Miroslav Klimant

dec 082017
 

Opäť tu máme advent, začali sme nový liturgický rok. Každoročne sa to opakuje. Pripomíname si v advente udalosti, ktoré predchádzali narodeniu Ježiša Krista, respektíve jeho verejnému vystúpeniu, potom na Vianoce si pripomenieme jeho narodenie a všetko vyvrcholí na Veľkú noc v znovusprítomnení jeho smrti a zmŕtvychvstania. Zdá sa, že sa stále točíme v kruhu, neustále dokola. Tento cyklus však by sa nemal podobať kruhu, ale skôr špirále. Keď sa neustále vraciame k tým istým udalostiam, malo by to byť neustálym prenikaním hlbšie a intenzívnejšie do tajomstva, poprípade ak chceme, stále vyššie a bližšie k Bohu. Aj dnešné naše stretnutie je jedinečnou príležitosťou k tomu.

Keď sa budúci kazatelia učia umeniu dobrej homílie, je im prízvukované, akú dôležitú úlohu zohráva dobre vydarený začiatok kázne. Nestačí len „nejako začať“. Má to byť pútavý úvod. Klasik slovenskej homiletiky profesor Vrablec používal rád prirovnanie: Úvod do kázne je ako nabrať ľudí do autobusu. Keď ich tam už máte, zaveziete ich, kam budete chcieť. Ak to premeškáte, možno ich už neskôr nezachytíte.

Zrejme to vedeli aj autori evanjelií, lebo každý z nich si dal veľmi záležať na tom, ako svoje evanjelium uvedie, hoci každý originálnym spôsobom. Počuli sme dnes, ako svoj spis začína evanjelista Marek.

Jeho evanjelium je najstaršie, bolo napísané pravdepodobne už v roku 68 v Ríme. On sám ešte ako mladík zažil Ježiša osobne, v dome jeho rodičov sa apoštoli schádzali, on sám potom strávil život sprevádzaním apoštolov na ich cestách. Apoštoli sa postupne vytrácali, zomreli aj Peter a Pavol. Kresťania druhej a tretej generácie už Ježiša nezažili a túžili mať jeho slová a skutky zapísané. Tak Marek vyhovuje ich prosbám a píše dielo, ktoré on sám nazval evanjeliom, teda radostnou, dobrou, či peknou správou.

Počuli sme: „Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho syna.“ Aj iná kniha Svätého písma začína slovom začiatok, a síce úplne prvá kniha, Genezis, kde čítame: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem…“ Takto bol uvedený počiatok sveta, Marek tak uvádza počiatok nového sveta, ktorého sme súčasťou.

„Evanjelia Ježiša, Krista, Božieho syna.“ V tomto vyjadrení  je vystihnutá celá podstata zjavenia. Vidíme to aj v členení Evanjelia, ktoré okrem tohto úvodu má ešte dva vrcholy:

  • Vo vyznaní Petra, ktorý vedený Duchom Svätým vyznáva v odpovedi na Ježišovu otázku, za koho pokladajú syna človeka: „Ty si Mesiáš.“
  • A napokon vo vyznaní pohanského stotníka pod krížom: „Tento človek bol naozaj Boží syn.“

Ďalej Marek hneď pokračuje vystúpením Ježišovho predchodcu Jána Krstiteľa, ktorého predstavuje ako toho, ktorý naplnil proroctvo proroka Izaiáša. O čo v tomto proroctve išlo?

Izaiášovo proroctvo je rozdelené na tri časti. Prvé sa odohráva pred Babylonským zajatím, druhé je počas neho a tretie sa viaže na čas po jeho skončení. Náš text sa viaže na slová takzvaného druhého Izaiáša. Izraelský ľud je už štyridsať rokov v Babylonskom zajatí. Už nemajú nádej, že by to mohlo byť niekedy inak a zmierujú sa s osudom života vo vyhnanstve. Prispôsobujú sa, nesnívajú… Tu vystupuje prorok, potešuje Boží ľud a dáva mu nádej. Boh sám príde a zachráni vás. A to nečakaným spôsobom. Medzi Babylonom a Izraelom ležala veľká arabská púšť, ktorá bola pre vtedajších ľudí neprekonateľná. Ak by chceli odísť, išli by po existujúcej obchodnej ceste, ktorá tvorí trojuholník a smeruje na severozápad, až potom sa stočí na juh. A prorok sľubuje, že záchranca príde priamo, púšťou. Ľudsky nemožné, zrealizovateľné naozaj len Bohom. Človek mu však má pripraviť cestu…

Tejto úlohy hlasu volajúceho na púšti sa ujíma Ján Krstiteľ. Boh príde, ako záchranca, treba mu pripraviť cestu.

Naša kresťanská viera je úžasne jednoduchá, vo svojej realizácii však nesmierne zložitá. Nie však pre náročnosť morálnych požiadaviek, kladených na človeka, ale v tom, že sa od nás žiada zladiť zdanlivo nezladiteľné. A tu je jeden príklad takejto požiadavky. Boh prichádza ako záchranca. Spásu si nemožno zaslúžiť, nemožno ju kúpiť, treba ju prijať ako nezaslúžený dar z Božej lásky. Avšak od človeka sa očakáva práve príprava tohto príchodu, odstránenie prekážok, „vyplnenie dolín a zníženie kopcov“. Prijať  ako dar, zároveň však pracovať… Zlúčenie nezlučiteľného, paradox…

Podľa Jána prostriedkom tejto prípravy bol krst na odpustenie hriechov vyjadrujúci vnútorné obrátenie. Ľudia za ním prichádzali k Jordánu. Krst mal v sebe hlbokú viacdimenzionálnu symboliku. Niektoré z týchto symbolov sú nám jasné. Voda umýva, treba sa obmyť z vnútornej špinu, ktorou sme si znečistili naše duše. Ponorenie a vynorenie symbolizujú smrť a znovunarodenie. Ale pre Izraelitov to malo ešte jeden geografický význam. Jordán tvoril hranicu medzi krajinou pohanou a zasľúbenou zemou slobody. Spomeňte si, Mojžiš, ktorý ľud vyviedol z Egypta k sľúbenej slobode ich doviedol práve po rieku Jordán. A tak najhlbšia symbolika krstu bola práve táto. Ľud si mal uvedomiť, že nie je slobodný. Mal vyjsť zo zasľúbenej krajiny opäť von a znovu sprevádzaný Jánom Krstiteľom prebrodiac Jordán znovu vojsť do krajiny slobody.

A čo si z tohto posolstva zoberieme my? Aj my by sme si mali uvedomiť vlastnú neslobodu, v ktorej často nevedome žijeme. A zmierili sme sa s tým. Dokonca sme tam často i zdanlivo spokojní. Veľmi aktuálna situácia: Všimnime si vývoj, že čím sa našej krajine darí ekonomicky lepšie, tým máme prázdnejšie kostoly. Odrazu ľudia nepotrebujú Boha, majú iné istoty, inú náplň existencie. Zaujímavé bolo pozorovanie viacerých kňazov, že keď pred niekoľkými rokmi vypukla ekonomická kríza, začalo nám odrazu pribúdať ľudí v kostole. Dnes po kríze je trend opäť opačný…

Človek je súčasťou prírody. Ale okrem prírody má človek ešte aj to, čo nazývame kultúrou, alebo civilizáciou. Myslím tým žitie v spoločenstve, spoločenské štruktúry, delenie úloh, spolupráca… jednoducho civilizácia. A čím je civilizácia vyspelejšia, tým viac sa človek vzďaľuje od prírody, a ak sa to nezvládne, môže samotná (inak dobrá) civilizácia zničiť prírodu, či človeka.

Čosi podobné máme aj vo svete našich vzťahov, ktoré sú pre nás podstatné a určujúce, veď človek je spoločenský tvor. Máme však techniku, ktorá nám môže a má dopomáhať k osobnému rozvoju a budovaniu vzťahov. Keď to však nezvládneme, môže nás technika doviesť k vzájomnému odlúčeniu. Prestávame sa potrebovať a vzájomné kontakty ochabujú. Na zábavu a poučenie máme televíziu, rádio, proti pocitu samoty máme internet so sociálnymi sieťami, kde si nachádzame ilúziu priateľstva… Ak to nezvládneme, skončíme ako osamelí, zdeformovaní ľudia.

A podobne ak nezvládneme civilizáciu s jej prudkým pokrokom, skončíme ako ľudia bez Boha, žijúci v ilúzii, že ho nepotrebujú. A tak treba vyjsť von, naspäť k Jordánu a cestou pokánia opäť vstúpiť do živého vzťahu s Absolútnom, ktorý dá nášmu životu pravý zmysel a náplň.

Ježišových súčasníkov k tomu viedol prorok Ján Krstiteľ.

Aj my potrebujeme prorokov, ľudí mimoriadnych, napojených na Boha. Žijú mimo spoločnosti, aby spoločnosť privádzali späť na správny smer. Ján bol, môžeme tak povedať, čudák. Ale bolo to potrebné. Bol výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo. Myslím, že pre kresťanský život je „normálnosť“ potrebná. Kresťania nemajú mať vlastnú kultúru, vlastný jazyk, nemajú žiť v getách. To je sektárske,možno príjemné, ale cudzie Kristovmu duchu, ktorý sa ako ozajstný Boh sal ozajstným človekom. My máme žiť v kultúre, ktorá nás obklopuje a nechať prenikať evanjeliom.

Aby sme však na našu „normálnosť“ nezabúdali, potrebujeme „nie normálnych“ ľudí, autentických prorokov.

Cirkev napríklad stále veľmi zdôrazňuje hodnotu manželstva a rodiny. Predsa však trvá na celibáte kňazov, ktorí majú byť akýmsi výkričníkom, výnimkou, potvrdzujúcou a utvrdzujúcou pravidlo.

Jeden kolega spomínal, ako navštívil jeden prísny mníšsky kláštor. Jeden starý múdry mních mu povedal: My mnísi sme vlastne pre svet nepotrební, nevyrábame, nerozvíjame spoločnosť ekonomicky. A predsa nás svet potrebuje, lebo mu poukazujeme na Boha a vyššie hodnoty.

Osvietenecký svet to nechápal a Jozef druhý zrušil mníšske kláštory ako nepotrebné. Ponechal len svetských kňazov a pastoračne aktívne rehole, ktoré mali byť šíriteľmi osvety a pokroku. A ukázalo sa, že to nebolo správne.

Proroci sú potrební. A o to silnejší je ich hlas, čím ich je menej.

Čítal som o jednom čínskom zberateľovi starožitností. Získal štyri veľmi vzácne, ojedinelé poštové známky. Tri z nich roztrhal, pričom však hodnotu tej jedinej zmnohonásobil.

