Marián Bublinec

jún 232018
 

Čítal som kedysi bájku o koňovi a muche. V bájke sa hovorí o tom, ako kôň ťahal do kopca ťažký voz a gazda si iba driemal a nepoháňal. Bol rád, že idú pomaličky. Muche to však nedalo pokoja a rozhodla sa koňovi pomôcť a tak ho zo všetkých síl štípala, bzučala mu okolo uší a tak ďalej. Až sa zahnal a chvostom sa mu podarilo ju prizabiť. Zomierala so strašnou krivdou na duši, že ona je tá, ktorá zabezpečuje aký taký pohyb voza. Teraz bez nej to úplne všetko zastane. Jednoducho to nepôjde ďalej. A nikto jej to nechce uznať. Aspoň in memoriam jej mohli niečo udeliť, ale nič. Dá sa to aplikovať na tento svet okolo nás, asi aj na nás samých. To je najistejšie. Začať od seba.

Prečo ale takýto úvod? Na evanjeliu, ktoré čítame na 11. nedeľu v období cez rok ma oslovuje veľa vecí, ale najviac zo všetkého veta, ktorá hovorí o Božom kráľovstve. Je to s ním tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.

V tomto uponáhľanom, preorganizovanom a ulietanom čase, v tomto čase stále nových pastoračných plánov, seminárov, hodnotení, v tomto čase nových kníh a nových rád a postrehov, mi z tejto vety zaznieva pohoda, pokoj, oddych, usporiadaná práca a hlavne uvedomenie si toho, že to najdôležitejšie nezávisí od nás. Niekedy mi to príde, akoby sme si mysleli, že to ide iba preto, lebo sme tu my, lebo my bzučíme a štípeme všetkých okolo seba. Preto sa ešte vôbec niečo hýbe.

Nádhera tohto evanjelia hovorí, že si treba aj ľahnúť, aj oddýchnuť. V noci sa vyspať, ráno vstať. Zasiať  dobré semeno, teda Božie slovo, neriešiť zem, lebo to nie je môj problém. To je problém toho, kto prijíma. Som zodpovedný za to, čo dávam, nie za to, čo s tým kto urobí.

Príbeh Petra u Kornélia končí tým, ako Peter videl veľké Božie veci, ktoré sa diali na pohanoch. Keď sa obhajoval v Jeruzaleme, nakoniec položil otázku: Kto som ja, aby som prekážal Duchu Svätému? Filip, ktorý pokrstil eunucha etiópskej kráľovnej neriešil kde pôjde na prvé sv. prijímanie, na birmovku tam v tej Etiópii… Zasial dobré semeno a šiel si ľahnúť, alebo šiel ďalej. Semeno klíčilo a vzrastalo a nikto z nás ani nevie ako. Tak aj sv. František Assiský. Keď počul hlas: František oprav môj dom. Tak nemyslel na Cirkev, nemyslel na lateránsku baziliku v Ríme. Myslel na rozpadnutý kostolík v lesoch pri Assisi. A to je na tom krásne. On nebol muchou, ktorá si myslela, že to na mne stojí a práve preto to na ňom stálo. Práve preto bol Bohom pozvaný aj k tomu, aby pomohol opravovať lateránsku baziliku. Nie iba opravovať, ale držať ju, aby vôbec nespadla.

Čo by to mohlo povedať nám dnešným ľuďom?

Na jednej strane je veľmi dobre, keď vieme byť aktívni, keď hľadáme nové cesty, keď sa pýtame, kde a ako môžeme pomôcť. Na druhej strane nejdeme už niekomu na nervy týmto svojím postojom? Ako to riešiť?  Asi práve tou radou, ktorú dáva Kristus. Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty iným, alebo čo chceš, aby robili tebe rob aj ty iným. Ako to zistím? Tak, že sa spýtam, že pozorujem toho druhého a viem, čo by asi potreboval. Nekupuj nikomu pizzu preto, že chutí tebe. Spýtaj sa akú by chcel… Vedieť počúvať, čo kto potrebuje.

Pokora srdca nám povie, že nie sme tí, od ktorých to všetko záleží. Pokora srdca povedala Františkovi, aby šiel opravovať starý kostolík a nechcel riešiť celosvetové a celo cirkevné problémy. Počúvať v pokore srdca.

Vytvárať atmosféru v ktorej by sa dalo rásť. Nikto neurýchli rast tým, že na niekoho namieri revolver a povie „rasť“, lebo strelím. Dokonca ani nevieme veľmi vymyslieť imperatív na to, aby sme niekomu rozkázali, aby rástol. Východniari vraj majú roštni.  No aj tak je to málo účinné. Kedy ale niečo rastie? Keď je dostatok vlahy, dostatok slnka, tepla, hnojiva v zemi. Keď všetko ide ako má. Keď sa niektorých rodičov spýtate, ako vychovali svoje deti, tak vám povedia, že ani nevedia. Nezačnú vám dávať pedagogické rady. Možno niektoré zásady, ale hlavne vedeli vo svojich rodinách vytvoriť prostredie, atmosféru, aby semienka, ktoré sú v ich deťoch, a ktoré do nich aj oni zasievali, aby mohli rásť. Láska, pokoj, bezpečnosť, istota.  To všetko pomáha, aby sme v noci mohli spokojne spať. Ráno, aby sme vstali, zasiali dobré semeno a potom sa venovali inej práci a semienko bude rásť a prinesie najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase.

