máj 062017
 

Bratia a sestry, milí priatelia! Tiež sa Vám stáva, že uveríte nejakému heslu a potom, keď neplatí, ste sklamaní? Ja som veril tomu, že všetko je na webe a že ujo google všetko nájde. A nenašiel. Presnejšie ja som nenašiel jednu informáciu. Chcel som zistiť, či aj tohto roku bude v Moskve 9. mája vojenská prehliadka, ako vlani. Bola veľkolepá. Celkom som sa na nej pobavil, zaspomínal na časy základnej vojenskej služby, pozrel množstvo techniky, len ten traktor mi tam chýbal. Tak som chcel vedieť, či tam tohto roku náhodou nebude. Je síce zo sovietskych čias, ale podľa rádia Jerevan to bola „iná multifunkčná zbraň“. Vy starší si asi pamätáte správu, ako na sovietsko-čínskych hraniciach pokojne oral sovietsky traktor, ktorý napadli čínski agresori. Traktor streľbu opätoval, nepriateľa zlikvidoval a odletel na základňu…

Uvažujúc o evanjeliu, ktoré sme pred chvíľkou počuli, ale aj jeho pokračovaní, kde Ježiš o sebe hovorí, že je dobrý pastier, sa mi zdá, že náš líder, Kristus, je v tomto podobenstve tiež nejako multifunkčný. Najskôr sa zdá, že je v obraze ovčinca vrátnikom, potom jasne hovorí že je bránou a neskôr vyhlási, že je pastierom!

Tak ako to vlastne je?

Myslím, že podobne ako s tým traktorom. Pre nás, ktorí sme dané časy prežili a boli svedkami boľševickej propagandy, sú veci zrozumiteľné. Tí mladší ich však nechápu a potrebujú vysvetlenie. Pri Ježišovi sa však jedná o vzdialenejšie časy, ktoré nikto z nás nezažil. Vysvetlenie teda potrebujeme všetci. Vďaka biblickej archeológii a porovnávaniu života v tej dobe s inými krajinami máme podľa exegétov akú – takú šancu veci si predstaviť.

Poďme teda k budovaniu košiara pre ovce, alebo ako hovorí vznešenejší biblický slovník, ovčinca. Palestínski pastieri pred dvetisíc rokmi nepoznali elektrický oplôtok, ani železné pletivo, alebo iný priemyselný plot vyrobený mimo ich prostredia. Tam, kde pásli boli rôzne kríky, nízke dreviny, väčšinou nepríjemne pichľavé, ktoré vysekávali a z nich robili ohradu pre ovce. Bol to relatívne rýchly proces. Na miesto, ktorým do tejto ohrady ovce vohnali buď založili ďalšie kriaky, alebo v tomto otvore, najmä v noci, spal sám pastier. Klimatické podmienky a zvyk mu to umožňovali. A tak bol pastier i bránou, či vrátnikom. Toľko k obrazu.

A teraz k odkazu. Ten pochopíme, keď si uvedomíme jeho zarámovanie. Ježišovej reči o ovčinci a pastierovi, predchádza príbeh o uzdravení slepého od narodenia. Čítali sme ho pred 6 týždňami, na 4. pôstnu nedeľu. Končil predvolaním uzdraveného pred farizejov. Pred najnábožnejších vodcov, teda duchovných pastierov ľudu. Tí jednoznačne deklarovali, že Ježiš, ktorý ho uzdravil, je hriešnik. Uzdravený ho však bráni a svoju reč končí takto: „Práve to je čudné, že vy neviete, odkiaľ je, a mne otvoril oči. Vieme, že hriešnikov Boh nevyslyší… Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť.“ Odpoveď na tento argument znela: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?“ A vyhnali ho von.

Po tomto súde Ježiš vyhľadá uzdraveného a predstaví sa mu. Mimo iného hovorí: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli“. Keď to začuli farizeji, opýtali sa ho: „Sme azda aj my slepí?“ Ježiš im odpovedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte – vidíme. A tak váš hriech ostáva.“ Tu končí rám a začína obraz.

