujíma, čo mu vadí a tiež čo ho teší, čo má rád, čo ešte pre neho môže urobiť…

V evanjeliu sme stretli Ježiša takého, na akého nie sme zvyknutí. Doslova sa píše o jeho hneve a smútku. Ak ho naozaj chceme milovať, mali by sme sa zaujímať, čo to je, na čo je tak neobyčajne citlivý, aby sme sa tomu mohli vyhýbať.

To, čo mu naozaj vadí, je tvrdosť srdca. Vyčíta to ľuďom tak veľmi nábožným, ktorí však boli Bohu vnútorne vzdialení. Pre nich bolo prioritou splniť prikázanie, nie prinášanie lásky, poriadku a harmónie do sveta.

Nedeľa je pre kresťana nie len prikázaným dňom, ale aj obrovským Božím darom a šancou.

máj 042018
 

Veľký ruský spisovateľ Fjodor Michajlovič Dostojevskij je autorom slávneho výroku: Krása zachráni svet. A dnes sa môžeme naozaj tešiť na veľkú krásu. Evanjelista Ján, ktorý je znázornený symbolom orla dnes vystúpa do obrovských výšok a prednesie nám akúsi ľúbostnú poéziu Ježišovho srdca, v ktorej nám vyjadrí v krásnych slovách a obrazoch svoju veľkú lásku. Je to pokračovanie evanjelia z minulej nedele, teda Ježišovej rozlúčkovej reči z večeradla.

Krásne, čo povieš…? Úžasné vyznanie lásky. Ako Boh Otec miluje svojho syna, tak sme milovaní aj my. A len ak v to naozaj, ale naozaj uveríme, môžeme nadobudnúť vieru (lebo ozajstná viera nie je len nejaké rozhodnutie sa, či Boh existuje, alebo nie… ja veľký človek som sa rozhodol, tak dobre, Bože, si.)  A len ak v tú Božiu lásku naozaj uveríme, môžeme nadobudnúť ozajstnú mentalitu kresťana. A ako často s tým máme problém, že nemáme tú správnu mentalitu. Známy taliansky biblista Giovanni Vannucci povedal, že naším častým problémom je, že sme ponorení v oceáne lásky, ale si to neuvedomujeme. Nám svet pripadá ako dom nenávisti a naša skúsenosť nám to často potvrdzuje. Ale tá láska tu je. A je veľmi reálna. Je to ako dom, miesto. Podobne, ako dieťa v lone matky si jej prítomnosť neuvedomuje, ale má milióny dôkazov o nej, veď v nej a z nej žije. Lásku treba prijať a ostať v nej. Na základe plnenie prikázaní, ktorých je veľa a vlastne len jedno: Miluj!

A krásne pokračuje Ježiš: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“ Radosť máme radi všetci, ale zase… je tu problém s našou niekedy pokrivenou mentalitou.

Zvlášť u nás, u katolíkov, sa kladie dôraz na rozum. Viera nesmie ísť proti rozumu. Pamätám si, ako nám v seminári profesor filozofie zdôrazňoval že ak veríš niečo, čo odporuje rozumu, ťažko hrešíš. Viera presahuje rozum, ten sa pred tajomstvom zastaví, ale nesmie ísť proti. A tak sme si vytvorili teológiu, podporovanú filozofiou. Pamätám si, ako som raz rozprával s teologičkou, čo nie je z našej Cirkvi a kládol som jej strašne veľa otázok, ako toto vysvetľujete, ako toto chápete… po istom čase ma zastavila: To len vy katolíci máte na všetko systémy, lebo ste historickými dedičmi rímskeho práva. My to nepotrebujeme. My máme vieru.“ Veľmi som to neprijal, lebo ja naozaj som presvedčený o nutnosti viery, podporenej rozumom. Veď sme predsa ľudia a aj náš rozum je Božím darom.

Ešte aj  vôľa je pre našu vieru dôležitá, zdôrazňujeme ju. Veď nemôžem veriť niečo a robiť iné – rozdelená osobnosť. Tak si vôľu trénujeme.