Začali sme koňom a muchou. Prajeme všetkým koníkom, ťahačom, aby to vydržali s muškami a prosíme všetky mušky, aby si prekontrolovali, či ich až tak treba a či by aj nejakým iným spôsobom nevedeli pomôcť, aby sa nám lepšie žilo na tomto svete…

 

 

máj 172018
 

Jeden z najväčších problémov dneška a asi nie iba dneška je to, že si nerozumieme. Nerozumieme si v politike, v cirkvi, rodinách, manželstvách, vo vzťahoch. Je otázka, prečo to tak je. Na jednej strane to môže byť preto, že nevieme dobre vyjadriť veci a nevieme sa pochopiť aj keby sme chceli. To je asi ten lepší prípad. Na strane druhej je to preto, že sa nechceme pochopiť. Potom platí, že niet väčšieho slepca ako ten, ktorý nechce vidieť a nikto nie je viac hluchý ako ten, ktorý nechce počuť, alebo nechce rozumieť. Prichádza mi na um rozhovor mamy so synom, ktorý som čítal v istom farskom časopise:

– Mama, vyhnaj muchu, ktorú mám v izbe.

– Nehovoríme vyhnaj, ale vyžeň.

– Mama, už som ju vyženil.

– Nehovoríme vyženil, ale vyhnal…

Ako málo stačí, aby sme si nerozumeli, alebo rozumeli. Nie vždy sú to však takéto úsmevné situácie…

Prečo o tom hovoríme? Pretože by som chcel o Zoslaní Ducha Svätého hovoriť ako o zázraku zrozumiteľnosti. Možno trochu iným spôsobom, ako sme na to bežne zvyknutí, ale chceli by sme dnes variť hlavne z prvého čítania zo Skutkov apoštolov, do ktorého by sme sa započúvali…  

Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“

 V čom bola zrozumiteľnosť? To je dosť veľká otázka. Na prvý pohľad by sa zdalo, že je to zázrak, ktorý nám pomáha zvládať cudzie reči aj bez učenia, stačí prijať Svätého Ducha a vieš anglicky, nemecky, alebo aspoň ťa rozumejú, keď hovoríš po slovensky a Angličania napríklad rozumejú. Verím, že Boh by mohol spraviť aj takýto zázrak, ale asi ho bežne nerobí. Misionári sa musia učiť jazyk krajiny do ktorej idú na misie. Možno by sa stačilo pomodliť a bolo by to všetko vyriešené.

Iní hovoria, že to bol dar Svätého Ducha, takzvaný dar jazykov, ktorý dostávajú niektorí, aby sa modlili v jazykoch. Tento dar samozrejme existuje, ide v ňom v prvom rade o individuálnu modlitbu, ktorou môžem budovať seba a svoj vzťah s Bohom, ale nikdy sa nepoužíva na ohlasovanie, pretože tu sa stáva človek nie zrozumiteľným, ale nezrozumiteľným. Spravidla nevie ani on sám, čo hovorí. Nie je to dar na budovanie spoločenstva a Pavol hovorí, že radšej povie 5 zrozumiteľných slov, ako 10 000 nezrozumiteľných.

V čom teda bola zrozumiteľnosť? Keď čítame pozorne text, tak si uvedomíme, že v Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. Je teda možné, že to nebolo zrozumiteľnosť v jazyku, ale v reči, v spôsobe vyjadrovania. A bola aj v obsahu. Apoštoli zrazu – podobne ako ich Majster Ježiš Kristus –  vedeli pochopiť a jasne, zrozumiteľne podať najhlbšie pravdy, ktoré sa týkajú úplne každého človeka, nech je z ktoréhokoľvek národa, rasy, kultúry. Naplnil sa prísľub, ktorý dal Ježiš svojím apoštolom a ktorý čítame v evanjeliu podľa sv. Jána.

Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.

Sme teda svedkami okamihu, keď Duch pravdy vovádza do plnej pravdy. Otvára Písma a apoštoli začínajú s odvahou ohlasovať pravdu o Ježišovi Kristovi. Nastáva obdobie Cirkvi, keď sa žije každodenný život, uvažuje sa nad tým, čo nám hovoril Ježiš a Božie slovo sa stáva svetlom na jej cestách.

