Marián Bublinec

aug 102018
 

Každý z nás pozná pocit, keď sa snažil niečo dobré pripraviť, či už to bola skutočná večera, alebo obed, alebo duchovná strava, každý z nás to pozná ako je  fajn, keď ľuďom chutí. Vraví sa, že prázdny hrniec je najlepšia pochvala kuchárky. Na druhej strane každý z nás pozná aj pocit, keď sa niečo ošomre. Šomranie je jedna z najhorších vecí, ktoré sa nám v živote môžu prihodiť. Ak šomreme my, ale aj keď šomrú iní.

Je to ako bzučanie komára, keď v noci lieta okolo vašej hlavy a všade sa chce dostať a štípe vás a štípe a zapálite svetlo a vtedy sa stratí a stíchne a keď zhasnete tak zasa a zasa. A neviete ho zabiť za ten svet. Také je šomranie na nejakú vec. Vidíte, že sa niečo deje, niekto s nafúkaným ksichtom niečo rieši úplne potichu so svojím okolím. To sa usmieva, alebo smeje a vy neviete na čom a chytá vás zúrivosť, lebo keď poviete, aby povedal nahlas, čo si myslí, tak zrazu je ticho. Ježiš Kristus je aj tu pre nás vzorom pokoja a odpúšťania a nádhernej rovnováhy, pretože pri jeho slovách židia šomrali presne tak ako kedysi na púšti.

Už niekoľko týždňov po sebe počúvame v nedeľu takzvanú eucharistickú reč v evanjeliu podľa svätého Jána. Rozdeľme si náš nedeľňajší úryvok na dve časti.  Prvá bude o šomraní a druhá o nekonečnom dare, ktorý nám dáva Kristus. Najskôr teda tá prvá.

         Židia šomrali na Ježiša, lebo povedal: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba,“ a hovorili: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: ‚Zostúpil som z neba!?‘“

Ježiš im odpovedal: „Nešomrite medzi sebou! Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. U Prorokov je napísané: ‚Všetkých bude učiť sám Boh.‘ A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca. Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život.

       Ježiš Kristus prichádza s ponukou. Židia ju odmietnu. Prvý dôvod odmietnutia je chyba s ktorou sa v evanjeliu stretávame často. Čo nám tu ide rozprávať z neba som zostúpil, však my ho veľmi dobre poznáme. Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn? Veď jeho otca i matku poznáme. Kto z nás nepozná tieto postoje na sebe samom? Čo mi už môže dať Ježiš? Poznám ho. Ktosi povedal, že keby sme kresťanom katolíkom ponúkli prednášku, úvahu o Ježišovi Kristovi a o diablovi a exorcizme, tak na tej druhej je napratané a o Kristovi? To už predsa všetko poznáme. Koľkí máme skúsenosť, že pripravujeme dvoch mladých na sviatosť manželstva. Jeden je pokrstený a ako sa vraví odprijímaný odbirmovaný a druhý je nepokrstený. Ako často sme svedkami toho, že ten od od od… blúdi očami po fare, poprípade ich prevracia a ten nepokrstený nielenže počúva, ale rozumie tým veciam oveľa lepšie a prijíma ich do svojho života. Až sa nakoniec stane, že sa rozídu, lebo ten nepokrstený vidí, že jeho partner so všetkými sviatosťami absolútne nechápe a nejaví záujem o veci božie.  To je to šomranie a opakovanie si pre seba: Ježiš? Tak toho predsa poznám. Učil som sa o ňom na prvé sväté prijímanie. Vedel som 50 otázok odpredu, odzadu, tak čo ešte nové mi o ňom môže niekto povedať. Takéhoto šomrania máme možno plné kostoly.

      Kristov pokoj je však nádherný. Nešomrite medzi sebou. Viem prečo nemôžete prísť ku mne. Nepoznali ste čas svojho navštívenia. Nikto nemôže ku mne prísť ako ho nepritiahne Otec. Otec učí všetkých, ale nie všetci  prijímajú jeho učenie a jeho prípravu. No každý kto počul počúval Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne.

Poznám jedného otca, ktorý hovorí perfektne tromi jazykmi. Jeho syn horko ťažko jedným. Pýtal som sa ho, či nechcel svojho syna naučiť ďalšiu reč. Veď je to veľmi dobrá investícia. Naučiť sa reč bez veľkej roboty. Otec odpovedal, že chcel, ale jeho synovi sa nechcelo. Potom v dospelosti to ľutoval, že nerozumel čo mohol rozumieť, ale bolo už dosť neskoro. Niečo podobné sa stalo asi so židovským národom. Otec ho chcel poučiť, chcel mu hovoriť aj mu hovoril, ale on odmietol počúvať, nenechal sa poučiť a potom už nechcel a snáď nevedel prijať slovo Ježiša Krista.

