Dominik Markoš

aug 042018
 

Nedávno som stretol na Slovensku zaujímavého človeka. Nebol Slovák aj keď mal slovenských predkov. Precestoval všetky krajiny na zemeguli. V klube najviac scestovaných ľudí na svete je na nejakom 40 mieste. Keď sme spolu hovorili, povedal, že je to najlepší spôsob sebavzdelávania sa. A myslím, že mu to môžeme dať za pravdu. Práve osobná skúsenosť mnohých kultúr, jazykov, národov, klimatických podmienok pomáha človekovi vážiť si život, ktorý práve žije a nešomrať v akomsi iluzórnom glorifikovaní minulosti. Šomranie je veľmi zlá ingrediencia na dochucovanie toho, čím nasycujeme svoje životy. Kazí to chuť. Človek si nemôže vychutnávať život. A platí to aj v duchovnom svete.

Dnes máme o tom prvé čítanie. Z knihy Exodus:

Celá izraelská pospolitosť šomrala na púšti proti Mojžišovi a Áronovi. Synovia Izraela im vraveli: „Bár by sme boli pomreli Pánovou rukou v egyptskej krajine, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa a chleba sme sa mohli najesť dosýta. Prečo ste nás vyviedli na túto púšť? Aby ste celú pospolitosť umorili hladom?“ Pán povedal Mojžišovi: „Počul som šomranie synov Izraela. Povedz im: Večer budete jesť mäso a ráno sa nasýtite chlebom. A poznáte, že ja som Pán, váš Boh.“                               Ex 16,2-3;11-12

Boh vyvádzal Izraelitov na slobodu. Tá cesta nebola ľahká. Ako vieme viedla cez púšť zo všetkým, čo s tým bolo spojené: teda s putovaním, teplom, hladom aj smädom, námahou aj nebezpečenstvami. A to prinášalo pre ľudí výzvu, s ktorou sa niektorí nevedeli stotožniť. Boli a sú ľudia, ktorí majú šomranie v DNA. A je to vlastnosť veľmi nákazlivá. Takíto ľudia nebývajú dobrými tímovými hráčmi. Dokážu rozvrátiť celé spoločenstvo. Mojžiš a Áron by o tom vedeli porozprávať svoje. Ale myslím, že je to nielen o Izraelitoch kedysi, ale aj o nás Slovákoch dnes. Alebo nielen o Slovákoch, aby sme sa nerobili nejakí „horší“, ale napr. aj o veriacich v rozličných častiach života Cirkvi. Vždy sú a budú existovať tí, ktorí budú šomrať na to, čo sa práve žije a spomínať na minulosť ako na liek a záchranu. Čo by sa s tým dá urobiť?

            Mojžiš a Áron z prvého čítania prosili Boha o pomoc. Šomranie vytvorilo ilúziu, že ide o život. Teda o život ľudu, ktorý sa nemohol najesť dosýta pri hrncoch mäsa a chleba. A hoci vedel, že kráča do zasľúbenej zeme, strácal trpezlivosť a už nechcel čakať. Ľudia chceli byť nasýtení hneď. A keďže šlo údajne o život ľudu, tak následne išlo o život aj tým, ktorí ho viedli. Šomranie oberá nás ľudí o trpezlivosť čakania. A čakanie je aj bude vždy prítomné v realite života každého z nás. Boh sa v tomto prípade predstavuje ako ten, kto sa nechá „vyprovokovať“ ľudským šomraním a dáva prísľub o nasýtení mäsom aj chlebom každý deň. A vieme, že neostalo len pri sľuboch. Veď náš Boh nie je ako človek. Jeho slovo nielen znie, ale aj koná. A tak sa načas to šomranie na púšti utíšilo. Vieme ale, že neskôr si tí šomraví našli iné dôvody, pre ktoré bolo „treba“ pokračovať v znechucovaní seba aj druhých.

            A tu by som to prepojil s naším dnešným úvodom. A so skúsenosťou sebavzdelávania cestovaním. Každý z nás, ktorí sme niečo precestovali nielen ako turisti ale možno ako ľudia, ktorí sme sa chceli stať súčasťou reálií krajín ktoré sme navštívili, máme takúto skúsenosť: Cestovanie po svete nás privádza do konfrontácie nielen s bohatstvom a civilizačným rozvojom, ale aj s biedou a chudobou. A so zistením, že problémy sú všade na svete aj keď možno niekde podobné a niekde úplne iné. A ľudia na problémy odpovedajú rôznymi spôsobmi. Veľakrát s veľkým nadhľadom a práve trpezlivosťou čakania. Z nášho pohľadu veriacich ľudí by sme mohli hovoriť o čakaní, že sa naplnia slová 40. žalmu: „Čakal som, čakal na Pána a On sa ku mne sklonil. Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu.“ Boh ako niekto, kto do našich úst a verím, že aj sŕdc vkladá nie šomranie ale chválospev. Určite nie v nejakej naivite, že všetko je dobré. Ale predsa si myslím, že sa lepšie spolu riešia ľudské problémy v atmosfére vďačnosti a chvály Boha, ktorý nás nielen stvoril, ale sa o nás aj stará než v atmosfére negativizmu, do ktorej je od šomranie veľmi blízko. Nakoniec veď aj my všetci sme tu na zemi pútnikmi. Je len ilúziou si myslieť, že sa tu môžeme zabývať navždy. Určite, aj ako pútnici, si môžeme život zariadiť najlepšie ako sa len dá. A vždy tvorivo vylepšovať to, čo už je. Ale rozmer pútnika v nás nevygumujeme, ani ho neprepíšeme luxusom či konzumom. Skúsenosť Izraelitov na púšti so zázračným nasycovaním chlebom, ktorí padal z neba sa tradovala z pokolenia na pokolenie. Aj Ježiš, keď vyrastal ako Žid tak o tom neraz počúval. A práve On to bol, ktorý povedal svojím súčasníkom ale myslím, že to hovorí aj nám: človek nežije len z chleba, ktorý je pominuteľný. A hovoril to na základe skúsenosti o ktorej bolo evanjelium z minulej nedele, teda o zázračnom rozmnožení chlebov: z 5 chlebov a 2 rýb sa nasýtilo 5 tisíc mužov, ak nerátame ženy a deti. Učeníci tam zažili práve ten rozmer prechodu od tradovanej skúsenosti Mojžiša a Izraelitov s mannou ku skúsenosti s Ježišom, ktorá ale ešte smerovala k čomusi ešte prekvapivejšiemu. Tomu, čím končí úryvok dnešného evanjelia.

Ježiš povedal zástupom, ktorí ho prišli hľadať do Kafarnauma: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: ‚Dal im jesť chlieb z neba.‘“ Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“                Jn 6,29-35

            Ježiš nasýtil zástupy. A oni išli za ním. Zacítili, že by mohol byť niekým, kto im pomôže zaistiť ich hmotné živobytie. Jesť a nepracovať. To je a zostane veľkým pokušením. Ale Ježiš ich smeruje ku tajomstvu, ktoré sa dá pochopiť len vtedy, keď si uvedomíme, že súčasťou našej prirodzenosti, toho Božieho v nás je, že človek je od prirodzenosti mystik. Teda niekto, kto hľadá. Hľadá tajomstvo skryté vo veciach. Ježišov prísľub: „Ja som chlieb života“ osvetľuje jedno také tajomstvo. Hovorí o sebe, že je symbolom, chlebom života. On, Syn, ktorý miluje Otca a bratov. Chce nám pripomenúť, že život človeka stojí na vzťahoch lásky: Sv. Ján na inom mieste napísal: Kto nemiluje, zostáva vo smrti (1Jn 3,14). Ježiš na seba aplikuje vlastnosti chleba, ktorý je aj plodom práce ľudských rúk ale aj darom z neba: je chutný a jednoduchý, užitočný a pokorný, pracný aj radostný, je silou pre toho, kto ho prijíma a spoločenstvom medzi tými, ktorí ho požívajú. Žiť život neznamená teda iba jesť. Ale znamená vstupovať do vzťahov. Do vzťahu s Bohom aj s ľuďmi. A práve ten pravý chlieb z neba, ktorý my chápeme ako Eucharistiu je tým tajomstvom, ktoré nás môže vovádzať do spoločenstva s Bohom aj s ľuďmi.