Stáva sa tak zrozumiteľnou, dáva odpovede nie iba sebe samej, ale aj okoliu, svetu, ktorý je okolo nej. Vnáša svetlo do problémov svojich ale aj do problémov ľudí, ku ktorým je poslaná. Ľudia začínajú chápať, že ohlasovanie o Bohu je aj o nich. O ňom a o nás. Dar zrozumiteľnosti je jeden z najväčších darov Svätého Ducha a treba si ho vyprosovať pre seba i pre druhých.

apr 192018
 

Myslím, že sa spomedzi nás pomaly vytráca obraz pastiera, ktorý ženie svoje ovečky na pašu, lepšie povedané – kráča pred nimi  – a večer sa s nimi vracia do košiara. Obraz, ktorý opísali, ospievali mnohí spisovatelia, básnici i hudobníci. Skutočná romantika. V evanjeliu ktoré čítame však nešlo asi celkom o romantický obraz. Išlo o niečo oveľa dramatickejšie. Vidíme to z toho, že v závere svojej reči Ježiš vytočil náboženské elity svojej doby do nepríčetnosti. Označili ho za posadnutého diablom. Pýtame sa, čo ich tak vytočilo na romantickom obraze dobrého pastiera? Alebo máme za tým hľadať niečo iné?

Započúvajme sa do textu a skúsme premýšľať o kom to hovorí Ježiš keď spomína nájomníkov, nádenníkov, zlodeja, ktorý prichádza len aby kradol, zabíjal a ničil. To už nemáme v liturgických textoch. Začínajú pri jedenástom verši a tento spomínaný je 10. Jeden verš predtým, ale treba ho tu spomenúť…

(Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.)

Ježiš povedal: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Veď je nádenník a nezáleží mu na ovciach.

Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce.

Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier.

Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca.“

 Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie. 

Aby sme pochopili dramatickosť tohto obrazu, treba sa vrátiť k udalosti z evanjelia podľa Jána a síce z druhej kapitoly, keď Ježiš prišiel na chrámové nádvorie a  vyhnal odtiaľ všetky ovce, dobytok, poprevracal peňazomencom stoly… Otázka je, načo tam tie ovečky čakali? No predsa na smrť. Mali byť obetované. Ovečka, ktorá vošla do chrámu, už z neho nikdy nevyšla. Ježiš prichádza ako ten, ktorý ich oslobodzuje, vyvádza ich von, dáva im priestor, slobodu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil, ale ja som prišiel, aby mali život, aby ho mali naplno. Dramatickosť sa ešte stupňuje, keď sa dozvedáme od biblistov, že slovko zabíjal, nie je jednoduché zabíjanie, ale znamená kultové prinášanie obetí. Teda veta by mohla znieť a pravdepodobne tak aj znela ušiam súčasníkov: Zlodej prichádza len aby kradol, prinášal obety a ničil… Bolo jasné na koho Ježiš myslí, keď spomína zlodejov. Na tých, ktorí obetovali v chráme. Nešlo o nejakých potulných zlodejov, ktorí si kedy tedy niečo ukradli, aby prežili. Išlo o inštitúciu chrámu, ktorá v čase Ježiša Krista bola už skorumpovaná a to tak veľmi, že keď prišiel Ježiš Kristus pravý Boh a pravý človek do chrámu, tak nemohol vstúpiť najďalej do nádvoria pre mužov, ale keďže bol z Dávidovho rodu, nesmel ísť medzi levitov. A nehovoriac o svätyni svätýň. Predstavme si ten paradox. Veľkňaz na Deň zmierenia vstupuje do Veľsvätyne, prináša obety Najvyššiemu a Najvyšší je za jeho chrbtom, jedno, dve nádvoria dozadu, lebo ďalej sme ho nepustili… (My si taký kostol postavíme, že ani Pána Boha do neho nevpustíme…) A preto musí prísť dobrý pastier, ktorý odtiaľto ovečky vyslobodí. Ktorý neberie život, ale dáva.  Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Pod jeho vedením, budú môcť vchádzať, ale i vychádzať… Do Jeruzalemského chrámu mohli iba vojsť. To bola jednosmerka ku smrti…    

Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca.

Druhá vlastnosť Dobrého, alebo Krásneho pastiera, Doslova je v Písme: Ja som Krásny pastier… V každom prípade pozná svoje ovečky. Volá si ich po mene. Nádherný a jednoduchý obraz. Volať človeka po mene. Poznať ho a dať sa spoznať. Boh nás pozná, ale aj On sa nám zjavuje a chce sa nám dať poznať. Nie iba pravdy o sebe, ale zjavuje seba samého. Spôsob poznávania je v láske. Kto miluje, poznáva, kto poznáva miluje stále viac. My sme spoznali lásku a uverili sme v ňu. Najskôr treba učiť ako chutí Boh, až potom kto to je.