Hneď za týmito slovami Ježiš hovorí to, čo sme dnes počuli: „Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou, je pastier oviec. A keď nepochopili, zdôrazňuje: „Ja som brána k ovciam“. Neskôr hovorí že je dobrý pastier a odvoláva sa na svojho Otca, Boha. Z čoho je jasné nielen to že oni, farizeji, duchovní otcovia národa, sú zlodeji a zbojníci. Ježiš tu vlastne deklaruje založenie nohého náboženstva. Svojho náboženstva – kresťanstva. A vyhlasuje ho za to najlepšie pre človeka. On, Boží Syn, prišiel, aby sme mali plnosť života: „aby mali život a aby ho mali hojnejšie“.

Po tejto reči, po obraze, evanjelista sv. Ján znovu rámuje. Vracia sa k znameniu uzdravenia slepého: Pre tieto slová znova nastala medzi Židmi roztržka. Mnohí z nich hovorili: Je posadnutý zlým duchom a šalie: Čo ho počúvate?! Iní namietali: „To nie sú reči posadnutého zlým duchom. Vari môže zlý duch otvárať oči slepým?“

Takýto je rám obrazu, podobenstva o Dobrom pastierovi.

A čo býva za rámom zvonku? Stena, realita, súčasnosť. A tak je to aj v tomto prípade. Spomínaná roztržka je tu totiž dodnes. Nielen medzi Židmi, z ktorých mnohí Krista prijali a mnohí nie, ale aj medzi ostatnými ľuďmi na celom svete. Cítime ju a máme s ňou svoju skúsenosť. Ak sme Kristove „ovce“, teda ak v ňom nachádzame spásu, spája nás to s ostatnými z tohto ovčinca. Na druhej strane viera v Ježiša nás stavia do pozície vidiacich svet inak, ako naše okolie. Otvára nám oči duchovného zraku. Pričom tí okolo si naopak myslia, že oni vidia svet reálne a my sme slepí.

Niekedy aj sme, ale prosíme Krista, aby nás uzdravil, aby sme videli. A toto je veľmi dôležitý postoj. Lebo z celého kontextu obrazu i rámu vyplýva, že najväčšia slepota pramení z pýchy. Najviac mimo je ten, kto si je istý svojou pravdou. To je zlodej pravdy, jej privatizér. Zbojník, ktorý nechce počúvať Boží hlas a svoj pohľad často predkladá, ba nanucuje iným.

Áno, je to aj o nás, o kresťanoch, aj o súčasných duchovných pastieroch. Aj my sme slepí, najmä vtedy, keď si myslíme, že všetkému rozumieme a správne vidíme.

Ako často napríklad povieme: toto sme si nezaslúžili! Nízke dôchodky, zlú ekonomickú situáciu, nespravodlivosti… a nebodaj nás postihne choroba, či iné nešťastie, havária, tragédia, smrť blízkeho človeka. Za čo?! – pýtame sa. Veď som nič zlé neurobil, nikomu neublížil. Veď som chcela všetkým len dobre… Ako často naša viera končí pri našich problémoch, či našich predstavách o Božej odmene a Božom treste. Ak sa rozchádzajú s tým, čo vidíme, počujeme, či dokonca prežívame, tak potom sa pýtame: o čom je Boh, načo je? Je vôbec?

Asi nie je. Vlastne určite nie je! Nie je taký, akého ho chceme mať. To zdôraznil apoštol Peter v dnešnom druhom čítaní: „Milovaní, ak dobre robíte, a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom. Veď na to ste povolaní; lebo aj Kristus trpel za vás… on sa nedopustil hriechu…“ Milosť, nie trest! Ako ďaleko sme od tohto zmýšľania…

Otázka je, či chceme ostať v tom svojom, tvrdiac, že my vidíme veci lepšie, alebo chceme prijať Ježišovo uzdravenie z duchovnej slepoty. Kiežby o nás platila posledná veta z tohto čítania: „Veď ste boli ako blúdiace ovce, ale teraz ste sa vrátili k pastierovi a biskupovi svojich duší. Jeho rany Vás uzdravili.“

Rany, Kristove rany, jeho kríž! Nie armáda, zbrane, ani informačné technológie. To čo chýba k naplneniu nášho života je skutočné kresťanstvo, živá viera.

Prosme za ňu dnes pre seba, i pre našich duchovných pastierov. Amen.