sep 252005
 

Bratia a sestry,
zrejme je vám známe príslovie „Čo na srdci, to na jazyku“. Pritom myslíme na človeka, ktorý hovorí pravdu, teda to, čo cíti, to aj povie. Neklame. Pravdovravných ľudí máme radi. Lenže niekedy práve spôsob reči podľa uvedeného príslovia nie je najlepší, lebo dokáže zraniť. Niekto si však viac cení úprimnosť ako diplomaciu.

Dnes sme počuli jedno z Ježišových podobenstiev. V ňom hovorí o človeku, ktorý mal dvoch synov. Vieme, ako reagovali. Ten prvý asi veľmi bolestne voči otcovi. Druhý zase veľmi diplomaticky.

Pán Ježiš sa nachádza v Jeruzaleme. Je to jeho posledný pobyt vo svätom meste pred umučením a smrťou. Vo svojom podobenstve ukazuje, ako reagujú obidvaja synovia tvárou v tvár svojmu otcovi. Zároveň však hovorí aj o tom, ako sa mení aj ich vnútorný postoj voči otcovmu príkazu. Prvý syn pôsobí dojmom, že je úprimnejší. Hovorí tak, ako mu to príde na jazyk – nechce sa mi. Ale hneď na to ľutuje svoju reakciu, mení svoje rozhodnutie a ide robiť to, čo od neho otec žiada. Druhý úctivo a formálne vypočuje otcove prianie, takisto veľmi úctivo – až prehnane a formálne povie: „Idem, pane“. Chce byť taký slušný a navonok bezchybný, že ho ani neosloví „otec“, povie len „pane“. Vôbec pritom však nemá v úmysle uskutočniť, čo od neho otec žiada. Na otázku, ktorý konal správne, zrejme by sme odpovedali, že ani jeden. Ideálne by bolo povedať: „Áno, otec, idem,“ a naozaj ísť. Keď si to však reálne premietneme do nášho života, musíme povedať, že tak ideálne reagovať je dosť ťažko. A tak v skutočnosti máme zrejme len tie dve možnosti, spomínané v evanjeliovom príbehu. Z týchto dvoch možností je samozrejme lepšia tá prvá, ktorú schválili aj Ježišovi poslucháči. Ak sa im nepáčilo to, ako reagoval prvý syn voči otcovi, tak sa im asi páčilo, že ten svoj počin oľutoval. Úprimnosť je aj v Božích očiach veľmi vyzdvihovaná. Voči Bohu sa neoplatí pestovať diplomaciu, pretože on aj tak o všetkom vie. Druhý syn mohol oklamať tak ešte človeka, hoci po čase by otec prišiel na to, že vo vinici vôbec nebol, že ho oklamal. Boha však nikto nikdy neoklame. Voči nemu teda je lepšie povedať pravdu o sebe, o svojom prežívaní, o tom, že sa nám niečo nepodarilo, že nevládzeme, o našich chybách – doslova „nechce sa mi“. Samozrejme, že by bolo málo, keby sme zostali pri tejto úprimnosti. Treba konať ďalej – ako ten syn. Teda vedieť si priznať chybu, oľutovať a napraviť. Ak si teda priznáme všetko pred Bohom, netajíme nič – veď nemáme čo – je to prejav pokory, lebo pravda o sebe je pokora. Diplomacia druhého syna patrí do sveta ľudí, kde často kvôli ľudským ohľadom, vlastným egoistickým cieľom a záujmom a pre všelijaké iné príčiny radšej prispôsobíme pravdu alebo rovno oklameme, aby sme dosiahli, čo chceme, aby bol pokoj.

Je to teda výzva pre každého z nás, aby sme sa snažili byť úprimní navzájom. Samozrejme, že treba sa snažiť o ideál, to znamená, že hovoriť pravdu prijateľným spôsobom. Ten prvý syn povedal pravdu, bol úprimný, ale povedal to spôsobom, ktorý bol dosť odvážny, ba nezdvorilý. Rovnako by sme si mali ceniť, keď nám niekto povie pravdu alebo chce povedať pravdu a nejako sa nás dotkne, hoci nechtiac. Je to lepšie, ako by nám mal klamať do očí.

Predstavme si fiktívny príbeh: snúbenec hovorí snúbenici pred svadbou: „Ja ťa budem mať rád iba dovtedy, kým si nenájdem inú, krajšiu, lepšiu alebo kým ty neochorieš.“ Sú to strašné slová. Myslím však, že každá žena by bola radšej, keby to takto vyjadril pred svadbou, ako by mal povedať: „Mám ťa rád, nikdy ťa neopustím“, no v srdci by si bol myslel niečo iné – totiž, veď si môžem nájsť aj inú. Prvé nie je ideál, no a to druhé už vonkoncom nie.

Nech nás teda dnešné evanjelium a ten príbeh v ňom povzbudí, aby sme vedeli byť navzájom voči sebe úprimní a popritom hľadali aj spôsob, ako to povedať. No a najmä byť úprimní voči Bohu, pred ním sa neskryjeme, on nás pozná veľmi dobre a len sa poteší, ak nebudeme nič zakrývať, ak budeme stáť pred ním takí, akí sme. Amen.