dec 032015
 

Hovorí sa, že my Slováci sme pohostinní. Sme naozaj takými? A čo to znamená.

V súvislosti s pohostinnosťou mi spontánne prichádzajú na myseľ dva zážitky. Pred niekoľkými rokmi som mal pochovávať istú staršiu pani. Zosnulú som nepoznal, ani som ju nikdy nevidel v kostole. Spýtal som sa jej syna, či bola veriaca a či aspoň na sviatky prišla na svätú omšu. On odpovedal, že veriaca bola, aj sa doma modlievala, ale do kostola nešla nikdy. Keď sa pred mnohými rokmi presťahovala do neznámeho prostredia a do nekatolíckej rodiny, ako veriaca sa začala zaujímať, kde je kostol a kedy sú tam omše. V nedeľu prišla trochu skôr. Usadila sa v lavici a čakala na začiatok bohoslužby. A ako to už býva, prišla k nej akási staršia pani a upozornila ju: „Toto je ale moje miesto, tu ja sedávam.“ Ustúpila. Na ďalšiu nedeľu sa na inom mieste v tom kostole udialo čosi podobné – zas komusi obsadila „jeho“ miesto. A po treťom takom zážitku nadobudla dojem, že tam nie je vítaná a získala taký psychický blok, že už to nikdy neprekonala…

Iný zážitok som mal ešte ako mladý študent, keď sme boli na púti vo Svätej zemi. Po celodennom programe sme sa traja kamaráti vybrali na prechádzku do ulíc a uličiek Betlehema – ktorý sa nachádza na palestínskom území. Akosi sme si nedali pozor a stratili sme orientáciu. Jednoducho sme zablúdili. Keď sa nám nepodarilo nájsť cestu do nášho hotela, spýtali sme sa na cestu okoloidúcich – skupinky mladých ľudí. Očividne náš hotel nepoznali, ale prejavili ochotu nám pomôcť. Pýtali sa aj oni domácich a kamsi nás viedli. Naša, ani ich znalosť angličtiny nebola dostatočná na to, aby sme si vysvetlili našu situáciu. Keď nás viedli do tmavých úzkych uličiek, začali sme mať aj obavy a chceli sme sa od nich oslobodiť. Oni však boli neústupčivý a kamsi nás dosť hlasno viedli. Až sme prišli na jedno námestie, kde bolo veľmi veľa ľudí a zaviedli nás do domu, ktorý bol čímsi medzi súkromnou obývačkou a cukrárňou. Tam od miestnych zistili, kde sa náš hotel nachádza, dali nám mapu, do ktorej zakreslili trasu, kadiaľ sa máme vybrať, neprepustili nás však hneď, trvali na tom, aby sme si s nimi sadli a neuveriteľne bohato nás hostili. Bol práve ich pôstny mesiac ramadán, kedy sa oni celý deň veľmi prísne postia, po západe slnka však majú hostiny. Bolo to milé, skúmal som však po celý čas, o čo im ide, čo s nami chcú. Chcú nás otráviť, či omámiť? Alebo len nás nakŕmiť a potom nám predložia účet? Prečo by nás, neznámych ľudí tak kráľovsky hostili? Až keď sme sa v bezpečí dostali do hotela som následne pochopil, že to bola pravá, nefalšovaná, orientálna pohostinnosť, že nás hostili nezištne, len z radosti z toho, že niečo pekné pre nás môžu urobiť… Hoci som vraj z pohostinného národa, zažil som vtedy kultúrny šok…

Ozajstná pohostinnosť dáva hosťovi pocit, že je vítaný, zároveň však svedčí o hostiteľovi, o jeho vnútornom naladení – sebectve, či nezištnej dobročinnosti…

Skúsme teraz role hostiteľa a hosťa aplikovať aj na náš vzťah s našim Bohom. Ak chceme ostať verní evanjeliu, musíme spásu prijať ako dar od Boha. Dar, ktorý si nemôžeme ani zaslúžiť, a už vôbec nie nejakým spôsobom kúpiť. Je to milosť. Boh chce byť tým hosťom, ktorý vstupuje do nášho života (nie však nasilu, len ak je prijatý) a obdaruje nás. Dôležité však je, akými hostiteľmi v tomto vzťahu sme, či komunikujeme hosťovi, že je vítaný a sami či sme schopní prijať dar.