Mám aj iné ovce…

Božia láska nie je ohraničená na jeden národ, na jeden ovčinec. Boh má aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca, ale aj tie chce priviesť do jednoty so všetkými. Aby bol jeden ovčinec a jeden pastier. Jednota nie je uniformita, ale vzájomné dopĺňanie sa v hľadaní jednej jedinej pravdy, ktorá nás všetkých prevyšuje…

mar 162018
 

Pred cukrárňou stálo dievčatko, pozeralo do výkladu na koláče a plakalo. Istý pán, ktorý šiel okolo a mal dobré srdce sa mu prihovoril: Neplač, ja ti kúpim nejaký koláč. A ona sa naň cez slzy pozrela a hovorí mu: Ja neplačem preto, že nemám peniaze, ale preto, že už nevládzem jesť a ešte je tu toľko dobrých vecí…

 

Stojíme pred dnešným evanjeliom ako pred výkladom. Nie tak celkom s cukrovinkami – to nebol Ježišov štýl – ale ako pred výkladom s najdôležitejšími vecami pre život a máme ich pred sebou veľmi veľa. Tak sa v tomto našom uvažovaní o vyvolaní Lazára z hrobu, zameriame na niektoré a iné necháme na inokedy…

 

Najlepšie bude si evanjelium podeliť na niekoľko častí. Navrhujem na štyri:

 

Ježiš nie je v Betánii.

Ježiš prichádza do Betánie.

Ježiš vyvolá Lazára z hrobu.

Ježiš sa odmlčí.

 

Ježiš nie je v Betánii – kde je? Mimo Izraela, za Jordánom. Tam dostal odkaz od Lazarových sestier:

 

Bol chorý istý Lazár z Betánie, z dediny Márie a jej sestry Marty. Bola to tá Mária, čo pomazala Pána voňavým olejom a poutierala mu nohy svojimi vlasmi. Jej brat Lazár bol chorý. Preto mu sestry poslali odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“

 

Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý a ty nie si pri ňom. Nie je nám blízke takéto vyjadrenie? Miluješ ma, ale keď je so mnou zle, keď prichádza trápenie nie si pri mne. Ježiš však nikomu nesľúbil, že bude mať pri ňom bezstarostný život, že sa mu neprihodí v živote nič ťažké. Naopak – sám hovoril, že kto chce ísť za ním, nech sa pripraví na bolesť, utrpenie, nech zoberie svoj kríž a nech ma nasleduje. Ježiš neprišiel odstraňovať prekážky za nás, ale prišiel ich spolu s nami riešiť. Navyše – z nášho pohľadu – si dáva načas. Nie je záchranár v tom zmysle, že skočí do sanitky a uteká kdesi, aby sa dalo ešte niečo urobiť. Aby sme neprišli neskoro. Záchranári vedia, že keď prídu neskoro, tak už sa môžu pobaliť a ísť, že život nevedia dať. Vedia niekedy zachrániť, uchrániť pred smrťou ešte na nejaký krátky čas, ale vrátiť do života, to nevie nikto z ľudí. Kristus sa neponáhľa, lebo on nemôže prísť neskoro. Pre neho nie je nikdy neskoro, on si je istý svojou mocou a keď nájde Lazára v hrobe je to to isté, akoby ho ešte našiel na posteli v dome – akurát budú musieť odvaliť kameň ale inak nič. Z ľudského pohľadu Ježiš mešká, ale zo svojho pohľadu Boha a človeka zároveň má všetko pod kontrolou.

 

Ježiš prichádza do Betánie. Prichádza do Betánie a sestry ho vítajú s jemnou výčitkou:  Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“

Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“

Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“

Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“

Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“

 

Pane, keby som býval tu, môj brat by nebol zomrel. Obe sestry zopakujú vetu, ktorú si asi často hovorili sami pre seba, alebo jedna druhej. Pane, keby som býval tu, nebol by zomrel. Akokoľvek pekne táto veta znie, nie je pravdivá. Kristus neprišiel, aby odstránil z nášho života smrť. Zomrel mu – podľa tradície – sv. Jozef v náručí, ale zomrel. Ježiš neodstraňuje prekážky z nášho života. Smrť tu musí byť a v istom slova zmysle je darom. Čo sa zmenilo príchodom Ježiša Krista? Smrť už nie je hrozná. Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení…  Pohľad na Boha, ktorý je tu preto, aby odstraňoval prekážky z nášho života je veľmi rozšírený, ale práve tak aj nebezpečný,  pokrivený, nesprávny.  Ježiš má všetku moc a má moc uchrániť pred smrťou, tak isto ako má moc vyvolať mŕtveho človeka z hrobu.

 

Ježiš vyvolá Lazára z hrobu. Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom.

Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“

Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe.“

Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“

Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“

Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou.

Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“

 

Vedome sa vyhýbame slovu vzkriesenie. Hovoríme o vyvolaní z hrobu. Niekedy môžeme padnúť do omylu ohľadom Lazára a myslíme si, že sa stalo to isté, čo potom s Ježišom Kristom. Ako bol vzkriesený Lazár, tak bol vzkriesený Kristus. To samozrejme nie je pravda. Lazár bol vyvolaný z hrobu, znova oživený, ale nie vzkriesený. Lazár musel znova zomrieť. Z tohto pohľadu mu jeho sestry až tak veľa nevyprosili. Lebo to už mal za sebou a mohol čakať v podsvetí na vykupiteľskú smrť Krista. Takto musel ešte ďalej žiť. A podľa tradície zomrel dosť strašnou smrťou… Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera. Smrť nad ním už nepanuje. Lazár vyšiel z hrobu, ale ovinutý plachtami. Kristus ich nechal všetky v hrobe.

 

Ježiš sa odmlčí. Po tomto najväčšom znamení, ktoré urobil Kristus sa zrazu odmlčí a my počúvame reakcie na to, čo sa stalo. Reakcie boli dvojaké. Mnohí uverili, a veľrada sa práve vtedy rozhodla, že Ježiša zabije. Tá istá udalosť, mŕtvy Lazár stojí pred hrobom znova živý, ľudia to vidia na vlastné oči a predsa opačné reakcie. Uverili v neho a zabime ho. Viera je dar, ale ak sa raz naše srdce zatvrdí, Boh ho nemôže obdarovať. Stojí pri dverách a klope. Ľudské srdce môže tak stvrdnúť že ho do seba nevpustí. Preto často prosme: Pane daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia…

 

 

 

 

feb 172018
 

Don Bosco hovorieval, že krik spraví málo dobra a dobro spraví málo kriku. Je to zaujímavá myšlienka, ktorá hovorí, že kto robí dobro, robí to väčšinou nebadane a tak, že to mnohí ani nezbadajú – drží sa toho, čo povedal Pán Ježiš: Keď dávaš almužnu nech tvoja ľavá ruka nevie, čo robí pravá. Na druhej strane nám tento výrok pripomína aj to, že krikom, hnevom, nasilu  sa veľa dobra nepodarí spraviť. Niekedy to môžu byť rýchle riešenia, ale nie trvalé.

Potopa sveta o ktorej sa píše v knihe Genezis je toho dôkazom. Budeme dnes variť najskôr z vody potopy a potom sa zamyslíme aj nad evanjeliom svätého Marka, ktoré nás zasa vedie na púšť. Ale najskôr tá potopa. Všeobecne sa berie ako trest za zlo, ktoré sa na svete dialo, takže Boh oľutoval, že stvoril človeka. Potopa sveta sa spomína aj v iných literatúrach, ktoré sú podobné s biblickou správou a sú aj oveľa staršie ako je biblická správa knihy Genezis. Pisateľ ich poznal a mnoho z nich mohol čerpať, ale pohľad Biblie je úplne originálny. (Ide hlavne o Epos o Gilgamešovi)

V čom sa tieto texty zhodujú a v čom sa líšia?  Zhodujú sa v tom, že ľudstvo sa skazilo, prestalo poslúchať a treba ho potrestať. Všetko zahynie vo vlnách potopy. Niekoľko ľudí však prežije. V Biblii je to Noe, jeho žena a jeho synovia a ich ženy.

V čom sa Biblia líši od nebiblických správ? V zhodnotení potopy. V Genezis 6, 5 čítame ako Boh pred potopou hovorí: Zmýšľanie ľudského srdca je ustavične naklonené ku zlu, preto vyničím… V Genezis 8, 20 – teda tesne po potope – Boh hovorí: Zmýšľanie ľudského srdca je ustavične naklonené ku zlu, preto už nikdy nevyničím...  Otázka je, kto konvertoval počas potopy? Človek? Veľmi nie, pretože zmýšľanie ľudského srdca je ustavične naklonené na zlé. Tak pred potopou ako po potope. Nakoniec to vidíme na rodine Noeho, ktorá vôbec nie je exemplárna. Noe sa opije a jeden z jeho synov sa smeje z jeho nahoty… Kto teda konvertoval? Jedine Boh. Tým, že sa celý svet zaleje vodou, tým sa so srdcom človeka ani trochu nepohlo. Je stále také zlé ako bolo predtým, lepšie povedané, je stále naklonené ku zlu… Preto sa Boh rozhodne, že už nikdy nepôjde touto cestou. O tom nám hovorí prvé čítanie z knihy Genezis. Môžeme si ho vypočuť.

