apr 222007
 

Bratia a sestry,
na diskusnom fóre jednej z kresťanských stránok na internete sa prednedávnom objavila téma s názvom „Kedy hrdosť a kedy pýcha?“ Veľa ľudí sa potom zapojilo do diskusie o tom, kde sú vlastne hranice medzi týmito dvoma vlastnosťami – keďže jednu vnímame pozitívne, pričom druhá patrí medzi tie najhoršie hriechy.

Apoštoli z prvého čítania nám ukázali, čo znamená byť hrdými na svoju vieru.

Za oných čias – obdobie 40-tych rokov až po rok 1989 sa nám stal do istej miery osudným. Naučil nás, kresťanov, sa skrývať, nevychádzať na bubon s tým, že sme veriaci. Je to pochopiteľné, pretože ak sa niekto ukázal ako veriaci na verejnosti, mohol mať problémy. A to najmä vtedy, keď zastával nejakú vyššiu pozíciu v spoločnosti. Prišiel však rok 1989 a s ním aj – ako hovoríme – zamatová revolúcia, teda prevrat v našej spoločnosti, a s ním aj možnosť nehanbiť sa za svoju vieru, vyznávať ju aj slobodne a verejne. Lenže podistým je v nás stále akýsi pozostatok z toho obdobia komunizmu u nás, že sa stále akosi bojíme, hanbíme vyznať, že naša viera je živá, že sme naozaj kresťania, tí, ktorí patria Kristovi. Môže byť na to viacej dôvodov – mohli by nás vysmiať, mohli by si o nás pomyslieť, že nie sme normálni, možno by nám niekto aj ublížil a dalo by sa pokračovať ďalej. O to viac prekvapivo znie tá posledná veta z dnešného prvého čítania: „oni odchádzali z veľrady natešení, že boli uznaní za hodných znášať potupu pre toto meno.“ Aký rozdiel! Apoštoli sa dívali na znášanie hnevu, posmechu a utrpenia ako na možnosť osláviť Boha, mať účasť na obete Kristovej. To je pravá hrdosť na to, že som kresťan, že patrím Kristovi. Nie pýcha! Pýcha by to bola vtedy, keby sa apoštoli začali posmievať svojim mučiteľom a vyvyšovať nad nich. Vedomí si spolupatričnosti s Kristom mu zostali verní a to, čo bolo správne, robili s radosťou, aj keď za takú cenu, akú za to dali.

Bratia a sestry, nebojme sa byť hrdými na to, že sme kresťania. Apoštoli vo svojej dobe chodili a hovorili o Bohu, hlásali radostnú zvesť. My by sme tiež mali chodiť a hovoriť. Možno nie doslovne – stáť na námestiach a hovoriť o Kristovi, ale svedectvom svojho života práve tam, kde sme. Či už v práci alebo na ulici. Nie je našou úlohou presviedčať slovami. To nemá cenu. Správna evanjelizácia začína naším životom. Potom, keď ľudia uvidia vzor v nás, začnú sa sami pýtať, ako to vlastne žijeme. Ak sa nepýtajú, potom je otázka, či to, čo žijeme, je zodpovedný život kresťana alebo len odvar.

Pred niekoľkými rokmi – ako je to moderné v našej spoločnosti – prebiehala konferencia, medzinárodné stretnutie mládeže, na ktorom sa debatovalo o tom, ako najlepšie ohlasovať evanjelium. Mladí ľudia rozprávali o propagande, literárnych možnostiach a o všetkom možnom, na čo moderná doba poskytuje prostriedky. Prihlásilo sa však aj jedno mladé dievča z Afriky o slovo a povedalo: „My neposielame do dedín, ktoré chceme získať pre evanjelium, spisy, my tam posielame veriacu rodinu, aby obyvatelia dediny videli, ako vyzerá kresťanský život.“

Bratia a sestry, toto je to, čo potrebuje nielen Afrika, ale aj Európa, Slovensko, aj naše mesto. Vidieť, ako vyzerá kresťanský život. Nepotrebujeme plytvať slovami – a zvlášť nie dnes, keď má slovo veľmi malú hodnotu, keď je záplava slov a málokto si všíma a zapamätá slová. Treba hovoriť životom. Buďme hrdí na svoju vieru. Dnes máme nedeľu, ktorá má názov Biblická nedeľa. Možno by stálo za to, aby sme dnes zobrali do rúk Bibliu, Sv. písmo, a prečítali si aspoň pár riadkov. No nezostaňme len pri čítaní. Porovnajme svoj život s tým, čo sme práve prečítali. Ak nájdeme odchýlku, nebojme sa opraviť. Možno zanechať svoje staré chodníčky a zvyky. Bude to niečo stáť, bude to stáť námahu, utrpenie, možno aj posmech od iných ľudí, ale buďme vtedy natešení ako apoštoli, že sme boli uznaní za hodných znášať potupu za Kristovo meno.
Amen.