Čo si teda z nášho dnešného evanjelia odnesieme? Dávajme si pozor, či žijeme naozaj slobodní v „zasľúbenej krajine“, či nie sme len v púšti, v nejakej ilúzii slobody, ktorú sme si sami vytvorili, v ktorej vlastne nepotrebujeme ani človeka, ani Boha. A keď stretneme proroka, ktorého si z času na čas Pán povolá, buďme zaň vďační a počúvajme jeho hlas volajúci našou púšťou: „Pripravte cestu Pánovi.“

 

nov 112017
 

Svätý Pavol napísal: „Živé a účinné je Božie Slovo…“ a v liste Timotejovi pridáva: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti…“ Je užitočné si uvedomiť, že to isté Božie Slovo môže mať v rozličných situáciách rozdielny účinok. Preto keď radíme budúcim kazateľom, ako sa pripravovať na kázeň, majú sa najskôr započúvať do posolstva zo Svätého Písma, a stanoviť si, čo Boh hovorí mne a chce cezo mňa povedať poslucháčom. Mám sa rozhodnúť, či je to dnes o poučení, alebo viac o napomenutí, alebo o povzbudení, alebo o úteche, či o potešení? A keď si najskôr stanovím cieľ, účinnejšie potom budem vyberať prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa.

Čo je teda hlavným posolstvom tohto evanjelia a k čomu nás chce priviesť?

Vo všeobecnosti v literatúre keď chceme pochopiť význam nejakého textu, potrebujeme poznať jeho literárny žáner… Úplne inak čítame a vnímame vedeckú esej, inak reportáž, inak román, alebo fikciu, alebo anekdotu… Príbeh o desiatich pannách, ktorý zaznieva z Ježišových úst, vyzerá ako jedno z jeho mnohých podobenstiev. Ale nie je podobenstvom, aspoň nie klasickým. Tie bežné podobenstvá sa odohrávajú v prítomnom čase: „Nebeské kráľovstvo je ako…“, alebo: „Nebeské Kráľovstvo sa podobá…“ Dnešný príbeh je iný. Je tam použitý budúci čas. Začína sa to: „Nebeské kráľovstvo sa bude podobať…“ Teda Ježišov príbeh nie je klasickým podobenstvom, je skôr proroctvom, predpoveďou budúcnosti. Tej, ktorá nás všetkých čaká, v ktorej sa raz ocitneme a v ktorej si máme nachádzať svoju pozíciu už teraz. Preto si skúsme stanoviť hlavný účel nášho dnešného uvažovania: Pokúsime sa varovať pred nebezpečenstvom konečného zlyhania, ktoré každému z nás reálne hrozí…

Príbeh hovorí o desiatich pannách, družičkách, ktoré majú ozdobiť svetlom svojich lámp svadobný sprievod, keď si podľa vtedajšej tradície počas svadobnej noci slávnostne ženích po zotmení odvádzal nevestu z jej rodičovského domu k sebe domov. Len so zažatými svetlami mala ich prítomnosť v tomto sprievode zmysel. Bez nich boli nanič.

Bolo ich desať, čo v biblickej reči znamená úplnosť, teda je to príbeh o nás všetkých. Päť z nich bolo múdrych, päť nerozumných. Nie hádam preto, že by Ježiš dopredu tipoval, alebo prezrádzal výsledok zápasu: koľkí asi obstoja pri poslednom súde? – Asi polovica ľudstva, alebo polovica zo všetkých kresťanov. To nie, o takého posolstvo isto nešlo. Polovičný počet úspešných a neúspešných prezrádza, že každý z nás má v sebe rovnaký potenciál na víťazstvo, i na porážku.

Keď ženích meškal a čakanie bolo dlhé, všetkým sa začalo driemať. Tu nebolo rozdielu, rovnako zaspali tie hlúpe, ako aj tie múdre.

Aj tu je realistické posolstvo pre nás. Sme ľudia a to aj v prežívaní našej viery. Pre človeka je typické, že nemôže stále pracovať ako stroj na plný výkon, unaví sa. Platí to aj pre kazateľov, učíme ich, že schopnosť byť koncentrovaný je obmedzená a tak kázeň nesie byť príliš dlhá. A stále treba vnímať, či ľudia vnímajú, či sme zaujali, či ich nestrácame… Existujú aj veľmi jemné znaky nepozornosti, aj také veľké a veľmi viditeľné. A ak vidíme, že pozornosť poslucháčov poľavuje, treba pridať, nasadiť niečo silnejšie, alebo prestať. (Snažím sa aj ja vnímať pozornosť poslucháčov. Raz sa mi stalo, že som bol dobre pripravený, čakal som dobrú odozvu. Aj sa mi zdalo, že som celkom zaujal, len na jedenom mladom mužovi som jasne videl, že ho nezaujíma, čo hovorím. Bral som to ako výzvu. Tak som pridal, dával som zo seba to najzaujímavejšie, možno aj najprovokatívnejšie, čo som vedel. Ale on nič…  Tak som sa otočil naňho a kázal priamo jemu… Ale on stále len chlad a nezáujem. Tak som sa znechutený dopracoval mimoriadne rýchlo k „amen“. Po omši prišla do sakristie jedna slečna, za ruku viedla tohto mladého muža a povedala mi: „Pán farár, prišla som vám predstaviť môjho snúbenca, on je z Holandska…“)

Kazateľ musí realisticky počítať s tým, že schopnosť koncentrácie poslucháčov je časovo obmedzená.

Aj vo vzťahu platí, že prvotná zaľúbenosť nevytrvá navždy. To ale neznamená, že sa láska vytratila. Ona len – ak sa všetko dobre vyvíja – sa posunula kamsi ďalej, dozrela.

A aj v prežívaní viery sa vyvíjame, nedá sa ostať na mieste. Mladí v súčasnej Cirkvi sú často pohoršení z tých „bežných“ veriacich, akí sú chladní, bez zápalu, bez nadšenia… Mladí milujú vieru akčnú, plnú emócií, hluku a pohybu… Len takéto nadšenie im pripadá autentické, evanjeliové. Škoda však, že toto nadšenie často rýchlo vyprchá, alebo ho nahradia ešte silnejšie emotívne zážitky, ktoré ponúka svet, a títo mladí sa od Cirkvi vzďaľujú, a tam, kde sa vysluhujú sviatosti napokon ostávajú tí „triezvi“, ktorých vierou nadšení mladí popohŕdali.

V dnešnom evanjeliu pospali všetci. Nakoniec však obstáli len tí, ktorí mali dostatočné zásoby.

Myslím, že by sme v tom mohli vidieť aj varovanie pred minimalistickou vierou, ktorá je častým pokušením.

Výskumníci robili pokusy, koľko minimálne musí dostať ľudský organizmus v strave kalórií, aby človek prežil. A v koncentračných táboroch dávali ľuďom len toto minimum. Človek tak síce hneď nezahynie, ale je to život hodný človeka?

Aj v duchovnom živote je akési minimum, ktoré ešte zabezpečí, že človek úplne nevychladne, nezahynie. Je to vyjadrené v predpisoch Cirkvi a zvykovej disciplíne: Aspoň raz v roku sa vyspovedať a ísť na prijímanie, predpisy o pôstoch, o podpore cirkevných ustanovizní, o modlitbe… Ale to je len minimum… Aj poctivé zachovávanie tohto je ešte ďaleko od ideálu. A kto sa obmedzí len na toto minimum, je na najlepšej ceste k tomu, že sa raz v nečakanú hodinu prebudí a ocitne sa v situácii nerozumných panien.

Pán Ježiš v tomto evanjeliu nám dáva varovanie pred nezvládnutím rozhodujúcej chvíle, s ktorou každý z nás v bližšej, alebo vzdialenejšej budúcnosti bude konfrontovaný. A s varovaním pred nezvládnutou budúcnosťou dáva aj návod, ako sa tomu vyhnúť. Tu už Pán Ježiš ale nehovorí v budúcom čase, ale v prítomnom: „Preto bdejte, lebo neviete dňa, ani hodiny.“ Jedinou účinnou prípravou na budúcnosť je plné prežívanie prítomnosti.

Pripomínať nám to môže aj nádherná modlitba, plná životnej múdrosti, ktorú sa mi katolíci aj mnohokrát denne modlíme: „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz, i v hodinu smrti našej amen.“ Prosíme Nebeskú Matku, aby bola pri nás v dvoch najdôležitejších momentoch nášho života. Jeden moment je teraz, lebo len túto chvíľu máme k dispozícii, len teraz sa môžeme rozhodovať, lebo minulosť už je za nami a budúcnosť ešte nemáme. A druhý rozhodujúci moment je, keď budeme odchádzať z tohto sveta a bude sa definitívne rozhodovať o našej večnosti.

okt 122017
 

Zažil som, keď sme pripravovali v jednej farnosti oslavu patrocínia a pozvali sme všetkých farníkov po omši prísť do areálu fary na pripravené pohostenie, že som od niektorých dostal odmietnutie so slovami: „Neprídem, ja mám doma čo jesť.“ Určite je nám všetkým jasné, že pri takomto pozvaní určite nejde len o nejaké jedenie… Pozvanie na hostinu je zo strany pozývajúceho prejavom uznania voči pozvaným a je to príležitosť pre tých, ktorých niečo spája, aby boli spolu pri nejakej mimoriadnej životnej príležitosti, aby sa spolu tešili, oslavovali… Ale priznajme si úprimne, všetci sme už asi dostali niekedy pozvanie na nejakú oslavu, na ktorú sa nám z najrozličnejších príčin ísť nechcelo a hľadali sme výhovorky, ako sa tejto akcii vyhnúť. Poznáme to, a určite to poznali aj Ježišovi súčasníci, a tak sme spolu s nimi schopní vžiť sa do situácie protagonistov evanjeliového podobenstva z dnešnej nedele…

O čom je toto podobenstvo, je nám všetkým jasné. Boh pozýva, na dobré pozýva, a človek má odpovedať. A môže to dopadnúť dvojako: buď človek pozvanie prijme a skončí dnu, alebo pozvanie odmietne a skončí vonku, ale aj s konzekvenciami.  „Byť vonku“ a „byť dnu“ – to sú dva úplne odlišné svety. I vo večnosti, kde je to už definitívne – byť dnu predstavuje hostina, alebo byť vonku, čo je plač a škrípanie zubami, večné banovanie nad premárnenou šancou. Ale aj tu na tomto svete už sme dnu, alebo vonku…

Občas sa stretnem s tým, ako sa naši kostolní ľudia sťažujú, ako nás môžu neveriaci tak nemať radi. Ale skúsme byť úprimní. Keby sme my nemali vieru a stretli sa so všetkými tými negatívnymi informáciami o cirkvi a s predsudkami, neboli by sme aj my negatívne naladení? Oni nie sú na nás zlí, oni sú len normálni. Páči sa mi tento obraz: Pohľad na cirkev je ako sa pozerať na kostolné vitráže. Zvonka sú tmavé, fádne, zaprášené, no nič príťažlivé… Treba byť dnu, aby si mohol vnímať celú ich nádheru. Pred pár dňami som sa rozprával s nie tak dávno obrátenou ženou, ktorá predtým pracovala v bankovníctve, venovala sa veľkým peniazom,  robila dôležité rozhodnutia. Opisovala mi, aké bolo predtým kresťanstvo pre ňu nepríťažlivé… Občas aj zašla do kostola, ale ničomu tam nerozumela. Hoci sa tam hovorilo po slovensky, bola to pre ňu cudzia reč.