Genezis 9, 8 – 15

Toto povedal Boh Noemovi a jeho synom: „Hľa, ja uzavriem zmluvu s vami a s vaším potomstvom i so všetkými živými bytosťami, čo sú s vami: s vtákmi i s dobytkom a so všetkou zverou zeme, čo je s vami, so všetkým, čo vyšlo z korába; so všetkými zvieratami na zemi. Uzavriem s vami zmluvu a už nikdy nezahynie všetko živé vo vodách potopy, už nikdy nebude potopa, ktorá by spustošila zem.“ A Boh povedal: „Toto je znak zmluvy, ktorú uzatváram medzi mnou a vami a medzi všetkými živými bytosťami, čo sú s vami, pre všetky budúce pokolenia: Do oblakov vložím svoj oblúk a bude znamením zmluvy medzi mnou a zemou. Keď nahromadím oblaky nad zemou a keď sa v oblakoch zjaví dúha, vtedy si spomeniem na svoju zmluvu s vami a s každou živou bytosťou, ktorá má telo. Nebudú už vody potopy a nezničia nijaké telo.“

Vylievanie hnevu na tento svet nie je riešením. Srdce človeka sa nezmenilo. Ľudstvo potrebuje niečo úplne iné. Boh uzatvára zmluvu, v ktorej sa jednostranne zaväzuje, že už nikdy nebude potopa, ktorá by spustošila zem. Jednostranne, to znamená, že nedáva podmienku. Ak budete dobrí, už nebude potopa. Ak ma budete poslúchať už nebude pustošenie. Jednoducho on to už nikdy nespraví. (Niektoré zmluvy sú postavené tak, že obrovskými písmenami máme výhody, ktoré nám plynú a úplne maličkými písmenami to, čo sa stane ako to nedodržíme…) Boh takto nepostavil zmluvu.

Ak vyliatie hnevu nie je riešením, tak potom čo je riešenie. Alebo lepšie povedané: Kto je riešenie? Odpoveď je jasná. Ježiš Kristus, nový Noe, ktorý si nepostavil koráb, ale prišiel medzi nás, aby žil s nami podobný vo všetkom okrem hriechu. Počatý, narodený, rástol, bol pokúšaný, umučený, pochovaný a zmŕtvychvstalý. Nový Noe ponorený úplne v tomto svete, ale nie z tohto sveta. Prišiel nás pozvať k viere a pokániu, aby sa nám nestalo niečo horšie ako je potopa sveta, aby sme sa sami nezaliali zlobou, hriechom… Vypočujme si text, ktorý nám o tom hovorí.

Marek 1 12 – 15

Duch hnal Ježiša na púšť. Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal. Bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali. Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“

 Nie je to o tom, že si postavím koráb a budem sa dívať na vás zďaleka, ale skôr o tom, že sa ponorím do vášho sveta a budem vám pomáhať. Na začiatku som spomenul Don Bosca. Pred dvoma týždňami sme slávili spomienku na neho. On bol tiež príklad kňaza, svätca, ktorý sa ponáral do každodenných reálnych, ťažkých až krutých problémov a mladým z nich pomáhal von. Asi k tomu sme aj my všetci povolaní…

 

sep 282017
 

Diskusia, dialógy, debata… Na jednej strane slová aktuálne, dôležité, potrebné. Na strane druhej  – kde a ako sa debatuje a diskutuje. Každý si myslí, že má pravdu a povie ju a už nepotrebuje počúvať. Diskusia v náboženských otázkach? Máme pred ňou niekedy dosť veľký strach. V každom prípade je to škoda, pretože Kristus sa diskusie nebál. Niekedy k nej priamo pozýval. Ako napríklad aj v evanjeliu 26. nedele: Obrátil sa na veľkňazov a starších ľudu a položil im diskusnú otázku: Čo poviete na toto?  A potom im rozpovedal podobenstvo. Započúvajme sa do jeho slov:

Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu: „Čo poviete na toto? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: ‚Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!‘ Ale on odpovedal: Nechce sa mi.‘ No potom to oľutoval a šiel. Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: ‚Idem, pane!‘ Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“ Odpovedali: „Ten prvý.“ Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu.“

          Dobre je uvedomiť si, že Ježiš Kristus je v Jeruzaleme a blížia sa dni jeho odchodu z tohto sveta. Aj preto tieto podobenstvá (O dvoch synoch, o zlých vinohradníkoch…) nazývame jeruzalemské. A dobre je uvedomiť si, že Ježiš Kristus aj cez tieto podobenstvá rieši vzťah vyvoleného národa k nemu samému. Ježiš Kristus hovorí o neprijatí zo strany židovského národa. Ku svojím prišiel a vlastní ho neprijali. Avšak chcel by som našu úvahu posunúť skôr do oblasti duchovnej, osobnej, do oblasti dejín spásy našej vlastnej duše. Ako sme počuli otec prichádza k svojim synom a volá ich pracovať do vinice. Nehovorí do mojej vinice, lebo sú to synovia, nie nájomníci. Avšak oni sa takými akoby necítili. Všimnime si otca ako oslovuje svojich synov. Je v tom nádherná až nežnosť: Syn môj, choď dnes pracovať do vinice…

V čom je problém oboch synov? Na oslovenie Syn môj, jeden odpovedá: Nechce sa mi… Druhý: Idem, pane…  V prvom prípade ostáva bez oslovenia. V druhom prípade to znie krásne, vznešene, ale úplne zle. Otec ti hovorí: Syn môj, a ty mu odpovedáš: Pane. Keď mi môj otec povie syn môj, nemal by som mu povedať pane, ale otče môj.  Čo sa stalo? Neprijal si synovstvo, nechceš byť syn, chceš byť nádenník, otrok, sluha? Ale otrok nezostáva v dome navždy, iba syn. Vidíme, že tu niečo nehrá.