            V každej dobe totiž my ľudia podliehame tomu pokušeniu, ktoré by sme mohli vyjadriť na tomto príklade: 1. deň keď Izrael vkročil do zasľúbenej zeme hovorili ľudia: Aký dobrý je Boh. Radosťou tancovali a v úžase nemali viac slov. 2. deň sa to zmenilo na: Aký dobrý je Boh, ktorý nám dal túto zem. Ľudia spievali a s radosťou pozorovali nebo aj zem. 3. deň: Aká dobrá je táto zem, ktorú nám dal Boh. a s potešením sa rozhliadali najprv po zemi až potom po nebi. 4. deň: Aká dobrá je táto zem a s chamtivosťou sa dívali už iba na zem. 5. deň už mlčali, lebo zabudli na Otca a s nenávisťou sa dívali na svojho blížneho. 6. deň sa začali hádať medzi sebou o tom, ako si kto rozšíri svoj pozemok na úkor toho druhého. A z toho sú všetky vojny, krádeže a vraždy, podvody a klamstvá a premena sveta tej Božej záhrady na pustatinu bez Otca a bez bratov. Eucharistia ako chlieb života nás vracia cez 7. deň z púšte do záhrady, z vyhnanstva do vlasti. Práve preto je veľkým darom Cirkvi pozvanie sláviť 7. deň Eucharistiu, načerpať silu, upraviť smer svojho putovania a pozrieť sa na veci z nadhľadu, alebo do ich hĺbky.

            Takú mystickú skúsenosť som zažil nedávnu nedeľu na návšteve mojich priateľov. Majú nádherný domček v krásnom prostredí Španej Doliny. Keď som ich bol pozrieť, čosi bolo iné: na kopci nad domčekom na slnkom zaliatej pokosenej lúke bola lavička. Hneď ma čosi ťahalo si na ňu sadnúť. Bol z nej nádherný výhľad, až na Sliač; ale zároveň aj do hĺbky života a vecí dňa, ktorý som práve prežil. Keď sme sa potom rozprávali v dome o všeličom, domáca pani spomenula, ako ju čosi viedlo k tomu dať tam tú lavičku. Jej manžel sa na tom pragmaticky divil, že načo. Ona naopak veľmi dôsledne hľadala presné miesto, kde by ju postavili. To ešte netušila, že sa pre mňa ale aj pre môjho kamaráta, ktorý si tam prišiel sadnúť spolu so mnou stane miestom mystického zážitku. Verím, že to bolo aj preto, že sme v ten deň všetci jedli z chleba, ktorý dáva večný život a ten bude v ponuke aj dnešnú nedeľu pre všetkých pozvaných. Modlím sa, aby bol pre nás pokrmom na ceste od pútnikov ku mystikom.

jún 092018
 

Náš život je plný povolaní, ktoré k nám prichádzajú od ľudí. Niektoré zadania pre život si dávame aj sami. A potom je tu povolanie, ktoré samozrejme že nie vždy jednorázovo prichádza od Boha.

O základnom povolaní človeka: žiť ako Boží obraz a ruka v ruke s Ním v láske dokončovať stvorenie sveta čítame už v knihe Genezis. A potom aj o povolaní, ktoré prišlo od diabla. Boli to „fake news“ Povolanie: Byť ako Boh, byť bohom namiesto Boha a vládnuť svetu bez Neho. My vieme, že ľudia na to naleteli a aké to malo dôsledky si vypočujme v prvom čítaní:

            Keď Adam jedol zo stromu, zavolal ho Pán, Boh, a povedal mu: „Kde si?“ On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, naľakal som sa, pretože som nahý, a skryl som sa.“ Opýtal sa ho: „Kto ťa upozornil, že si nahý, ak si nejedol zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?“ Adam odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal za spoločníčku, dala mi zo stromu a jedol som.“ Pán, Boh, povedal žene: „Čo si to urobila?“ Žena odpovedala: „Had ma naviedol a jedla som.“ Tu povedal Pán, Boh, hadovi: „Pretože si to urobil, prekliaty budeš medzi všetkými krotkými a divými zvieratami. Po bruchu sa budeš plaziť a prach hltať po všetky dni svojho života. Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom; ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“                           Gen 3,9-15

Dôsledky boli katastrofálne: prekliatie, nepriateľstvo, hanba, závisť, násilie a nespočítateľne mnoho druhov zla. Boh dal Adamovi aj Eve šancu spomenúť si na povolanie, ktoré do nich vložil on sám. Prejavom Božieho povolania je aj pokora priznať si vinu. Ale prví ľudia už vďaka ovociu zo stromu, z ktorého nemali jesť, žili iné povolanie: namiesto priznania si chyby – si zvolili obvinenie druhého. A nakoniec aj obvinenie Boha.

Božie povolanie v nás má mnoho silných protivníkov. Dnes proti nemu stoja 2 veľkí konkurenti, 2 ľudské povolania. Dočítame sa o nich v evanjeliu tejto nedele:

Ježiš vošiel so svojimi učeníkmi do domu a znova sa zišiel toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť. Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: „Pomiatol sa.“ Zákonníci, čo prišli z Jeruzalema, hovorili: „Je posadnutý Belzebulom“ a: „Mocou kniežaťa zlých duchov vyháňa zlých duchov.“                                                                                                                                                   Mk 3,20-22

  1. povolanie „od príbuzných“. Jeho inšpiráciou je zdravý rozum a dobrý úmysel: Len blázon by v Ježišovej pozícii, kedy sa človek stáva slávnym a známym, celebritou, VIP osobou, nevyužil túto situáciu vo svoj prospech. Vedieť sa správne zorientovať, nech aj mne z toho niečo kvapne, a poprípade aj mojej rodinke. Mojej manželke, mojim deťom, mojim súrodencom, mojím rodičom, a mám ešte bratrancov a sesternice, a sú tu ešte samozrejme aj členovia duchovnej rodiny: moji krstní rodičia alebo krstné deti… Čo nám to pripomína? Mne Filipíny. Jedinú ázijskú krajinu, kde majú kresťania väčšinu. Keď som v nej chvíľu žil, tak som si uvedomil práve túto rovinu rodinkárstva, prerastenú spoločnosťou ako mor. To nevadí, že tomu čo robíš nerozumieš, alebo že ťa to nebaví, hlavne že si rodina a tak ti to miesto posuniem, alebo vybavím… Že by to tak bolo aj u nás na Slovensku?

Mohli by sme to 1. povolanie od príbuzných zhrnúť ako vzťah tých, ktorí Ježiša milujú, ale ho nepoznajú. A tak ho milujú po svojom. Poznajú ho podľa tela, ale nepoznajú ho podľa Ducha. A to ich vedie k tomu, že ho ani nechcú poznať takého aký je. Lebo tušia, že by im to mohlo aj nevyhovovať. Takto im Ježiš vyhovuje, ako niekto, kto ich „protekčne“ uprednostní, prevedie na nich nejaký ten majetoček, dá im nejakú moc, niečo prehliadne, a hlavne veľa od nich nechce!
Poznať Ježiša podľa tela sa nám zdá už dnes nemožné. Veď Ježiš dávno vystúpil do neba. Ale pozor, je tu jedna indícia, ktorá by nás mohla varovať, že sa to aj dnes dá: môže to byť vtedy, keď človek prichádza niekde, kde je Ježiš a chce si ho obrazne povedané odviesť pre seba. Nepáči sa mu vstúpiť do kruhu ľudí, ktorí Ježiša obklopujú. Chce mať Ježiša pre seba alebo pre okruh ľudí, ktorý on reprezentuje. To si myslím, že hovorí o človeku alebo spoločenstve, ktoré pozná Ježiša len podľa tela (my sme kresťania, my sme katolíci, my sme…..) Ježiš je láska a dar pre všetkých. To, čo by mohlo byť našou odpoveďou je: Ďakujem. Opakom darovania sa je zmocniť sa. Preto my často namiesto „ďakujem“ hovoríme: „To je moje.“ Pašie na veľkú noc hovorili o ľuďoch, ktorí sa chceli Ježiša zmocniť. Každý, kto sa chce Ježiša zmocniť, ho znovu zabíja. A myslím, že to má byť naopak: Všetci sa učíme tomu tajomstvu, o ktorom píše sv. Pavol: Dovoliť Kristovi, aby sa zmocnil mňa, môjho života. Boh nás volá za sebou. Jeho základné povolanie v Ježišovi je: Aby sme boli s ním. My to vieme obrátiť aj naopak: Žijeme povolanie: aby Boh bol s nami – a to môže viesť a už neraz viedlo k tomu, že namiesto toho, aby sme my slúžili Bohu, chceli sme si nechať poslúžiť Ním – podľa našich predstáv.