Ako sa dostať dnu? Stáva sa mi dosť často, že o krst dieťaťa prichádzajú žiadať rodičia, ktorí svoju vieru navonok nepraktizujú, Keď s nimi rozprávam o motivácii, prečo prišli a čo vlastne pre svoje dieťa chcú, obyčajne prichádzame k záveru, že oni chcú pre dieťa čosi jednorazové, jednu ceremóniu, pri ktorej ich dieťa čosi tajomné dostane a vyjadria to aj slovami: „Aby to naše dieťa malo.“ Nevnímajú, že krst je začiatkom toho, čo nazývame „kresťanskou iniciáciou“, procesom, doprevádzaným veľkými sviatosťami – krstom, prvým svätým prijímaním a birmovaním. Výsledkom toho by malo byť, že sa človek bude cítiť v „Božom svete“ a v Cirkvi doma, že aj objektívne bude toho všetkého súčasťou.

Čosi podobné prebieha v civilnej spoločnosti v procese, ktorý sa nazýva socializáciou, alebo začleňovaním sa do spoločnosti. Tiež je to obyčajne sprevádzané akýmisi obradnými rituálmi: Privítanie do života, prvý deň v škole, odovzdanie občianskeho preukazu, 18. rok a dospelosť… A ani v spoločnosti sa táto „socializácia“ vždy nevydarí. Máme rozličných asociálov. Pred tými najhoršími sa spoločnosť musí chrániť a sú vo väzeniach. Potom tu máme bezdomovcov, ktorí nevedia žiť, ako väčšinová spoločnosť. Potom máme akýchsi „príživníkov“, ktorí zo spoločného len čerpajú a nikdy do spoločného neprispeli… Potom tu máme tých „slušných občanov“, ktorí splnia všetko, čo musia, dodržia zákony, zaplatia dane, ale všetko ostatné je ich osobný vec… A nakoniec sú tu uvedomelí občania, ktorí okrem toho povinného sa aj dobrovoľne zapájajú do rozvoja spoločnosti: angažovaním sa v miestnej politike, v miestnej kultúre, v športe, šírením humanitných ideálov – dobra. A vieme, že spoločnosť sa tým rýchlejšie sa rozvíja, čím má viac uvedomelých občanov a tým viac je brzdená, čím je tam viac asociálov.

A so socializáciou v cirkvi, teda kresťanskou iniciáciou to dopadá podobne… Máme rozličné stupne „asociálov“, u ktorých sa to nepodarilo… Potom máme takých, ktorí prídu, len keď niečo potrebujú: pokrstiť, pochovať… Potom máme tých „slušných“, ktorí si splnia všetky „povinnosti“, ale nič viac. A potom máme tých „uvedomelých“, ktorí vedia, že aj na nich záleží a vkladajú svoje talenty do úsilia o spoločné dobro.

Je dôležité byť „dnu“, ale tam treba vojsť. A to znamená prijímať pozvanie v momente, keď toto prichádza.

My, veriaci, by sme mohli byť spokojní, my sme pozvanie prijali, to tí druhí majú problém… Ale…Začleňovanie sa dnu nie je len jednorazovou záležitosťou jediného rozhodnutia. Denne sme pozívaní a denne sa rozhodujeme. Deje sa to v našom vnútri, tam, kde sa stretávame s Bohom, kde sa nám on prihovára… Nazývame to svedomím.

Priznajme si, koľko krát sa nám stane, že vo svojom svedomí pocítime: toto by bolo dobré, v tomto by som mohol pridať, v tomto vzťahu by som sa mohol pokúsiť o nápravu… Ale odložíme to na neskôr. Nie teraz… A to je veľmi nebezpečné… Pozvanie je jednorazové… Naše svedomie sa formuje. Ako? Skôr to vnímame na tom, keď nám svedomie vyčíta niečo zlé… Po prvom raze mám zlý pocit, výčitky svedomia. Ak neposlúchnem, výčitky sa postupne umenšujú. Potom si zvyknem. Nakoniec začnem svoj postoj obhajovať…

No a podobne to prebieha aj v prípadoch, keď ma Boh cez svedomie pozýva k niečomu dobrému… Neposlúchnem raz, niekoľkokrát… a nakoniec svedomie zmĺkne…

Zaujímavý a podnetný je záver evanjeliového príbehu, kde je muž bez svadobných šiat vyhodený von. Potvrdenie, že naozaj nestačí len „byť dnu“.

Tradične sa toto miesto vysvetľuje ako nutnosť mať posväcujúcu milosť a nebyť v smrteľnom hriechu v momente, keď predstúpime pred večného sudcu. A je to naozaj tak… Ale práve kvôli tomu by sme sa mali snažiť robiť si aj priebežne inventúru, ako na tom sme, a to inventúru hĺbkovú. Chcel by som vám teraz ponúknuť jeden alternatívny návod, ako na to…

Pravdepodobne poznáte zaujímavú komédiu s Melom Gibsonom: Čo ženy chcú. Jeden muž, veľký sveták, ktorý je dosť bezcitný k ženám, je raz trafený bleskom a od toho momentu mohol počuť, čo si ženy myslia vo svojom vnútri. Veci banálne, ale i hlboké problémy, spôsobujúce depresiu.

Zaujímavá predstava, môcť tak čítať myšlienky iných, čo sa odohráva v ich vnútri, čo poviete? Takúto schopnosť mať nikdy nebudeme, ale stále máme možnosť venovať sa čomusi zaujímavému a určite užitočnému. V nás samých totiž nepretržite prúdi neustály tok myšlienok… Skúsme sa im venovať a analyzovať ich. Čo je v našom vnútri, kam môže vidieť len Boh, a ak chceme, tak aj my? Koľko z našich myšlienok je hriešnych? A koľko z nich je len o nás? Čo budem robiť, na čo mám chuť, čo si oblečiem… Ako často je náš vnútorný monológ nahradený dialógom: rozhovorom s Bohom, o ktorom verím, že je stále a všadeprítomný? A keď rozmýšľam o druhých, o ich chybách, o krivdách, ktoré sa mi stali… Rozmýšľam evanjeliovo, motivovaný láskou k tomu chudákovi, ktorý robí zlo? Alebo len ľutujem seba a neustále obviňujem? A tak ďalej, a tak ďalej…

Po dôkladnej analýze toho, čo sa vo mne deje, budem môcť posúdiť, či som v tom Božom svete naozaj doma, či tam nie som len navonok, či som zaodetý do svadobného rúcha…

 

sep 142017
 

Keď som bol ešte mladý kaplán, bol som v Rakúsku. Jeden mladý muž ma mal odviesť autom na jednu akciu. Sadali sme spolu do auta a hoci náš cieľ bol len o niekoľko ulíc ďalej, on hneď, ako nastúpil, zapol si bezpečnostný pás. Urobil som to isté a aby som prelomil mlčanie, spýtal som sa ho: „Á, takže aj u vás policajti kontrolujú zapnuté pásy, ako u nás? Bojíš sa pokuty, čo?“ Veľmi nechápavo sa ma opýtal, ako to myslím… Vysvetlil som mu, že keď si tak poctivo zapína bezpečnostné pásy, hoci sa vezieme len kúsok, robí to zrejme kvôli policajtom, aby nezaplatil pokutu. Jeho odpoveď ma dosť zarazila: „Ale veď ja si nezapínam pásy kvôli policajtom, ale pre moju vlastnú bezpečnosť.“

Uvedomil som si, ako sme rozlične nastavení, akú máme odlišnú mentalitu. My (alebo aspoň teda ja) robíme, alebo nerobíme niečo v prvom rade, aby sme neboli potrestaní, a nie preto, lebo je to správne. Áno, pomáha to isto aj k bezpečnosti, ale keby nado mnou nevisela hrozba trestu, asi by som to nerobil. A takto to robíme v mnohých oblastiach života.

Táto príhoda mi prišla na myseľ, keď som čítal evanjelium nasledujúcej nedele. Tam nájdeme niečo podobné…

Peter sa pýta Ježiša, koľko krát má odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti nemu previní. Použil dosť vysoké číslo. Zrejme trochu preháňal, asi v nádeji, že bude pochválený za citlivosť v tejto otázke. V jeho otázke sa však odzrkadľuje jeho mentalita, taká bežná v kultúre, v ktorej žil. Rabínska tradícia, propagovaná v náboženskej praxi farizejom a zákonníkov, mala rada jasné pravidlá a predpisy. Toto a toto musíš, toto a toto nesmieš, a najlepšie bolo, keď to aj bolo vyjadrené číselne: Toľko krát sa treba pomodliť… A keď všetko toto dodržíš, môžeš byť spokojný, pred Bohom si v poriadku…Žiaľ, túto starozákonnú mentalitu si udržujeme často aj my.  V prijímaní sviatostí, alebo napríklad v modlitbe. Uspokojíme sa s tým, že sa pomodlíme ráno a večer… Povinnosť sme si splnili… Ale medzí tým si koľkokrát na Boha ani nespomenieme. Teoreticky veríme, že on je všadeprítomný… Ale okrem času vyhradeného pre povinnú modlitbu si naňho nespomenieme, nevnímame jeho prítomnosť, nežijeme v neustálom dialógu s ním, žijeme, akoby ho nebolo… Ale povinnosť sme si splnili…

Revolucionár Ježiš však prináša úplne iný postoj, chce zmenu mentality. Nestačí počítať a po siedmom odpustení to už môžeš nechať tak… Odpustenie je dobré, potrebné a tak má byť neustále našim, postojom, ako je to vyjadrené v číslovke 77.

A tu sa dotýkame čohosi kľúčového z evanjeliového posolstva, leby snáď k žiadnej téme sa Ježiš nevracal tak často, ako k odpusteniu. A asi v žiadnej inej otázke on – tolerantný a trpezlivý, nebol taký nekompromisný: „Ak chcete, aby Boh odpustil vám, aj vy musíte zo srdca odpúšťať svojim vinníkom.“

Pokiaľ sa nám nič zlé nestane, v odpúšťaní nevidíme problém. Ale keď sa v živote stretneme s ozajstným zlo, až vtedy pochopíme, že Ježiš nežiadal žiadnu maličkosť. Naopak, v odpúšťaní žiadal veľmi ťažkú vec, niekedy sa nám zdá, že až nemožnú…

Skúsme si teraz zadefinovať, čo je odpustenie a v čom spočíva. Neviem, či ste sa už niekedy na to pozreli takýmto spôsobom, ale odpustenie je vlastne skutok lásky. Je to jedna z najnáročnejších, ale i najväčších foriem lásky. A s odpustením máme niekedy problém preto, že máme problém s láskou. My sme si ju totiž zredukovali len na úroveň emócií, citov. Niekoho mám rád, niekoho nemám. Lebo niekto mi je sympatický, niekto nie je. A s tým veľa nenarobím, je to jednoducho tak. Lenže okrem citov má človek aj rozum a vôľu. A keď niekoho nevládzem mať rád na úrovni emócií, o to viac sa môžem a mám snažiť milovať ho rozumom a vôľou.

A tak je to i pri odpúšťaní. Ak sú emócie ešte príliš zranené, predsa už môžem nastúpiť cestu odpustenia, zapojením svojho rozumu a vôle.

