Dominik Markoš

apr 132018
 

Dnes slávime už 3 veľkonočnú nedeľu. Dosť času na to, aby sme si uvedomili, že Ježišova smrť nebola nejaký pracovný úraz, ktorý by bol mimo Božích prisľúbení. Naopak bola to cesta do slávy. Vo veľkonočnom svetle sa kríž stáva kľúčom, ktorý vysvetľuje celé Písmo a celé Písmo sa stáva komentárom kríža ako Božej slávy.

Pri modlitbe jednej krížovej cesty spolu s rodinami prvoprijímajúcich počas predveľkonočného pôstneho obdobia som si uvedomil a aj prežil zaujímavú skutočnosť. Spomenul som si počas piesne, ktorú sme spievali medzi zastaveniami na slovo sv. Pavla v 1. liste Korinťanom 1,17. Vyzýva tam k obozretnosti, aby sme ohlasovali evanjelium tak, že by nebol vyprázdnený Kristov kríž. Na druhej strane sme slávením aj poslednej veľkej noci, ktoré mimochodom stále pokračuje zažili, že je vyprázdnené niečo iné ako kríž, a to je Kristov hrob. Kristov kríž vyprázdniť je veľké pokušenie, dať ho nabok, oddeliť od Krista. Kristus chce na kríži zostať, aby nám neustále pripomínal súvislosť s prázdnym hrobom. Akoby k skúsenosti s prázdnym hrobom a teda s realitou vzkriesenia nás privedie len nevyprázdnený kríž. A to sa mi zdá byť veľmi silné.

Dnes budeme spolu premýšľať nad záverom Jánovho evanjelia. V kontexte nadväzuje na veľmi známy príbeh o 2 emauzských učeníkoch. Tu je jeho prvá časť:

Ježišovi učeníci porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba. Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal. „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi.                                                                                                                                  Lk 24, 35-43

Myslím, že nemusím pripomínať príbeh o ceste učeníkov do Emauz. Spomeniem len to, že keď dvom emauzským učeníkom Ježiš zmizol, to neznamená, že sa im stratil. Stále zostal s nimi. Predsa ak to chceme ešte upresniť: už nie s nimi, ale v nich. Boh svoju solidaritu s ľudstvom, s každým človekom, postupne zdokonaľuje: najprv v Starom Zákone bol „pred nami“ ako zákon, ktorý nás vedie do zasľúbenej zeme. Potom v časoch Ježiša bol aj „s nami“, aby nám otvoril cestu k Otcovi a učil nás po nej kráčať. Teraz v období cirkvi je ešte aj „v nás“ ako nový život. A chce aby to neustále rástlo dovtedy, až kým Boh nebude všetko vo všetkých (1 Kor 15,28)

V dnešnom úryvku z evanjelia sv. Lukáš kladie dôraz na telesnosť vzkrieseného Pána. Je to pravdepodobne reakcia na helenistické prostredie, ktoré síce verilo v nesmrteľnosť duše, ale nie vo vzkriesenie tela. Pre Gréka bol duch protikladom tela. Sv. Pavol nám hovorí o „duchovnom tele“ (1 Kor 15,44). Nechápme to teda v protiklade, že sa tu jedná o niečo netelesné alebo že tu ide o nejaký „prelud“. Keď povieme telo, rozumieme: rastlinné, živočíšne, ľudské a duchovné podľa odlišného životného princípu, ktorý to telo oživuje. Teda princíp vegetatívny, živočíšny, rozumový alebo božský. A tu máme pred sebou telo oživené Božím Duchom.

Ježiš pozýva svojich učeníkov pozrieť si jeho ruky aj nohy. So stopami po klincoch sú znakom totožnosti Vzkrieseného s Ukrižovaným. Toto telo, ktoré je teraz pred nimi je to isté, ktoré chýba v hrobe. Je pravda, že Ukrižovaný vstal z mŕtvych. Ale je aj tajomstvo, že Vzkriesený je totožný s Ukrižovaným. To chce aj Lukášovo evanjelium spolu s ostatnými zdôrazniť ako protiklad voči každému falošnému spiritualizmu (doketizmu).

Ba ešte viac: pozýva učeníkov, aby sa ho dotkli. A prostredníctvom ich svedectva sa ho dnes môžeme dotknúť aj my. Existuje také niečo ako fyzický dotyk a videnie, ale je ešte niečo hlbšie a to je duchovný dotyk a duchovné videnie. Lebo spolu s duchovným dotykom prichádza aj skúsenosť pokoja, úžasu, veľkej radosti a klaňania sa. A tak to tam aj bolo: kým na začiatku nemohli uveriť, lebo boli zmätení a naľakaní, teraz nemôžu uveriť od veľkej radosti.

Nakoniec tam ešte zaznieva obraz ako mu učeníci podávajú pečenú rybu a on si ju berie a je pred nimi. Pečená ryba nás odkazuje na iný príbeh z Jánovho evanjelia, keď sa Ježiš zjavil siedmim učeníkom po svojom zmŕtvychvstaní znovu na brehu Galilejského mora. Pripravil im na brehu raňajky a boli tam aj pečená ryba a vtedy Ján evanjelista poznamenal: Nikto sa ho neodvážil opýtať: „kto si?“ lebo všetci vedeli dobre, že je to Pán (Jn 21,12) Alebo ešte inak: V tejto pečenej rybe môžeme vidieť takúto analógiu: Ryba žije v hĺbke pod vodou a keď sa chytí a upečie je potravou pre človeka. Kristus prišiel z Božej hĺbky, bol chytený a upečený na dreve kríža a stáva sa naším pokrmom pre večný život.

Máme tu ešte druhú časť dnešného evanjelia a v nej sa nám Boh tiež prihovára:

Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“ Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“                                              Lk 24, 44-48

Čo ma oslovilo bola poznámka o tom, že Ježiš otvoril svojim učeníkom myseľ, aby porozumeli Písmu. Aký je v tom veľký rozdiel. Keď predtým im trikrát hovoril o svojom utrpení a zmŕtvychvstaní, vždy to zle dopadlo. Raz to schytal Peter, potom všetci, lebo sa hádali o tom, kto je z nich prvý a nakoniec Jakub a Ján, ktorí chceli byť po jeho pravici aj ľavici (aj boli jeden zomrel prvý a druhý posledný…) Teraz už rozumejú tomu veľkonočnému tajomstvu, lebo sa im otvorili oči. Človek v raji si radšej zatvoril oči, aby sa nemusel dívať na svoju nahotu. Až pri stretnutí s Božou láskou sa nám znovu otvoria oči, lebo si uvedomujeme, že sa nedívame iba na biedu našej nahoty, ale na Božiu slávu. Vidíme nového Adama, Ukrižovaného, ktorý bol vzkriesený.

A ten nový Adam nám všetkým dáva veľké poslanie: byť svedkami (martýrmi = tými, ktorí si spomínajú). Svedkami toho, že Boh je nielen pred nami či s nami, ale aj v nás! Že je Láska, ktorá odpúšťa všetky hriechy všetkým národom. V tomto je Lukáš „katolícky“ Vie že, vylúčiť niekoho by v skutočnosti znamenalo vylúčiť seba. A v tom je vlastne aj Božie kráľovstvo, v tom „martýriu“ človeka, v spomínaní si na Majstra. Aby človek kráčal tak akoby v dnešnej dobe kráčal Ježiš, robil a hovoril tak, že by to bolo dokončovaním toho, čo on začal robiť a učiť ako prvý.

Ľudstvo už od počiatku sveta je na ceste z Jeruzalema, môžeme povedať že človek je na úteku pred Bohom (Lk 15). A Boh robí všetko pre to, aby sa k nám pripojil a nejakým spôsobom premenil náš útek na putovanie. Na putovanie až na samý kraj sveta, kde On bude kráčať s nami, a pomôže nám napĺňať výzvu hovoriť o tom, čo sme my sami pochopili na našej ceste: že Boh nás má rád. Že utekať pre ním bol náš omyl. Že každý sa môže obrátiť k Bohu a zažiť odpustenie hriechov ako prejav Božej lásky a daru spásy.

Na záver sa modlím, aby nám všetkým Boh Otec dal veľa síl na tejto ceste, na tomto putovaní. Nech Zmŕtvychvstalý je pre nás tým, kto má moc odvaliť všetky kamene, ktoré sa nám na tejto ceste postavia ako prekážky. Nech Boží Duch nás čoraz viac oživuje, aby sme sa naozaj stávali  Božími deťmi.

mar 092018
 

Jednou z možností dnešného Božieho slova je venovať sa evanjeliovému príbehu o uzdravení slepého človeka. Ale máme aj ďalšiu možnosť. A to vstúpiť do 3. kapitoly Jánovho evanjelia, ktorá sa zaoberá 2 konfrontáciami. Najprv je to konfrontácia so Zákonom a to prostredníctvom farizeja Nikodéma, ktorý prichádza za Ježišom v noci. A potom je to konfrontácia s proroctvom a na scénu prichádza posledný prorok Starého zákona, Ježišov predchodca Ján Krstiteľ. Všetko nám to pripomína základné rozdelenie židovského náboženského života, z ktorého sme dosť skopírovali aj my kresťania. To rozdelenie má 3 oblasti: zmluva, chrám a zákon. Niekedy upadneme do pokušenia hľadať, ktorá z nich darúva človekovi život a tak vlastne môže nahradiť Boha. Zaujímavú myšlienku predkladá Silvano Fausti vo svojom komentári k Jánovmu evanjeliu, keď hovorí, že zmluva, chrám aj Zákon nevedú k Bohu bez prorockého slova, ktoré označuje ich zmysel. A ešte pritvrdzuje: Bez proroctva sa každá inštitúcia, aj tá najsvätejšia, vrátane kresťanských sviatostí, stáva fetišom: zmluva zostane bez vína, chrám bez Boha a Zákon bez Ducha. Z týchto „pozemských znamení“, ktoré mali odkazovať na Boha, mali byť prostriedkom sa zrazu stane cieľ, oni sa stanú cieľom pre seba samých a už neznamenajú nič. Proroctvo vždy hovorilo kriticky ku inštitúciám, nie preto, že by ich chcelo zničiť, ale im navrátiť ich pôvodný význam. Proroci sa usilovali brániť tomu, aby sa inštitúcie zbožšťovali a tak zaberali miesto, ktoré patrí iba Bohu.