            O zmocnení ma napadá anekdota z otcov púšte: 2 mnísi v cele žijú dlhé roky a jeden druhému hovorí: „Tam vonku sa vraj ľudia často medzi sebou hádajú.“ A druhý sa ho pýta: „To čo znamená hádať sa? Ako sa to robí?“ Prvý mu povedal: „Tak pozri, tu je jedna tehla. Ja poviem na začiatku: To je moja tehla. Potom povieš ty: To je moja tehla. A zasa ja: Nie, to je moja tehla a tak sa začneme hádať. Chceš to skúsiť?“ „Dobre“ hovorí ten druhý. Tak prvý začal: „Táto tehla je moja.“ Druhý sa na chvíľu zamyslel, a povedal: „Dobre, je tvoja, nechaj si ju.“ A bolo po hádke..

  1. povolanie od „učiteľov Zákona“ je opačné. Títo Ježiša poznajú, ale nemajú ho radi. Robí veci, ktoré sa im nepáčia: uzdravuje v sobotu, učí ináč o pôste. Žiada od nich neslýchané: Aby konali pokánie, obrátili sa a verili evanjeliu. A oni sa predsa nepotrebovali obrátiť. Mali svoj zákon, ktorý im garantoval dobré pozície, podiel na moci. Pravé pre nich je to, čo podporuje ich osobné istoty, nepravé to, čo ich pozície spochybňuje. Služba pravde? Kto by to tu riešil. Pravda musí slúžiť nám, mocným v akejkoľvek oblasti života – či politickej, ekonomickej alebo aj náboženskej. A tak Ježiša obviňujú, že je posadnutý. Prekrúcajú jeho moc. Nemôžu poprieť, že vyháňa zlých duchov, ale spochybňujú pôvod tejto moci, lebo sa nezmestí do ich zákona. Hovoria, že sa spojil s diablom. Ježiš to prekrúcanie nazýva rúhaním. Rúhanie je vždy, keď prisudzujeme Bohu to, čo mu nepatrí a naopak popierame to, čo je mu vlastné. Rúhanie Duchu Svätému, tomu ktorý nás prišiel vovádzať do plnej pravdy, naozaj môže viesť k odmietnutiu odpustenia a k pokušeniu samospasiteľnosti. Čo je problém ktorý tu bude navždy.

            Ježiš nás pozýva do kruhu tých, ktorí stoja okolo neho preto, aby plnili Božiu vôľu. Snažili sa počúvať Boha a porozumieť tomu, k čomu nás volá. Tu mi prichádza vhod zastaviť sa pri našom tohtoročnom farskom slove života. Našli sme ho počúvajúc Boha počas posledných hodov, pri oslave patróna našej farnosti sv. Mikuláša. Je to 1 Sol 5,24: „Verný je ten, ktorý vás volá, a on to aj urobí!“ To mám stále pred očami, keď premýšľam o tom, kde som a čo robím ako kňaz v danej farnosti. K čomu nás volá ten, ktorý je verný tu a teraz. Najprv možno poviem iba taký úvod: Volá nás, aby sme žili tam kde sme. Teda nebehali hore dolu, neboli všade a nikde, nerobili veľa a nič, nehovorili do všetkého až to nakoniec nedáva zmysel. Byť tam, kde sme. Žiť naplno tu a teraz.

            A za to sa modlím aj teraz: Aby sme žili Božie povolanie. Aby nám Boh napĺňal život, že by to čo žijeme bolo užitočným a darom pred Boha aj pre druhých ľudí.

máj 112018
 

Pred 7. veľkonočnou nedeľou na slávnosť Nanebovystúpenia Pána sme si pripomenuli, že Ježiš keď odchádzal k Otcovi, dal svojej cirkvi jedno veľké poslanie: Ísť do celého sveta a ohlasovať evanjelium všetkým. Tak sme to počúvali v evanjeliu sv. Marka. Ohlasovanie evanjelia je vlastne zmyslom toho prečo tu Cirkev je. Je to jej podstatnou výzvou. Keby sme sa ako cirkev iba uzavreli do seba a chránili si svoj „status quo“ spreneverili by sme sa tomu, prečo vlastne tu sme. To je často skloňované aj v dokumentoch cirkvi o evanjelizácii, či už v apoštolskej exhortácii: Evangelii nuntiandi pápeža Pavla VI, alebo iné pripomínajú, že ohlasovanie je potrebné, jedinečné a nemožno ho ničím nahradiť. Určite je treba zostať verným obsahu – teda pravde. Ale aj si uvedomovať výzvu podávať obsah vzhľadom na okolnosti, ktoré nás obklopujú. Oni nám ponúkajú rozličné častokrát nové možnosti a pozývajú nás hľadať nové formy ohlasovania.
V Božom slove dnešnej nedele už v 1. čítaní hovorí sv. Peter o jednom rozmere ohlasovania evanjelia, ktorý zdá sa vždy bude prítomný medzi nami, ktorí sme Ježišovými učeníkmi: o spreneverení sa voči tejto službe. Spomína Judáša a jeho smutný príbeh, ako aj voľbu nového apoštola.

V tých dňoch vstal Peter uprostred bratov bolo tam zhromaždených asi stodvadsať ľudí a povedal: „Bratia, muselo sa splniť Písmo, kde predpovedal Duch Svätý ústami Dávida o Judášovi, ktorý bol vodcom tých, čo zajali Ježiša; patril do nášho počtu a dostal podiel na tej istej službe. Lebo v knihe Žalmov je napísané: ‚Jeho úrad nech prevezme iný. A tak postavili dvoch: Jozefa, ktorý sa volal Barsabáš, s prímením Justus, a Mateja. A modlili sa: „Pane, ty poznáš srdcia všetkých ľudí; ukáž, ktorého z týchto dvoch si si vyvolil, aby zaujal miesto v tejto službe a apoštoláte, ktorým sa Judáš spreneveril, aby odišiel na svoje miesto.“ Potom im dali lósy a lós padol na Mateja. I pripočítali ho k jedenástim apoštolom.                     Sk 1, 15-17; 20a; 23-26