Ako? Zoberme si vôľu… Treba úprimne chcieť. Chcieť, a robiť, čo vládzem. Ak sa ja za toho človeka dokážem úprimne pomodliť, aspoä aby mu Pán Boh osvietil rozum, aby ho obrátil, aby už neubližoval, veď ja mu vlastne od Boha želám dobro. A to je už obrovský krok na ceste k úplnému odpusteniu…

A ako si pomôcť v tomto procese rozumom, to nám ukazuje dnešný evanjeliový príbeh. Určite nám v odpúšťaní pomôže, že aj my sme odkázaní na odpustenie. Veľmi ho potrebujeme. A to, čo nám Boh z čistej lásky (nie preto, že by sme splatili dlh, na to nemáme) odpustil, je oveľa viac, ako previnenia, ktorých sa na nás dopustili ľudia. Kto prijíma odpustenie, bude vládať aj odpúšťať.

Keď som bol ešte študent, bolo to v 90. rokoch, po otvorení hraníc na západ, chceli sme cestovať, spoznávať svet. S kamarátmi sme sa vybrali do Švajčiarska, do vytúžených Álp. Mali sme veľa zvedavosti, elánu, ale málo peňazí. Ale aj tak sme šli. Mali sme adresu jednej Slovenky, čo tam žila už roky a s ktorou sme sa spoznali pri jednej akcii tu na Slovensku. Ujala sa nás, ubytovala nás, starala sa o nás. Keď sme jej potom chceli zaplatiť, odmietla: „Ja vaše peniaze nechcem, nechajte si ich, aj tak nemáte dosť. Keď som ja pred rokmi prišla sem do Švajčiarska s dvoma malými deťmi, mala som to veľmi ťažké. Ale prežili sme to, lebo sa našli dobrí ľudia, ktorí nám nezištne pomohli. Ja som sa im nemala ako odmeniť. Teraz sa mám dobre a pomáham ja vám. A raz si na to spomeňte a pomáhajte aj vy, nech sa dobro síri.“

Silné svedectvo. A plné múdrosti. A hodí sa aj k našej dnešnej téme. Prijímajme odpustenie. A potom odpúšťajme. Nech sa láska šíri. Zapájajme do toho rozum, aj našu vôľu a napokon sa pripoja aj emócie, aby to bolo úplné.

Odpustenie je jeden z najťažších, ale zároveň najväčších prejavov lásky.

júl 182017
 

Keď som sa chcel začať pripravovať ne dnešné stretnutie, zobral som si moje obľúbené knihy komentárov k Svätému písmu od ľudí, ktorí sú múdrejší a vzdelanejší, ako som ja, z ktorých obyčajne čerpám inšpiráciu a šiel som sa s nimi posadiť na vzduch – na balkón. Bolo krásne počasie. Všade bol pokoj, len z neďalekého školského ihriska ku mne prichádzali hlasy hrajúcich sa detí. Chlapci hrali futbal. Také niečo ma nemôže ani vyrušovať, ani rozptyľovať. Ale predsa… Jeden asi desaťročný chlapec s veľmi prenikavým, ešte nezmutovaným hlasom, každú svoju či vydarenú, alebo nevydarenú akciu sprevádzal veľmi hlasným výkrikom Božieho mena… Dosť rýchlo to do môjho krvného obehu napumpovalo množstvo adrenalínu… Nevychovanec jeden. Nech si je nevychovaný, ale môjho Boha nech nechá na pokoji. A plný prorockého zápalu som mal chuť tam vbehnúť a zjednať poriadok. Nespravil som to však, ale namiesto toho moje myšlienky sa začali vyvíjať asi nasledovne. Kto asi je ten chlapec? Z akej rodiny pochádza? Od koho sa to naučil, takto nadávať? Čo všetko má za sebou? A čo má pred sebou, aká budúcnosť ho čaká? Nech by už boli odpovede na tieto otázky akékoľvek, jedna vec je istá a nespochybniteľná: je to milované Božie dieťa, hoci to asi ani netuší. A tak sa mi zdalo vhodným sa v tej chvíli sa zaňho pomodliť. Keď som svoju krátku modlitbu skončil, môj krvný obeh sa upokojil a ja som konečne siahol po texte evanjelia, ktorému sa mám venovať. A zistil som, že to bola dobrá príprava…

Dnešné evanjelium odpovedá na aktuálne otázky, ktoré, myslím si, trápia nás všetkých: Odkiaľ sa berie zlo a čo s ním?

Odkiaľ sa berie zlo? Ježiš hovorí jednoznačne: To urobil nepriateľ. Keď sa človek stretne so zlom, vo všeobecnosti má tendenciu hľadať vinníka a obviňovať. Poznáme to už z príbehu z rajskej záhrady… „Had ma naviedol.“ „Žena, ktorú si mi dal, mi dala jesť a ja som jedol…“ A tak je v očiach človeka konečným vinníkom vlastne sám Boh. A nielen vtedy, ale aj teraz… Veď tak dôverne poznáme vyjadrenia: „Keby Boh naozaj existoval, nedopustil by…“ V dnešnom evanjeliu nám Ježiš pripomína veľmi podstatnú pravdu, v ktorej musíme mať všetci jasno: Na poli sveta a na poli nášho života všetko, čo je dobré, pochádza od Boha a všetko zlo je od nepriateľa. A koho prijímame? Milujúceho Otca, alebo nepriateľa? S ponukami prichádzajú obaja. Mali by sme na to myslieť najmä vtedy, keď sa nám niekedy Božia ponuka zdá taká náročná, až obmedzujúca… a naopak hriech sa nám zdá taký lákavý a príjemný… To je len obal, len reklama… Dôležité je, čo je vovnútri a od koho ponuka prichádza…

Toľko k otázke, odkiaľ pochádza zlo… A teraz sa poďme s evanjeliom venovať otázke, čo s ním?

Ako dobre chápeme iniciatívu protagonistov z evanjeliového príbehu, ktorí ochotne núkajú hospodárovi svoje služby: „Chceš, aby sme šli a kúkoľ vyzbierali?“ Koľko krát máme my sami chuť rázne sa vysporiadať so zlom okolo nás. A koľko krát v histórii sa ľudia v mene najrozličnejších ideológií pokúsili radikálne vyčistiť spoločnosť a nastoliť nový poriadok… S najlepšími úmyslami… ale… aké prekvapenie… akosi to nefungovalo. Hospodár z evanjelia chladí horlivosť sluhov a odkazuje aj nám, že hoci by sme veľmi chceli hoci aj násilím skoncovať so zlom vo svete, že tadiaľto cesta nevedie… Keď je kúkoľ ešte malý, nerozoznáte ho od obilia, keď je už veľký, je tak zakorenený, že pri jeho trhaní by padli aj klasy… Netrhajte kúkoľ! Na to nemáte!

Človeku, aby v takýchto prípadoch mohol byť sudcom a exekútorom, chýbajú dve veľmi významné kompetencie. Človek, na rozdiel od Boha, na to nemá dostatok poznania a dostatok lásky.

Nevidíme do srdca človeka. Veď tak málo sa vyznáme aj v tom vlastnom… Tak radi klameme sami seba… a radi sme klamaní. Niekedy všetci dookola vidia, že blbnem, len ja si to nepripustím, nepripustím si hlasy kritikov, počúvam len falošných lichotníkov, ktorých sa vždy dosť nájde. A všimnime si, ako posudzujeme druhých… Tým, ktorých máme radi, voči nim sme veľkodušní a veľa pochopíme, prepáčime, vysvetlíme si v dobrom. Keď ale niekoho radi nemáme, tak sa môže aj snažiť, vždy na ňom nájdeme niečo zlé… Nemáme dosť poznania a nemáme dosť lásky…

Čo však so zlom vo svete? Hádam len nemáme rezignovať a zmieriť sa s ním…?

Ježiš ponúka riešenie: Nechajte oboje – obilie i kúkoľ, rásť až do žatvy.

Zlo nevykynožíme násilím. Ale dobro môže prerásť zlo. Dobro máme pestovať. Revolúcie obyčajne nič neriešia. Prirodzenejšia nám je evolúcia. Keď dáte asociálnej rodine pekný nový byt, obyčajne sa časom dostane späť do starých koľají. Keď sme si po 1989 roku odrazu mohli demokraticky voliť vlastných politikov, neznamenalo to, že by zakrátko u nás bol poriadok a prosperita Nemecka či Švajčiarska… Takto to nefunguje.

Dobro sa pestuje dlho. A nič sa nedá preskočiť, sotva sa niečo dá urýchliť. A práve tá zdĺhavosť je problematická, nelákavá… Chceli by sme rýchle, radikálne riešenia, ale tie nie sú účinné. Búra sa ľahko, stavia sa dlho a náročne. Ale ak chceme vo svete vyhubiť zlo, inej cesty niet, ako sa pustiť s trpezlivosťou do budovania dobra, sveta, postaveného na princípoch evanjelia…

V spovednici sa obyčajne radí, že keď si niekto nevie pomôcť s nejakým hriechom, nemá sa v prvom rade sústrediť na ten hriech, na jeho elimináciu. Oproti každému hriechu stojí nejaká čnosť a na jej pestovanie sa treba sústrediť. Rozmnožovaním dobra sa najlepšie eliminuje zlo.

Jeden môj známy bol nedávno v aquaparku a hovoril o svojich dojmoch: „To je strašné, ako sú nepestované starnúce telá nepohľadné. Mladé sú krásne skoro všetky, ale vekom, ak sa človek o telo nestará, je to hrôza…“ Telu by som sa nerád venoval, ale poďme k ľudskému duchu, lebo tam je to podobné. Pri rybačke som počul, ako sa rozprávali dvaja otcovia. Ten jeden sa chválil, že  jeho maličké deti sú ešte tak úžasné, že keď ho niekedy aj nahnevajú a on musí zvýšiť hlas, za hodinku ako by sa nič nestalo a už prídu s nevinnými očami: „Oci…“ Starší otec mu radil, aby si to riadne teraz užil, lebo už čoskoro príde čas, kedy namiesto toho nastúpi trucovanie, odúvanie sa…

Náš vývoj nezastane v detskom veku. Celý život sa vyvíjame. Na poli nášho života, v našej osobnosti sa zakoreňuje aj kúkoľ, aj obilie. Pozor ale, to pole treba kultivovať. Aby tá dobrá úroda prerástla všetko ostatné. Ak tomu necháme voľný priebeh, ak to nebude pestované, nebude z toho nič pekné. Dobré semeno pochádza od milujúceho Boha, prijímajme ho.

jún 242017
 

Čítal som zaujímavú myšlienku: Prikázať mame, aby sa nebála o svoje dieťa, je ako prikazovať vode, aby nebola mokrá. Strach… Všetci ho poznáme. Strach v nejakej forme sprevádza celý náš život. Už deti sa vedia veľmi báť: samoty, tmy, svojich fantázií. Dospievajúci človek sa bojí neúspechu, sklamania, neprijatia. Potom sa bojíme o svoju prácu, finančných problémov. Neskôr o svojich blízkych. Napokon nás desia choroby, smrti. Niektoré obavy sú iracionálne, niektoré oprávnené. Strach, ten zlý strach, nie je príjemný a môže nám veľmi škodiť. Vie to aj náš milujúci Boh a tak Božie slovo je plné povzbudení proti strachu. Praotec Abrahám je pozývaný: „Neboj sa odísť zo svojej krajiny…“ Proroci sú povzbudzovaní: Nebojte sa tých, čo vám chcú ublížiť… Veľa napomenutí proti strachu nachádzame v žalmoch. Mária počuje od anjela: „Neboj sa, Mária…“ Jozef je napomínaný v prorockom sne: Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku…“ A veľa, veľmiveľa iných podobných povzbudení nachádzame v celej Biblii. Aj dnešné evanjelium sa venuje téme strachu.