Hlavnou témou teda bude otázka: čo je zdrojom života pre človeka? Kde to leží? Kto je za tým? Je to zmluva? Je to chrám? Je to Zákon? Sú to proroci? V konfrontácii s Nikodémom všeličo vyjde najavo. Poďme sa spolu pozrieť na text evanjelia:

Ježiš povedal Nikodémovi: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Boži                                       Jn 3,14-18

V rozhovore s farizejom Nikodémom, jedným zo židovských predstavených, Ježiš spomína príbeh známy z histórie Izraela, ktorý sa nachádza v Knihe Numeri 21,4-9…. V tretej kapitole, v 14. verši evanjelista píše: „ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada“. Hady boli zoslané Bohom, aby potrestali židovský národ podľa klasickej schémy „trest – záchrana/odpustenie“. V Ježišovi je nám predstavená iná schéma – je tam len záchrana. Je tu teda aj podobnosť aj odlišnosť. Ježiš predstavuje Boha, ktorý je iný ako ho rozumejú farizeji. Predstavuje ho nie ako Boha, ktorý vyžaduje, ale Boha ktorý ponúka. Ponúka človekovi dary, ktoré nazývame plnosť života, alebo ináč večný život, až po to najväčšie, čo môže dať: seba samého. A keďže Boh ponúka seba samého a On je Láska, ponúka Lásku, ktorá nie je obyčajná. Ale k tomu sa dostaneme. Poďme najskôr k téme, ktorá je evanjelistovi Jánovi veľmi drahá a tu sa objavuje po prvý krát. Je tom téma večného života. Večný život nie je, ako to vyučovali farizeji, nejaká budúca prémia za dobré správanie v súčasnosti, ale rozmer života už v prítomnosti. A „večný“ sa nazýva nie pre svoje trvanie bez konca, ale pre jeho vlastnosť, ktorou je jeho nezničiteľnosť. A tento večný život sa netýka budúcnosti, ale môžeme ho mať už teraz. Ktokoľvek sa pridá k Ježišovi, smeruje k plnosti človeka, ktorá sa v ňom nachádza. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna…“,
Boh ktorý prichádza až do bodu, v ktorom ponúka seba samého „…aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Večný život, na rozdiel do toho, ako kázali farizeji, sa nezískava dodržiavaním zákonov, ani chodením do chrámu, ani odvolávaním sa na Zmluvu, ale prijímaním daru Lásky prostredníctvom zjednocovania sa s Ježišom. Ježiš sa tu zjavuje ako dar Božej lásky pre ľudí. Boh je láska, nie láska hocijaká, ale láska ktorá všetko vydrží!! A túto Lásku ktorá všetko vydrží vidíme na kríži. Tam je toho dôkazom. Vydržala všetku nenávisť, krivdu, zradu, opustenosť, neporozumenie, posmech, krutosť. Tam na kríži je vyvýšená. A nielen to. Ako taká sa ponúka každému z nás, aby sa ďalej v našich životoch zjavovala a sprostredkovávala. Aj my sme ju pozvaní vyvýšiť, pozdvihnúť v našich životoch, a neviem, či je niekde autentickejší priestor, ako keď nás život pritláča nejakým našim krížom. Vtedy môžeme reagovať ako ľudia, ktorých ľudská láska má svoje limity a spolu medzi sebou ako ľudia konštatujeme: tak to sa už naozaj nedalo riešiť ináč, to už by nevydržal ani svätý….a podobné výroky. Alebo veríme v to bláznovstvo, že každý deň nášho života je nám ponúkaná Láska, ktorá všetko vydrží. Chce prebývať v našom srdci. A hoci nás pri jej prijímaní a nechávaní jej stále väčšieho priestoru v nás čaká ešte dlhá cesta, už dnes môžeme začať. Už dnes môžeme zažiť, že cez odpoveď na túto lásku sa v nás rodí to tajomstvo, ktoré nazývame večný život.

Vráťme sa ešte na chvíľu k tomu, čo v tej vete “Boh tak miloval svet”, znamená to slovo „tak“. Boh nie je pesimista, presýtený ľudstvom, unavený a znechutený všetkými ľudskými slabosťami a omylmi a hriechmi a nevernosťami. ale je Bohom, ktorý je zamilovaný do ľudí. A je natoľko zamilovaný, natoľko miloval svet, „že dal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto v neho verí …“

„Lebo Boh neposlal Syna na svet“, a tu nevraví „aby ho zavrhol“ ale je tu použité sloveso odsúdiť. Boh však nie je sudca, ale ten, ktorý dáva život. A syn takisto. Teda neposlal syna, aby odsúdil svet; toto bolo očakávanie farizejov, ktorí čakali Mesiáša, ktorý príde súdiť, oddelí dobrých od zlých, čistých od nečistých, ale nie Boha, nie Ježiša. Neposlal syna, aby súdil svet, ale „aby sa skrze neho svet spasil“

Neexistuje žiadne odsúdenie z Božej strany, z jeho strany je tu pozitívna ponuka života. Kto ju príjme má plnosť života; kto ju odmietne, pretože táto ponuka je v protiklade s jeho záujmami, proti jeho túžbam, ostáva v priestore smrti. Nie pre odsúdenie zo strany Boha, ale pre odsúdenie, ktoré si človek sám slobodne pre seba vybral. Človek sám seba odsudzuje, odmietajúc túto plnosť života, túto lásku. Odmietnutie plnosti života, ktorým je Ježiš, spôsobuje plnosť smrti. Toto je význam, ktorý nám predkladá evanjelista, toto odsúdenie sa stane zavrhnutím.

Na koniec tohto nášho premýšľania o tom, prečo vlastne má vyzdvihnutie Syna človeka taký veľký význam pre záchranu človeka a teda ja sveta si pripomeňme vetu, ktorá zaznie ako jedna z možností evanjelia budúcej nedele (Ján 12 kapitola.) Ježiš povie: „Až budem vyzdvihnutý zo zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ Modlím sa, aby nás stále viac priťahovala a dvíhala k sebe Láska na kríži, ktorá všetko vydrží.

feb 082018
 

Všade okolo nás sa stretá dobro aj zlo, tma a svetlo, radosť a smútok, samota a spoločenstvo, život a smrť. Kedysi veľmi dávno (môžeme povedať aj v Starom zákone) si ľudia nevedeli poradiť ako zabrániť smrti, aby im neinfikovala život, tme aby nekazila svetlo, zlu aby nerušilo dobro. Vymysleli spôsob, ktorý v niečom pomáhal a ten by som nazval vyčlenením. To, čo bolo nakazené, čo bolo tmou, čo bolo zlom sa vylúčilo spomedzi ľudí v snahe o záchranu ostatných. Samozrejme aj s ľuďmi, ktorí už boli nakazení. Boli odsúdení na zánik. A všetko, čoho sa malomocní dotkli sa pálilo, aby z toho nevznikla nejaká nákaza.

Napriek tomu to nie vždy fungovalo. Spomeňme si, že práve pred 100 rokmi 1918 ľudstvo prežilo zatiaľ najničivejšiu pandémiu. Je známa pod menom Španielska chrípka. Odhaduje sa, že vírusom sa infikovalo 500 miliónov ľudí a na chrípku a komplikácie s ňou spojené v tom čase zomrelo 20 až 50 miliónov ľudí. Tu už je ťažko si pomôcť vyčlenením, keďže sa zdá, že nákaza je všade.

V knihe Levitikus 13-14 sú detailne predpísané spôsoby, ktorými mal kňaz, ktorý bol zodpovedný za prehlásenie niekoho malomocným, preskúmať problémy s ochorením kože postihnutého človeka. Rovnako kňaz bol autoritou, ktorá mala prehlásiť, že je niekto očistený, teda zbavený malomocenstva, čo sa pokladalo za podobný zázrak, ako vzkriesiť mŕtveho. Bol na to určený aj obrad, ktorým sa bývalý malomocný vracal do normálneho života. Len tak do zátvorky dávam, že ktovie koľkokrát ho kňazi použili. Ale to, že bol tento obrad je tiež výrazom nejakej viery v Boží zásah, dôvery, že zázrak sa môže stať. Pozrime sa spolu do 1. čítania kde je zachytená časť z vtedy platných pravidiel:

Pán povedal Mojžišovi a Áronovi: „Ak sa niekomu vyhodí na koži opuchlina, pľuzgier alebo biela škvrna, čo býva príznak malomocenstva, nech ho privedú ku kňazovi Áronovi alebo k niektorému z jeho synov, kňazov. Malomocný, napadnutý touto ranou, bude mať roztrhnutý odev, neupravené vlasy na hlave, zakrytú bradu a bude volať: ‚Nečistý, nečistý!‘ Celý čas, čo bude malomocný, bude nečistý a bude bývať sám mimo tábora.“                                                                                                Lv 13, 1-2. 45-46

Počuli sme ako jednoznačne bolo dané, čo majú ľudia robiť v prípade malomocenstva. Malomocenstvo malo dopad na život človeka nielen v oblasti zdravotnej, ale aj v oblasti duchovnej, či náboženskej, a tiež sociálnej a finančnej. Človek postihnutý malomocenstvom sa považoval za obradne nečistého a bol vylúčený z akéhokoľvek náboženského života. Ako vieme, všetci malomocní sa museli izolovať, žili sami v nejakej podobnej komunite v bezpečnej vzdialenosti od zdravých ľudí a to bol rozmer sociálny. Kdesi som čítal, že tá vzdialenosť bola približne 20 m a ak fúkal vietor tak 4x viac. Nemohli objať svoju rodinu, nikoho pobozkať. Ak sa niekto dotkol malomocného, alebo malomocný sa dotkol zdravého človeka, ten človek bol považovaný za nakazeného a obradne nečistého až kým to nepreskúmal kňaz. Samozrejme, že malomocní nemohli pracovať a tak si zarobiť na seba a boli odkázaní na starostlivosť druhých a na žobranie. Často aj ich rodina žobrala, najmä ak sa nakazil živiteľ rodiny.