Apoštoli vedomí si veľkej výzvy ísť do celého sveta, rozumeli svojej situácii tak, že sa cítili oslabení. Nielen o Ježiša, ktorý vystúpil do neba, ale aj o jedného člena, ktorý bol z ich počtu. A tak sa rozhodli to riešiť ešte pred Turícami. Priviedlo ich to ku voľbe Mateja, ktorý bol pripočítaní ku jedenástim apoštolom. Len tak premýšľam o tom, ako by postupovali po Turícach? Možno by boli počkali na doplnenie svojho zboru „zhora“ ako sa to neskôr prihodilo celkom nečakaným a nepredvídateľným spôsobom. Kto by kedy čakal, že síce veľmi vzdelaný človek, ktorý študoval u najlepších učiteľov, bol pôvodom Žid, poznal zákon ale mal aj rímske občianstvo Šavol z Tarzu, na počiatku úhlavný nepriateľ nasledovníkov Cesty bude „vybraný“. Máme tu teda ďalšieho nie malého „hráča“ ktorý vstúpil do ohlasovania radostnej zvesti. A vieme, že vďaka nemu sa Kristovo posolstvo a Ježiš sám stal známym ďaleko za hranicami Jeruzalema, Judei či Samárie. Naozaj, sv. Pavol, Kristov apoštol, šiel až na samý kraj sveta. A až do samého stredu sveta, ktorým bolo mesto Rím za čias cisára Neróna značne zdecimované jeho šialeným spôsobom vládnutia. Tam sv. Pavol položil svoj život za Krista, v roku 67 bol sťatý mečom.
V posolstve pápeža Františka ku dňu prostriedkov spoločenskej komunikácie pre rok 2018 sa spomínajú 2 témy: falošné správa – tzv. „fake news“ a žurnalistika pokoja. Slovo „fake“ som sa naučil používať od mladých ľudí. Je to dnes obľúbené vyjadrenie keď niečo nie je ako má byť. Keď sa to len podobá tomu, čo to má byť. A myslím, že pápež František to výborne uchopil, keď píše že: „V kontexte čoraz rýchlejšej komunikácie a v rámci digitálneho systému pozorujeme fenomén „falošných správ“ tzv. fake news.“ A pokračuje ďalej: Týmto termínom sa označujú falošné informácie, založené na neexistujúcich alebo skreslených dátach, ktoré sú zamerané na oklamanie či dokonca manipuláciu s adresátmi. Môžu byť šírené cielene, s úmyslom ovplyvniť politické rozhodnutia či podporiť ekonomické zisky. Tragédia dezinformácií spočíva v zdiskreditovaní druhého, v jeho predstavení ako nepriateľa, ba až v jeho démonizácii.
Pápež nám pripomína našu zodpovednosť za hľadanie pravdy, aby sme sa (často aj nedobrovoľne) sami nestali šíriteľmi dezinformácií. Upozorňuje na „logiku hada“, ktorý už kedysi v raji prvých ľudí nachytal svojou prešibanou stratégiou, keď ľuďom ponúkol „fake news“ a oni im uverili. Tragickým následkom bol prvý hriech, ktorý sa následne prejavil v bratovražde a potom v nespočítateľných formách zla zameraných na Boha, blížneho, spoločenstva ľudí a celého stvorenia. Tento biblický príbeh nám odhaľuje základnú skutočnosť: nijaká dezinformácia nie je neškodná. Naopak, veriť tomu, čo je falošné, má neblahé dôsledky. Aj zdanlivo ľahké pokrútenie pravdy môže mať nebezpečné dôsledky.
Ako sa môžeme tomu všetkému brániť? Najradikálnejším liekom na vírus klamstva je nechať sa očistiť pravdou. A to nie len v tom zmysle, ktorý poznáme, teda byť oslobodený od klamstva, vyjasňovanie toho, čo je zahalené tmou, odhaľovanie reality, ako to naznačuje starogrécky pojem aletheia (z a-lethés = nie skryté). Je tu ešte jeden rozmer a to hľadanie vzťahu. Pravdu neuchopí ten, kto ju považuje za niečo vonkajšie, neosobné. Pravda vyviera zo slobodných vzťahov medzi osobami, zo vzájomného počúvania. Človek pravdu zakúša v sebe samom ako vernosť a vierohodnosť toho, kto ho miluje. Boh nás miluje v Ježišovi skrze Ducha Svätého. Preto Ježiš mohol o sebe povedať: Ja som Pravda. A len takáto pravda oslobodzuje človeka. Pravda, ktorá je aj v osobnom vzťahu s Ježišom. A ten stále môže rásť.
My sme si v našej farnosti uvedomili počas poslednej Veľkej noci pozvanie budovať svoju vieru ako osobný vzťah s Ježišom smerom k ešte väčšej intimite s ním. Aby som to vysvetlil, môžem použiť analógiu vzťahu medzi dvoma ľudskými osobami. Na úvod poviem, že to, čo umožňuje vyjadriť vzťah dvoch osôb nie sú v prvom rade slová ale naše telá! Môžem všeličo povedať, ale ak si s niekým neviem podať ruku – aká je to blízkosť? Áno, je blízkosť dvoch osôb na podanie ruky, potom ideme ďalej a sú tu ľudia, ktorých vieme objať. Ešte ďalej ľudia, ktorých vieme pobozkať (naši rodinní príslušníci, veľmi blízki priatelia ) A potom je tu niekto, komu sa chceme dať celý. A to je len jeden človek na svete. A tak je to aj s Ježišom, pre niekoho je to vzťah na podanie ruky, pre iného na objatie, pre ďalšieho na bozk a verím, že všetci smerujeme k tomu, že by sme chceli patriť celí tomu, kto sa nám vydal celý! Len na záver sa môže niekto opýtať: Ale veď Ježiš nemá telo? Naozaj? Nepovedal náhodou: Toto je moje telo? Nie je Eucharistia nejakým meradlom aj v tomto smere? Alebo spoločenstvo cirkvi ako jeho tajomné telo? Ale to je na dlhú a inú tému.
V závere dnešného evanjelia sa Ježiš modlí za svojich učeníkov. Pridajme sa k Ježišovej modlitbe, a prosme spolu za dar pokoja, ktorý sa ukrýva v každej pravdivej správe ohlasovanej na tomto svete v médiách: či už je to správa svetská alebo radostná zvesť evanjelia.

Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení pravde.“                               Jn 17, 15-17

A na to s radosťou hovorím: Nech sa tak stane! Amen!

apr 132018
 

Dnes slávime už 3 veľkonočnú nedeľu. Dosť času na to, aby sme si uvedomili, že Ježišova smrť nebola nejaký pracovný úraz, ktorý by bol mimo Božích prisľúbení. Naopak bola to cesta do slávy. Vo veľkonočnom svetle sa kríž stáva kľúčom, ktorý vysvetľuje celé Písmo a celé Písmo sa stáva komentárom kríža ako Božej slávy.

Pri modlitbe jednej krížovej cesty spolu s rodinami prvoprijímajúcich počas predveľkonočného pôstneho obdobia som si uvedomil a aj prežil zaujímavú skutočnosť. Spomenul som si počas piesne, ktorú sme spievali medzi zastaveniami na slovo sv. Pavla v 1. liste Korinťanom 1,17. Vyzýva tam k obozretnosti, aby sme ohlasovali evanjelium tak, že by nebol vyprázdnený Kristov kríž. Na druhej strane sme slávením aj poslednej veľkej noci, ktoré mimochodom stále pokračuje zažili, že je vyprázdnené niečo iné ako kríž, a to je Kristov hrob. Kristov kríž vyprázdniť je veľké pokušenie, dať ho nabok, oddeliť od Krista. Kristus chce na kríži zostať, aby nám neustále pripomínal súvislosť s prázdnym hrobom. Akoby k skúsenosti s prázdnym hrobom a teda s realitou vzkriesenia nás privedie len nevyprázdnený kríž. A to sa mi zdá byť veľmi silné.

Dnes budeme spolu premýšľať nad záverom Jánovho evanjelia. V kontexte nadväzuje na veľmi známy príbeh o 2 emauzských učeníkoch. Tu je jeho prvá časť:

Ježišovi učeníci porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba. Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal. „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi.                                                                                                                                  Lk 24, 35-43

Myslím, že nemusím pripomínať príbeh o ceste učeníkov do Emauz. Spomeniem len to, že keď dvom emauzským učeníkom Ježiš zmizol, to neznamená, že sa im stratil. Stále zostal s nimi. Predsa ak to chceme ešte upresniť: už nie s nimi, ale v nich. Boh svoju solidaritu s ľudstvom, s každým človekom, postupne zdokonaľuje: najprv v Starom Zákone bol „pred nami“ ako zákon, ktorý nás vedie do zasľúbenej zeme. Potom v časoch Ježiša bol aj „s nami“, aby nám otvoril cestu k Otcovi a učil nás po nej kráčať. Teraz v období cirkvi je ešte aj „v nás“ ako nový život. A chce aby to neustále rástlo dovtedy, až kým Boh nebude všetko vo všetkých (1 Kor 15,28)

V dnešnom úryvku z evanjelia sv. Lukáš kladie dôraz na telesnosť vzkrieseného Pána. Je to pravdepodobne reakcia na helenistické prostredie, ktoré síce verilo v nesmrteľnosť duše, ale nie vo vzkriesenie tela. Pre Gréka bol duch protikladom tela. Sv. Pavol nám hovorí o „duchovnom tele“ (1 Kor 15,44). Nechápme to teda v protiklade, že sa tu jedná o niečo netelesné alebo že tu ide o nejaký „prelud“. Keď povieme telo, rozumieme: rastlinné, živočíšne, ľudské a duchovné podľa odlišného životného princípu, ktorý to telo oživuje. Teda princíp vegetatívny, živočíšny, rozumový alebo božský. A tu máme pred sebou telo oživené Božím Duchom.