Ježišove povzbudivé slová proti strachu boli adresované učeníkom, keď boli Ježišom vysielaní ako baránky medzi vlkov. Evanjelium bolo napísané v dobe, kedy kresťania sa stretávajú s otvoreným prenasledovaním zo strany pohanskej presily. Teda tieto slová zaznievajú do uší tých, ktorí objektívne pozorujúc svoju situáciu nachádzajú viac než dosť dôvodov na to, aby sa báli.

My však máme skúsenosť, že keď sa niečoho naozaj bojíme, samotné povzbudenie „Neboj sa!“ nestačí. Chce to čosi viac a toto „viac“ nám Ježiš aj ponúka…

Som rybárom a milujem rybačku. Rôznu. Rád chodím k vode s dobrými ľuďmi, ale veľmi si užívam aj, keď som pri vode sám (tam sa mi darí tvoriť najlepšie kázne). Rád chytám ryby cez deň, ale veľmi rád trávim pri vode aj noci. Priznám sa, keď som pri jazere v noci sám, niekedy prežívam v aj pocity podobné strachu. Nevidím, čo je okolo mňa, neviem, odkiaľ pochádzajú rôzne zvuky, ktoré ku mne prenikajú. Stačí však, keď sa ráno rozvidnie, odrazu je všetok strach preč.

A toto je výstižný obraz: Kto sa bojí, je ako vo tme. A potrebuje svetlo. Ježiš so svojím povzbudením: „Nebojte sa!“ prináša svetlo rozumných a presvedčivých argumentov, prameniacich z viery.

Pripomína, že sme deťmi milujúceho otca. A v túto lásku treba uveriť. Aj keď sa zdá, že zlo je silné a víťazí. Víťazí, ale len do tej miery, do akej to Boh dopustí. „Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca,“ Ježiš nehovorí, že ten bezcenný vrabec nepadne. Ale ak padne, tak nie bez vedomia milujúceho otca. Všetko len po hranicu fyzickej smrti. Za túto hranicu zlo nemôže. V očiach Božích sme veľmi cenní a to je naša naozajstná hodnota. A to nám má dodávať svetlo do tmy.

Strach je veľmi často zbytočný, škodlivý, až zlý. Ale okrem toho zlého strachu existuje aj dobrý, užitočný strach. Bez tohto strachu to nejde. To je ako so šoférovaním. Začiatočník sa bojí a ohrozuje tým seba aj iných. Keď sa naučí dobre šoférovať, už je to iné. Beda však šoférovi, ktorý sa stane takým rutinérom, že sa už vôbec neobáva – ani svojich možných chýb, ani chýb iných. Takýto šofér sa stáva ozajstným nebezpečenstvom pre svoje okolie.

Pán Ježiš o tomto užitočnom strachu povedal: „Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle.“

Zaujímavé vyjadrenie. Koho tým však učiteľ myslel? Kto je tým ozajstným nebezpečenstvom pre nás?

Diabol? Dôvod na obavy tu je, isto. Veď on je padnutým anjelom, teda je dokonalejším, mocnejším tvorom, ako sme my. Lenže… Sme uprostred zápasu, v ktorom síce často vidíme, ako ten zlý často triumfuje. Ale výsledok tejto vojny je už predsa rozhodnutý a konečným víťazom bude Boh a nie diabol. A ak sme zaradení správne, sme v bezpečí. Diabol na nás nemá.

Koho sa to teda máme báť? Boha? Bázeň Božia je síce jedným z darov Ducha Svätého, ale táto bázeň nie je myslená ako strach pred Bohom. Jeho sa nemáme báť, ale milovať ho.

Kto je teda tým ozajstným nebezpečenstvom pre nás?

Prekvapivú odpoveď som dostal pri stretnutí s jedným zaujímavým človekom nedávno…

Na svete je veľa krásy. Je darom, lebo je odzrkadlením krásy Boha. Veľa nádhery nachádzame v prírode. Úžasná krása sa zjavuje v umení… obrazy, literatúra, hudba… Ale absolútnym vrcholom je krása niektorých ľudí. Aj tá krása pekných tiel, ale oveľa viac tá vnútorná krása, ktorou sa niektorým ľuďom dlhodobým zušľachťovaním podarilo pripodobniť sa svojmu Stvoriteľovi. Každý z nás pozná takých ľudí a stretnúť ich je ozajstným zážitkom.

Takýmto človekom je pre mňa jeden starý pán, ktorého poznám už dlhšie. Jednoduchý statočný človek bez veľkého vzdelania, ale s veľmi dobrým srdcom, pevnými zásadami a úžasnou hlbokou životnou múdrosťou. Rád som ho vždy stretol a veľa som sa od neho naučil. Nedávno som s ním bol, po dlhej dobe som ho stretol na jednej oslave. Tam mi pri stole prezradil jedno svoje tajomstvo. Začal tak zvláštne: „Pán farár, ja som mal zjavenie.“ Pomyslel som si, že starý pán už žiaľ asi stráca zdravý úsudok. Až kým mi nevysvetlil, o čo ide… Opísal mi, ako pred rokmi, ešte zamlada, mal ťažké životné obdobie. A keď mu bývalo najťažšie, uľavil si aj kliatím Božieho mena, hoci to odporovalo jeho výchove a tomu, v čo veril. Ale neprikladal tomu veľkú pozornosť. Až raz mal veľmi živý sen…

Bol v tom sne na púti a modlil sa pri krásnej soche Panny Márie. Pri vzájomnom pohľade cítil až nadpozemskú blaženosť, šťastie, cítil, že je veľmi milovaný. A to až do chvíle, kedy si spomenul, ako hanebne urážal Boha. Mária naňho hľadela stále rovnako, ale on ten pohľad nezniesol a musel sa odvrátiť. A blaženosť odrazu nahradila neznesiteľná hrôza.

Bol to len sen. Áno, iba sen. Ale zážitok v tomto sne mu pomohol zmeniť život, chápal silu zla a začal sa mu dôrazne vyhýbať. A dopracoval sa k tomu, že ja teraz žasnem nad krásou človeka, v akého sa vyvinul. A dostala ma veta, ktorú mi povedal: „Pán farár, to nie Boh nás odsúdi, ale my sami sa od neho odvraciame, keď sme zlí. To bude peklo!“ Zaujímavé, že tento jednoduchý človek dospel k záveru, ku ktorému sa dopracovávajú veľkí teológovia: Nie milosrdný Boh nás odsúdi, ale naše svedomie.

Koho sa to teda máme báť? Nás samých, zla, ktorého sme schopní. Len to nám môže naozaj ublížiť.

Osvietení vierou zbavme sa zbytočných, neužitočných a škodlivých strachov a upevnime sa v tom jedinom strachu, ktorý je pre nás užitočný.

máj 252017
 

Spomínam si, že keď som bol mladý, mal som túžbu počuť, ako sa spovedajú iní ľudia. Ale nie z nejakej zvrátenej zvedavosti, chcel som len zistiť, ako sa treba spovedať, porovnať sa, či sa vlastne spovedávam dobre. Dnes už počúvam spovede iných. Ale stále mi občas príde na myseľ, že by bolo zaujímavé vypočuť si, ako sa modlievajú iní ľudia, hlavne tí, ktorí sú tak naozaj Boží. Čo Bohu hovoria, ako s ním trávia čas…? Evanjelista Ján nám v 17. Kapitole ponúka úžasnú vec, keď nám opisuje Ježišovu modlitbu. Mám rád tento text, ukazuje dôvernosť, s akou sa Syn prihovára Nebeskému otcovi a ukazuje, jeho vedomie seba – zdravé sebavedomie, nájdenie vlastnej identity, Ježiš nám tu vyjavuje svoje túžby – čo boli jeho priority, na čom mu naozaj záležalo. Rád sa k tomuto textu vraciam, aby som sa pokúsil zosynchronizovať moje srdce s jeho srdcom.

Ježiš začína svoju modlitbu trochu zložitými slovami, ale v podstate jednoducho hodnotí význam svojho poslania: darovanie večného života ľuďom. Potom pridáva vetu, ktorá by mala zaujímať nás všetkých, ktorí chceme žiť večne. Zjavuje nám, čo je to vlastne ten večný život, v čom spočíva: „Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“

Úžasne jednoduché: Stačí poznať Boha a Ježiša Krista, a život – ten večný, máme. A kto iný by ho poznal, ak nie my, čo sa nazývame veriacimi? Úžasne jednoduché, ale zároveň úžasne zložité.

Keby sme si vedľa seba postavili desať vriacich katolíkov, ktorí veria v toho istého Boha, a dokázali by sme porovnať, a akého Boha veria, veľmi pravdepodobne by sme získali 10 rozličných predstáv o Bohu. A možno by tie rozdiely boli až prekvapivo veľké. A pritom každý z nich by bol presvedčený, že to jeho poznanie je to správne. Čo s tým?

Na priblíženie procesu poznávania používam rád jeden veľmi jednoduchý kuchynský príklad… Pred rokmi som žil v Rakúsku a zistil som, že do našej diecézy prišiel slúžiť iný kňaz slovenského pôvodu. Zatelefonovali sme si a dohodli sme si stretnutie. Mali sme sa ísť spolu navečerať. Reštauráciu vybral on: grécku. S Gréckom a gréckou kuchyňou som predtým nemal žiadne skúsenosti. Keď ten kolega videl, že bezradne pozerám do jedálneho lístka, navrhol mi, aby som objednávanie nechal na neho. Spýtal sa ma: „Poznáš tzatziky?“ „Nie.“ Moje poznanie bol absolútne nulové, ani som nikdy nepočul, že také slovo existuje. Kamarát povedal: „Výborne, tak si to dáme ako predjedlo.“ Moje poznanie rástlo. Už som vedel, že je to nejaké grécke jedlo a že sa to môže jesť ako predjedlo. Ale nič viac, nemal som ani predstavu, ako to vyzerá, ako to môže chutiť. Keď objednal, začal mi vysvetľovať: „To je taká dobrota z jogurtu a cesnaku. Zas som vedel čosi viac: už som aj vedel, z čoho približne je to urobené… A začal som mať aj prvé obavy: Jogurt a cesnak, divná kombinácia… Ale bolo to už objednané, nič sa nedalo robiť… Keď nám to doniesli, moje poznanie zasa rástlo: videl som, ako to vyzerá, ovoňal som to… A aby som nevyzeral blbo, počkal som, čo on s tým bude robiť a napodobňoval som ho. Bola to vlastne taká biela pomazánka, ktorá sa natierala na čerstvučký chlebík. A potom som to konečne ochutnal… Mňam, dobručké to bolo… V priebehu krátkeho času som prešiel od absolútneho nepoznania k tomu, že teraz môžem povedať: Ja poznám tzatziky, mám to rád a toto jedlo ostane pre mňa osobne navždy spojené so spomienkou na večer, kedy som spoznal zaujímavého človeka. Veľmi jednoduchý kuchynský príklad na to, ako naše poznávania a poznanie funguje. A tu môžeme vidieť aj nebezpečenstvá, ktoré sú s poznávaním spojené. Predstavte si, že by som bol v gréckej reštaurácii sám a náhodou by som si objednal Tzatziky, netušiac, čo to je. A ak by tam bol povedzme opitý kuchár a namiešal by tam niečo, čo tam nepatrí, alebo by použil pokazené suroviny, ochutnal by som a povedal by som si: Ja poznám Tzatziky, ale nemám to rád, fuj, už nikdy viac si to nedám. Znamenalo by to ale nie, že tzatziky sú hnusné, ale to, čo aj poznám ako tzatziky, je čosi nedobré.