Boh sa nám zjavuje ako Otec a my ho máme stále radšej za Pána. V tomto môže byť problém, že nakoniec neideme pracovať do vinice. Špecialita nás kresťanov je, že my neveríme v Boha, ale veríme v Boha Otca… Vieme to prijať? Vieme sa tešiť z toho, že sme synovia a dcéry? Mnohí radšej vidia v Bohu stále Pána a nechcú v ňom vidieť Otca. No potom – ak som ja stále sluha, alebo otrok – vinica nie je moja a treba ma do nej posielať, aby som robil. Synovi, skutočnému synovi, by otec nemusel hovoriť, aby šiel do vinice, šiel by aj sám, veď keď je otcova, je aj moja…

Idem, pane, mi tak trochu pripomína i záver našich liturgických zhromaždení. Iďte v mene Božom a my ideme. Ale ideme do vinice, alebo tým končí naše žitie viery. Po každej sv. omši by sme mali byť tí, ktorí idú do vinice – tou je svet okolo nás. Chodíme tam pracovať?

Správna odpoveď je odpoveď napríklad dona Titusa Zemana. Idem, Otče, a šiel a urobil nie iba to, čo mu bolo nariadené, ale rád prekračoval ľudské hranice, hranice, ktoré sme si my ľudia porobili. Bol to človek, ktorý vo svojej láske prekračoval hranice. Nečakal na príkazy, ale uvažoval sám ako ďalej. Pretože bol synom, nie nádenníkom, nie otrokom… Pretože Boha považoval za Otca… Preto bola vinica aj jeho a nebolo ho treba naháňať, aby pracoval…

aug 312017
 

Jeden z dôkazov, že evanjeliá sú skutočne pravdivé je ten, že sú skutočne pravdivé. Neidealizujú ľudí. Ani tých, ktorí viedli prvú cirkev, dokonca ani toho, ktorý sa stal jej viditeľnou hlavou  –  Petra. Bol to človek so všetkými pozitívnymi aj negatívnymi vlastnosťami a evanjeliá to nezatĺkajú. Vďaka Bohu.

V evanjeliu 22. nedele počúvame udalosť, ktorá Petra zahanbuje. Kristus ho ráznym slovom napomína. A predsa sa dostala do posvätných textov. Ježiš Kristus začal hovoriť o svojom utrpení a do toho vstúpil takmer priateľsky Peter, aby mu povedal, že to tak nebude, že sa to nesmie stať, že to sa asi mýli.

Peter si ho vzal nabok. Je to také na prvý pohľad priateľské gesto – niekoho si zoberieme nabok… Niekedy až gesto – by som to tak nazval – dobrého strýka, ktorý si zoberie nabok svojho synovca, aby mu vysvetlil, že hovorí niečo od veci a že sa to nepatrí, že nech si dáva pozor na to, čo povie. V Petrovi sa zrazu zrazila predstava o Mesiášovi, ktorú mal, s tou, ktorú Kristus reálne zobral na svoje plecia. Peter a ani nikto z apoštolov nepotrebujú Mesiáša, ktorý bude trpieť od starších, ktorého farizeji a zákonníci zabijú. Načo je taký Mesiáš? Je zbytočný. Načo je komu mŕtvy Boh? Ako často sa zrážajú aj naše očakávania a skutočný príbeh Ježiša Krista. Naše očakávania a predstavy Boha, ktorý sa zjavuje taký, aký je a nepasuje nám celkom do našich plánov a schém.

Reakcia Ježiša Krista bola rázna. Taká ako kedysi na púšti, keď ho pokúšal diabol, aby šiel inou cestou ako cestou pokory a utrpenia. Biblisti nás upozorňujú, že Kristus hovorí Petrovi: Postav sa za mňa, nie choď mi z cesty.  Upozorňuje ho, že ten, ktorý vedie je on – Ježiš a my tu nie sme na to, aby sme usmerňovali Boha čo a ako má robiť. Postaviť sa za Krista je dôležité. Nie Boh je mojím asistentom, ktorý mi má pomáhať, ale ja som ten, ktorý má objavovať Božie plány a jeho pôsobenie.

Potom Kristus prikladá poučenie pre všetkých, ktorí chcú ísť za ním: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Jedna z najčastejšie citovaných viet evanjelia a jedna z viet, ktorá je najčastejšie úplne zle interpretovaná. Pretože nás vedie k tomu, že často povzbudzujeme ľudí aby zobrali svoje kríže, svoje choroby, utrpenia, bolesti, ťažkosti, neúspechy… Avšak tu si treba uvedomiť, že chorobu  – napríklad –  nemusí nikto brať, tá príde sama, aj neúspech príde sám, aj bolesť, aj utrpenie.