Nám moderným ľuďom len pripomeniem dobre známy príbeh o pátrovi Damiánovi de Vesteur – a jeho misii na ostrove Molokai. Bieda na všetky strany a on tam priniesol Ježiša – svetlo a nádej. Vlastne napodobnil Ježiša. Ježiš prišiel na svet, ktorý sa možno už nápadne začínal podobať na jeden veľký „molokai – ostrov ľudí málo mocných voči hriechu. Prišiel a bol pripočítaný ku hriešnikom. Začlenil sa medzi ľudí ako nový Adam. Vykúpil svet a každému človeku ponúka spásu. Priniesol a prináša nové možnosti riešenia problému hriechu. A v čom je tá novosť? Nekončí to vyčlenením. Vôbec nie. Riešenie nie je len vyčlenenie, a potom prípadné zničenie. Riešením je znovu začlenenie! Do  takéhoto príbehu vstupujeme cez dnešné evanjelium:

K Ježišovi prišiel istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý.                                                                                                   Mk 1,40-42

Zaujímavé je, že chorý neprosil: ak chceš, môžeš ma uzdraviť, ale očistiť. Samozrejme že, očistiť znamená uzdraviť, ale predsa očistiť je akosi priliehavejší termín, lebo zahrňuje nielen lekársky rozmer problému lež pridáva aj tie ostatné: sociálny, spirituálny, finančný. Sám Ježiš zaujímavo rozlíšil tieto dva pohľady na svoju službu ako aj na službu svojich učeníkov, keď ich poslal ohlasovať evanjelium: Chorých uzdravujte, malomocných očisťujte Mt 10,8. Nešlo mu len o zdravie tela; veď to, že je človek uzdravený naopak mnohokrát dáva priestor na to, aby si postavil hlavu…

Ľudia kedysi tak ako aj dnes zápasili s otázkou: Prečo tento človek ochorel? Prečo práve ja? A bolo tu aj bude vždy pokušenie odpovedať, že je to trest za hriech. Treba dať pozor, aby sme nasilu nehľadali nejaké súvislosti našich hriechov a Božieho trestu alebo hriechu našich predkov. Skôr je tu rovina hriechu ako takého, ktorý neustále kazí tento svet, oberá ľudí o zdravie, už len z princípu, že hriech je netrafením sa do cieľa. Tým cieľom je Boží poriadok – kozmos (šperk). Hriech je naopak vytváranie chaosu, čo je opak kozmu. Poďme ale naspäť do príbehu.

Chorý zažil niečo neuveriteľné, Ježiš k nemu vystrel ruku a dotkol sa ho. Počuli sme, že sa Ježiš nad ním zľutoval. Božie zvíťazilo nad ľudským, svetlo nad tmou, poriadok nad chaosom, chorý sa uzdravil a bol očistený. Čakali by sme, že to pridá na kráse spomínaného Božieho šperku. Ale mýlime sa a poďme zistiť prečo:

Potom mu prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš im na svedectvo.“ Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ.                                                                                                                                                        Mk 1,43-45

Ježiš uzdravenému prísne povedal až pohrozil, aby ho dobre počúval a urobil to, čo od neho ten ktorý ho uzdravil žiadal. Ale vidíme, že uzdravený si nedal povedať. Robil si po svojom a hneď vyrábal problémy. A tak ľuďom komplikoval prístup k Ježišovi a ku spáse. Urobil Ježiša viac vylúčeným. Mohli by sme si tu uvedomiť zaujímavú pravdu, že prvým ohlasovateľom Ježiša bol neposlušný človek. Ale nerobilo to dobrú službu, lebo popularita priťahuje divákov, ale nevytvára spoločenstvo! Z toho všetkého vyplýva jedna veľmi zaujímavá otázka: Ako žiť s Bohom tak, aby sme ho druhým ľuďom nevzďaľovali ale približovali?

Bolo jedno dievča, nazvime ju Erika. Toto mladé neveriace dievča objavilo Boha v jednom z mládežníckych centier na Slovensku. Ježiš sa jej stal veľmi blízkym a ona rozmýšľala, ako ho priblížiť najmä svojmu otcovi, ktorý bol neveriaci. Rozhodla sa ponúknuť za obrátenie otca Bohu svoj život. Kňaz ktorý bol pri jej obrátení spomínal, ako mu raz zavolala z onkológie, kde sa jej život pomaly končil a prosila ho, či by ju neprišiel zaopatriť. V nemocnici na oddelení každého poznala po mene, a spolu pacienti, sestričky aj lekári prichádzali na jej izbu načerpať chuť žiť. Ako je to možné? Pretože, nosila v sebe zdroj života – Ježiša, Život. A dokázala ho približovať ľuďom. Zomrela ako 24 ročná a jej otec sa naozaj obrátil k Bohu. Boli chvíle, keď otec spolu s kňazom stáli nad hrobom tejto hrdinskej mladej ženy a modlili sa k Bohu a myslím, že vtedy sa Boh ešte viac približoval ľuďom tejto doby v našej krajine. Otec potom istý čas pomáhal a slúžil mladých v centre, kde sa obrátila jeho dcéra a kde sa zrodil aj príbeh jeho viery. O krátky čas zomrel. Odišiel k Bohu a za dcérou, chýbala mu. Myslím, že pre všetkých je to silný príbeh, aj preto, že sa udial nedávno a u nás na Slovensku. Ale ilustruje nám aké dôležité je prinášať Boha Ježiša bližšie k ľuďom, ktorí sú od neho ďaleko.

Modlím sa, aby naše slávenia nedeľnej fašiangovej eucharistie dodali tým, ktorí v Ježiša veria, silu prinášať ho bližšie k ľuďom. Ježiš je aj dnes dosť vyčlenený, zatláčajú ho do súkromia, akoby ani nepatril na verejnosť. A predsa jeho miesto je medzi ľuďmi, dokonca v ľudských srdciach a potom v ľudských vzťahoch. Maranatha! Príď Pane Ježišu!

okt 212017
 

Poznáte ľudí, ktorí radi druhých podchytávajú v reči? Alebo ste dokonca sami takýmito ľuďmi? Nie je na tom nič zlé, pokiaľ sa to deje s humorom a pre odľahčenie situácie. Ale keď sa to dostane do politiky, alebo je za tým akákoľvek manifestácia moci, môže to byť nebezpečné. A práve takáto snaha o podchytenie v reči je na programe v dnešnom evanjeliu. Je vlastne odpoveďou Ježišových protivníkov farizejov na to, ako ich On predtým podchytil v reči. Vypočujme si príbeh o tejto snahe z evanjelia podľa Matúša.

Farizeji odišli a radili sa, ako by podchytili Ježiša v reči. Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: „Čo ma pokúšate, pokrytci?! Ukážte mi daňový peniaz!“ Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Odpovedali mu: „Cisárov.“ Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“                    Mt 22,15-21

Ježišovi protivníci farizeji mu chystajú odplatu. Po vyčistení chrámu mu položili otázku: „Akou mocou toto robíš?“ A on ich potom dostal do úzkych, keď sa ich spýtal: „Jánov krst, odkiaľ bol: z neba či od ľudí?“ Ich odpoveď: „Nevieme.“ bola diplomatickým únikom. Posielajú teda za ním svojich učeníkov. A tiež herodiánov, ľudí „nabrúsených“ na obranu „cisára a jeho záujmov.“ (Herodiáni považovali rímsku okupáciu a Rimanmi nastoleného kráľa – bábku – Herodesa za požehnanie, lebo si na tom robili svoju stranícku politiku.)

Prichádzajú s odvetou. Kladú mu otázku, ktorá tiež nemá dobrú odpoveď: „Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ My, ktorí sme už počuli túto otázku mnohokrát a mnohokrát sme počuli aj Ježišovu skvostnú odpoveď, skúsme sa dnes zamyslieť nad touto situáciu ešte inak.   Daň je poplatok, ktorí poznáme aj z našej doby. Vždy je aj prejavom nejakej moci. V rímskej ríši ju platili všetci poddaní, okrem detí a starcov. Pre mnohých bola symbolom podriadenosti. Vráťme sa však ešte do dávnejšej minulosti a spomeňme si na zaujímavú rozpravu Boha so svojím ľudom, keď ho za čias Samuela Izraeliti prosili, aby im ustanovil kráľa. Takého, akého majú ostatné národy. Teda niekoho, kto bude svojou mocou panovať, podriaďovať sa, viesť vojny, používať násilia, niekoho, komu bude treba platiť. Môžeme si pamätať, že Boh nechcel takú „autoritu“, ktorá by ovládala druhých. Ale „autoritu“, ktorý by slúžila spoločnému bratstvu ľudí. Keďže ale ľudia na to neboli pripravení (3500 rokov dozadu podotýkam! Otázka je: ako sme na to pripravení my? V spoločnosti ale aj v Cirkvi), Boh súhlasil s tým, aby mali kráľa a očakával, kedy človek zmení svoj názor. Prisľubuje iného kráľa, ktorý prinesie na zem spravodlivosť a pokoj. (2 Sam 7) Ktorý nebude nadŕžať silnejšiemu, ale slabšiemu ( Ábel vs Kain ) ale pritom bude chrániť obidvoch. Kráľa, ktorý nebude potláčať násilie väčším násilím (to vyplavuje na povrch to najhoršie z nášho ľudského vnútra….), ale tichou mocou Božieho milosrdenstva.

Verím, že my sme už dnes kdesi inde, ale problém pokušenia moci nás stále poriadne láme. Až do toho extrému, že moc sa stane pre človeka dôležitejšou ako človek. Moc sa ľahko stáva bohom, ktorý je poriadne nenásytný, a stále mu treba niečo alebo povedzme si to na rovinu niekoho obetovať… vidíme to vo všetkých diktatúrach, aj tých súčasných: otvorených či skrytých.