To je jednoduché kuchynské poznávanie. Ale o čo zložitejšie je to pri poznávaní zložitejších realít, ako je napríklad poznávanie nejakého človeka, alebo dokonca poznávanie Boha, ktorého ani nevidíme.

Raz sa mi stalo, že pri jednej oslave som sedel vedľa jedného inžiniera. A ako to už býva, kombinácia ateistu, posilneného alkoholom, keď sa vyskytne v prítomnosti kňaza, akosi vždy cíti potrebu rozprávať sa o veciach viery. Veľmi dlho a veľmi podrobne mi vysvetľoval, prečo on v Boha neverí. Keď sa mi vyrozprával, povedal som mu: „Vlastne máte pravdu.“ Zachytil som veľké prekvapenie v jeho očiach: Úspech… po pár minútach priviesť k na svoju ateistickú stranu katolíckeho kňaza… Vysvetlil som mu však hneď aj, ako to myslím: „Máte pravdu. V takého Boha, ako ste ho tu opísali, v takého Boha neverím ani ja. Ani by som nemohol veriť. Veď by to urážalo moju inteligenciu.“

S poznávaním je to tak, že vždy dostávame nejakú prvú informáciu, či skúsenosť a táto je najsilnejšia, je akýmsi základom. A k nej potom pridávame ďalšie informácie, či skúsenosti, ktoré naše poznanie rozvíjajú, obohacujú. Dokonca aj informácia, ktorá mi do toho môjho konceptu nepasuje, aj tá je obohacujúca: Tak toto nie! Ale aj toto odmietnutie patrí do bohatstva môjho poznania.

A čo ak už prvá informácia, ktorú o Bohu dostávame, je deformovaná? A stáva sa to tak často: Boh, ako policajt, ktorý len čaká, kedy urobíme chybu, aby nás potrestal. Alebo Boh ako nejaký dobráčik, deduško, ktorý ani nemôže za to, aký je dobrý a je tu len na to, aby nás chválil, ochraňoval, naprával, čo sme pokazili… Alebo Boh, ako ktosi neprítomný, ktorého čas nastane až po našej smrti, akási životná poistka… A mnoho iných pomýlených predstáv o Bohu je rozšírených…

Pri poznávaní Boha často máme ten problém, že sme až príliš silno presvedčení o správnosti nášho poznania. Vyplýva to z obmedzenosti nášho intelektu a z účinkovania skrytej, ale predsa všade prítomnej pýchy. A aké je to nebezpečné! Život bez viery je chudobný. Ale život s dokrútenou vierou je priamo nebezpečný… aj pre samého veriaceho, ale i pre jeho okolie a svet. O príklady nie je núdza.

Ďalším problémom je, že poznanie pokladáme za čosi definitívne, uzavreté… Predstavte si, akou tragédiou je, keď o nejakom človeku povieme, že ho už poznáme… Napríklad v zlom, povieme: On je už raz taký. A skončili sme s ním, už u nás nemá šancu. Alebo ak to povieme v dobrom: On je taký a taký. A zamilujeme sa do našej predstavy o tom človeku, nie do reálnej osoby… Poznávanie je proces a tento proces má tvoriť živý vzťah… S človekom, ale o to viac v Bohom.

Ako teda na to? Majme dosť pokory nechať sa usvedčiť z omylov, to oslobodzuje a otvára nové perspektívy. Buďme pripravení na prekvapenia, dokonca by sme ich mali aj aktívne vyhľadávať. Zdroje poznania Boha máme v podstate tri: Je to jeho zjavenie – Božie Slovo. Ďalej je to svedectvo tých, ktorí Boha dobre poznajú (alebo ževraj poznajú). No a napokon je to naša vlastná skúsenosť. A aj tu by sme mali byť opatrní, lebo aj to je veľmi komplikovaná záležitosť… Treba vnímať konanie Boha v našom vnútri a v našom živote. Ale pravdivo, nesmieme mu pripisovať niečo, s čím on nemá nič spoločné.

Poznávanie Boha je trvalý proces, ktorý by mal mať popredné miesto v našom živote. Ide o veľmi veľa. Pán Ježiš nám v dnešnom evanjeliu pripomína, že práve v tomto spočíva večný život.

apr 262017
 

Ako ste sviatkovali? Bola tohoročná Veľká noc pre vás krásna, jedinečná, nezabudnuteľná, plná silných emócií? A vôbec, sú emócie v náboženskom živote potrebné?

Určite áno. Ak má byť vera autentická, má a musí zasahovať celého človeka so všetkými jeho mohutnosťami (teda rozumom, vôľou a citmi). Viera musí byť rozumná, ináč by bola nedôstojná človeka (a práve v dnešnej dobe vidíme v tomto veľký problém, že mnohí ľudia majú veľa dobrej vôle a tak málo poznania a nevyvíja sa to dobre…). Zaangažovanie vôle je v živote človeka tiež veľmi dôležité, musíme byť motivovaní a ísť za dobrom, ktoré sme spoznali… Nie menej dôležité sú však aj emócie. Len to, čo nás dokáže nadchnúť, sa stáva pre nás príťažlivým. To, čo je sprevádzané silnými emóciami sa zapisuje hlboko do našej pamäte. Autentická viera nesmie byť chladná, suchá…

Dnešné evanjelium je plné silných emócií.

Na začiatku príbehu emauzských učeníkov sa stretáme s intenzívne prežívanými negatívnymi emóciami: Sklamanie, frustrácia, chvíľami určite i hnev, smútok… Kto z nás by tieto pocity nepoznal? Príležitostne ich zažívame všetci. A prežívame ich veľmi hlboko… Ako sa príbeh vyvíja, menia sa aj emócie. Prichádza zvedavosť. Zadosťučinenie z pochopenia, prijatia, uspokojenie z nového poznania… A napokon keď sa im otvárajú oči a spoznávajú Zmŕtvychvstalého, nastáva neovládateľná explózia pozitívnych pocitov: radosť, úľava, nadšenie.

Jeruzalem tých dní bol plný emócií. Nie všetci ich však prežívali rovnako intenzívne. Mnohí – vlastne zrejme väčšina z ľudí – ostali ľahostajnými voči tomu, čo sa tam dialo. Tí, ktorí v príbehu vystupovali ako diváci, boli citovo zaangažovaní len podľa schopnosti ich empatie. Čím však niekto viac investoval do vzťahu s Ježišom, tým intenzívnejšie všetko s Ježišom prežíval. V zlom, i v dobrom…

Tu môžeme nájsť odpoveď na otázku, prečo je v našich kostoloch tak málo nadšenia, prečo sme takí chladní, suchí, prečo nám chýba zápal. Ak je pre niekoho viera len niečím okrajovým, ak je len akousi poistkou, že ak po smrti predsa len čosi existuje, tak aby som nedopadol zle, potom takáto viera nebude vyvolávať silné emócie. Ak však niekto do vzťahu s Ježišom investoval veľa, ak je tento vzťah cieľom i náplňou mojej existencie, potom sa ma budú osudy Božieho kraľovania vo mne a okolo mňa dotýkať veľmi silno. V dobrom i v zlom. Ak sa nebude dariť, budem moc trpieť, ak to pôjde dobre, budem sa intenzívne radovať. Je to ako s priateľstvom: ak je povrchné, netrápim sa, ak sa rozpadne. Ak je však vzťah hlboký, ak je to láska, rozpad takého priateľstva ma zlomí, jeho rast ma však teší.

Emauzskí učeníci to zrejme s Ježišom mysleli veľmi vážne, veľa pre neho opustili, veľa s ním zažili, silno v neho verili. A aký silný bol ich smútok po jeho porážke, sklamanie, bolesť, frustrácia. Ale len keď dokázali takto silno trpieť, boli schopní sa potom tak moc radovať a získať taký zápal, že necítili únavu a boli tak šťastní, že nevládali ani len jednu noc ponechať si to iba sami pre seba.

Určite nie je náhodou, že nám príbeh emauzských učeníkov svojou štruktúrou veľmi silno pripomína naše slávenie svätej omše. Stretajú Ježiša na svojej životnej ceste, plní toho, čo prežívajú… On sa venuje ich pocitom, potom s nimi preberá sväté Písmo, kde nachádzajú spolu kľúč k správnej interpretácii toho, čo prežívajú, potom ho spoznávajú pri lámaní chleba a napokon odchádzajú s novou misiou.

Zaujímavý je detail, že ho spoznali pri „lámaní chleba“, tomto tak bežnom, no i dôvernom úkone. Koľko krát predtým už s ním museli stolovať, keď sa im to tak vrylo do pamäti… Trochu mi to pripomína situácie, s ktorými sa stretáme my kňazi pomerne často: Prídeme k chorému, ktorý je na tom zle, trpí fyzicky, alebo je mentálne už tak zoslabnutý, že nespoznáva ani svojich najbližších, a my sa začneme pri ňom modliť, odrazu sa mu vracia pamäť, oči sa mu rozžiaria šťastím a rozligocú slzami a pridáva sa k modlitbe… Je to dojímavé uvedomiť si, čo všetko za tým je, čo všetko a ako silno musel ten človek vo svojom životnom príbehu prežiť v modlitbách… Takéto situácie zažívame my kňazi pomerne často. Áno. Ale oveľa častejšie zažívame, že nám ľudia, najmä mladí ľudia hovoria, že omša ich nebaví, že im to nič nedáva, že je to pre nich nuda, že sa tam vždy opakuje to isté dokola… dokonca i tými istými slovami…

Rád na to odpovedám týmto prirovnaním: Predstavte si rodinu – muž, ktorý má rád futbal a rád si pozerá zápasy aj v televízii. Jeho žena, ktorá k tomu nemá žiaden vzťah mu povie: „Ako môžeš toľké hodiny presedieť pred futbalom? Veď to je absolútna nuda, stále to isté – jedna lopta, 22 hráčov, rozhodcovia… a len sa naháňajú po trávniku…“ Muž, ktorý futbal miluje, jej povie: „Nerozumieš tomu… Áno, vonkajšie veci sú síce vždy tie isté, ihrisko, lopta, hráči, rozhodcovia, pravidlá – inak by to nebol futbal, ale každý jeden zápas je iný… hrajú iné mužstvá, v inej situácii v lige, každý zápas sa inak vyvíja… A keby skončil hoci aj úplne bez gólov, aj tak to môže byť pekný zápas, veľmi zaujímavý, poriadna dráma.“  A podobne je to aj so svätou omšou. Tie vonkajšie veci sú vždy tie isté, opakujú sa, ináč by to nebola omša. Ale my sme vždy iní a rieši sa tam vždy iná životná situácia. Kto tomu rozumie, miluje omšu a naučil sa ju aktívne prežívať, nikdy sa na nej nebude nudiť.