Ježiš pozýva svojich učeníkov pozrieť si jeho ruky aj nohy. So stopami po klincoch sú znakom totožnosti Vzkrieseného s Ukrižovaným. Toto telo, ktoré je teraz pred nimi je to isté, ktoré chýba v hrobe. Je pravda, že Ukrižovaný vstal z mŕtvych. Ale je aj tajomstvo, že Vzkriesený je totožný s Ukrižovaným. To chce aj Lukášovo evanjelium spolu s ostatnými zdôrazniť ako protiklad voči každému falošnému spiritualizmu (doketizmu).

Ba ešte viac: pozýva učeníkov, aby sa ho dotkli. A prostredníctvom ich svedectva sa ho dnes môžeme dotknúť aj my. Existuje také niečo ako fyzický dotyk a videnie, ale je ešte niečo hlbšie a to je duchovný dotyk a duchovné videnie. Lebo spolu s duchovným dotykom prichádza aj skúsenosť pokoja, úžasu, veľkej radosti a klaňania sa. A tak to tam aj bolo: kým na začiatku nemohli uveriť, lebo boli zmätení a naľakaní, teraz nemôžu uveriť od veľkej radosti.

Nakoniec tam ešte zaznieva obraz ako mu učeníci podávajú pečenú rybu a on si ju berie a je pred nimi. Pečená ryba nás odkazuje na iný príbeh z Jánovho evanjelia, keď sa Ježiš zjavil siedmim učeníkom po svojom zmŕtvychvstaní znovu na brehu Galilejského mora. Pripravil im na brehu raňajky a boli tam aj pečená ryba a vtedy Ján evanjelista poznamenal: Nikto sa ho neodvážil opýtať: „kto si?“ lebo všetci vedeli dobre, že je to Pán (Jn 21,12) Alebo ešte inak: V tejto pečenej rybe môžeme vidieť takúto analógiu: Ryba žije v hĺbke pod vodou a keď sa chytí a upečie je potravou pre človeka. Kristus prišiel z Božej hĺbky, bol chytený a upečený na dreve kríža a stáva sa naším pokrmom pre večný život.

Máme tu ešte druhú časť dnešného evanjelia a v nej sa nám Boh tiež prihovára:

Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“ Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“                                              Lk 24, 44-48

Čo ma oslovilo bola poznámka o tom, že Ježiš otvoril svojim učeníkom myseľ, aby porozumeli Písmu. Aký je v tom veľký rozdiel. Keď predtým im trikrát hovoril o svojom utrpení a zmŕtvychvstaní, vždy to zle dopadlo. Raz to schytal Peter, potom všetci, lebo sa hádali o tom, kto je z nich prvý a nakoniec Jakub a Ján, ktorí chceli byť po jeho pravici aj ľavici (aj boli jeden zomrel prvý a druhý posledný…) Teraz už rozumejú tomu veľkonočnému tajomstvu, lebo sa im otvorili oči. Človek v raji si radšej zatvoril oči, aby sa nemusel dívať na svoju nahotu. Až pri stretnutí s Božou láskou sa nám znovu otvoria oči, lebo si uvedomujeme, že sa nedívame iba na biedu našej nahoty, ale na Božiu slávu. Vidíme nového Adama, Ukrižovaného, ktorý bol vzkriesený.

A ten nový Adam nám všetkým dáva veľké poslanie: byť svedkami (martýrmi = tými, ktorí si spomínajú). Svedkami toho, že Boh je nielen pred nami či s nami, ale aj v nás! Že je Láska, ktorá odpúšťa všetky hriechy všetkým národom. V tomto je Lukáš „katolícky“ Vie že, vylúčiť niekoho by v skutočnosti znamenalo vylúčiť seba. A v tom je vlastne aj Božie kráľovstvo, v tom „martýriu“ človeka, v spomínaní si na Majstra. Aby človek kráčal tak akoby v dnešnej dobe kráčal Ježiš, robil a hovoril tak, že by to bolo dokončovaním toho, čo on začal robiť a učiť ako prvý.

Ľudstvo už od počiatku sveta je na ceste z Jeruzalema, môžeme povedať že človek je na úteku pred Bohom (Lk 15). A Boh robí všetko pre to, aby sa k nám pripojil a nejakým spôsobom premenil náš útek na putovanie. Na putovanie až na samý kraj sveta, kde On bude kráčať s nami, a pomôže nám napĺňať výzvu hovoriť o tom, čo sme my sami pochopili na našej ceste: že Boh nás má rád. Že utekať pre ním bol náš omyl. Že každý sa môže obrátiť k Bohu a zažiť odpustenie hriechov ako prejav Božej lásky a daru spásy.

Na záver sa modlím, aby nám všetkým Boh Otec dal veľa síl na tejto ceste, na tomto putovaní. Nech Zmŕtvychvstalý je pre nás tým, kto má moc odvaliť všetky kamene, ktoré sa nám na tejto ceste postavia ako prekážky. Nech Boží Duch nás čoraz viac oživuje, aby sme sa naozaj stávali  Božími deťmi.

mar 092018
 

Jednou z možností dnešného Božieho slova je venovať sa evanjeliovému príbehu o uzdravení slepého človeka. Ale máme aj ďalšiu možnosť. A to vstúpiť do 3. kapitoly Jánovho evanjelia, ktorá sa zaoberá 2 konfrontáciami. Najprv je to konfrontácia so Zákonom a to prostredníctvom farizeja Nikodéma, ktorý prichádza za Ježišom v noci. A potom je to konfrontácia s proroctvom a na scénu prichádza posledný prorok Starého zákona, Ježišov predchodca Ján Krstiteľ. Všetko nám to pripomína základné rozdelenie židovského náboženského života, z ktorého sme dosť skopírovali aj my kresťania. To rozdelenie má 3 oblasti: zmluva, chrám a zákon. Niekedy upadneme do pokušenia hľadať, ktorá z nich darúva človekovi život a tak vlastne môže nahradiť Boha. Zaujímavú myšlienku predkladá Silvano Fausti vo svojom komentári k Jánovmu evanjeliu, keď hovorí, že zmluva, chrám aj Zákon nevedú k Bohu bez prorockého slova, ktoré označuje ich zmysel. A ešte pritvrdzuje: Bez proroctva sa každá inštitúcia, aj tá najsvätejšia, vrátane kresťanských sviatostí, stáva fetišom: zmluva zostane bez vína, chrám bez Boha a Zákon bez Ducha. Z týchto „pozemských znamení“, ktoré mali odkazovať na Boha, mali byť prostriedkom sa zrazu stane cieľ, oni sa stanú cieľom pre seba samých a už neznamenajú nič. Proroctvo vždy hovorilo kriticky ku inštitúciám, nie preto, že by ich chcelo zničiť, ale im navrátiť ich pôvodný význam. Proroci sa usilovali brániť tomu, aby sa inštitúcie zbožšťovali a tak zaberali miesto, ktoré patrí iba Bohu.