Ježiš je niekto, kto nás pozýva k tomu, aby Boh bol naším Bohom, nie moc. Ani peniaze, o ktoré sa často moc opiera. Sám v evanjeliovom príbehu nemá pri sebe denár, peniaz ktorý reprezentoval rímsku moc. Niesol totiž na sebe obraz cisára Tibéria na jednej strane a na druhej obraz jeho matky Lívie, ak bohyne mieru. A tak si pýta peniaz od svojich vyzývateľov. Tí, mu ho podávajú a on sa ich pýta: Čí je tento obraz a nápis? Okolo obrazu cisára Tibéria bol nápis: Tibérius, cisár, vznešený syn božského Augusta. Na druhej strane: Najvyšší Kňaz. Môžeme pripomenúť, že Biblia v Starom zákone zakazovala zobrazovanie človeka aj Boha, pretože chcela posilniť vzácnu myšlienku: jediným obrazom Božím je žijúci slobodný človek. Chcela pozvať človeka, aby v sebe hľadal ten najvzácnejší obraz, ktorý má: to, že bol stvorený na Boží obraz. A tento obraz veľakrát zanesený a pošpinený, bol v nás obmytý akoby znovu odkrytý pomazaním v krste. Áno, toto je moc krstu: že môže odkrývať skutočný obraz toho, kto je to človek. A nielen jednorázovo. Ale môže sa v nás stať prameňom „milosti“, ktorá v nás tento Boží obraz obmýva vždy znovu a znovu. Každý to neraz potrebujeme. A deje sa to v dvoch rovinách: voči sebe samému ale aj voči druhým ľuďom. To je druhý benefit nášho krstu: náš krst obmýva Boží obraz nielen vo mne samom. Ale aj vo všetkých ľuďoch, ktorých stretám. A to si myslím, že je pre nás rovnako dôležité! A aký je ten Boží obraz??? Je to obraz slobody. Aby som v sebe videl pozvanie nebyť sluhom nikoho a ničoho. Aby som si uvedomil zvrátenosť vety: „som spojencom moci“. Myslím si, že kresťan by nemal byť spojencom „moci“. To zaváňa absolutizáciou moci. Môžeme byť spojencom človeka a ľudí, ktorí majú moc, ale potom samozrejme za to nesieme aj zodpovednosť, čo vždy býva neľahké.

Ježišovu odpoveď teda poznáme. Dávajte to, čo je cisárovo cisárovi a to, čo je Božie Bohu. Ježiš v nej nestavia Božiu moc proti moci ľudskej. Len nám hovorí, že budeme vedieť lepšie dávať „cisárovi čo je cisárovo“ (aj mu nedávať čo jeho nie je) ak budeme viac rozumieť, čo to znamená dávať Bohu to, čo je Božie. A to božie je: žiť slobodu a bratstvo stále plnším a aj novým spôsobom uprostred súčasných úskalí, ktoré na nás číhajú.

Zaujímavý príbeh slobody života, toho Božieho pomazania v krste, som našiel v príbehu biskupa o ktorom nedávno vyšla kniha. Pôsobil v našej banskobystrickej diecéze ako pomocný biskup a volal sa Peter Dubovský. Mal biskupské heslo: „Zostať verným až dokonca.“ Vyrastal v ťažkej dobe, tajne študoval a bol vysvätený za kňaza aj za biskupa. A keď mu na to režim prišiel, putoval do väzenia. A tam ho vypočúvali, robili na neho nátlak, chceli si ho podriadiť. A on dokázal zostať slobodný. Vo svojich spomienkach píše, ako raz na neho vyšetrovateľ kričal a on sa modlil ruženec. A to predstaviteľa moci ešte viac vydráždilo a reval, že mu zakazuje sa modliť. Ale on sa modlil v duchu. Nehýbal perami a práve moc, ktorou bol pomazaný pri krste mu pomohla to ustáť. Nenechal sa zlomiť a sám hovoril, že to nebolo len v ľudskej moci.

Ja verím, že aj tá schopnosť nedať sa podchytiť mocou, ustáť svoju slobodu, je odrazom Božej moci v nás. A že táto moc je v ponuke pre každého. A že krst je tou cestou, ktorou sa táto moc dostáva k nám. Modlím sa za to, aby sme ju vedeli využívať oveľa lepšie.

sep 232017
 

Dnes sa veľa ľudí cíti nepotrebnými. A tiež mnohí máme pokušenie riešiť svoje postavenie v rozličných spoločenských rebríčkoch. A šplhať sa v nich čoraz bližšie k pódiovým priečkam. Určite dnes netrpezlivo čakáme, ako dopadne Peťo Sagan v jeho pokuse 3. krát za sebou získať titul majstra sveta za sebou. Ale šport je predsa niečo, čo je len výsekom života. Ako je to teda v živote samotnom? Čo nám k tomu dnes hovorí Boh vo svojom slove?

Ak Peter Sagan bude uzavretý medzi mnohými konkurentmi v pelotóne, dnešné Božie slovo je „uzavreté“ medzi jedno vyjadrenie, ktoré stojí na začiatku aj na konci a znie veľmi paradoxne. Myslím tým vetu: A tak budú poslední prvými a prví poslednými. Táto veta nadväzuje na kontext 19. kapitoly Matúšovho evanjelia, ktorá sa však nečítala minulú nedeľu. Myslím tým príbeh o bohatom mladíkovi, ktorý prišiel za Ježišom a pýtal sa ho, čo má robiť aby získal večný život. Ježiš načína veľmi vážnu tému o tom, čo potom budeme počuť aj v dnešnom evanjeliu. Tému o milosti a o našom ľudskom konaní.

Myslím že moja generácia v cirkvi vyrástla hodne na tom, že spása či nebo si máme nejakým spôsobom zaslúžiť. Napr. za to, že sa budeme snažiť byť dobrými ľuďmi, modliť sa, chodiť do kostola, postiť sa. Je veľa ľudí, ktorí sa poctivo snažili aj snažia a ja rozumiem, že im veľmi ťažko padne napr. pochopiť to, že sa niekto na konci života obráti k Bohu a dostane sa do toho istého neba ako tí, ktorí sa od malička snažia žiť vieru.

Ježiš hovorí v dnešnom evanjeliu aj v príbehu o bohatom mladíkovi, že spása je DAR. Dar, ktorý sa nedáva za zásluhy. Nikto z nás ľudí totiž také zásluhy nemá! L Boh nám dáva spásu preto, že ju potrebujeme a preto, lebo je dobrý! A práve toto dávanie nie podľa zásluh ale podľa potreby prináša niekoľko problémov. 1. ak je spása nie za zásluhy, načo by som sa mal snažiť? Teda pasivita. 2. Ak je spása z milosti, je jedno ako žijem. Teda relativizmus. 3. Podľa čoho máme odmeňovať ľudí ak nie podľa zásluh. Teda otázka spravodlivosti. 4. Každý môže deklarovať potreby, ktoré sú jeho subjektívne ale nie pravdivé. Teda pravda.

Ale poďme na dnešný text evanjelia:

Ježiš povedal učeníkom toto podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice. Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. I povedal im: ‚Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.‘ A oni šli. Vyšiel znova okolo dvanástej aj okolo tretej hodiny popoludní a urobil podobne. Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: ‚Čo tu nečinne stojíte celý deň?‘ Vraveli mu: ‚Nik nás nenajal.‘ Povedal im: ‚Choďte aj vy do mojej vinice!‘      Mt 20, 1-7

Najprv by som sa chcel ja osobne prihlásiť, že patrím na jednej strane medzi tých posledných na druhej strane medzi tých prvých. Vysvetlím.

Medzi posledných preto, že som z cirkvi, ktorá vznikla z pohanov. Cirkev zo Židov, alebo aj Židia samotní – to sú tí, ktorí boli pozvaní pracovať do Pánovej vinice od rána. Majú zmluvu, zjednali sa obrazne povedané „za denár“ – to znamená za toľko, aby sa z toho dal žiť plnohodnotný ľudský aj rodinný život. Od rána by to mohli byť napr. Abrahám a doba patriarchov a sudcov. Potom sú tu tí, ktorí sa pridali pracovať v Pánovej vinici o 9. doobeda – nech je to napr. v časovej línii doba Mojžiša doba kráľov a prorokov. Možno na obed prišiel človek Ježiš a dám to do uvodzoviek „nechal sa pozvať pracovať do vinice.“ A s ním apoštoli a prvá cirkev. Ak pôjdeme ďalej v tejto našej predstavivosti okolo 3. popoludní prichádzajú na scénu naši predkovia Slovania, ktorí sa stávajú kresťanmi. A teraz okolo 5. popoludní sme tu my, súčasní ľudia, kresťania v Afrike, v Ázii či Južnej alebo Latinskej Amerike. A tým vôbec nechcem povedať to, že už iba hodinku a potom príde vyúčtovanie. Tých, ktorí si to myslia je na môj vkus až príliš veľa… Skôr by som nás rád postavil do pozície, že tu pracujeme len krátko na Božom kráľovstve. Staviame na tých, ktorí tu pracovali pred nami a predsa dostávame odmenu ktorá nás prekvapuje rovnako ako tých z dnešného evanjelia. Poďme si ale dočítať príbeh o pracovníkoch vo vinici:

Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: ‚Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!‘ Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac. Ale aj oni dostali po denári. Vzali ho a šomrali na hospodára: ‚Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.‘ Ale on jednému z nich odpovedal: ‚Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?‘ Tak budú poslední prvými a prví poslednými.“      Mt 20, 8-16