No niektorí boli otvorení novému slovu, ktoré bolo veľmi náročné. Ježiš Kristus pokračuje ďalej  a hovorí slová, ktoré sú dovtedy neslýchané. Vo svojej reči začne skutočne hovoriť o svojom tele, ktoré dáva za pokrm. Doteraz sa hovorilo o slove o múdrosti, ktorá pozýva ku stolu. Avšak to Slovo sa stalo Telom a tak sa ponúka nie samotné Slovo, ale Telo. Až tu sa začína skutočne eucharistická reč, keď Kristus vysloví slová, ktoré by sme si teraz mohli vypočuť.

                 Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.

          Chlieb, ktorý ja dám je moje telo za život sveta. Toto je tá veta všetkých viet v celej tejto reči najdôležitejšia. Teraz sa mení príprava na skutočný prísľub, ktorý Kristus dáva. Sľubuje chlieb, ktorý je jeho telom za život sveta. A svoj sľub splní pri poslednej večeri, keď vezme chlieb a víno a povie: Toto je moje telo, toto je moja krv. Bude lámať a dávať piť. Má to obrovský praktický dosah na medziľudské vzťahy.

Kríza medziľudských vzťahov začína tam, kde chcem žiť jeden z druhého. Avšak keď niekto žije z nás a my nežijeme z neho to je parazitovanie. Lepšie je keď ja žijem z niekoho a on žije zo mňa – to je symbióza. Avšak ani to nie je ideálne v oblasti vzájomných vzťahov. Ideálna je láska, ktorá sa daruje, ktorá sa dáva. Potrebujeme lásku nezištnú, aby sme vedeli prežívať naplno. Nie sme tu nato, aby sme žili jeden z druhého ale jeden pre druhého. Dá sa to zrejme iba tak, ak budem mať niekoho z koho môžem jesť a piť. Kto ma k tomu priamo pozýva a to je Eucharistia. Prameň lásky, ktorá sa daruje, úplne totálne a pozýva ma ku stolu. Ale potom aj ja môžem a mám milovať tak isto. Darujem sa nezištne a práve takáto lásky býva najviac opätovaná. Iba keď netúžim dostať späť tak späť dostanem. Iba keď sa viem zriecť dostávam stonásobne. Iba keď nič nechcem tak všetko mám.

Eucharistia je obrovský dar, ktorý potrebujeme do medziľudských vzťahov, pretože aj vo večnosti ich budeme žiť. Čo zostáva naveky sú vzťahy žité v Kristovi. Epitaf na sarkofágu kardinála Špidlíka: „Všechno, co žijeme s láskou, přechází s Kristem do vzkříšení.“ A s tým súvisí: „Věčnost vytvářejí vztahy, které nekončí.“

júl 132018
 

Mnohí sme už zažili východ slnka na nejakom horskom vrchole. Vysoké Tatry, Nízke Tatry. Pre mňa osobne je Ďumbier vrch na ktorom som východ slnka zažil viac ráz. Vieme, aká je to nádhera, keď slnko vychádza.

Vieme aká nádhera je keď vychádza Slnko všetkých sĺnk a Svetlo svetiel – Ježiš Kristus. Tak nás vychádzajúci z výsosti navštívi – modlíme sa každé ráno vo chválospeve.

Analogicky k tomu by mala vychádzať i Cirkev. Nie sme tu pre seba. Soľ má zmysel, keď je v jedle, kvas, keď je v ceste, svetlo, keď svieti nie samé pre seba, ale pre druhých. Kristus chcel mať Cirkev vychádzajúcu. Preto posielal svojich učeníkov, aby šli ohlasovať evanjelium a zároveň im aj povedal, ako to majú, či nemajú robiť. Aj o tom je evanjelium nad ktorým chceme premýšľať. Môžeme si ho vypočuť.

Ježiš zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi a prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič: ani chlieb ani kapsu ani peniaze do opaska, ale aby sa obuli do sandálov a neobliekali si dvoje šiat.

A povedal im: „Keď kdekoľvek vojdete do domu, ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej. Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“

Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali.

Najskôr kontext v ktorom sa nachádzame. Vidíme Krista, ktorý nie je úspešný. Nepochodil vo svojej vlasti. Nepochodil v Nazarete. Pozerali sa na neho zvrchu: Prepáč, poznáme ťa. Poznáme aj tvojho otca i matku aj tvojich bratov a sestry, bratrancov, sesternice. Poznáme všetkých, tak nám tu neohlasuj. Neúspech. Reakcia na neúspech býva rozličná. Znechutenie, mávnutie rukou, pohŕdanie inými, pohŕdanie sebou, sebavedomie sa nám stráca, aj to zdravé a potrebné. Nič sa nedá robiť. Svet je zlý… Ježiš Kristus to nevzdáva a povie si: Takto to nešlo, skúsime to nejako inak. Je Synom svojho Otca a jeho Otec mnohoráz a rozličným spôsobom hovoril svetu a v poslednom čase prehovoril vo svojom Synovi. A jeho Syn mnohoráz a rozličným spôsobom hovoril a hľadal cesty k hluchým ľudským srdciam. Tak aj teraz si povoláva svojich učeníkov a posiela ich po dvoch.