Ale o dosť menej zdôrazňujeme emócie, akoby tie už neboli tak dôležité. Ale sú. A tu nám Ježiš ponúka radosť, a to úplnú. Krásne.

A pokračuje: „Aby ste sa navzájom milovali, ako som ja miloval vás.“ Aj by sme, ale keď tí ostatní v tom kostole sú takí nemožní. Trochu mi to pripomína vtip Félixa Holzmanna: Keby nebolo mojej manželky, tak je moje manželstvo úplne ideálne.

Milovať je základné povolanie.

„Už vás nenazývam sluhami, nazval som vás priateľmi“, pokračoval Pán Ježiš ďalej.  Zas problém mentality…  Akoby nám tá sluhovská vyhovovala viacej. Koľkokrát sa my kňazi stretneme s otázkou: A toto je hriech? A je to už ťažký hriech? Tak sa milovaný a milujúci nespráva. Naša mentalita… Predstavte si, že voda, naša pitná voda, by bola zadarmo, alebo extrémne lacná. Ale bolo by nám povedané, aká je vzácna. Šetrili by sme v našich domoch tak, ako šetríme kvôli peniazom teraz? Prečo nevieme – nechceme robiť veci len preto, že sú správne, a nie z donútenia.

Pamätám si, ako spolužiak ešte na strednej škole robil niečo, čo mi dosť vadilo. Pripomenul som mu zásadu: Nerob inému, čo nechceš, aby iný robil tebe. Zaskočil ma odpoveďou: Ale mne by to nevadilo. Kľudne to môžeš robiť. Nezmohol som sa na reakciu.

Vlastne mal pravdu. Tá zásada o nerobení je dosť nedokonalá, postačí len na akúsi obmedzenú spravodlivosť.

Ale my máme čosi lepšie, dokonalejšie, čo nám ponúka Ježiš v Matúšovom evanjeliu. Je to takzvané zlaté pravidlo: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“

Aktívne hľadať, čo poteší nášho Boha a čo poteší ľudí okolo nás. To je cesta lásky. Tak sa môže stať svet krajším miestom na život a a budeme môcť tiež vnímať ten oceán lásky, v ktorom sme ponorení.

Budeme prinášať ovocie, ktoré zostane, ako povedal Ježiš.

apr 052018
 

V niektorých nemecky hovoriacich krajinách, ale všimol som si, že nie len tam, majú takú zvláštnu obyčaj. Keď sa ľudia stretnú, pozdravia sa nasledovne.. Prvý sa opýta: „Ako sa máš?“ Druhý mu odpovie otázkou: „Ako sa máš?“ A bez odpovede potom pokračujú v rozhovore… Ale aj u nás máme také situácie, že sa pozdravujeme divne, frázami bez zmyslu a obsahu. Všimol som si, ako často ľudia u nás, keď stretnú človeka, ktorému niekto umrel, povedia: „Prajem ti úprimnú sústrasť.“ Aký nezmysel… Čo je to sústrasť? Predsa spolucítenie, spolusmútenie. A ja ti ho prajem? Od koho? Správne to má znieť: „Vyjadrujem ti MOJU úprimnú sústrasť.“

Bežne sa medzi sebou zdravíme: Dobrý deň! Krásny pozdrav. A ešte aký je krásny, keď človek, ktorý ho vyslovuje, to aj tak myslí, keď v tom momente naozaj praje tomu druhému, aby jeho deň bol dobrý. No a úplne najkrajšie je, keď zdraviaci sa je takou osobou, že nielen jeho slová, ale už sama jeho prítomnosť robí deň druhých lepším…

Venoval som sa úvahám o pozdrave, lebo ma oslovil spôsob, akým Ježiš pozdravil svojich, keď po prvý krát zavítal medzi nich po svojom zmŕtvychvstaní.