Áno, aj my dostávame celú mzdu, ktorá však už nie je mzdou podľa zmluvy. Všetci, ktorí prišli pracovať neskôr dostali ponuku na odmenu, ktorá bude spravodlivá. A keďže Boh je ten, ktorý dáva všetko každému a všetko tým chápeme že dáva SEBA! Aj my sme tí, ktorí sme zaskočení štedrosťou. Dostávame viac, ako by sme čakali. A tiež rozumieme smútku a sklamaniu tých, ktorí sa cítia ukrivdení, lebo znášali horúčosť a bremeno celého dňa. Aby nás Boh ale liečil z tohto smútku a sklamania, ukazuje nám, že z iného uhla pohľadu sme aj my z tých, ktorí znášajú bremeno celého dňa, lebo sme boli pokrstení ako deti. Celý život žijeme ako kresťania. Na rozdiel od tých, ktorí sa obrátili ako mladí ľudia, či ako dospelí. Poznám takých, ktorí tak urobili v starobe a zažil som aj človeka, ktorý sa obrátil na smrteľnej posteli. Na nich nám Boh ukazuje svoju štedrosť, lebo aj im dáva všetko – teda seba samého a to znamená spásu! Aby som to teda zhrnul: mnohí z nás sme poslední – lebo patríme medzi kresťanov z pohanstva a sme prví – lebo sme boli pokrstení ako deti…

Čo to pre nás teda znamená? Boh nechce aby sme boli pasívni! Aj nám sa prihovára: Čo tu nečinne stojíte? Boh nás pozýva do činu, má rád teológiu činu. Nie iba slová. Ako konať tak, aby nás naše činy zjednocovali s Ním. Nevyhovárajme sa teda na to, že spása je odmenou. A že každý ju dostal. A že netreba činy. To by bol veľký omyl! Naše skutky sú odpoveďou. Znakom, že sme prijali Božie pozvanie. Že sme uverili pravde: som pre Boha vzácny. Potrebuje aj mňa, aj mňa volá. Je hrozné byť nepotrebný! Ako som povedal na začiatku: je veľa ľudí aj u nás, ktorí majú ten pocit, že svet s nimi či bez nich to je to isté!

Keď som naposledy bol na Filipínach, v rámci prípravy na kňazstvo bol aj čas, ktorý seminaristi mali prežiť medzi chudobnými, ktorých je vo farnostiach vždy dosť. Rozprával som s jedným bohoslovcom o jeho skúsenosti, kedy boli poslaní žiť na týždeň na smetisko medzi ľudí. Mali akurát strechu nad hlavou, jedno oblečenie, jedlo na prvý deň a ich úlohou bolo skúsiť si nájsť každý deň nejakú prácu a prežiť. Seminaristi často prežívali skúsenosť, že chodili celý deň v horúčave, v smrade, pýtali sa, či by ich niekto nenajal na nejaké stavebné práce a 10 krát za deň počuli tú hroznú vetu: nepotrebujeme Vás!!!

Posolstvo dnešného evanjelia je radosť z uvedomenia si toho, že Boh nás potrebuje. Či sme prví alebo poslední vždy nám dáva spásu, všetko, seba. Nech nás moc tohto slova vyvádza z našich pasivít a častokrát aj z kŕčovitosti z toho, či robíme dosť preto, aby sme si spásu zaslúžili. Ďakujem Ti Boh, náš Otec, že si nám spásu daroval, všetkým. Nech je za to chválené a zvelebené Tvoje sväté meno.

aug 262017
 

Každý z nás poznáme slovo kolík. Je to slovo, ktoré nemá v bežnej reči veľmi pozitívny rozmer. Najmä keď počúvame, ako sa ľudia najmä navzájom častujú rozličnými prezývkami v dobrom aj zlom zmysle slova; a nazvať niekoho „kolíkom“ tiež niečo naznačuje…

Mne však prišlo na myseľ v inom význame, ktorý je v súvislosti so slovom, ktoré zaznelo v prorokovi Izaiášovi správcovi kráľovského paláca. Teda človekovi v postavení, ktoré nebolo malé ale významné. Asi svoju úlohu nerobil dobre a Pán Boh sa rozhodol vymeniť ho. Počúvali sme, že Pán si povoláva nového človeka, ktorému plánuje dať do rúk moc, aby sa stal otcom obyvateľom Jeruzalema aj Júdovho domu. Aby otváral dvere k Božím veciam ako múdry hospodár teda nové aj staré, a aby zatváral dvere k veciam, ktoré sú proti Bohu, takisto nové aj staré. A v poslednej vete dnešného prvého čítania Boh povedal: zarazím ho ako kolík na pevnom mieste…

V našich životoch máme jednu dôležitú oblasť života, ktorá bola odvodená od tohto slova a ňou je etika. Slovo etika je odvodené od slova ethos. Ktosi raz vysvetľoval, že pôvodný význam slova „ethos“ znamenal stanový kolík, ktorý stál uprostred a naň sa uväzovali všetky ostatné podpery, plachty, na ňom držala celá stabilita obydlia. Nebolo možné bývať niekde bez ethosu, pretože sa život začal rúcať ľuďom na hlavu. A o tomto myslím, hovorí prorok Izaiáš, vlastne Boh cez neho na adresu Eliakima. Nazýva ho svojím služobníkom. Niekým, kto sa bude nechať zaraziť do zeme, ktorá je pevným miesto. Predstavujem si, že ten pôvodný stanový kolík musel byť aj pevný aj pružný. Aby sa neohol, keď sa bude zarážať do zeme a tiež aby sa nezlomil, keď sa naň z rozličných strán budú upínať ďalšie dôležité komponenty obydlia človeka.

Aj v dnešnej dobe budujeme ako ľudia civilizáciu, ktorá je svojím spôsobom obydlím pre človeka. A tak vzniká otázka, či pri dnešnom budovaní je tu potrebný tiež nejaký pomyselný „kolík“ – v modernej reči statický prvok, nosný prvok na ktorom to môže všetko stáť. Alebo to už „vieme“ postaviť bez tohto nosného prvku, ktorý síce všetko drží, ale keďže stojí uprostred, mnohým zavadzia a prekáža. Keď sa človek totiž pozabudne a príliš sa pozerá do mobilov a tabletov, môže kráčajúc a ponáhľajúc sa životom do tohto stĺpa naraziť čelom (ako to niekedy vidíme na niektorých videách z pouličných kamier veľkomiest tohto sveta. ) Čo určite nie je príjemné, a tak sa ani nečudujem, že sú ľudia, ktorí vehementne volajú: preč s ním! Preč s ním ale povedal aj Boh starému správcovi kráľovského paláca. Môžeme predpokladať, že Boh vyháňa starého správcu práve preto, že takýmto „ethosom“ nebol! Že jeho ľudské konanie nepodporovalo stabilitu života ľudí okolo neho, ale naopak ju rúcalo. Zotieralo rozdiely medzi hodnotami, nepomáhalo rozlišovať medzi dobrom a zlom, nemotivovalo k dobru, a neodhaľovalo deštruktívnu silu zla.

A tu prejdime k tomu, čo nám ponúka evanjelium dnešnej 21. nedele: Mt, 16,13-20. V dnešnom evanjeliu sa Ježiš pýta svojich učeníkov za koho ho oni pokladajú. Vypočujme si to spolu:

Keď Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“

Ježiš sa samozrejme nepýta len na to, ako vnímame názory druhých ľudí na veci, svet, život, na vieru v Boha. Očakáva, že budeme mať svoj vlastný názor, ktorý je na jednej strane konfrontovaný s názormi druhých, na druhej strane ovplyvňuje názory druhých. Aký je teda môj názor na to, kto je to Ježiš? Alebo môžeme tú otázku formulovať aj presnejšie: Kto je to Ježiš pre mňa?

Ja by som chcel dnes odpovedať práve tým obrazom slova, ktoré od začiatku dnešnej našej relácie rozoberáme: Ježiš je pre mňa „ethos“, základný oporný stĺp. Niekto, na ktorom stojí celá stavba môjho obydlia života; Niekto, koho sa usilujem mať vo svojom strede, okolo koho chodím, na koho sa snažím upevniť jednotlivé oblasti svojho života. Upevniť v zmysle uviazať. Alebo keď treba tak aj niečo rozviazať. Ježiš ako niekto, kto mi nevadí, aj keď neustále do neho narážam. Lebo mi to pripomína na kom stojí a na kom staviam svoj život. A neraz sa mi v búrkach môjho života osvedčila pevnosť aj pružnosť Krista. Chcel by som aj naďalej na ňom stáť, a verím že skrze Neho, s Ním a v Ňom sa mi to môže podariť. A nielen mne. Aj mnohým ďalším. Verím, že Ježiš Kristus je niekto na ktorom je možné postaviť civilizáciu tak, aby nám ako dielo človeka nepadala na hlavu. A naopak, obávam sa že bez neho sa skôr či neskôr začne tak vzácne a tvorivé ľudské ale iba ľudské úsilie rúcať.

V čom je teda chuť a výnimočnosť Ježiša Krista?

Spomeniem dnes 2 rozmery: najprv ten, ktorý nám trochu začal v našom ohlasovaní Ježiša unikať. Nájdeme ho krásne v najnovšej exhortácii Amoris laetitia – Radosť z lásky, 6. kap. 201 odstavec: Kristovi nejde o nejaké dávanie normatívov do ktorých sa máme zmestiť. Snaží sa o predkladanie hodnôt!! A to je veľký rozdiel. Keď my v súčasnej Cirkvi budeme výborní len v pridávaní nových a nových normatívov nemôže to svetu okolo nás stačiť. To čo sme podľa Kristovho príkladu pozvaní predkladať sú hodnoty! Teda praxou overenú a autenticky podloženú kvalitu života, ktorá svojou chuťou možno nie je bežná ale má kredit aj u tých, ktorí zdieľajú iné názory. Vždy budú prinášať dobré ovocie hodnoty ako rodina, múdrosť, láska, radosť, pokoj, odpustenie a mnohé iné. A na druhej strane sa vždy o tieto hodnoty budú viesť obrovské spory.