Ježiš nezvoláva, ale povoláva. My máme Ježiš zvolal, ale v novších prekladoch je povoláva, povolal. Zvolať môžeme synodu, schôdzu, zhromaždenie, rekolekcie. Povolať znamená potiahnuť k sebe, vstúpiť do vzťahu. Kristus tu robí nádhernú vec a to je povolanie povolaných. Povoláva povolaných. Chce nám asi povedať, že sa nikdy nemáme cítiť hotoví, sformovaní, kompletní, zrelí. Povoláva nás ku stále hlbšiemu vzťahu. Najväčší problém kňaza je jeho profesionalita. V tom zmysle, že sme profesionálmi duchovna, posvätna, my vieme, ako sa to robí, ako to ide, ako to pokračuje. Stratíme bázeň pred tajomstvom Boha i človeka. O tom hovorí František vo svojej exhortácii Radujte sa a jasajte… Aby sme tak nedopadli, treba sa nechať znova a znova nanovo povolávať Kristom.

Znova máme dal im moc, ale presnejšie preklady hovoria dával im moc. Niekto možno povie, že sa tu naťahujeme o slovíčka. Nie. Ide o podstatné veci. Dal im moc znamená to, že ja som tú moc dostal raz navždy a vždy ju budem mať. Ja som jej vlastníkom, ja ju mám. Moc má obrovskú silu, veľmi chutí. Je preto dôležité si povedať aj to akú moc dáva Kristus. Dával im moc znamená, že im ju dal vždy vtedy, keď ju potrebovali, keď si ju prosili, keď mali vykonať niečo nad ich sily. Napríklad vyháňať nečistých duchov.

Nie sme vlastníkmi moci a moc tu nie je preto, aby sme iných zaväzovali, zväzovali, zatýkali, ale aby sme im rozväzovali putá. Obrátenie pochopenia moci. Moc, ktorá dáva slobodu, láme putá, láme jarmo… Erich Fromm opisuje v jednej zo svojich kníh experiment, ktorý sa spravil, aby sa zistila sila moci. Rozdelili ľudí na bachárov a väznených. Všetci vedeli, že ide o pokus. Bachári sa začali vžívať do svojej úlohy neskutočne rýchlo. Chceli robiť nadčasy, páčila sa im šikana. Museli to po týždni zrušiť, lebo situácia začala naberať hrozivé rozmery. Je to i sfilmované, samozrejme krvavo dramaticky, ale v každom prípade zaujímavo. Poukázanie na to, čo spraví s ľuďmi moc, túžba ovládať manipulovať. Učeníci to tak nemali robiť a moc, ktorú dostali bola na uväznenie seba, svojho ja, egoizmu.

Aj preto im hovorí Pán neberte si na cestu nič. Vojdite do domov, stávajte sa aj vy závislí na druhých, naučte sa poprosiť si to, čo vám chýba a čo nemáte. Hovoríme poprosiť, nie drzo to vyžadovať. Žiť v závislosti na druhých vedieť dávať a viem, že mám, čo ponúknuť, ale aj vedieť prijímať a viem, že aj ten druhý má čo ponúknuť. Učiť sa človeka – to je veta svätého Jána Pavla II. Učím sa každý deň človeka a každý deň sa učím od človeka.

Dajme teda pozor na profesionalitu, chuť ovládať a strach učiť sa od druhých. Vtedy budeme dobrí ohlasovatelia evanjelia.

jún 232018
 

Čítal som kedysi bájku o koňovi a muche. V bájke sa hovorí o tom, ako kôň ťahal do kopca ťažký voz a gazda si iba driemal a nepoháňal. Bol rád, že idú pomaličky. Muche to však nedalo pokoja a rozhodla sa koňovi pomôcť a tak ho zo všetkých síl štípala, bzučala mu okolo uší a tak ďalej. Až sa zahnal a chvostom sa mu podarilo ju prizabiť. Zomierala so strašnou krivdou na duši, že ona je tá, ktorá zabezpečuje aký taký pohyb voza. Teraz bez nej to úplne všetko zastane. Jednoducho to nepôjde ďalej. A nikto jej to nechce uznať. Aspoň in memoriam jej mohli niečo udeliť, ale nič. Dá sa to aplikovať na tento svet okolo nás, asi aj na nás samých. To je najistejšie. Začať od seba.

Prečo ale takýto úvod? Na evanjeliu, ktoré čítame na 11. nedeľu v období cez rok ma oslovuje veľa vecí, ale najviac zo všetkého veta, ktorá hovorí o Božom kráľovstve. Je to s ním tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.

V tomto uponáhľanom, preorganizovanom a ulietanom čase, v tomto čase stále nových pastoračných plánov, seminárov, hodnotení, v tomto čase nových kníh a nových rád a postrehov, mi z tejto vety zaznieva pohoda, pokoj, oddych, usporiadaná práca a hlavne uvedomenie si toho, že to najdôležitejšie nezávisí od nás. Niekedy mi to príde, akoby sme si mysleli, že to ide iba preto, lebo sme tu my, lebo my bzučíme a štípeme všetkých okolo seba. Preto sa ešte vôbec niečo hýbe.