Hlavnou témou teda bude otázka: čo je zdrojom života pre človeka? Kde to leží? Kto je za tým? Je to zmluva? Je to chrám? Je to Zákon? Sú to proroci? V konfrontácii s Nikodémom všeličo vyjde najavo. Poďme sa spolu pozrieť na text evanjelia:

Ježiš povedal Nikodémovi: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Boži                                       Jn 3,14-18

V rozhovore s farizejom Nikodémom, jedným zo židovských predstavených, Ježiš spomína príbeh známy z histórie Izraela, ktorý sa nachádza v Knihe Numeri 21,4-9…. V tretej kapitole, v 14. verši evanjelista píše: „ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada“. Hady boli zoslané Bohom, aby potrestali židovský národ podľa klasickej schémy „trest – záchrana/odpustenie“. V Ježišovi je nám predstavená iná schéma – je tam len záchrana. Je tu teda aj podobnosť aj odlišnosť. Ježiš predstavuje Boha, ktorý je iný ako ho rozumejú farizeji. Predstavuje ho nie ako Boha, ktorý vyžaduje, ale Boha ktorý ponúka. Ponúka človekovi dary, ktoré nazývame plnosť života, alebo ináč večný život, až po to najväčšie, čo môže dať: seba samého. A keďže Boh ponúka seba samého a On je Láska, ponúka Lásku, ktorá nie je obyčajná. Ale k tomu sa dostaneme. Poďme najskôr k téme, ktorá je evanjelistovi Jánovi veľmi drahá a tu sa objavuje po prvý krát. Je tom téma večného života. Večný život nie je, ako to vyučovali farizeji, nejaká budúca prémia za dobré správanie v súčasnosti, ale rozmer života už v prítomnosti. A „večný“ sa nazýva nie pre svoje trvanie bez konca, ale pre jeho vlastnosť, ktorou je jeho nezničiteľnosť. A tento večný život sa netýka budúcnosti, ale môžeme ho mať už teraz. Ktokoľvek sa pridá k Ježišovi, smeruje k plnosti človeka, ktorá sa v ňom nachádza. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna…“,
Boh ktorý prichádza až do bodu, v ktorom ponúka seba samého „…aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Večný život, na rozdiel do toho, ako kázali farizeji, sa nezískava dodržiavaním zákonov, ani chodením do chrámu, ani odvolávaním sa na Zmluvu, ale prijímaním daru Lásky prostredníctvom zjednocovania sa s Ježišom. Ježiš sa tu zjavuje ako dar Božej lásky pre ľudí. Boh je láska, nie láska hocijaká, ale láska ktorá všetko vydrží!! A túto Lásku ktorá všetko vydrží vidíme na kríži. Tam je toho dôkazom. Vydržala všetku nenávisť, krivdu, zradu, opustenosť, neporozumenie, posmech, krutosť. Tam na kríži je vyvýšená. A nielen to. Ako taká sa ponúka každému z nás, aby sa ďalej v našich životoch zjavovala a sprostredkovávala. Aj my sme ju pozvaní vyvýšiť, pozdvihnúť v našich životoch, a neviem, či je niekde autentickejší priestor, ako keď nás život pritláča nejakým našim krížom. Vtedy môžeme reagovať ako ľudia, ktorých ľudská láska má svoje limity a spolu medzi sebou ako ľudia konštatujeme: tak to sa už naozaj nedalo riešiť ináč, to už by nevydržal ani svätý….a podobné výroky. Alebo veríme v to bláznovstvo, že každý deň nášho života je nám ponúkaná Láska, ktorá všetko vydrží. Chce prebývať v našom srdci. A hoci nás pri jej prijímaní a nechávaní jej stále väčšieho priestoru v nás čaká ešte dlhá cesta, už dnes môžeme začať. Už dnes môžeme zažiť, že cez odpoveď na túto lásku sa v nás rodí to tajomstvo, ktoré nazývame večný život.

Vráťme sa ešte na chvíľu k tomu, čo v tej vete “Boh tak miloval svet”, znamená to slovo „tak“. Boh nie je pesimista, presýtený ľudstvom, unavený a znechutený všetkými ľudskými slabosťami a omylmi a hriechmi a nevernosťami. ale je Bohom, ktorý je zamilovaný do ľudí. A je natoľko zamilovaný, natoľko miloval svet, „že dal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto v neho verí …“

„Lebo Boh neposlal Syna na svet“, a tu nevraví „aby ho zavrhol“ ale je tu použité sloveso odsúdiť. Boh však nie je sudca, ale ten, ktorý dáva život. A syn takisto. Teda neposlal syna, aby odsúdil svet; toto bolo očakávanie farizejov, ktorí čakali Mesiáša, ktorý príde súdiť, oddelí dobrých od zlých, čistých od nečistých, ale nie Boha, nie Ježiša. Neposlal syna, aby súdil svet, ale „aby sa skrze neho svet spasil“

Neexistuje žiadne odsúdenie z Božej strany, z jeho strany je tu pozitívna ponuka života. Kto ju príjme má plnosť života; kto ju odmietne, pretože táto ponuka je v protiklade s jeho záujmami, proti jeho túžbam, ostáva v priestore smrti. Nie pre odsúdenie zo strany Boha, ale pre odsúdenie, ktoré si človek sám slobodne pre seba vybral. Človek sám seba odsudzuje, odmietajúc túto plnosť života, túto lásku. Odmietnutie plnosti života, ktorým je Ježiš, spôsobuje plnosť smrti. Toto je význam, ktorý nám predkladá evanjelista, toto odsúdenie sa stane zavrhnutím.

Na koniec tohto nášho premýšľania o tom, prečo vlastne má vyzdvihnutie Syna človeka taký veľký význam pre záchranu človeka a teda ja sveta si pripomeňme vetu, ktorá zaznie ako jedna z možností evanjelia budúcej nedele (Ján 12 kapitola.) Ježiš povie: „Až budem vyzdvihnutý zo zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ Modlím sa, aby nás stále viac priťahovala a dvíhala k sebe Láska na kríži, ktorá všetko vydrží.

feb 082018
 

Všade okolo nás sa stretá dobro aj zlo, tma a svetlo, radosť a smútok, samota a spoločenstvo, život a smrť. Kedysi veľmi dávno (môžeme povedať aj v Starom zákone) si ľudia nevedeli poradiť ako zabrániť smrti, aby im neinfikovala život, tme aby nekazila svetlo, zlu aby nerušilo dobro. Vymysleli spôsob, ktorý v niečom pomáhal a ten by som nazval vyčlenením. To, čo bolo nakazené, čo bolo tmou, čo bolo zlom sa vylúčilo spomedzi ľudí v snahe o záchranu ostatných. Samozrejme aj s ľuďmi, ktorí už boli nakazení. Boli odsúdení na zánik. A všetko, čoho sa malomocní dotkli sa pálilo, aby z toho nevznikla nejaká nákaza.

Napriek tomu to nie vždy fungovalo. Spomeňme si, že práve pred 100 rokmi 1918 ľudstvo prežilo zatiaľ najničivejšiu pandémiu. Je známa pod menom Španielska chrípka. Odhaduje sa, že vírusom sa infikovalo 500 miliónov ľudí a na chrípku a komplikácie s ňou spojené v tom čase zomrelo 20 až 50 miliónov ľudí. Tu už je ťažko si pomôcť vyčlenením, keďže sa zdá, že nákaza je všade.