Ježiš svojich pozdravuje: „Pokoj vám.“ A v ten istý prvý večer až dvakrát. Povedali by sme si: Nič zvláštne, bežný pozdrav, aký sa vtedy bežne používal. A Židia sa dodnes zdravia rovnako: Šalom. Ale už som spomenul, že to môže byť obrovský rozdiel povedať „Dobrý deň“ a povedať „Dobrý deň“. Keď sa Pán Ježiš pozdravil spôsobom, že svojim zaželal pokoj, tak im ho aj úprimne prial a aj priniesol.

Šalom, pokoj vám. Čo im to vlastne prial? Slovo „šalom“ má v pôvodnom jazyku dosť širší význam, ako náš preklad „pokoj“. Áno, znamená to pokoj, mier, ale aj prosperitu, harmóniu, dobro vo všeobecnosti. My sa zameriavame viac na pokoj, čo nie je zlé, ale tiež treba rozumieť, čo pod tým rozumieme. Určite tento pokoj, ktorý nám Ježiš prial a zanechal, neznamená nejakú nudnú nečinnosť, mŕtvolnú absenciu pohybu, akési entropické rozplynutie sa. Naopak. Ježišov pokoj je plný života, je tým pravým životom. Životom v harmónii s Bohom, prírodou, ostatnými ľuďmi a určite aj, čo nie je samozrejmé, so sebou samým.

Pokoj v súvislosti s Ježišom je čímsi dôležitým. Už starozákonné proroctvá ho predpovedali ako „knieža pokoja“. Keď prichádzal na svet, anjeli spievali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Sám hovorieval o pokoji. A teraz, po svojom víťazstve tento pokoj prináša ako svoj vzácny veľkonočný dar.

Človek, ako mu pribúda vek, mal by aj múdrieť, a mnohým (alebo aspoň niektorým) sa to darí. A s pribúdajúcou múdrosťou sa menia aj hodnoty, ktoré vyznávajú – tie sa potom premietajú do ich túžob a modlitieb. Veľmi často dieťaťu alebo tínedžerovi sa zdá, že to úplne naj, po čom túži sa za čo by čokoľvek dal, je nejaká elektronika, neskôr motorka… Potom neskôr je to vzťah, rodina, práca, kariéra, peniaze… Zdravie…

My kňazi máme to vzácne šťastie, že nám ľudia dožičia pri spovediach a pri dôverných rozhovoroch nahliadnuť niekedy až veľmi hlboko do ich vnútra. Tam možno zažiť ľudskú biedu, ale aj neuveriteľnú krásu. Bolo nádherné pozorovať, ako u niektorých ľudí, ktorí prišli do veku a nadobudli ozajstnú múdrosť, ako na vrchole ich hodnotového rebríčka bol naozaj umiestnený pokoj. A čím som starí, tým viac to obdivujem…

Raz som mal v bývalej farnosti pochovávať jednu starú ženu, ktorú som poznal ako krásneho človeka, tichá, skromná, hlboká, dobručká, Božia. Vždy sa snažím, aby bol pohreb dôstojný, ale v takýchto prípadoch mi veľmi záleží, aby to bolo čosi mimoriadne, oslava života. Veľmi starostlivo som sa na kázeň pripravil a myslím, že bola celkom fajn… A predsa toľkými vyberanými slovami, ktoré som použil, sa mi nepodarilo vyjadriť niečo tak krásne, ako o zosnulej jednoducho povedal jej príbuzný pri prípitku na kare: „Za celé tie roky, čo som ju poznal, som nezbadal, že by mala jediného nepriateľa vo svojom živote, možno len tú burinu vo svojej záhradke, s ktorou vytrvalo bojovala.“ Mne sa to zdá krásne svedectvo vydareného života.

Po pokoji treba túžiť a snažiť sa oň. Aj Cirkev nás k tomu vedie, každú nedeľu, niektorých aj denne. Ako? Modlitbou. Hlavne spoločná modlitba (teda nie tá spontánna, vlastnými slovami…) má byť prostriedkom k múdreniu. Keď Pán Ježiš naučil apoštolov modlitbu Otče náš, nebolo to preto, aby mali akúsi báseň, ktorú majú recitoval, ale aby ich učil, po čom majú túžiť…

Všimli ste si, ako často sa pri každej svätej omši modlíme spolu o dar pokoja? A čím viac svätá omša graduje, tým je toho viac. Až tesne pred svätým prijímaním si dávame všetci znak pokoja. A od Baránka v eucharistii, ktorý sníma hriechy sveta, si vyprosujeme: „Daruj nám pokoj.“

Modlíme sa naozaj? Múdrieme?