Nádhera tohto evanjelia hovorí, že si treba aj ľahnúť, aj oddýchnuť. V noci sa vyspať, ráno vstať. Zasiať  dobré semeno, teda Božie slovo, neriešiť zem, lebo to nie je môj problém. To je problém toho, kto prijíma. Som zodpovedný za to, čo dávam, nie za to, čo s tým kto urobí.

Príbeh Petra u Kornélia končí tým, ako Peter videl veľké Božie veci, ktoré sa diali na pohanoch. Keď sa obhajoval v Jeruzaleme, nakoniec položil otázku: Kto som ja, aby som prekážal Duchu Svätému? Filip, ktorý pokrstil eunucha etiópskej kráľovnej neriešil kde pôjde na prvé sv. prijímanie, na birmovku tam v tej Etiópii… Zasial dobré semeno a šiel si ľahnúť, alebo šiel ďalej. Semeno klíčilo a vzrastalo a nikto z nás ani nevie ako. Tak aj sv. František Assiský. Keď počul hlas: František oprav môj dom. Tak nemyslel na Cirkev, nemyslel na lateránsku baziliku v Ríme. Myslel na rozpadnutý kostolík v lesoch pri Assisi. A to je na tom krásne. On nebol muchou, ktorá si myslela, že to na mne stojí a práve preto to na ňom stálo. Práve preto bol Bohom pozvaný aj k tomu, aby pomohol opravovať lateránsku baziliku. Nie iba opravovať, ale držať ju, aby vôbec nespadla.

Čo by to mohlo povedať nám dnešným ľuďom?

Na jednej strane je veľmi dobre, keď vieme byť aktívni, keď hľadáme nové cesty, keď sa pýtame, kde a ako môžeme pomôcť. Na druhej strane nejdeme už niekomu na nervy týmto svojím postojom? Ako to riešiť?  Asi práve tou radou, ktorú dáva Kristus. Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty iným, alebo čo chceš, aby robili tebe rob aj ty iným. Ako to zistím? Tak, že sa spýtam, že pozorujem toho druhého a viem, čo by asi potreboval. Nekupuj nikomu pizzu preto, že chutí tebe. Spýtaj sa akú by chcel… Vedieť počúvať, čo kto potrebuje.

Pokora srdca nám povie, že nie sme tí, od ktorých to všetko záleží. Pokora srdca povedala Františkovi, aby šiel opravovať starý kostolík a nechcel riešiť celosvetové a celo cirkevné problémy. Počúvať v pokore srdca.

Vytvárať atmosféru v ktorej by sa dalo rásť. Nikto neurýchli rast tým, že na niekoho namieri revolver a povie „rasť“, lebo strelím. Dokonca ani nevieme veľmi vymyslieť imperatív na to, aby sme niekomu rozkázali, aby rástol. Východniari vraj majú roštni.  No aj tak je to málo účinné. Kedy ale niečo rastie? Keď je dostatok vlahy, dostatok slnka, tepla, hnojiva v zemi. Keď všetko ide ako má. Keď sa niektorých rodičov spýtate, ako vychovali svoje deti, tak vám povedia, že ani nevedia. Nezačnú vám dávať pedagogické rady. Možno niektoré zásady, ale hlavne vedeli vo svojich rodinách vytvoriť prostredie, atmosféru, aby semienka, ktoré sú v ich deťoch, a ktoré do nich aj oni zasievali, aby mohli rásť. Láska, pokoj, bezpečnosť, istota.  To všetko pomáha, aby sme v noci mohli spokojne spať. Ráno, aby sme vstali, zasiali dobré semeno a potom sa venovali inej práci a semienko bude rásť a prinesie najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase.

Začali sme koňom a muchou. Prajeme všetkým koníkom, ťahačom, aby to vydržali s muškami a prosíme všetky mušky, aby si prekontrolovali, či ich až tak treba a či by aj nejakým iným spôsobom nevedeli pomôcť, aby sa nám lepšie žilo na tomto svete…

 

 

máj 172018
 

Jeden z najväčších problémov dneška a asi nie iba dneška je to, že si nerozumieme. Nerozumieme si v politike, v cirkvi, rodinách, manželstvách, vo vzťahoch. Je otázka, prečo to tak je. Na jednej strane to môže byť preto, že nevieme dobre vyjadriť veci a nevieme sa pochopiť aj keby sme chceli. To je asi ten lepší prípad. Na strane druhej je to preto, že sa nechceme pochopiť. Potom platí, že niet väčšieho slepca ako ten, ktorý nechce vidieť a nikto nie je viac hluchý ako ten, ktorý nechce počuť, alebo nechce rozumieť. Prichádza mi na um rozhovor mamy so synom, ktorý som čítal v istom farskom časopise:

– Mama, vyhnaj muchu, ktorú mám v izbe.

– Nehovoríme vyhnaj, ale vyžeň.

– Mama, už som ju vyženil.