V knihe Levitikus 13-14 sú detailne predpísané spôsoby, ktorými mal kňaz, ktorý bol zodpovedný za prehlásenie niekoho malomocným, preskúmať problémy s ochorením kože postihnutého človeka. Rovnako kňaz bol autoritou, ktorá mala prehlásiť, že je niekto očistený, teda zbavený malomocenstva, čo sa pokladalo za podobný zázrak, ako vzkriesiť mŕtveho. Bol na to určený aj obrad, ktorým sa bývalý malomocný vracal do normálneho života. Len tak do zátvorky dávam, že ktovie koľkokrát ho kňazi použili. Ale to, že bol tento obrad je tiež výrazom nejakej viery v Boží zásah, dôvery, že zázrak sa môže stať. Pozrime sa spolu do 1. čítania kde je zachytená časť z vtedy platných pravidiel:

Pán povedal Mojžišovi a Áronovi: „Ak sa niekomu vyhodí na koži opuchlina, pľuzgier alebo biela škvrna, čo býva príznak malomocenstva, nech ho privedú ku kňazovi Áronovi alebo k niektorému z jeho synov, kňazov. Malomocný, napadnutý touto ranou, bude mať roztrhnutý odev, neupravené vlasy na hlave, zakrytú bradu a bude volať: ‚Nečistý, nečistý!‘ Celý čas, čo bude malomocný, bude nečistý a bude bývať sám mimo tábora.“                                                                                                Lv 13, 1-2. 45-46

Počuli sme ako jednoznačne bolo dané, čo majú ľudia robiť v prípade malomocenstva. Malomocenstvo malo dopad na život človeka nielen v oblasti zdravotnej, ale aj v oblasti duchovnej, či náboženskej, a tiež sociálnej a finančnej. Človek postihnutý malomocenstvom sa považoval za obradne nečistého a bol vylúčený z akéhokoľvek náboženského života. Ako vieme, všetci malomocní sa museli izolovať, žili sami v nejakej podobnej komunite v bezpečnej vzdialenosti od zdravých ľudí a to bol rozmer sociálny. Kdesi som čítal, že tá vzdialenosť bola približne 20 m a ak fúkal vietor tak 4x viac. Nemohli objať svoju rodinu, nikoho pobozkať. Ak sa niekto dotkol malomocného, alebo malomocný sa dotkol zdravého človeka, ten človek bol považovaný za nakazeného a obradne nečistého až kým to nepreskúmal kňaz. Samozrejme, že malomocní nemohli pracovať a tak si zarobiť na seba a boli odkázaní na starostlivosť druhých a na žobranie. Často aj ich rodina žobrala, najmä ak sa nakazil živiteľ rodiny.

Nám moderným ľuďom len pripomeniem dobre známy príbeh o pátrovi Damiánovi de Vesteur – a jeho misii na ostrove Molokai. Bieda na všetky strany a on tam priniesol Ježiša – svetlo a nádej. Vlastne napodobnil Ježiša. Ježiš prišiel na svet, ktorý sa možno už nápadne začínal podobať na jeden veľký „molokai – ostrov ľudí málo mocných voči hriechu. Prišiel a bol pripočítaný ku hriešnikom. Začlenil sa medzi ľudí ako nový Adam. Vykúpil svet a každému človeku ponúka spásu. Priniesol a prináša nové možnosti riešenia problému hriechu. A v čom je tá novosť? Nekončí to vyčlenením. Vôbec nie. Riešenie nie je len vyčlenenie, a potom prípadné zničenie. Riešením je znovu začlenenie! Do  takéhoto príbehu vstupujeme cez dnešné evanjelium:

K Ježišovi prišiel istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý.                                                                                                   Mk 1,40-42

Zaujímavé je, že chorý neprosil: ak chceš, môžeš ma uzdraviť, ale očistiť. Samozrejme že, očistiť znamená uzdraviť, ale predsa očistiť je akosi priliehavejší termín, lebo zahrňuje nielen lekársky rozmer problému lež pridáva aj tie ostatné: sociálny, spirituálny, finančný. Sám Ježiš zaujímavo rozlíšil tieto dva pohľady na svoju službu ako aj na službu svojich učeníkov, keď ich poslal ohlasovať evanjelium: Chorých uzdravujte, malomocných očisťujte Mt 10,8. Nešlo mu len o zdravie tela; veď to, že je človek uzdravený naopak mnohokrát dáva priestor na to, aby si postavil hlavu…

Ľudia kedysi tak ako aj dnes zápasili s otázkou: Prečo tento človek ochorel? Prečo práve ja? A bolo tu aj bude vždy pokušenie odpovedať, že je to trest za hriech. Treba dať pozor, aby sme nasilu nehľadali nejaké súvislosti našich hriechov a Božieho trestu alebo hriechu našich predkov. Skôr je tu rovina hriechu ako takého, ktorý neustále kazí tento svet, oberá ľudí o zdravie, už len z princípu, že hriech je netrafením sa do cieľa. Tým cieľom je Boží poriadok – kozmos (šperk). Hriech je naopak vytváranie chaosu, čo je opak kozmu. Poďme ale naspäť do príbehu.

Chorý zažil niečo neuveriteľné, Ježiš k nemu vystrel ruku a dotkol sa ho. Počuli sme, že sa Ježiš nad ním zľutoval. Božie zvíťazilo nad ľudským, svetlo nad tmou, poriadok nad chaosom, chorý sa uzdravil a bol očistený. Čakali by sme, že to pridá na kráse spomínaného Božieho šperku. Ale mýlime sa a poďme zistiť prečo:

Potom mu prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš im na svedectvo.“ Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ.                                                                                                                                                        Mk 1,43-45

Ježiš uzdravenému prísne povedal až pohrozil, aby ho dobre počúval a urobil to, čo od neho ten ktorý ho uzdravil žiadal. Ale vidíme, že uzdravený si nedal povedať. Robil si po svojom a hneď vyrábal problémy. A tak ľuďom komplikoval prístup k Ježišovi a ku spáse. Urobil Ježiša viac vylúčeným. Mohli by sme si tu uvedomiť zaujímavú pravdu, že prvým ohlasovateľom Ježiša bol neposlušný človek. Ale nerobilo to dobrú službu, lebo popularita priťahuje divákov, ale nevytvára spoločenstvo! Z toho všetkého vyplýva jedna veľmi zaujímavá otázka: Ako žiť s Bohom tak, aby sme ho druhým ľuďom nevzďaľovali ale približovali?

Bolo jedno dievča, nazvime ju Erika. Toto mladé neveriace dievča objavilo Boha v jednom z mládežníckych centier na Slovensku. Ježiš sa jej stal veľmi blízkym a ona rozmýšľala, ako ho priblížiť najmä svojmu otcovi, ktorý bol neveriaci. Rozhodla sa ponúknuť za obrátenie otca Bohu svoj život. Kňaz ktorý bol pri jej obrátení spomínal, ako mu raz zavolala z onkológie, kde sa jej život pomaly končil a prosila ho, či by ju neprišiel zaopatriť. V nemocnici na oddelení každého poznala po mene, a spolu pacienti, sestričky aj lekári prichádzali na jej izbu načerpať chuť žiť. Ako je to možné? Pretože, nosila v sebe zdroj života – Ježiša, Život. A dokázala ho približovať ľuďom. Zomrela ako 24 ročná a jej otec sa naozaj obrátil k Bohu. Boli chvíle, keď otec spolu s kňazom stáli nad hrobom tejto hrdinskej mladej ženy a modlili sa k Bohu a myslím, že vtedy sa Boh ešte viac približoval ľuďom tejto doby v našej krajine. Otec potom istý čas pomáhal a slúžil mladých v centre, kde sa obrátila jeho dcéra a kde sa zrodil aj príbeh jeho viery. O krátky čas zomrel. Odišiel k Bohu a za dcérou, chýbala mu. Myslím, že pre všetkých je to silný príbeh, aj preto, že sa udial nedávno a u nás na Slovensku. Ale ilustruje nám aké dôležité je prinášať Boha Ježiša bližšie k ľuďom, ktorí sú od neho ďaleko.

Modlím sa, aby naše slávenia nedeľnej fašiangovej eucharistie dodali tým, ktorí v Ježiša veria, silu prinášať ho bližšie k ľuďom. Ježiš je aj dnes dosť vyčlenený, zatláčajú ho do súkromia, akoby ani nepatril na verejnosť. A predsa jeho miesto je medzi ľuďmi, dokonca v ľudských srdciach a potom v ľudských vzťahoch. Maranatha! Príď Pane Ježišu!

okt 212017
 

Poznáte ľudí, ktorí radi druhých podchytávajú v reči? Alebo ste dokonca sami takýmito ľuďmi? Nie je na tom nič zlé, pokiaľ sa to deje s humorom a pre odľahčenie situácie. Ale keď sa to dostane do politiky, alebo je za tým akákoľvek manifestácia moci, môže to byť nebezpečné. A práve takáto snaha o podchytenie v reči je na programe v dnešnom evanjeliu. Je vlastne odpoveďou Ježišových protivníkov farizejov na to, ako ich On predtým podchytil v reči. Vypočujme si príbeh o tejto snahe z evanjelia podľa Matúša.

