dec 302007
 

Bratia a sestry,
Prežívať spoločenstvo je vlastné každému človeku. Najhorší trest pre zločinca je posadiť ho do samotky. To nikto nemá rád. Keď je človek sám, veľmi ľahko sa dokáže znechutiť, zúfať si, psychicky je to veľmi náročné a neraz sa stáva, že si siahne aj na život. Nikto nechce byť sám. Počas celého nášho života potrebujeme byť s niekým, žiť s niekým a pre niekoho, aj keď vieme, že v spoločenstve musíme brať ohľad jeden na druhého, že si nemôžeme robiť len to, čo sa nám chce alebo nechce.

Dnes máme sviatok sv. Rodiny. Mohli by sme povedať, že je to okrem iného aj sviatok spoločenstva a zároveň vzor pre nás, ako vytvárať ozajstné spoločenstvo.

Charakteristické pre každé spoločenstvo je, že má niekoho, kto mu udáva smer, kto ho vedie, nejakú hlavu. V spoločenstve sv. Rodiny to bol sv. Jozef. A je to o to zaujímavejšie, keď si uvedomíme, že sám Ježiš, ktorý bol Bohom, je podriadený človeku – Jozefovi. Jozef – ktorý navyše nebol ani jeho biologickým otcom – je pre Ježiša autoritou. Viackrát čítame na stránkach evanjelií, že Márii aj Jozefovi bol Ježiš poslušný. Z toho vidíme, že autorita je vec dôležitá aj pre Boha. Jozef sa o neho i o celú rodinu vzorne staral, snažil sa v rámci svojich možností, aby im nič nechýbalo, chránil ich. Toto všetko má robiť dobrý otec. Starať sa o rodinu. No nebolo to tak, že by bol Jozef poslúchal Ježiša. To v Písme nikde nenájdeme. Naopak, Ježiš poslúchal jeho. Vieme, že neskôr, keď už verejne účinkoval, sa zase on – Ježiš – stal autoritou pre druhých. Len si spomeňme napríklad na skúsených rybárov, ktorí lovili celú noc ryby a nič nechytili. Dobre vedeli, že v noci, keď je všade ticho, ryby berú najlepšie. Keď nechytili nič v noci, tak vo dne už naozaj nemohli čakať úspech. Ale Peter hovorí: „Na tvoje slovo, Pane, to spravíme.“ A vyplatilo sa. Loďky sa až ponárali od úlovku. To, že uznal autoritu, poslúchol, aj napriek svojmu zdravému rybárskemu rozumu a skúsenostiam, sa mu oplatilo. A na mnohých iných miestach v Biblii máme zmienku o poslušnosti voči autorite, ktorá priniesla ovocie.

Z toho všetkého vyplýva, že byť autoritou neznamená byť neobmedzeným vládcom, je to služba, ktorú musíme byť schopní prevziať. Najmä keď si človek zakladá vlastnú rodinu. Otec a mama si musia byť vedomí úlohy, ktorú berú na seba. Byť autoritou. Nie neobmedzenými vládcami v rodine, ale láskavými a zároveň pevnými vychovávateľmi. Len tak môžu vychovať deti, ktoré budú mať úctu voči svojim vlastným rodičom, ale aj voči učiteľom, spoločnosti a vôbec voči ľuďom. V rodine sa to majú naučiť. V rodine totiž dostáva človek základy, normy. V rodine sa má naučiť vnímať svoje práva a povinnosti. Rodičia majú byť pre neho autoritou. Na toto sa až príliš často zabúda. Rodičia nie sú pre svoje deti rovnocennými partnermi. Apoštol Pavol síce hovorí, že otcovia a matky majú mať k svojim deťom úctu. No takisto hovorí, že deti sú povinné poslúchať svojich rodičov. Tomu ich však treba naučiť. Od malička. Doslova od narodenia. Malé dieťa veľmi potrebuje autoritu, ktorá by ju s láskou, ale pevnou rukou naučila dobrým návykom a úcte voči sebe navzájom. V puberte alebo v dospievajúcom veku ich to už nikto nenaučí. Tam už ten vzťah rodič-dieťa má prejsť skôr do roviny dôvery. Vtedy by už dieťa malo mať vytvorené zásady, ktoré neporušuje. A ak ich náhodou poruší, vie si to priznať a opraviť sa.

Jeden príbeh rozpráva o rodine mäsiara Herrmana, v ktorej sa narodil vytúžený synček Heinz. Otec bol na neho veľmi hrdý. Mama sa takisto veľmi tešila. No tento synáčik bol charakteristický tým, že mal od malička hnevlivú povahu. Často cez deň spal, v noci reval, museli ho nosiť, aby bol ticho. Babica, ktorá bola pri jeho pôrode a v deťoch sa vyznala, rodičom vravela: „Navykajte to dieťa na poriadok a poslušnosť. Vychovávajte ho rozumne. Ak spravíte všetko tak, ako on chce, vychováte ho pre polepšovňu.“ Matka však hovorila: „Keď bude mať rozum, zanechá zlé spôsoby. Musí mať slobodu, aby sa mohlo vyvíjať.“ A postoj matky sa nezmenil. Celý čas, ako Heinz vyrastal, nič mu neodoprela. Keď sa nahneval, zúril a zatínal päste, otec sa smial: „Čertovské chlapčisko, ten náš Heinz.“ Matka sa vtedy náhodnej návšteve ospravedlňovala: „Prepáčte, ja mu musím vo všetkom vyhovieť, lebo on neprestane zúriť, kým nedostane, čo chce.“ Heinz však vyrástol a stal sa postrachom pre ostatné deti. Robil zle, naháňal a bil sa s nimi, bol veľmi zákerný. Keď od neho všetci bočili, stával sa ešte nebezpečnejším. Keď mal trinásť rokov, pohádal sa s otcom. Už doobeda premrhal všetky peniaze z pokladnice. Chcel ďalšie. No otec mu odmietol vydať kľúč od trezoru. Rozzúrený chlapec chytil sekeru a hodil ju po otcovi. Trafil vedľa. No vtedy sa otcovi konečne otvorili oči. Schytila ho nesmierna zlosť a prvýkrát v živote chlapca zrúbal. Samozrejme, bez miery, bol by ho možno zabil, keby mu v tom matka a tovariši neboli zabránili. V chlapcovi sa však prebudila ešte väčšia nenávisť, pomsta a hrubosť. O niekoľko mesiacov otca skutočne zabil, zákerne, číhajúc z úkrytu. V dedine bolo všetko hore nohami. To sa ešte nikdy nestalo. Ale všetci cítili, že otec a matka si sami privolali nešťastie, ktoré ich zničilo. Mnoho rodičov si vtedy uvedomilo, že výchova detí je dôležitá a zodpovedná úloha, že neslobodno čakať, kým „dieťa dostane rozum“.

Bratia a sestry, rodina je základným spoločenstvom, v ktorom dostáva dieťa zásady na celý život. Nesmieme to podceňovať. V dnešný deň sa modlime za všetkých nás, aby sme si uvedomili význam a dôležitosť autority a výchovy v rodine, pretože len vďaka správnej a zodpovednej výchove v rodine môžu byť na svete lepší ľudia. Amen.