– Nehovoríme vyženil, ale vyhnal…

Ako málo stačí, aby sme si nerozumeli, alebo rozumeli. Nie vždy sú to však takéto úsmevné situácie…

Prečo o tom hovoríme? Pretože by som chcel o Zoslaní Ducha Svätého hovoriť ako o zázraku zrozumiteľnosti. Možno trochu iným spôsobom, ako sme na to bežne zvyknutí, ale chceli by sme dnes variť hlavne z prvého čítania zo Skutkov apoštolov, do ktorého by sme sa započúvali…  

Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“

 V čom bola zrozumiteľnosť? To je dosť veľká otázka. Na prvý pohľad by sa zdalo, že je to zázrak, ktorý nám pomáha zvládať cudzie reči aj bez učenia, stačí prijať Svätého Ducha a vieš anglicky, nemecky, alebo aspoň ťa rozumejú, keď hovoríš po slovensky a Angličania napríklad rozumejú. Verím, že Boh by mohol spraviť aj takýto zázrak, ale asi ho bežne nerobí. Misionári sa musia učiť jazyk krajiny do ktorej idú na misie. Možno by sa stačilo pomodliť a bolo by to všetko vyriešené.

Iní hovoria, že to bol dar Svätého Ducha, takzvaný dar jazykov, ktorý dostávajú niektorí, aby sa modlili v jazykoch. Tento dar samozrejme existuje, ide v ňom v prvom rade o individuálnu modlitbu, ktorou môžem budovať seba a svoj vzťah s Bohom, ale nikdy sa nepoužíva na ohlasovanie, pretože tu sa stáva človek nie zrozumiteľným, ale nezrozumiteľným. Spravidla nevie ani on sám, čo hovorí. Nie je to dar na budovanie spoločenstva a Pavol hovorí, že radšej povie 5 zrozumiteľných slov, ako 10 000 nezrozumiteľných.

V čom teda bola zrozumiteľnosť? Keď čítame pozorne text, tak si uvedomíme, že v Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. Je teda možné, že to nebolo zrozumiteľnosť v jazyku, ale v reči, v spôsobe vyjadrovania. A bola aj v obsahu. Apoštoli zrazu – podobne ako ich Majster Ježiš Kristus –  vedeli pochopiť a jasne, zrozumiteľne podať najhlbšie pravdy, ktoré sa týkajú úplne každého človeka, nech je z ktoréhokoľvek národa, rasy, kultúry. Naplnil sa prísľub, ktorý dal Ježiš svojím apoštolom a ktorý čítame v evanjeliu podľa sv. Jána.

Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.

Sme teda svedkami okamihu, keď Duch pravdy vovádza do plnej pravdy. Otvára Písma a apoštoli začínajú s odvahou ohlasovať pravdu o Ježišovi Kristovi. Nastáva obdobie Cirkvi, keď sa žije každodenný život, uvažuje sa nad tým, čo nám hovoril Ježiš a Božie slovo sa stáva svetlom na jej cestách.

Stáva sa tak zrozumiteľnou, dáva odpovede nie iba sebe samej, ale aj okoliu, svetu, ktorý je okolo nej. Vnáša svetlo do problémov svojich ale aj do problémov ľudí, ku ktorým je poslaná. Ľudia začínajú chápať, že ohlasovanie o Bohu je aj o nich. O ňom a o nás. Dar zrozumiteľnosti je jeden z najväčších darov Svätého Ducha a treba si ho vyprosovať pre seba i pre druhých.

apr 192018
 

Myslím, že sa spomedzi nás pomaly vytráca obraz pastiera, ktorý ženie svoje ovečky na pašu, lepšie povedané – kráča pred nimi  – a večer sa s nimi vracia do košiara. Obraz, ktorý opísali, ospievali mnohí spisovatelia, básnici i hudobníci. Skutočná romantika. V evanjeliu ktoré čítame však nešlo asi celkom o romantický obraz. Išlo o niečo oveľa dramatickejšie. Vidíme to z toho, že v závere svojej reči Ježiš vytočil náboženské elity svojej doby do nepríčetnosti. Označili ho za posadnutého diablom. Pýtame sa, čo ich tak vytočilo na romantickom obraze dobrého pastiera? Alebo máme za tým hľadať niečo iné?

Započúvajme sa do textu a skúsme premýšľať o kom to hovorí Ježiš keď spomína nájomníkov, nádenníkov, zlodeja, ktorý prichádza len aby kradol, zabíjal a ničil. To už nemáme v liturgických textoch. Začínajú pri jedenástom verši a tento spomínaný je 10. Jeden verš predtým, ale treba ho tu spomenúť…

(Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.)

Ježiš povedal: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Veď je nádenník a nezáleží mu na ovciach.

Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce.

Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier.

Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca.“

 Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie. 