Druhý rozmer Ježiša Krista zaznel na koniec dnešného evanjelia, v ktorom sa hovorí o zväzovaní a rozväzovaní. Aj keď sa to bežne vysvetľuje v inom kontexte, ja by som dnes poukázal na trochu iný rozmer, rozmer slobody: Vo význame, že sa nedá na „ethos“ svojho života upevniť niečo, čo tam chceme mať bez toho, že by sme to neuchytili, nepriviazali. A ak tam bolo niečo naviazané predtým, najskôr to staré potrebujeme odviazať. A tak sa neustále presviedčam, že neobstojí obava z Krista, že On je niekto, kto nás o našu slobodu oberá cez Cirkev, lebo sa stále hovorí o zväzovaní a rozväzovaní. Naopak, Ježiš Kristus je niekto, kto nám našu slobodu vracia aj keď sme z nej nemalé časti veľakrát stratili. Celá dnešná pedagogika, psychológia, psychiatria rieši otázku, čo s tými všetkými závislosťami, ktoré sa nám priviazali na život a nevieme ich odviazať? Riešenie, ktoré sa často ponúka, že teda nenazývajme to závislosťami a bude to vybavené neobstojí!

Nedávno sme mali u nás vo farnosti na Sliači farské duchovné cvičenia. Týždeň intenzívnej duchovnej práce na svojom obydlí života. Žasol som najmä keď som si uvedomil, že ľudia si zobrali týždeň dovolenku aby mohli byť s nami od pondelku do piatku, od rána do večera. Znovu sme spolu prežili skúsenosť, že niektoré škodlivé modely nášho správania, ktoré ničia stabilitu nášho života sa nedajú rozviazať ničím iným, len mocou toho Ježiša, o ktorom sme dnes v evanjeliu počúvali. A práve rozviazanie sa z toho starého, a nové naviazanie sa na Krista bolo aj pre mňa veľkou pochúťkou, ktorú pre nás Boh v našej farnosti pripravil.

Modlím sa, aby pre nás počas dní posledného týždňa prázdnin bola dôležitá otázka : Kto je to Ježiš pre mňa osobne? Počúvali ste dnes názory Ježišových učeníkov z dávnych čias, ale aj môj pohľad, ako niekoho, kto sa usiluje byť súčasným Ježišovým učeníkom. Prajem Vám a žehnám , aby ste si mohli svoj názor na Ježiša sformulovať plnšie aj vďaka dnešnému stretnutiu s ním pri slávení Eucharistie.

máj 072017
 

Snívate keď spíte? A pamätáte si o čom? Ja si málo pamätám zo svojich snov, ktoré mám počas spánku. Ale dá sa snívať, aj keď sme hore. Niekto to nazve vznešeným slovom „vízia“. Budiš. Dnešná nedeľa Dobrého pastiera nás pozýva snívať o Cirkvi práve premýšľaním o téme pastiera. Ježiša nazývame Dobrý pastier a poznáme veľa Jeho zobrazení na túto tému. Určite najvzácnejšími zobrazeniami sú tí, ktorí v spoločenstvách cirkvi slúžia ako tí, ktorí majú na starosti druhých. A keďže je cirkev spoločenstvom ľudí, ktorých sme si nie my vybrali, ale nám ich nejakým spôsobom usporiadal a pripravil sám Boh, vždy tu budú napätia a dynamiky, ktoré zvládnuť vyžaduje dobre sa pozerať na Ježiša a učiť sa od neho.

Skôr než si pripomenieme dnešný úvod 10. kapitoly evanjelia sv. Jána, vstúpme do dôležitého kontextu, v ktorom zaznieva. Nadväzuje na príbeh o slepom, ktorý bol uzdravený Ježišom a bol vtedajšími duchovnými pastiermi vyhnaný mimo spoločenstvo, bol exkomunikovaný len preto, že sa svojou novosťou slobody nezmestil do ovčinca, ktorí farizeji vo svojej slepote postavili. Keď evanjelista Ján písal toto evanjelium, už mal sám za sebou on a spoločenstvo kresťanov dôležitú skúsenosť, že boli vylúčení od svojich bratov vo viere – židov, pretože ináč rozumeli Mojžišovmu zákonu, ináč zmyslu chrámu a ináč modlitbe ako vzťahu so živým Bohom, ktorý sa zjavil ako Otec. A keďže oni boli tí, ktorí boli vylúčení, myslím, že mali veľký cit a porozumenie pre tých, ktorí zažívali niečo podobné.

Poďme ale na dnešné evanjelium:

Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“ Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať.

Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam: Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.

Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“Jn 10,1-10

Pre Židov bol vzťah medzi stádom a pastierom veľmi silný obrazom. Bol obrazom vzťahu kráľa a jeho ľudu, a teda Boha a tých, ktorí v neho veria. Obraz Boha ako pastiera zaznieva na pozadí príbehov patriarchov, ktorí boli pastieri počnúc Abrahámom. A tiež Mojžiš, Jozue, Dávid boli povolaní najprv za pastierov, aby potom mohli viesť ľud v Božom mene. Túto úlohu nie vždy zvládali a tak Boh posielal prorokov, ktorí častokrát kritizovali zlých a neverných pastierov napr. Jeremiáš, alebo Ezechiel alebo Zachariáš. A potom si to samozrejme vypili.

Aj Ježišova reč je polemikou s vodcami ľudu. Ukazuje na odlišnosť toho, akým spôsobom on chce viesť svoj ľud a akým spôsobom ho vedú ľudskí vodcovia: on prináša slobodu – oni utláčajú, on dáva lásku a život, oni sa sústreďujú na to, aby získali korisť a držali stádo v otroctve. Pripomína, že vždy tu bude ohrozenie od zlodejov a potrebná múdrosť a opatrnosť. Ale opatrnosť sa nemá premeniť na strach byť zavretí vo svojom ovčinci a jesť obrazne povedané seno – čo je minuloročná vysušená tráva bez chuti. Najmä keď veríme, že tam vonku za ohradou sú zelené pastviny a práve Ježiš je ten, kto nás chce sprevádzať a vyvádzať, aby sme sa sýtili tým, čo prináša život a to nie život hocijaký. Ale život v plnosti. Pobyt v ovčinci nie je cieľom. Cieľom je život v plnosti. V ovčinci sú ovce počas noci a možno vo chvíľach nebezpečenstva a dní, kedy sa nedá vyjsť von. Ak ale veríme, že Ježiš je svetlom sveta a že v ňom sa noc skončila a deň sa priblížil, potom je výzva ísť za hlasom Ježiša – pastiera ešte naliehavejšia a príťažlivejšia. Veď on neprišiel, aby ovce poslúžili jeho záujmom, ale aby im poslúžil On sám. Preto sa snaží spoznať ich po mene. Preto ľudia nie sú pre neho masa, či dav, čo ľahko zvádza k postaveniu sa do pozície: ja som nad a vy ste pod (istý nemenovaný veľkňaz za Ježišových čias nazval svojich veriacich „prekliatym davom“).

Ja nás chcem dnes pozvať, aby sme k opatrnosti a múdrosti pridali aj odvahu nebáť sa vychádzať za hranice nášho ovčinca. A tiež schopnosť vidieť a rozumieť. Prečo farizeji nerozumeli Ježišovi? Lebo boli slepí, oslepení mocou. Moc vždy oslepuje! A krátkozrakosť spôsobuje zaujatosť. Ježiš to vedel a preto ponúka obraz pastiera, ktorý vie v pokore volať na Pána a prosiť o uzdravenie najmä vtedy, keď prestal vidieť cestu po ktorej má za Kristom so svojimi „ovečkami“ kráčať. Ježiš sľúbil, že bude vždy prítomný. Napriek našim nepochopeniam vysvetľuje nám veci znovu a znovu. Nestráca s nami trpezlivosť. Myslím si, že sa teší z ovocia, ktoré priniesol posledný koncil v podobe odvahy vychádzať za hranice, stretať hľadajúcich, byť ústretovými ku vylúčeným a nesnažiť sa rozmnožovať ich počet. Učiť sa tomu, že mať život v plnosti znamená mať život Syna, ktorého Otcom je Boh a všetci ľudia sú bratmi a sestrami. A že to nie je len o tom, čo a koľko toho mám vo svojich rukách, ale najmä o tom, čo máme vo svojom srdci.

Vrátim sa k snu, ktorý snívam o Cirkvi, ktorú vytvárame inšpirovaný snom pápeža Františka. Čítam ho veľmi pútavo v exhortácii Evangelii gaudium – radosť z evanjelia. Hovorí o Cirkvi ktorá vychádza, o pastieroch ktorí páchnu po ovciach, o biskupoch, ktorí niekedy kráčajú popredu, aby ukázali cestu, ale inokedy sú v prostriedku, aby boli každému nablízku, ba dokonca za niektorých okolností kráčajú za ľudom, preto, aby pomohli tým, ktorí zaostali a tiež preto, lebo aj samotné stádo má čuch na hľadanie nových ciest ku zeleným pastvinám. (EG 31) A nechcem len snívať so založenými rukami. Za túto Cirkev sa modlím. Takúto cirkev chcem žiť. Pridáte sa?

mar 112017
 

Aj Vám prichádza viac pozvánok, než dokážete stihnúť? Napriek tomu Vám chcem pripomenúť jedno pozvanie, odovzdať jednu pozvánku. Je od Boha. Je to pozvanie „byť boží.“ Odvažujem sa tvrdiť, že každý kto si túto pozvánku začlení do agendy svojho života si uvedomuje, že to nie je jednorázová záležitosť. Treba sa tým zaoberať neustále a nie je to len nejaký šetrič na obrazovke toho, že žijeme. Rovnako tiež si uvedomujem, že prijatím tejto pozvánky sa človek vystavuje riziku pokušenia, o ktorom hovorí práve evanjelium dnešnej 2. pôstnej nedele.

Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo.
Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním.
Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“
Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“
Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli.
No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho iba Ježiša.                                                                                                     Mt, 17, 1-9

Minulú nedeľu sme počúvali príbeh o pokúšaní Ježiša na púšti. Jednou z ponúk bolo pozvanie na vysoký vrch, kde diabol Ježišovi ukázal všetky kráľovstvá sveta a ich moc, ponúkol mu ich a povedal, že to všetko môže mať, ak padne na zem pred ním a bude sa mu klaňať. Vysoký vrch býva často symbolom božskej prirodzenosti (Sion, Sinaj…)
Porozumieť tomu pokušeniu nám pomôže pripomenutie, že všetci, ktorí v tom čas mali moc, sa považovali za tých, ktorí majú aj božskú prirodzenosť: napr. faraón v Egypte – sa nechal vyhlasovať za potomka bohov, cisár v Ríme: chcel aby ho považovali za syna bohov. Je to naozaj diabolské pokušenie: nadobudnúť božskú prirodzenosť prostredníctvom moci. A funguje to aj dnes, opantalo to mnohých, ktorí disponujú mocou napr. peňazí a správajú sa ako „bohovia“.
Príbeh od nás doma zo Slovenska: synček zbohatlíka šiel zo strednej školy na prax a namiesto dohodnutého termínu ráno prišiel o 2 hodinky neskôr. Keď po viacnásobnom napomenutí od zodpovednej osoby na praxi si nedal povedať, nedostal zamýšľané kredity. Jeho otec (jeden s tých domýšľavých, zvedených pokušením o ktorom hovoríme) prišiel narobiť krik: ako si kto dovoľuje niečo voči jeho synovi. Našťastie narazil na človeka, ktorý mu to slušne vysvetlil. Neviem ale, či ho to odprevadilo dolu z klamného vrchu nadobudnutej božskej mienky o sebe.
Dnešný príbeh o premenení je Ježišovou odpoveďou na toto pokušenie.
Ježiš vzal som sebou 3 učeníkov, o ktorých mi radi hovoríme, že to boli tí najbližší. Ale možno pravda je aj to, že boli tí najkomplikovanejší: Šimon rybár – dnes predstavený svojou prezývkou Peter – čo znamená aj „tvrdohlavý“ a dvaja bratia Jakub a Ján, „Boanerges – synovia hromu“. Aj oni boli ľuďmi, ktorí sa pokúšali získať moc. Keď Ježiš vyhlásil, že zomrie v Jeruzaleme, Jakub a Ján ho žiadajú, aby s ním zdieľali najdôležitejšie miesta v jeho kráľovstve. A Peter – na jeho adresu zazneli v  predchádzajúcej kapitole veľmi tvrdé slová, keď ho Ježiš nazval „satanom“…Petrovi povedal: „Choď mi z cesty, satan. (Choď za mňa presnejší preklad..) Peter sa cíti mocný natoľko, že chce Ježišovi ukazovať cestu. Odmieta myšlienku Ježišovej smrti, lebo netuší, že smrť nie je koncom všetkého. A teda Ježiš si berie so sebou na horu svojho „satana“ a odpovie na pokušenie aj Petra a aj na to pokušenie z púšte. Na vysokom vrchu – na miesto božskej prirodzenosti – sa pred nimi premieňa.
Ukazuje im, že božská prirodzenosť sa v ňom nezjavuje prostredníctvom moci, ale cez lásku; nie dominujúc – ale milujúc; nie berúc život – ale ponúkajúc svoj vlastný život aj za cenu smrti. Práve o svojej smrti sa rozpráva na vrchu s dvoma postavami, ktorými boli Mojžiš a Eliáš. Mojžiš a Eliáš nielen že reprezentovali zákon a prorokov, ale boli ľuďmi, ktorí sa rozprávali s Bohom tvárou v tvár. A teraz sa rozprávajú s Ježišom. Pre Ježiša smrť nezmenšuje život osoby, ale je tým, čo ju premieňa. (sv. Pavol: nezomrieme, ale sa premeníme…..) Ježiš povedal, že spravodliví zažiaria v božom kráľovstve ako slnko – a v príbehu počúvame, že jemu tvár žiarila ako slnko a odev zbelel ako svetlo. To pripomína farby odevu anjela, ktorý zvestoval vzkriesenie. Čiže môžeme príbehu rozumieť aj tak, že v Ježišovi sa zjavujú následky vzkriesenia; je v ňom prítomný život, ktorý nezničí ani smrť. Ba práve naopak, smrť dovolí životu zakvitnúť v novej forme, plnej a definitívnej. Vo forme, ktorú tu na zemi nemôžeme dosiahnuť.
Peter sa rozhodne tiež niečo povedať: …urobím tu 3 stánky, tebe, Mojžišovi a Eliášovi. V tradícii Izraela je jedna veľmi dôležitá slávnosť: Sviatok stánkov. Pripomína vyslobodenie z egyptského otroctva. Preto sa týždeň medzi septembrom a októbrom bývalo v stánkoch. Bolo to pripomenutím dávneho oslobodenia a zároveň akási viera, či sa čakaný Mesiáš nezjaví práve počas sviatku stánkov. Peter chce postaviť 3 stánky pre toho najdôležitejšieho, ktorý je pomenovaný v strede: teda pre Mojžiša. Peter spoznáva v Ježišovi mesiáša, ale je to mesiáš podľa spôsobu myslenia ovplyvneného Mojžišom. Teda niekto, kto bude najoddanejším plniteľom všetkých zákonov a pravidiel a bude aplikovať zákon s takým zápalom ako Eliáš (nemôžeme nespomenúť jeho osobné angažmá pri masakri 450 kňazov iného božstva.)
Kým ale ešte Peter hovoril zahalil ich oblak. Oblak je obrazom božej prítomnosti. Čiže Boh prerušuje Petra. Nesúhlasí s tým, čo hovorí. Hlas, ktorý prehlasuje o Ježišovi, že je milovaný Syn – teda aj dedič. Patrí mu všetko, čo mám ja Otec. Syn, v ktorom má zaľúbenie – to už zaznelo pri krste v Jordáne. Môže nám to pripomenúť skutočnosť krstu. Veď v krste prijímame poslanie svedčiť o vernosti Otcovej lásky voči nám aj za cenu života. A odpoveďou Boha na tento záväzok je život, ktorý je schopný prekonať smrť. Božia reč končí rozkazom: počúvajte ho! Nemajú teda počúvať Mojžiša a Eliáša ale Ježiša. Mojžiš a Eliáš sú daní do vzťahu s učením Ježišovho života. Čo súladí je prijaté, čo sa líši – je vynechané!
Učeníci padli na tvár. Je to symbolom prehry aj neúspechu. Učeníci sa cítia porazení. Ale Ježiš pristúpil k nim a dotkol sa ich – tak ako robil s chromými a mŕtvymi. A povedal vstaňte a nebojte sa. Ježišovou odpoveďou je vždy ohlasovanie života. Keď vstali nevideli nikoho iba Ježiša. Ešte hľadali Mojžiša a Eliáša – veď oni sú ich minulosťou, tradíciou. Odteraz budú musieť dôverovať iba Ježišovi. Nie Mojžišovi a jeho zákonu alebo Eliášovi a jeho prorockému zápalu.
Je naším poslaním života, aby sme sa stávali stále viac božími (deťmi, synmi, dcérami…) Dnes sme sa mohli presvedčiť, že cesta k tomu nevedie prostredníctvom pokušenia moci, ktoré tu stále bude naporúdzi. To nie je správny kľúč.  Ale cestou, tým správnym kľúčom je Láska. Keď si sv. Terézia z Lisieux hľadala svoje miesto v cirkvi objavila: budem láskou v srdci. Ona vo svojom krátkom pozemskom živote stihla aplikovať túto pravdu vo svojej malej ceste do veľkej hĺbky. A to prajem každému z nás.

feb 122017
 

Nikto z nás sa neteší životu, ktorý je statický ako voda, ktorá nemá odtok ani prítok. Aj z prírody vieme, že taká voda sa rýchlo pokazí. A myslím, že môžeme povedať, že statický život nám málo chutí. Boh nám však daroval život, v ktorom je plno dynamiky. Dnes chcem poukázať na jednu z nich: dynamiku cez zákon k Láske.

V prvom čítaní nás možno prekvapí slovo Sirachovca: „Ak chceš, môžeš plniť prikázania.“ Naozaj je to len o tom ak chceš? Koľkí chceme, a to celkom úprimne. Aj to mnohokrát skúšame. Ale keď sa nám to mnohokrát nepodarí, tak zneistieme, začneme pochybovať, ospravedlňovať sa, že to nejde. A vieme to dať aj do slov z Biblie. Napríklad nám pomôže sv. Pavol a jeho list Rimanom: 7 kapitola: „Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím.“ Rim 7,15-25.

Je v tvojej moci zostať verným… – pokračujem Sirachovec a to nás môže trochu zviesť z cesty, lebo si človek začne namýšľať, že to dám vlastnou silou. A hoci oheň a voda sa zdajú byť nezameniteľnými a život a smrť jasne odlišnými, propaganda zla, a naša vlastná znížená schopnosť vidieť nás často vedie k omylom netušených rozmerov.

Skúsenosť s propagandou alebo podvratnou činnosťou zla by som prirovnal k obrazu keď k nám prišli Rusi v roku 1968. Tak naši ľudia obracali smerové tabuľky, aby aspoň na chvíľu poblúdili a neprišli tak rýchlo a ľahko tam, kam chceli. A zlo to robí podobne. Veľakrát obracia naše smerovníky k dobru, ktoré sme si v minulosti nastavali a nenápadne ich nasmeruje tak, že by sme zišli z pravej cesty.

Áno, je teda v „našej“ moci zostať verným ale na to potrebujeme dobre rozumieť múdrosti, ktorá sa nám dnes predkladá v evanjeliu. Ponúka nám využiť jednu z Božích dynamík života.

„Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní.

Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.

Preto vám hovorím: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva.

Počuli ste, že otcom bolo povedané: ‚Nezabiješ!‘ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: ‚Hlupák,‘ pôjde pred veľradu. A kto mu povie: ‚Ty bohapustý blázon,‘ pôjde do pekelného ohňa. Mt 5, 17-22

Dnešné evanjelium je súčasťou reči na hore. V nej nájdeme nielen „magnu chartu“ Božieho kráľovstva, ktorá hovorí že Božie kráľovstvo je štýl života, kde Boh je Otec, človek syn alebo dcéra a zároveň brat alebo sestra všetkých ľudí. Ale zároveň aj počujeme o pokušení človeka vytvoriť svoje ľudské kráľovstvo (niekedy aj s nálepkou náboženskou) kde sa žije bez Otca, bez bratov v samote proti všetkým.

