aug 142014
 

AI:   „Verím, že budem v nebi spolu so svojou ženou a že naša láska bude ešte väčšia ako tu na zemi“ – hovoril nedávno istý starší, zrejme šťastne ženatý muž. Iný mu oponoval: „Nepoznáš ten príbeh o 7 mužoch jednej ženy, ktorý predložili Ježišovi? On vtedy povedal, že v nebi to bude inak, tam budeme žiť ako anjeli. Ženu nebudeš potrebovať… Budeš šťastný bez nej!“

KE:   Ako to vlastne bude? Existuje 100% odpoveď? Neexistuje. Keďže sa nás to však bytostne dotýka, prirodzene odpovede hľadáme. Najmä vo svetle Božieho slova zachyteného vo Svätom Písme i v učení Cirkvi. Jednu z nich nám približuje i dnešný sviatok Nanebovzatia Panny Márie.

DI:   Napriek tomu, že viera Cirkvi o tom, že Pán Ježiš povolal svoju mamu do neba s dušou i telom, je veľmi stará, nachádzame o nej zmienku už v prvých storočiach kresťanstva, dogma o tejto skutočnosti bola vyhlásená až v roku 1950. V čase založenia „socialistického tábora“ na takmer polovici Zeme. Teda v čase, keď v mnohých krajinách boľševická demagógia očierňovala náboženstvo ako mohla a vedela. Nakoľko komunisti chceli vybudovať raj na zemi, tak zosmiešňovali vieru kresťanov vo večný život. Nielen tak, že to nemôže byť pravda, ale aj v zmysle, že táto viera vlastne pomáhala Cirkvi zotročovať pracujúci ľud. Cirkev podľa nich tvrdila, že tu sme len v „slzavom údolí“, tu netreba budovať spravodlivosť a lepšiu spoločnosť, treba len čakať nebo. Teda viera v posmrtný život je prekážkou pokroku ľudskej spoločnosti. A vôbec Cirkev odmieta telesné veci, hovorí len o nejakej neexistujúcej duši, ktorá má prísť do neexistujúceho neba… Tak balamutí ľudí.V skutočnosti balamutili oni. A spracovali mnohých – aj medzi nami.

Odpoveď na tieto výčitky veľmi krásne vypracovali otcovia II. Vatikánskeho koncilu najmä v pastorálnej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes. To však bolo až v polovici 60 rokov. Základný postoj zaznel skôr, v spomínanom roku 1950, v Apoštolskej konštitúcii Pia XII Munificentissimus Deus. Potvrdením stáročnej viery kresťanov o nanebovzatí nielen duše, ale i tela Panny Márie, pápež jasne ukázal. Že Cirkev nie je proti telu. Naopak, že verí v jeho finálne oslávenie. Máriu totiž chápeme i ako našu matku i ako prototyp Cirkvi. Teda veríme, že jej osud bude i našim osudom. Najskôr v zmysle duše a raz i s telom.

Načasovanie vyhlásenia dogmy bolo zaujímavé aj z toho hľadiska, že svet bol päť rokov po 2. svetovej vojne. Milióny rodičov trpeli skutočnosťou, že už nikdy neuvidia milovanú tvár svojho syna, manželky neobjímu svojho muža, deti nestretnú otca… Pius Dvanásty veľmi vnímal utrpenie ľudí počas vojny i po nej. A povzbudzoval ich. Myslím, že vyhlásením tejto dogmy, ktoré sa niekoľko rokov pripravovalo a v celej Cirkvi sa o veci diskutovalo, bolo jedným z najväčších povzbudení pre ľudí tej doby. Akoby im povedal: Podobne, ako sa Mária zahľadela na svojho syna v nebi, i vy ešte budete hľadieť do očí svojho milovaného.

PAR:   Myslím, že táto nádej na stretnutie vo večnosti v plnosti človečenstva nikoho neodradila od budovania nového sveta, lepšej spoločnosti. Naopak. Pričom na druhej strane práve budovanie lepších medziľudských vzťahov, život v láske (nielen bratskej) pomáha človekovi otvárať sa pre božiu lásku, pre to, čo ho v plnosti čaká v nebi. Ak teda manželka a vzťah k nej pomohol spomínanému mužovi pochopiť lásku, potom môže vo večnosti v určitom slova zmysle nadviazať na svoju skúsenosť, pokračovať v živote lásky spolu s ňou. Samozrejme na oveľa vyššom stupni. Ak druhý muž tvrdil, že žena mu k večnému šťastiu nebude treba, tak mal pravdu v zmysle spomínaného vyššieho stupňa lásky. Ten totiž prekonáva všetky naše predstavy o plnosti a zážitku zo vzťahu. Keď svätý Ján hovorí, že „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú,“ tak nemyslí na priestor, či zvuk, ale práve na nadzmyslovosť, transcendentnosť večnej lásky k Bohu a s Bohom.

MY:   V augustovom úvodníku nášho farského časopisu Bartolomej som sa zamýšľal nad spojitosťou Máriinho utrpenia s jej nanebovzatím. Mimo iného som napísal: „Mária netrpela s Ježišom preto, aby sa dostala do neba s telom i dušou, ale preto, že ho mala rada. A táto láska ju z ľudského hľadiska disponovala, aby teraz sedela vedľa neho v nebi ako kráľovná. Ak milujeme Krista, ak mu veríme, že on miluje nás, úplne prirodzene robíme, čo nám prikazuje. A tak sa disponujeme prijať dar spásy – večný život v nebi, v Jeho spoločenstve.“ Ale tiež v spoločenstve ľudí, ktorí tam budú. Teda i láska k nim nám pomáha dôjsť do neba (ako hovorí hlavné prikázanie) a i táto láska dosiahne v nebi dokonalosť. A táto láska sa prejavuje aj cez telo, ktoré môže byť krásne i chybné, zdravé i boľavé, ale raz bude určite oslávené. A tak naň treba hľadieť a k nemu pristupovať.

ADE:   Som rád, že Panna Mária je v nebi aj so svojim telom. Materským, teda krásnym. A teším sa na stretnutie s ňou a prežívanie večného spoločenstva lásky. Raz i vo svojom tele.