O tom, ako aktívne prežívať omšu by sa dalo rozprávať celé hodiny. Skúsme spomenúť len niekoľko momentov. Na začiatku je obrad zmierenia. Človek rieši svoju vinu, mala by to byť chvíľa zmierenia s ľuďmi i Bohom. Vo chvíli by sme si mali uvedomiť zlobu nášho hriechu, škody, čo spôsobil. A čím konkrétnejšie. A túžbu po odpustení by sme mali prežiť tiež čo najintenzívnejšie. A prosiť… To nie je maličkosť. Potom spolu spievame oslavnú pieseň, čím väčšiu radosť z odpustenia máme, tým vrúcnejšie spievame. Potom počúvame Božie Slovo – čítania a ich vysvetlenie. Chce to veľa dobrej vôle a sústredenosť, aby to každý počúval ako osobné posolstvo pre seba. Odpovedá sa vyznaním viery.

Portom sa prinášajú obetné dary. Fyzicky sa prináša chlieb a víno, duchovne prinášame sami seba, svoju životnú situáciu, dobré skutky, kríže, túžby… veď je to jeho i naša obeta… Do kalicha sa nalieva víno a pár kvapiek vody. Víno symbolizuje Kristov podiel, tá trocha vody je to, čo ponúkame my. A dobré je vyvinúť duchovnú aktivitu a vedome ponúknuť to, s čím prichádzam ja. Potom sa dary premieňajú a prichádza živý Boh vo sviatosti. Klaniame sa mu. Potom sa kňaz modlí za dôležité veci a my sa k tej modlitbe pridávame. Modlíme sa za mŕtvych – a ja tam v duchu môžem spomenúť mojich mŕtvych, veď kto ich prinesie na oltár, ak nie ja… A za živých… za toľkých by som sa mal modliť. A pridáva moju túžbu po tých dobrých veciach, tu túžbu, ktorej som ja schopný.. Je to ako by sme spoločne dúchali do pahreby, aby boli uhlíky žeravé a plameň sa rozhorel… a tým, že sa modlím osobne za to, za čo sa modlí Cirkev sa s ňou v duchu synchronizujem, učím sa, po čom by som mal túžiť, upravujem si svoje priority… A potom ide prijímanie… nikdy a nikde v tomto univerze sa nemôžem spojiť s Bohom tak intenzívne, ako vo svätom prijímaní – ak sa dá skutočnom, ak nie aspoň duchovnom. A pritom sa modlím spevom s ostatnými. A potom sme požehnaním vyslaní späť do života. Z každej omše by sme sa mali vracať ako emauzskí učeníci – tí istí, ale premenení.

Takto prežitá svätá omša je veľmi akčná, nemôže byť nudou. Musíme sa jaj však zúčastniť aktívne, nie len ako diváci, či dokonca ako niekto, kto si len trpiac „plní povinnosť nedeľnej omše“.

Všetci poznáme vážne Ježišove slová, ktoré opakovane a vo viacerých variáciách povedal o pokrme svojho tela: „Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ Dnešné naše stretnutie z emauzskými nám pripomína, aká dôležitá pre život kresťana je svätá omša, pri ktorej „vzniká“ tento chlieb. Je akýmsi centrom nášho duchovného života, kde sa opakovane spracováva naša minulosť, sprítomňuje sa spása a otvára sa nám budúcnosť. Je to akoby naše jedenie, či dýchanie, ktoré potrebujeme k životu.

Učme sa jej rozumieť, hoci je tajomstvom, učme sa ju úprimne milovať a aktívne prežívať.

mar 292017
 

Nedávno som stretol jedného kolegu, ktorý je v technických otázkach oveľa pokročilejší, ako som ja. S obdivuhodným nadšením, až entuziazmom mi vykladal, ako do hlbokej noci riešil problém efektívnejšieho prepojenia jeho „smartfónu“, „smartvoču“ a iných jeho osobných mobilných zariadení a ako sa mu nakoniec podarilo vynájsť až neuveriteľné vylepšenia, ktoré mu ohromne uľahčia a vylepšia …hmm… čo mu to vlastne vylepšia???… existenciu!!!

Mlčky som sa na neho pozeral. Usmieval som sa… Jednak som celkom nerozumel všetkým slovám, čo vychádzali z jeho úst… Zároveň som si jasne uvedomoval, že ten svet, do ktorého sa pokúšal dať mi nahliadnuť mi bol celkom cudzí… no a úprimne… vôbec ma to nezaujímalo… No veľmi úprimne som však aj obdivoval, ako sa dokázal zapáliť za vec… a vnímal som, v akom kontraste k tomu je môj nezáujem…

A v tom momente som si uvedomil, v akej sme situácii my veriaci a hlavne kazatelia, keď sa pokúšame s nadšením hovoriť o našej viere a ponúkať ju… no a na strane prijímateľov nachádzame nepochopenie, nezáujem a chlad…

Na túto situáciu som si tiež spomenul, keď som sa pripravoval na naše dnešné stretnutie. Vzal som do rúk evanjeliový text od sv. Jána, ktorý sa bude na piatu pôstnu nedeľu čítať v našich kostoloch a uvedomil som si, ako málo mu ja sám a vlastne aj väčšina z nás vo všeobecnosti rozumieme. To, čo budeme počuť je pre nás príbeh… Ale… evanjelisti a medzi nimi excelentným spôsobom svätý Ján neboli len rozprávačmi príbehov. Oni boli ohlasovateľmi Božieho Slova. A zvlášť evanjelista Ján bol bravúrnym teológom, ktorý nie jednoducho zrozumiteľným jazykom v náročných, no krásnych obrazoch zjavoval Božie pravdy neuveriteľnej hĺbky. A my žiaľ často ostávame na povrchu a len „počúvame príbeh“.

Preto mám teraz smelú ambíciu spolu s vami načrieť do nevyčerpateľného bohatstva hlbokého príbehu a niečo z neho si priblížiť. Vyberiem z neho len dve, zdanlivo rozdielne témy a potom si pozrieme, čo ich spája… Budeme počuť o vzkriesení Ježišovho priateľa Lazára. Je to posledné zo siedmych veľkých znamení, ktoré opisuje evanjelista Ján. Sú to vlastne zázraky, ale samotný Ján nepoužíva pomenovanie zázrak, ale znamenie. A to je podstatné. Vypočujme si teda, ako evanjelista tento príbeh začína rozprávať:

Jn 11, 1-16

Ján opisuje, že Lazár a jeho sestry patrili k jeho priateľom, ba boli jeho obľúbencami. Osobne som veľmi citlivý na rodinkárstvo, ktoré je jedným z prejavov skorumpovanosti našej spoločnosti… Všetci sme si rovní, ale niektorí sú si rovnejší… všetko sa dá vybaviť v rodine, na základe známostí… A keď nemáš známych, alebo kopu peňazí na „kúpenie si“ známych, si druhotriedny, nie si nikto… Dosť mi to vadí. A tak by som očakával, že aspoň v tom Božom svete, v realite Božieho kráľovstva si budeme všetci rovní a dočkáme sa spravodlivosti…

A tu Ján prichádza s opisom, že aj Boží syn mal svojich vyvolencov… Lazára a jeho sestry, ktorých miloval a trávil s nimi veľa času… Dokonca aj z dvanástich je jeden, ktorý je pomenovávaný slovami: „Ten, ktorého Ježiš miloval…“

V celom Svätom písme je téma vyvolenia témou kľúčovou. Provokuje ma to, ale to je asi dobre, tak to má byť. Všimnime si, že evanjelista Ján používa označenie „učeník, ktorého Pán miloval“, keď hovorí o sebe. A toto je kľúč k porozumeniu. Nekonečne spravodlivý Boh sa nedopúšťa nespravodlivosti, keď má svojich vyvolencov v tom prípade, ak si volí každého jedného bez rozdielu, aby s ním mal celkom jedinečný, výnimočný vzťah. Ak sme vyvolení všetci, tak mať vyvolených nie je nespravodlivé.

Bolo by dobré sa v opovážlivej úprimnosti spýtať seba samého, či sa cítim byť Bohom vyvolený, milovaný, tak jedinečne a originálne… Je to kľúčové pre náš život. Všimnime si, aké perspektívy nám to otvára. Ježiš mal ráz súrodencov Lazárovcov… Cítil sa s nimi dobre, nemusel sa k ničomu nútiť… A oni sa tiež nemuseli k ničomu nútiť… Ako sa len tešili, keď bol Ježiš s nimi. A koľko mu len pomohli v jeho diele: vedome i nevedome… Tak je to medzi naozaj dobrými priateľmi: Idem k priateľovi, nie preto, že on niečo potrebuje a ja sa musím teraz premôcť… Idem, lebo chcem, mám na to chuť. A keď sa budeme lúčiť, mám chuť povedať mu: „Ďakujem ti, že som mohol byť s tebou, bolo mi dobre, moc som si to užil…“ No ale on odvetí: „Ja tebe ďakujem, tvoja prítomnosť ma moc potešila a pomohla mi.“ Obaja sú obdarovaní. V náboženskom živote to môže vyzerať tak, že ja niečo robím, lebo je to správne, ale musím sa k tomu nútiť, lebo na to nemám chuť. Aj to má svoju hodnotu, a nie malú. Ale o čo krajšie je, a o čo vyšší level to predstavuje, ak je tam ten súlad sŕdc a ja sa nemusím premáhať, lebo sa cítim byť vyvolený, mimoriadne osobne milovaný a sám veľmi osobne milujem.

Vyvolenie patrí ku kresťanstvu. Vyvolený národ, hoci bol vyvolený, necítil sa byť takým, keď musel trpieť ako následok svojho hriechu.

Pozrime sa teraz, ako „znamenie“ o vzkriesení Lazára pokračuje ďalej:

Jn 11, 17-44.

Odborníci na sväté Písmo učia, že rozprávanie o vzkriesení Lazára bolo v prvotnej cirkvi súčasťou predkrstnej katechézy, teda vyučovania tých, ktorí mali byť pokrstení. Taktiež sa používalo pri kajúcnikoch a rovnako ako to robíme my teraz, tento príbeh sa opakoval v príprave na slávenie Veľkej noci. Z teologického hľadiska je pre správne chápanie tohto textu neprehliadnuteľná jeho podobnosť s rozprávaním o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Je tu podobnosť, ale aj veľká rozdielnosť. V Ježišovom prípade ide o zmŕtvychvstanie, povstanie do inej reality, u Lazára o vzkriesenie, znovuoživenie a návrat do starého života. U Ježiša sa kameň odvaľuje sám, u Lazára ho Ježiš káže odvaliť. Všimnite si, aké je silné posolstvo plachiet: Keď Ján rozpráva o veľkonočnom ráne, spomína, že učeníci nazreli do hrobu, videli plachty a uverili. Prečo? Plachty ostali tam, kde boli predtým, v nezmenenej polohe… Len telo tam už nebolo. Keby ho niekto odniesol, tak aj s plachtami, poprípade by tam plachty nechal, ale inak uložené či rozhádzané. Lazár vychádza von aj s plachtami a aby sa mohol vrátiť do života, musia mu ich uvoľniť.