Aby sme pochopili dramatickosť tohto obrazu, treba sa vrátiť k udalosti z evanjelia podľa Jána a síce z druhej kapitoly, keď Ježiš prišiel na chrámové nádvorie a  vyhnal odtiaľ všetky ovce, dobytok, poprevracal peňazomencom stoly… Otázka je, načo tam tie ovečky čakali? No predsa na smrť. Mali byť obetované. Ovečka, ktorá vošla do chrámu, už z neho nikdy nevyšla. Ježiš prichádza ako ten, ktorý ich oslobodzuje, vyvádza ich von, dáva im priestor, slobodu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil, ale ja som prišiel, aby mali život, aby ho mali naplno. Dramatickosť sa ešte stupňuje, keď sa dozvedáme od biblistov, že slovko zabíjal, nie je jednoduché zabíjanie, ale znamená kultové prinášanie obetí. Teda veta by mohla znieť a pravdepodobne tak aj znela ušiam súčasníkov: Zlodej prichádza len aby kradol, prinášal obety a ničil… Bolo jasné na koho Ježiš myslí, keď spomína zlodejov. Na tých, ktorí obetovali v chráme. Nešlo o nejakých potulných zlodejov, ktorí si kedy tedy niečo ukradli, aby prežili. Išlo o inštitúciu chrámu, ktorá v čase Ježiša Krista bola už skorumpovaná a to tak veľmi, že keď prišiel Ježiš Kristus pravý Boh a pravý človek do chrámu, tak nemohol vstúpiť najďalej do nádvoria pre mužov, ale keďže bol z Dávidovho rodu, nesmel ísť medzi levitov. A nehovoriac o svätyni svätýň. Predstavme si ten paradox. Veľkňaz na Deň zmierenia vstupuje do Veľsvätyne, prináša obety Najvyššiemu a Najvyšší je za jeho chrbtom, jedno, dve nádvoria dozadu, lebo ďalej sme ho nepustili… (My si taký kostol postavíme, že ani Pána Boha do neho nevpustíme…) A preto musí prísť dobrý pastier, ktorý odtiaľto ovečky vyslobodí. Ktorý neberie život, ale dáva.  Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Pod jeho vedením, budú môcť vchádzať, ale i vychádzať… Do Jeruzalemského chrámu mohli iba vojsť. To bola jednosmerka ku smrti…    

Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca.

Druhá vlastnosť Dobrého, alebo Krásneho pastiera, Doslova je v Písme: Ja som Krásny pastier… V každom prípade pozná svoje ovečky. Volá si ich po mene. Nádherný a jednoduchý obraz. Volať človeka po mene. Poznať ho a dať sa spoznať. Boh nás pozná, ale aj On sa nám zjavuje a chce sa nám dať poznať. Nie iba pravdy o sebe, ale zjavuje seba samého. Spôsob poznávania je v láske. Kto miluje, poznáva, kto poznáva miluje stále viac. My sme spoznali lásku a uverili sme v ňu. Najskôr treba učiť ako chutí Boh, až potom kto to je.

Mám aj iné ovce…

Božia láska nie je ohraničená na jeden národ, na jeden ovčinec. Boh má aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca, ale aj tie chce priviesť do jednoty so všetkými. Aby bol jeden ovčinec a jeden pastier. Jednota nie je uniformita, ale vzájomné dopĺňanie sa v hľadaní jednej jedinej pravdy, ktorá nás všetkých prevyšuje…

mar 162018
 

Pred cukrárňou stálo dievčatko, pozeralo do výkladu na koláče a plakalo. Istý pán, ktorý šiel okolo a mal dobré srdce sa mu prihovoril: Neplač, ja ti kúpim nejaký koláč. A ona sa naň cez slzy pozrela a hovorí mu: Ja neplačem preto, že nemám peniaze, ale preto, že už nevládzem jesť a ešte je tu toľko dobrých vecí…

 

Stojíme pred dnešným evanjeliom ako pred výkladom. Nie tak celkom s cukrovinkami – to nebol Ježišov štýl – ale ako pred výkladom s najdôležitejšími vecami pre život a máme ich pred sebou veľmi veľa. Tak sa v tomto našom uvažovaní o vyvolaní Lazára z hrobu, zameriame na niektoré a iné necháme na inokedy…

 

Najlepšie bude si evanjelium podeliť na niekoľko častí. Navrhujem na štyri:

 

Ježiš nie je v Betánii.

Ježiš prichádza do Betánie.

Ježiš vyvolá Lazára z hrobu.

Ježiš sa odmlčí.

 

Ježiš nie je v Betánii – kde je? Mimo Izraela, za Jordánom. Tam dostal odkaz od Lazarových sestier:

 

Bol chorý istý Lazár z Betánie, z dediny Márie a jej sestry Marty. Bola to tá Mária, čo pomazala Pána voňavým olejom a poutierala mu nohy svojimi vlasmi. Jej brat Lazár bol chorý. Preto mu sestry poslali odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“

 

Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý a ty nie si pri ňom. Nie je nám blízke takéto vyjadrenie? Miluješ ma, ale keď je so mnou zle, keď prichádza trápenie nie si pri mne. Ježiš však nikomu nesľúbil, že bude mať pri ňom bezstarostný život, že sa mu neprihodí v živote nič ťažké. Naopak – sám hovoril, že kto chce ísť za ním, nech sa pripraví na bolesť, utrpenie, nech zoberie svoj kríž a nech ma nasleduje. Ježiš neprišiel odstraňovať prekážky za nás, ale prišiel ich spolu s nami riešiť. Navyše – z nášho pohľadu – si dáva načas. Nie je záchranár v tom zmysle, že skočí do sanitky a uteká kdesi, aby sa dalo ešte niečo urobiť. Aby sme neprišli neskoro. Záchranári vedia, že keď prídu neskoro, tak už sa môžu pobaliť a ísť, že život nevedia dať. Vedia niekedy zachrániť, uchrániť pred smrťou ešte na nejaký krátky čas, ale vrátiť do života, to nevie nikto z ľudí. Kristus sa neponáhľa, lebo on nemôže prísť neskoro. Pre neho nie je nikdy neskoro, on si je istý svojou mocou a keď nájde Lazára v hrobe je to to isté, akoby ho ešte našiel na posteli v dome – akurát budú musieť odvaliť kameň ale inak nič. Z ľudského pohľadu Ježiš mešká, ale zo svojho pohľadu Boha a človeka zároveň má všetko pod kontrolou.

 

Ježiš prichádza do Betánie. Prichádza do Betánie a sestry ho vítajú s jemnou výčitkou:  Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“

Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“

Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“

Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“

Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“

 

Pane, keby som býval tu, môj brat by nebol zomrel. Obe sestry zopakujú vetu, ktorú si asi často hovorili sami pre seba, alebo jedna druhej. Pane, keby som býval tu, nebol by zomrel. Akokoľvek pekne táto veta znie, nie je pravdivá. Kristus neprišiel, aby odstránil z nášho života smrť. Zomrel mu – podľa tradície – sv. Jozef v náručí, ale zomrel. Ježiš neodstraňuje prekážky z nášho života. Smrť tu musí byť a v istom slova zmysle je darom. Čo sa zmenilo príchodom Ježiša Krista? Smrť už nie je hrozná. Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení…  Pohľad na Boha, ktorý je tu preto, aby odstraňoval prekážky z nášho života je veľmi rozšírený, ale práve tak aj nebezpečný,  pokrivený, nesprávny.  Ježiš má všetku moc a má moc uchrániť pred smrťou, tak isto ako má moc vyvolať mŕtveho človeka z hrobu.

 

Ježiš vyvolá Lazára z hrobu. Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom.

Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“

Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe.“

Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“

Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“

Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou.

Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“

 

Vedome sa vyhýbame slovu vzkriesenie. Hovoríme o vyvolaní z hrobu. Niekedy môžeme padnúť do omylu ohľadom Lazára a myslíme si, že sa stalo to isté, čo potom s Ježišom Kristom. Ako bol vzkriesený Lazár, tak bol vzkriesený Kristus. To samozrejme nie je pravda. Lazár bol vyvolaný z hrobu, znova oživený, ale nie vzkriesený. Lazár musel znova zomrieť. Z tohto pohľadu mu jeho sestry až tak veľa nevyprosili. Lebo to už mal za sebou a mohol čakať v podsvetí na vykupiteľskú smrť Krista. Takto musel ešte ďalej žiť. A podľa tradície zomrel dosť strašnou smrťou… Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera. Smrť nad ním už nepanuje. Lazár vyšiel z hrobu, ale ovinutý plachtami. Kristus ich nechal všetky v hrobe.

 

Ježiš sa odmlčí. Po tomto najväčšom znamení, ktoré urobil Kristus sa zrazu odmlčí a my počúvame reakcie na to, čo sa stalo. Reakcie boli dvojaké. Mnohí uverili, a veľrada sa práve vtedy rozhodla, že Ježiša zabije. Tá istá udalosť, mŕtvy Lazár stojí pred hrobom znova živý, ľudia to vidia na vlastné oči a predsa opačné reakcie. Uverili v neho a zabime ho. Viera je dar, ale ak sa raz naše srdce zatvrdí, Boh ho nemôže obdarovať. Stojí pri dverách a klope. Ľudské srdce môže tak stvrdnúť že ho do seba nevpustí. Preto často prosme: Pane daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia…

 

 

 

 

feb 172018
 

Don Bosco hovorieval, že krik spraví málo dobra a dobro spraví málo kriku. Je to zaujímavá myšlienka, ktorá hovorí, že kto robí dobro, robí to väčšinou nebadane a tak, že to mnohí ani nezbadajú – drží sa toho, čo povedal Pán Ježiš: Keď dávaš almužnu nech tvoja ľavá ruka nevie, čo robí pravá. Na druhej strane nám tento výrok pripomína aj to, že krikom, hnevom, nasilu  sa veľa dobra nepodarí spraviť. Niekedy to môžu byť rýchle riešenia, ale nie trvalé.