Ježiš potvrdzuje to, čo aj my vieme: Zákon je dobrý: prikazuje to, čo prispieva k rastu života a zakazuje to, čo život kazí. Tu by všetci právnici spokojne prikyvovali hlavou. Ale hneď dodáva aj to, že Zákon nikoho nespasí! Ak mu máme rozumieť ako vychovávateľovi a pedagógovi, niekomu kto na človeka dohlada, kým dorastá, tak keď človek dorastie, k čomu vlastne dorastie?

Dorastie k tomu, že si uvedomí, že vlastnou silou a mocou nikdy zákon nebude vedieť ani môcť v úplnosti dodržať. A tak teda hlavným výchovným momentom je prejsť od potreby Zákona, ktorý zostáva dobrým k potrebe Spasiteľa – ktorý nás zachraňuje.

Riešením nie je zrušiť zákon. To je to najľahšie. Veď zrušenie zákona by spôsobilo chaos a prevrátenie hodnôt dobra zla. Tým sa myslím zaoberá anarchizmus. A ten hlása svet bezvládia, kde sú všetci rovní, kde nikto nerozkazuje, kde moc neexistuje, kde sa všetko robí dobrovoľne. Ale je zrejmé, že by takýto „dynamizmus“ viedol ku deštrukcii a chaosu.

Ježiš neprináša koniec Zákona a Prorokov ale stáva sa ich cieľom. Naplnením. Aj cirkev nehlása Zákon ale evanjelium – radostnú zvesť. Židia majú Zákon a na ňom postavené budovanie vzťahu medzi človekom a Bohom. My kresťania máme evanjelium. Radostnú zvesť o „prílišnej spravodlivosti“ Syna, ktorý miluje ako Otec. A tým neprestupuje zákon. Láska nerobí nikomu zle, preto naplnením Zákona je láska (Rim 13,10)

Viac krát sa nám opakuje: počuli ste, že bolo povedané verzus ale ja vám hovorím (6 krát aj keď nie  v dnešnom evanjeliu). Ježišov zákon nie je nový, nové je jeho naplnenie: nikto ho predtým totiž nepredkladal ani nezachovával spôsobom ako Syn milujúci Otca. A to je tá múdrosť, o ktorej dnes hovoríme. To je súčasť Božieho dynamizmu. Pri zákone záleží aj na tom, ako sa predkladá a ako sa zachováva. Ak sa predkladá Otcovsky, rodinne, ako otec milujúcim deťom, ktorému záleží na spoločnom dedičstve – tak je to iné ako vydávať zákony autoritársky, cudzo, úradne, oficiálne.

Ježiš tu nevystupuje ako zákonník, ktorý nám dopodrobna čosi diktuje a to ešte prísnejšie, než sme to počuli predtým. Veď sa zaoberá nielen skutkami ale aj úmyslami. Jeho slová sú „radostná zvesť“ o tom, čo v nás Boh chce konať skrze slová, ktoré majú moc. Moc urobiť to, k čomu boli povedané alebo poslané. A tiež nás pozýva, aby sme sa na 2 dosky prikázaní Desatora pozerali so srdcom „syna“ – Božieho dieťaťa. Lebo táto identita nám dáva moc zachovávať zákon nie silou zákona, ale silou Ducha v nás.

Pozrime sa na to podrobnejšie: Ježiš otcovsky a bratsky vysvetľuje, že zabiť niekoho sa dá nielen fyzicky. Prípravou na to, je hnev ako vražda srdca – určitá vnútorná dynamika, ktorá vedie proti druhému človeku. Keď popriem svoje bratstvo s ním – prestávam byť ja synom Otca. Zabíjam to v sebe. Povedať niekomu hlupák – všetkým vojnám predchádza propaganda, ktorej cieľom bolo očierniť nepriateľa, zničiť jeho dôstojnosť, akoby ani nebol človekom: vyjadrenie „šváby“ v Rwande a výsledok? za 100 dní roku 1994 – 800 tisíc mŕtvych, príbuzní, batoľatá, ženy, starci…

Výraz bohapustý blázon je výrazom démonizovania tých, ktorými pohŕdame tak, akoby ľudia boli samotným zlom. A tu mi prichádza na um múdrosť vyjadrená aj poľským kňazom Jerzym Popieluszkom. Keď ho sledovali „tajní“ a chystali proti nemu úklady povedal: nebojujem proti obetiam zla, ale proti zlu!

A takto podobne Ježiš odkrýva aj ďalšie spomenuté oblasti: život druhého, úcta k druhému pohlaviu, manželské spolužitie, hovorenie slova a pravdy a tak ďalej.

Nech nás jeho pohľady na prechod cez zákon ku Láske, ktorá je naplnením zákona vedie ku životu, ktorý má svoju dynamiku, svoju chuť. Boh nám ukazuje naše možnosti. Prekračuje nás a napĺňa nás. Povzbudzuje nás: Buďte dokonalí,  žite naplno, lebo takéto sú Vaše možnosti.

dec 072016
 

V dnešnej modernej dobe máme radi, keď sa nájde niečo historické, niečo, čo je tu oddávna. Možno aj preto letí štýl zvaný „vintage“ ako odľahčenie ultramodernosti okolo nás. Archeológovia bádajú, čo by sa dalo kde objaviť. Pribúdajú múzeá, v ktorých si môžeme prezerať vzácne artefakty.

Dnes sa spolu pozrime na projekt, ktorý nám môžu závidieť všetci archeológovia, pretože jeho datovanie je ešte spred vzniku akéhokoľvek letopočtu. Že nič také nemôže existovať? Započúvajme sa spolu do časti 2. čítania z dnešnej slávnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Sv. Pavol píše nielen Efezanom ale aj nám:

„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi.“ Ef 1, 3-6

Chcel by som, aby sme si všimli výraz Boh si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli nepoškvrnení v láske. Áno, toto je projekt, plán, ktorý je starší ako samotný svet. A my sme jeho súčasťou, týka sa každého z nás. Slávime ho ponajprv v živote tej, ktorá je našou matkou a zároveň Ježišovou matkou. Tú, ktorú anjel v dnešnom evanjeliu pozdravil ako „milosti plnú“. Sviatok, ktorý máme 9. mesiacov pred oslavou narodenín Márie z Nazareta nám pripomína nielen vzácnosť života, ktorý začína od počatia. Ale aj pravdu viery, ktorá bola v roku 1854 vyhlásená ako dogma cirkvi. Teda že Panna Mária vzhľadom na vykupiteľské pôsobenie Ježiša Krista bola uchránená aj od poškvrny dedičného hriechu. Ale slávime ho aj ako pozvanie a výzvu pre nás všetkých.

Ako teda vlastne rozumieť tomu výrazu nepoškvrnenosť? Sme ľudia, ktorí máme svoje chyby, ohraničenia, páchame hriechy, každý z nás sa aj mýli. Spomeňme aspoň 2 nebezpečenstvá, ktoré nám v súvislosti s nepoškvrnenosťou hrozia.

Prvé dnešné čítanie z bohoslužby slova nás varuje, aby sme sa nepoškvrnili zvaľovaním viny na druhých. Je to niečo, čo je staré ako hovoríme už od Adama. Ten, namiesto toho, aby si priznal svoju vinu to zvalil na Evu. A Eva namiesto toho, aby ľutovala svoj skutok obvinila hada. Nie je vôbec ľahké priznať si vinu. Svedčí o tom aj zvlášť slovenská prax robenia hrubých čiar, keď sa bojíme otvoriť témy, o ktorých keby sme vedeli hovoriť, prinieslo by to veľa uzdravenia do konkrétnych životov ľudí ale aj oblastí života.

Druhým nebezpečenstvom je pokušenie uzatvoriť sa do geta, ktoré by nás chránilo od poškvrny sveta okolo nás. Už pápež Benedikt XVI. to krásne vystihol, keď pripomenul, že Cirkev najmä v Európe má 2 možnosti: buď sa stane tvorivou menšinou alebo zostane uzavretým getom. A je jasné, že veľká väčšina z nás hľadá cestu tvorivosti. Ešte ďalej to rozviedol pápež František v exhortácii Evangelii gaudium – Radosť z evanjelia, kde v odseku 49 čítame: „je mi milšia „otlčená“ Cirkev, doráňaná a zašpinená tým, že vychádza do ulíc, než Cirkev chorá z uzavretia a pohodlnosti, z upätosti na vlastné istoty…. Dúfam, že skôr než strach z urobenia chyby bude nás pobádať strach z uzatvorenia sa do štruktúr, ktoré nám poskytujú falošnú istotu; do predpisov, ktoré nás menia na neúprosných sudcov, do zvyklostí, uprostred ktorých sa cítime pokojní, i keď vonku je veľa hladných a Ježiš nám neustále opakuje: „Vy im dajte jesť!“ Mk 6,37

Hoci teda robíme chyby, veríme že Kristus prítomný v nás a jeho evanjelium má aj v dnešnej dobe tú vznešenú moc pri dotyku s akoukoľvek nečistotou nielenže sa uchrániť, ale tiež vnášať do ľudských príbehov života milosť očistenia a uzdravenia.

Áno, všetkým nám je zrejmé, že zostať nepoškvrneným je ľudskou snahou nemožné. Už neraz sme sa presvedčili v živote, že ako najlepšie sa človek snaží žiť, vždy to prináša veľmi veľa nečakaných a nepríjemných dôsledkov a reakcií v životoch ľudí. Vždy to niekomu nejako škodí, alebo niekto niečo stráca. Boh nás napriek tomu dnes povzbudzuje, že tento jeho plán je možné realizovať. V Kristovi. Jeho milosťou a s jeho pomocou. Keď sa 4 roky neskôr po vyhlásení dogmy dnešného sviatku v Lurdoch Bernadete zjavila Panna Mária, povedala o sebe: Ja som nepoškvrnené počatie… A tak zverme našu snahu aj odvahu žiť tento Boží projekt v našich životoch pod jej ochranu. Prosme ju o orodovanie aj tým známym: Kráľovná bez poškvrny dedičného hriechu počatá – oroduj za nás.