A tak sa v prvotnej cirkvi kládol pred oči tento príbeh novokrstencom, kajúcnikom i všetkým pred Veľkou nocou aby si uvedomili, čo chcú a čo majú zažiť: či zmŕtvychvstanie s Ježišom k novému životu, alebo len oživenie s Lazárom, pričom si ponesú so sebou plachty mŕtvych. A čo to je? No, to je zlým životom nadobudnutá nesloboda, ktorá nás robí neschopnými k láske. Jednak človek nie je schopný prežiť vedomie, že je Bohom vyvolený, jedinečným spôsobom absolútne a bezpodmienečne milovaný… A potom je to získaná neschopnosť milovať. Spôsobuje ju nesloboda, naviazanosť na hriech, pýcha, sebectvo a zlo každého druhu. To všetko nás robí neschopnými milovať. Trochu si to môžeme priblížiť na príklade tak bežnom: Mladí často nechápu, prečo by si nemohli prejavovať vzájomnú náklonnosť už pred svadbou intímnym spolužitím. Veď je to tak lákavé, príjemné, obaja to chcú a nikomu tým neškodia… Ale škodia!!! Robia sa neschopnými ozajstnej lásky, vyjadrenej v absolútnym, jedinečným a výlučným darovaním sa a prijímaním sa v manželstve.

Rozprával som sa o tomto s jedným kolegom a on vyjadril svoju skúsenosť, že toľkí z jeho ľudí v kostole sa vo vzťahu k Bohu nevedia cítiť byť Bohom milovaní, jedinečne milovaní… Skôr majú inú skúsenosť… Prečo?

Jednoducho ostávame na úrovni oživenia Lazára a nedosahujeme Ježišovo vzkriesenie.

Teraz sme aj my v situácii, že sa pripravujeme na veľkonočnú spoveď a oslavu Veľkej noci. Ako bude vyzerať naše opustenie hrobu? Sú dve cesty. Lazárova a Ježišova.

mar 012017
 

Ústrednou témou Božieho slova na prvú pôstnu nedeľu je pokušenie, teda realita, ktorá sa táka nás všetkých, máme s ňou skúsenosť a nevyhneme sa jej – veď sa jej nevyhol ani sám Boží syn. Sprevádza ľudstvo od počiatku. Vypočujme si, ako boli s pokušiteľom a jeho ponukou konfrontovaní Adam a Eva v raji.

Tento text nás privádza k podstate pokušenia, ukazuje nám, o čo vlastne ide. Zjednodušene by sa to dalo vyjadriť tak, že ide o stret ponúk, ktoré sú pred nás kladené. Jednu vec máme všetci ľudia spoločnú, je akoby zapísaná do nášho DNA: Všetci ľudia (možno až na niektoré psychopatologické prípady) sme hľadačmi šťastia. Všetci túžime po šťastí, snívame o ňom, namáhame sa oň. Ak sa pre niečo rozhodnem, tak len preto, že za týmto rozhodnutím vidím nejakú hodnotu, čosi, čo ma urobí šťastnejším. Dokonca aj ak sa človek rozhodne pre niečo hriešne, zlé, tak len preto, lebo sa mu zdá, že mu to prinesie šťastie – hoci aj len krátkodobé…

Podstatou pokúšania v raji je stret ponúk. Na jednej strane je to ponuka Božia. Stvoril človeka s túžbou po šťastí a daroval mu všetko, aby toto šťastie aj dosiahol: Dal mu svoje spoločenstvo a dal mu k dispozícii celý raj, všetko bolo pre človeka. Len s jediným malým obmedzením,  so stromom poznania dobra a zla v strede záhrady. A tu prichádza Boží konkurent so svojou alternatívnou ponukou. Nahlodáva dôveru človeka v Boha. Pokušiteľ spochybňuje, že Boh to myslí s človekom vážne dobre. Nahovára mu, že Boh človeka z neušľachtilých dôvodov obmedzuje. Nahovára mu, že sa dá nájsť ešte viac šťastia, ako ponúka Boh. A darí sa mu to a je to je podstata ľudskej tragédie.

Nezdá sa to, ale pokúšanie je vlastne otázkou viery. Verím naozaj v Boha, verím, že to so mnou myslí naozaj dobre, že naozaj chce šťastie pre mňa? Verím v takého Boha, ktorý ma tak moc miluje a tak veľmi moc ma chce urobiť šťastným, že ani keby sa mi vyplnili všetky túžby, aj tie najodvážnejšie a najnádhernejšie sny, akých som schopný, ani tak si nedokážem vymyslieť väčšie šťastie pre seba, ako má môj milujúci Boh v tom projekte môjho života, ktorý nazývame Božou vôľou? Verím v Boha a verím naozaj Bohu?

Ide o vieru, ale o takú vieru, ktorá sa týka podstaty nášho žitia.

Všetci veríme, že veríme. V tom sme nespochybniteľní. Možno aj sme ochotní uznať, že nevládzeme celkom žiť podľa toho, v čo veríme, ale že by sme neverili? To nie!!! Keď sa niekedy pokúšam spochybniť tých, ktorí napríklad prídu žiadať krst pre svoje dieťa a pritom nechodia do kostola ani len príležitostne, na spovedi a na prijímaní neboli už dlhé roky a ja sa ich opýtam: „Veríte vy vôbec v Boha?“, dostávam obyčajne odpoveď, v tóne ktorej cítim až agresivitu: „No dovoľte?! Ja v Boha verím. A určite lepšie, ako nohí z tých, čo do kostola chodia pravidelne, a pritom… – nasleduje obvyklé klišé útokov, akí zlí kostolní ľudia sú…“

Všetci veríme, že veríme. Ale…

Nedávno som pochoval môjho priateľa. Bol to môj bývalý farník. Mal čosi nad 50 rokov, človek dobrý, zásadový, aj nábožný – takým sympatickým, tradičným spôsobom. Mal rád ľudí, rád sa zabával a bavil iných. Miloval svoju rodinu: Manželku a štyri deti. Za prácou cestoval do zahraničia a tam mal ťažký úraz, po ktorom ostal ochrnutý, odkázaný na prístroje a opateru ľudí. Všetko vnímal, ale nemohol rozprávať. Komunikoval len žmurkaním očí. Keď som mohol, navštevoval som ho v nemocnici, ale bolo to ťažké. Pripravoval som si témy, o čom mu budem rozprávať. Len dohovorenými signálmi mi dával najavo súhlas, nesúhlas, alebo únavu, že už chce byť sám. Vždy som sa pri ňom pomodlil a dal som mu sväté prijímanie. Trvalo to skoro dva roky. Dlho som to odkladal, aby som sa ho opýtal jednu otázku, ktorá bola podľa mňa podstatná… Veľmi som sa bál, čo mi odpovie… Ale predsa som sa raz odhodlal  a spýtal som sa ho: „Jožko, viem, že trpíš, ako málokto na svete. Prosím ťa, povedz mi úprimne, veríš ty ešte v Boha a dokážeš sa aj modliť?“ Keď mi žmurknutím očí odpovedal: „Áno“, až som plakal šťastím a dojatím. To bolo silné vyznanie!!!

Tak ľahko my hovoríme: „Verím v Boha.“ A často tak lacno… Pretože tvrdíme, že veríme, pritom prijímame alternatívne ponuky šťastia, teda počúvame pokušiteľa, a tak málo sa zaujímame o Boží projekt pre nás. Veríme, že lepšie vieme, čo je pre nás dobré, ako on. Všimnime si, ako často v modlitbe hovoríme, čo by Boh mal urobiť, zariadiť, čo by nám mal dať a ako málo opakujeme: „Buď vôľa tvoja.“ a ako málo túto vôľu skúmame a hľadáme.

V príbehu z evanjelia sme počuli, ako za Ježišom prišiel sám diabol, aby ho pokúšal. Ako asi vyzeral? To sa v Písme nehovorí. A tak fantázia umelcov, ktorí sa snažili túto scénu zachytiť na obrazoch, pracovala naplno. A maľovali ho, väčšinou ako obludu, čím hrôzostrašnejšie, tým lepšie. Veď diabol je zlo… Oveľa pravdivejší a krajší obraz som však videl na vitráži v jednom gotickom kostole, kde je pokúšajúci diabol znázornený ako pekný mladík s krídlami, teda anjel. A je to tak… Keď k nám prichádza pokušiteľ so svojou ponukou, nepredstavuje sa ako hrozný. Skôr naopak. Je ako reklamný agent. Tí nepriznávajú, že im ide o naše peniaze, a aby ich z nás podľa možnosti vytiahli čím viac, ale každý predajca nás presviedča, že mu ide o naše šťastie a že len s jeho produktom kvalita nášho života porastie.

Ten zlý, pokušiteľ, má o nás naozaj záujem. Ponúka. Za čo sa mu zapredáme? Niekoho dostane veľmi lacno. U niekoho musí nasadiť silnejšie, sofistikovanejšie zbrane. Aj tí naozaj pokročilí, nazvime ich svätí, aj tí si musia vybojovať svoje boje, obstáť vo svojich pokušeniach… To sú ale pokušenia takého druhu, o akých sa nám ani nesníva… Bez zápasu to však nejde…

Ten zápas sa odohráva v našom svedomí, v najvnútornejšej svätyni nášho srdca. Tam prebieha ten dialóg. Tam spracúvame nápady a tam ich následne hodnotíme po ich realizácii. Pomenovávame skutky. Trochu mi to pripomína scénu z rajskej záhrady. Spomínate si, keď Boh stvoril všetko a napokon aj Adama, zobral ho so sebou a spolu si všetko prešli, Boh chcel, aby Adam všetko pomenoval, a aké meno tomu Adam dal, tak sa to malo volať, to rešpektoval aj sám Stvoriteľ. To bola Adamova účasť na stvoriteľskom diele.

V našom svedomí prebieha dialóg. Ako rozoznám presne, odkiaľ ktoré vnuknutie pochádza? To často nie je vôbec ľahké. Často sme klamaní a často a radi sa klameme aj sami. A často sa v tom ani nevyznáme, čo je pravda. Chcelo by to obrazne vrátiť sa do raja a pri pomenovávaní našich skutkov držať Boha za ruku. Umenie vyznať sa vo svedomí sa nazýva tradičným výrazom duchovné rozlišovanie. A je to naozaj veľké umenie. Je na to potrebná múdrosť a tá, ako vieme, je darom Ducha Svätého.

Ako prísť k tomuto daru nám môžu poradiť starobylí Otcovia púšte, títo nadčasoví znalci tajomstva duchovného života. To boli mnísi, pustovníci z prvých storočí Cirkvi. Žili len pre modlitbu a prácu. Celý týždeň popri modlitbe usilovne pracovali, aby na konci týždňa svoje výrobky predali na trhu a utŕžené peniaze rozdali chudobným. Obyčajne boli veľmi múdri a ľudia ich vyhľadávali, aby sa s nimi radili. Ale aj oni medzi sebou si všimli, že niekto z nich má viac múdrosti a iný menej. Skúmali, čím to je a zistili, že najistejšia cesta k autentickej múdrosti je usporiadanosť v modlitbe a úplné rozdávanie sa v činorodej láske.

Modlitba a služba blížnemu – celkom pekný program na pôst, čo poviete?