Farizeji odišli a radili sa, ako by podchytili Ježiša v reči. Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: „Čo ma pokúšate, pokrytci?! Ukážte mi daňový peniaz!“ Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Odpovedali mu: „Cisárov.“ Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“                    Mt 22,15-21

Ježišovi protivníci farizeji mu chystajú odplatu. Po vyčistení chrámu mu položili otázku: „Akou mocou toto robíš?“ A on ich potom dostal do úzkych, keď sa ich spýtal: „Jánov krst, odkiaľ bol: z neba či od ľudí?“ Ich odpoveď: „Nevieme.“ bola diplomatickým únikom. Posielajú teda za ním svojich učeníkov. A tiež herodiánov, ľudí „nabrúsených“ na obranu „cisára a jeho záujmov.“ (Herodiáni považovali rímsku okupáciu a Rimanmi nastoleného kráľa – bábku – Herodesa za požehnanie, lebo si na tom robili svoju stranícku politiku.)

Prichádzajú s odvetou. Kladú mu otázku, ktorá tiež nemá dobrú odpoveď: „Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ My, ktorí sme už počuli túto otázku mnohokrát a mnohokrát sme počuli aj Ježišovu skvostnú odpoveď, skúsme sa dnes zamyslieť nad touto situáciu ešte inak.   Daň je poplatok, ktorí poznáme aj z našej doby. Vždy je aj prejavom nejakej moci. V rímskej ríši ju platili všetci poddaní, okrem detí a starcov. Pre mnohých bola symbolom podriadenosti. Vráťme sa však ešte do dávnejšej minulosti a spomeňme si na zaujímavú rozpravu Boha so svojím ľudom, keď ho za čias Samuela Izraeliti prosili, aby im ustanovil kráľa. Takého, akého majú ostatné národy. Teda niekoho, kto bude svojou mocou panovať, podriaďovať sa, viesť vojny, používať násilia, niekoho, komu bude treba platiť. Môžeme si pamätať, že Boh nechcel takú „autoritu“, ktorá by ovládala druhých. Ale „autoritu“, ktorý by slúžila spoločnému bratstvu ľudí. Keďže ale ľudia na to neboli pripravení (3500 rokov dozadu podotýkam! Otázka je: ako sme na to pripravení my? V spoločnosti ale aj v Cirkvi), Boh súhlasil s tým, aby mali kráľa a očakával, kedy človek zmení svoj názor. Prisľubuje iného kráľa, ktorý prinesie na zem spravodlivosť a pokoj. (2 Sam 7) Ktorý nebude nadŕžať silnejšiemu, ale slabšiemu ( Ábel vs Kain ) ale pritom bude chrániť obidvoch. Kráľa, ktorý nebude potláčať násilie väčším násilím (to vyplavuje na povrch to najhoršie z nášho ľudského vnútra….), ale tichou mocou Božieho milosrdenstva.

Verím, že my sme už dnes kdesi inde, ale problém pokušenia moci nás stále poriadne láme. Až do toho extrému, že moc sa stane pre človeka dôležitejšou ako človek. Moc sa ľahko stáva bohom, ktorý je poriadne nenásytný, a stále mu treba niečo alebo povedzme si to na rovinu niekoho obetovať… vidíme to vo všetkých diktatúrach, aj tých súčasných: otvorených či skrytých.

Ježiš je niekto, kto nás pozýva k tomu, aby Boh bol naším Bohom, nie moc. Ani peniaze, o ktoré sa často moc opiera. Sám v evanjeliovom príbehu nemá pri sebe denár, peniaz ktorý reprezentoval rímsku moc. Niesol totiž na sebe obraz cisára Tibéria na jednej strane a na druhej obraz jeho matky Lívie, ak bohyne mieru. A tak si pýta peniaz od svojich vyzývateľov. Tí, mu ho podávajú a on sa ich pýta: Čí je tento obraz a nápis? Okolo obrazu cisára Tibéria bol nápis: Tibérius, cisár, vznešený syn božského Augusta. Na druhej strane: Najvyšší Kňaz. Môžeme pripomenúť, že Biblia v Starom zákone zakazovala zobrazovanie človeka aj Boha, pretože chcela posilniť vzácnu myšlienku: jediným obrazom Božím je žijúci slobodný človek. Chcela pozvať človeka, aby v sebe hľadal ten najvzácnejší obraz, ktorý má: to, že bol stvorený na Boží obraz. A tento obraz veľakrát zanesený a pošpinený, bol v nás obmytý akoby znovu odkrytý pomazaním v krste. Áno, toto je moc krstu: že môže odkrývať skutočný obraz toho, kto je to človek. A nielen jednorázovo. Ale môže sa v nás stať prameňom „milosti“, ktorá v nás tento Boží obraz obmýva vždy znovu a znovu. Každý to neraz potrebujeme. A deje sa to v dvoch rovinách: voči sebe samému ale aj voči druhým ľuďom. To je druhý benefit nášho krstu: náš krst obmýva Boží obraz nielen vo mne samom. Ale aj vo všetkých ľuďoch, ktorých stretám. A to si myslím, že je pre nás rovnako dôležité! A aký je ten Boží obraz??? Je to obraz slobody. Aby som v sebe videl pozvanie nebyť sluhom nikoho a ničoho. Aby som si uvedomil zvrátenosť vety: „som spojencom moci“. Myslím si, že kresťan by nemal byť spojencom „moci“. To zaváňa absolutizáciou moci. Môžeme byť spojencom človeka a ľudí, ktorí majú moc, ale potom samozrejme za to nesieme aj zodpovednosť, čo vždy býva neľahké.

Ježišovu odpoveď teda poznáme. Dávajte to, čo je cisárovo cisárovi a to, čo je Božie Bohu. Ježiš v nej nestavia Božiu moc proti moci ľudskej. Len nám hovorí, že budeme vedieť lepšie dávať „cisárovi čo je cisárovo“ (aj mu nedávať čo jeho nie je) ak budeme viac rozumieť, čo to znamená dávať Bohu to, čo je Božie. A to božie je: žiť slobodu a bratstvo stále plnším a aj novým spôsobom uprostred súčasných úskalí, ktoré na nás číhajú.

Zaujímavý príbeh slobody života, toho Božieho pomazania v krste, som našiel v príbehu biskupa o ktorom nedávno vyšla kniha. Pôsobil v našej banskobystrickej diecéze ako pomocný biskup a volal sa Peter Dubovský. Mal biskupské heslo: „Zostať verným až dokonca.“ Vyrastal v ťažkej dobe, tajne študoval a bol vysvätený za kňaza aj za biskupa. A keď mu na to režim prišiel, putoval do väzenia. A tam ho vypočúvali, robili na neho nátlak, chceli si ho podriadiť. A on dokázal zostať slobodný. Vo svojich spomienkach píše, ako raz na neho vyšetrovateľ kričal a on sa modlil ruženec. A to predstaviteľa moci ešte viac vydráždilo a reval, že mu zakazuje sa modliť. Ale on sa modlil v duchu. Nehýbal perami a práve moc, ktorou bol pomazaný pri krste mu pomohla to ustáť. Nenechal sa zlomiť a sám hovoril, že to nebolo len v ľudskej moci.

Ja verím, že aj tá schopnosť nedať sa podchytiť mocou, ustáť svoju slobodu, je odrazom Božej moci v nás. A že táto moc je v ponuke pre každého. A že krst je tou cestou, ktorou sa táto moc dostáva k nám. Modlím sa za to, aby sme ju vedeli využívať oveľa lepšie.