Kristus nemyslel na to, keď hovorí: Vezmi svoj kríž. Načo teda myslel? Čím bol pre neho kríž? Výraz nekonečnej lásky k Otcovi a ku nám ľuďom. Prišiel na svet, aby nám povedal, že Otec nás miluje. My sme mu ako „odmenu“ za jeho lásku naložili kríž na plecia. On ho zobral a z lásky k nám niesol a z kríža nám znova povedal, že Otec nás aj napriek tomu hroznému, čo sme spravili miluje. Nesenie kríža je prejav nekonečnej lásky. Teda vetu: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma, by sme mohli povedať aj takto: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, nech sa rozhodne že ide milovať až na smrť a nech ma nasleduje.  

Kresťanstvo teda nie je o pasívnom čakaní, čo nám naloží život na plecia, ale o aktívnom rozhodnutí sa, že idem milovať až na smrť. Príklad Maximiliána Kolbeho, ktorý aktívne ponúka svoj život v koncentračnom tábore to vyjadruje doslova strašne krásne. Strašne, lebo to bolo hrozné a krásne, lebo to bolo jeho rozhodnutie.

Peter „vyprovokoval“ nášho Pána k tomu, aby nám povedal nádherné slová o aktívnom kresťanstve. Skúsme veci nie iba prijímať, ale aktívne vziať. K tomu jedna starobylá, nádherná modlitba: Pane, daj mi silu zmeniť to, čo zmeniť môžem. Daj mi trpezlivosť niesť to, čo zmeniť nemôžem. A daj mi múdrosť, aby som vedel rozlíšiť jedno od druhého…

nov 282016
 

Začíname nový cirkevný rok, začíname nové evanjelium – podľa Matúša – ale nezačíname od začiatku, skôr takmer od konca. Dnešné evanjelium je z 24. kapitoly Matúšovho evanjelia. Nevyhnutne nám niečo musí unikať, preto je dobre, ak liturgia nie je jediné miesto, kde vnikáme do pokladu Božieho slova.

Matúš píše pre komunitu, ktorá je už unavená. Definitívna podoba jeho evanjelia sa datuje okolo roku 80, 90 po Kristovi. Kresťania žijú desaťročia svoje kresťanstvo. Kristus neprichádza, svet sa nejako extra nemení. Prichádza únava na jednotlivca aj na komunitu, spoločenstvo. Preto Matúš vyzýva k bdelosti. Nespime. Bdejme. Jeho výzva pripomína Getsemanskú záhradu, kde Kristus vyzýva svojich učeníkov, aby bdeli, ale oni vždy znova a znova zaspávajú.

Výzva bdieť, neznamená pozerať stále so strachom do tmy, kedy príde náš Pán, neznamená ani žiť v neustálom strese a stavať si múry a ploty a montovať poplašné zariadenia. Výzva bdieť znamená nepremeškať príležitosť. Čo znamená nepremeškať príležitosť? Počúvať tiché vnuknutia Svätého Ducha.

Máme pred sebou nádherné prepojenie Matúšovho úryvku s úryvkom Izaiáša z dnešného prvého čítania kde prorok hovorí, že k Pánovmu vrchu budú prúdiť všetky národy, početné kmene, vystúpia a Pán ich bude súdiť a naprávať, ale ako? Takže ony si zo svojich mečov ukujú radlice a z kopijí kosáky…

Buďme pripravení na príchod Boha, ktorý neprišiel ničiť, ale premieňať. Premieňanie je nádherný štýl nášho Boha ako meniť svet. Keď by sme my videli niekoho kto má v ruke meč, alebo nôž, kopiju, čo by sme mu povedali? Zahoď to, lebo si ublížiš! A Boh hovorí nezahadzuj, ale premeň meče na radlice, kopije na kosáky. Búrlivé povahy na pokojné, nenávisť na lásku, túžbu robiť zlo, na túžbu robiť dobro. Zlorečenie na dobrorečenie… Nepremeškajme príležitosť a premieňajme…

Premieňajme aj svoj život. Nie tak, aby sme robili niečo iné ako iní ľudia, ale aby sme robili inak. Dve ženy budú spolu mlieť, dve ženy budú na poli. Dnes by sme mohli povedať: Dve ženy budú sedieť v jednej kancelárií. Jedna z nich bude pokojná a druhá nervózna. Dve ženy budú vychovávať svoje deti. Jedna z nich to bude brať s láskou, druhá ako premeškanú kariéru. Dvaja chlapi budú v jednej dielni. Jeden bude v kuse hrešiť, druhý ukáže, že sa dá aj inak pracovať… Boh od nás nechce, aby sme robili iné, ale chce, aby sme robili inak.