Potopa sveta o ktorej sa píše v knihe Genezis je toho dôkazom. Budeme dnes variť najskôr z vody potopy a potom sa zamyslíme aj nad evanjeliom svätého Marka, ktoré nás zasa vedie na púšť. Ale najskôr tá potopa. Všeobecne sa berie ako trest za zlo, ktoré sa na svete dialo, takže Boh oľutoval, že stvoril človeka. Potopa sveta sa spomína aj v iných literatúrach, ktoré sú podobné s biblickou správou a sú aj oveľa staršie ako je biblická správa knihy Genezis. Pisateľ ich poznal a mnoho z nich mohol čerpať, ale pohľad Biblie je úplne originálny. (Ide hlavne o Epos o Gilgamešovi)

V čom sa tieto texty zhodujú a v čom sa líšia?  Zhodujú sa v tom, že ľudstvo sa skazilo, prestalo poslúchať a treba ho potrestať. Všetko zahynie vo vlnách potopy. Niekoľko ľudí však prežije. V Biblii je to Noe, jeho žena a jeho synovia a ich ženy.

V čom sa Biblia líši od nebiblických správ? V zhodnotení potopy. V Genezis 6, 5 čítame ako Boh pred potopou hovorí: Zmýšľanie ľudského srdca je ustavične naklonené ku zlu, preto vyničím… V Genezis 8, 20 – teda tesne po potope – Boh hovorí: Zmýšľanie ľudského srdca je ustavične naklonené ku zlu, preto už nikdy nevyničím...  Otázka je, kto konvertoval počas potopy? Človek? Veľmi nie, pretože zmýšľanie ľudského srdca je ustavične naklonené na zlé. Tak pred potopou ako po potope. Nakoniec to vidíme na rodine Noeho, ktorá vôbec nie je exemplárna. Noe sa opije a jeden z jeho synov sa smeje z jeho nahoty… Kto teda konvertoval? Jedine Boh. Tým, že sa celý svet zaleje vodou, tým sa so srdcom človeka ani trochu nepohlo. Je stále také zlé ako bolo predtým, lepšie povedané, je stále naklonené ku zlu… Preto sa Boh rozhodne, že už nikdy nepôjde touto cestou. O tom nám hovorí prvé čítanie z knihy Genezis. Môžeme si ho vypočuť.

Genezis 9, 8 – 15

Toto povedal Boh Noemovi a jeho synom: „Hľa, ja uzavriem zmluvu s vami a s vaším potomstvom i so všetkými živými bytosťami, čo sú s vami: s vtákmi i s dobytkom a so všetkou zverou zeme, čo je s vami, so všetkým, čo vyšlo z korába; so všetkými zvieratami na zemi. Uzavriem s vami zmluvu a už nikdy nezahynie všetko živé vo vodách potopy, už nikdy nebude potopa, ktorá by spustošila zem.“ A Boh povedal: „Toto je znak zmluvy, ktorú uzatváram medzi mnou a vami a medzi všetkými živými bytosťami, čo sú s vami, pre všetky budúce pokolenia: Do oblakov vložím svoj oblúk a bude znamením zmluvy medzi mnou a zemou. Keď nahromadím oblaky nad zemou a keď sa v oblakoch zjaví dúha, vtedy si spomeniem na svoju zmluvu s vami a s každou živou bytosťou, ktorá má telo. Nebudú už vody potopy a nezničia nijaké telo.“

Vylievanie hnevu na tento svet nie je riešením. Srdce človeka sa nezmenilo. Ľudstvo potrebuje niečo úplne iné. Boh uzatvára zmluvu, v ktorej sa jednostranne zaväzuje, že už nikdy nebude potopa, ktorá by spustošila zem. Jednostranne, to znamená, že nedáva podmienku. Ak budete dobrí, už nebude potopa. Ak ma budete poslúchať už nebude pustošenie. Jednoducho on to už nikdy nespraví. (Niektoré zmluvy sú postavené tak, že obrovskými písmenami máme výhody, ktoré nám plynú a úplne maličkými písmenami to, čo sa stane ako to nedodržíme…) Boh takto nepostavil zmluvu.

Ak vyliatie hnevu nie je riešením, tak potom čo je riešenie. Alebo lepšie povedané: Kto je riešenie? Odpoveď je jasná. Ježiš Kristus, nový Noe, ktorý si nepostavil koráb, ale prišiel medzi nás, aby žil s nami podobný vo všetkom okrem hriechu. Počatý, narodený, rástol, bol pokúšaný, umučený, pochovaný a zmŕtvychvstalý. Nový Noe ponorený úplne v tomto svete, ale nie z tohto sveta. Prišiel nás pozvať k viere a pokániu, aby sa nám nestalo niečo horšie ako je potopa sveta, aby sme sa sami nezaliali zlobou, hriechom… Vypočujme si text, ktorý nám o tom hovorí.

Marek 1 12 – 15

Duch hnal Ježiša na púšť. Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal. Bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali. Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“

 Nie je to o tom, že si postavím koráb a budem sa dívať na vás zďaleka, ale skôr o tom, že sa ponorím do vášho sveta a budem vám pomáhať. Na začiatku som spomenul Don Bosca. Pred dvoma týždňami sme slávili spomienku na neho. On bol tiež príklad kňaza, svätca, ktorý sa ponáral do každodenných reálnych, ťažkých až krutých problémov a mladým z nich pomáhal von. Asi k tomu sme aj my všetci povolaní…