Kde ešte niet pokoja, musí mu predchádzať zmierenie. Aj s Bohom, aj s blížnymi. A tento dar, vedúci k pokoju, Zmŕtvychvstalý svojej Cirkvi prináša ako dar: Schopnosť odpúšťať a sprostredkovávať odpustenie Božie. A to v sile Ducha Svätého. Ako noví ľudia. Preto Ježiš použil symbolické gesto nového stvorenia: Dýchol na nich. Ako noví ľudia. V sile ducha.

Zaujímavé je opakované stretnutie Ježiša so svojimi nasledujúcu nedeľu, teda o osem dní.

Tomáš je pre troch ostatných evanjelistov len jedným z dvanástich. Pre Jána je výnimočný a až tri krát ho spomína menovite. Raz pred návštevou u mŕtveho Lazára, kedy odhodlane vyzýva ostatných apoštolov: „Poďme teda aj my a umrime spolu s ním!“

Inokedy pri poslednej večeri, keď sa Ježiša pýta na cestu, o ktorej hovoril. A tretí krát po zmŕtvychvstaní.

Tomáš, po aramejsky znamená dvojička. Evanjelista uvádza aj grécky preklad Didimus, čo je vlastne to isté. Jeho dvojča však, akýsi pár k nemu nenachádzame. Podľa starej tradície čítania evanjelia sa my sami máme cítiť byť týmto dvojčaťom a napodobňovať Tomášovu cestu od neviery k viere.

S vierou apoštolov to je vo všeobecnosti zaujímavé. Toľko krát sa tam píše, že vtedy uverili. A potom znova. Inokedy to aj sami vyjadria: „Teraz už veríme…“ A vždy znova ich Ježiš usviedča zo slabej viery, alebo z nepochopenia jeho ducha. A znova uveria…

Keď Tomáš zanechal všetko a ako vyvolený apoštol chodil s Ježišom, nebola to ešte viera? Bola, dostačujúca na ten čas. Keď bol Tomáš ochotný ísť s Ježišom do Betánie a zomrieť tam, nebola to ešte viera? Bola, dostačujúca na ten moment. Keď pri poslednej večeri kládol otázky, nebola to viera? Bola, na ten čas… Viera je čosi dynamické, živé, čo sa musí vyvíjať s nami. Vrcholom viery Tomáša je je nielen uznanie Ježišovej zvrchovanosti a jeho Božstva, ale aj zosobnenie si tohto, vyjadrenie vzťahu a osobného zaangažovania: „Pán môj a Boh môj.“

To bola viera!!! Samozrejme, na ten čas…

Myslím, že tu môžeme nájsť povzbudenie my, ktorí sa snažíme každú nedeľu schádzať ako apoštoli na omši a Pán prichádza k nám. Nevidíme, ale počúvame a zažívame. A máme rásť vo viere.

Sympatické je vidieť, ako Ježiš veľmi osobne reaguje na to, čo Tomášovu myseľ zamestnávalo. Trápia ťa moje rany? Pre ne nemôžeš uveriť? Nech sa páči tu sú… Pozeraj, dotkni sa! Myslím, že takto individuálne dokáže a chce Ježiš prichádzať do uzdravujúceho dialógu s každým práve v tom, čo prežíva a zamestnáva jeho myseľ a srdce.

Páči sa mi vyjadrenie, ktoré som raz počul od jedného kazateľa: Zo svätej omše sa nemôžeme vrátiť rovnakí, ako sme tam prišli. Buď sme lepší, alebo horší. Čosi sme počuli. Čosi sme zažili. A na to reagujeme. Buď prijímame, a sme lepší, alebo odmietame a sme horší. Nikdy však nie rovnakí.

Užitočnú a pokojaplnú nedeľu vám prajem.