K revízii nášho postoja hostiteľa voči Spasiteľovi nás vedie aj dnešné evanjelium, v ktorom Ján Krstiteľ vyzýva: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky.

Je to hlas, zaznievajúci na púšti. Púšť je miesto, kde ide o holé prežitie a kde dôležitým je naozaj len to dôležité, kde si človek uvedomí hodnotu aj obyčajnej vody a chleba, pričom ostatné sa dostáva na vedľajšiu koľaj (ako často len v živote mimo púšte skutočné hodnoty vecí nemáme usporiadané!!!).

Ako pripraviť cestu Pánovi? Krstiteľ nám na to dáva návod: „Každá dolina nech sa vyplní a každý kopec nech sa zníži.“

Sú veci, ktoré sú v našom živote navyše, sú kopcami, ktoré predstavujú prekážku a treba ich odstrániť. A v inom zas treba pridať. A to v poradí dôležitosti.

Proti čomu treba naozaj bojovať, je naša pýcha. Tento hriech spôsobuje toľko škody a zla vo vzťahoch, a je tak zákerný, lebo sa rád a dokonale maskuje. Koľkokrát až keď človek spozná a prizná, že je pyšný, začína prestávať byť pyšným. A druhou pliagou, doprevádzajúcou tú prvú, je naša nenávisť v jej najrozličnejších stupňoch a podobách – počnúc neodpustením. To sú tie kopce, ktorých sa nutne musíme zbaviť. A tie priepasti? Určite je to nedostatok pokory a dobroprajnej a dobročinnej lásky.

Trénujme sa v tom denne. Pestované srdce nezískame bez pestovania… Trénujme si jasné postoje podľa evanjelia v maličkostiach, aby sme vládali byť Boží aj vtedy, keď bude treba vydať aj silnejšie svedectvo, ako napríklad to, ktorým šokoval nedávno svet Antoine Leiris, ktorý pri Parížskom teroristickom útoku stratil svoju mladú manželku a matku ich 17 mesačného syna. Ešte zdrvený bolesťou napísal teroristom otvorený list:

V piatok ste vzali život výnimočnému človeku, láske môjho života, matke môjho syna, ale moju nenávisť nezískate. Neviem, kto ste a ani to nechcem vedieť, ste mŕtve duše. Ak tento Boh, pre ktorého slepo zabíjate,  nás stvoril  na svoj obraz, každá guľka v tele mojej ženy je ranou v jeho srdci.

Takže nie, neuspokojím vás tým, že vás budem nenávidieť. Chcete to. Ale keby som odpovedal na nenávisť zlosťou, poddal by som sa rovnakej nevedomosti, ktorá z vás urobila to, čím ste.

Chceli  by ste, aby som bol vystrašený, aby som sa na svojich milých spoluobčanov pozeral podozrievavo, aby som svoju slobodu obetoval za svoj pocit bezpečia. Prehrali ste.

Dnes ráno som ju videl. Konečne, po nociach a dňoch čakania. Bola taká krásna, ako keď v piatok večer odchádzala, taká krásna, ako keď som sa do nej pred dvanástimi rokmi bezhlavo zamiloval.

Samozrejme, že som zničený od žiaľu, toto malé víťazstvo vám poskytnem, ale bude mať krátke trvanie.

Viem, že ona bude s nami každý deň a že sa nakoniec stretneme v nebi, so svojimi slobodnými dušami, ktoré vy nikdy nebudete mať.

My dvaja, môj syn a ja, budeme silnejší než akákoľvek armáda na svete. Už s vami nemôžem (nechcem) naďalej strácať čas, pretože sa musím vrátiť ku svojmu synovi, ktorý sa práve zobudil.

Má iba sedemnásť mesiacov Najskôr ako každý deň spapá svoju desiatu, a potom sa rovnako ako každý deň budeme spolu hrať a tento chlapec bude celý svoj život šťastný a slobodný.

Pretože ani jeho nenávisť nikdy nezískate.”

Milí bratia a sestry. Srdce, schopné prijať prichádzajúceho Boha je len srdce pokorné, plné milosrdnej a dobročinnej lásky. Vykročme na púšť adventu a pripravme cestu Pánovi, vyrovnajme mu chodníky. Každá dolina nech sa vyplní a každý kopec nech sa zníži. Dokážme Pánovi a aj sami sebe, že ON je u nás vítaným hosťom.