feb 192006
 

Bratia a sestry, možno ste už počuli, že vo Sv. písme sa často vyskytuje tzv. číselná symbolika, to znamená, že nie vždy sa dá presne určiť počet podľa toho, ako je to tam uvedené. Všeobecne známe je napríklad, že číslo 7 znamená počet plnosti.

V dnešnom evanjeliu sme tiež počuli jedno číslo – 4.

Toto číslo skrýva v sebe tiež symbol – a to symbol úplnosti, všeobecnosti. V Písme sa vyskytuje v súvislosti so svetovými stranami – napr. z Edenu, z raja, vytekala rieka, ktorá sa rozdeľovala na štyri toky a zavlažovala zem. Alebo keď Pán Ježiš hovorí o konci sveta, spomína, že zhromaždí svojich verných zo štyroch strán sveta, čiže z celého sveta.

Chromého niesli štyria. Je veľmi pekné, že toľkí mali o neho záujem. Dá sa povedať, že to bol obrovský nepomer – štyria na jedného. Ale práve vďaka tomuto nepomeru bol chromý uzdravený – na duši aj na tele. Keby bol čo len jeden z nich chýbal, asi by ho neboli odniesli, alebo by sa aspoň nedostali k Ježišovi – cez strechu to zrejme nebolo až také jednoduché. Každý z tých štyroch mužov má svoje miesto pri lôžku chromého a svoju nezastupiteľnú úlohu, spolu tvoria tiež celok, úplnosť. Spolu ho nesú, spolu rozoberajú strechu, spolu ho spúšťajú, ale spolu sa aj povzbudzujú, hľadajú riešenie, čo robiť, aby sa dostali k Ježišovi. V tomto je sila spoločenstva – navzájom sa povzbudzovať. Ale dá sa to len vtedy, ak každý stojí na tom mieste, kde má, keď každý plní svoju úlohu. Vtedy sa môžeme navzájom dopĺňať a ako spoločenstvo v istom zmysle dosiahnuť aj úplnosť. Len netreba zabudnúť, kam smerujeme – že je to k Tomu, ktorý nás uzdravuje na duši aj na tele. Ako spoločenstvo, skupina ľudí, máme šancu prekonať aj na prvý pohľad neprekonateľné prekážky – rozobrať strechu… V tých časoch boli strechy väčšinou hlinené, čo asi bolo na rozobratie dosť nepríjemné – prach a podobne. A ešte k tomu davy ľudí, ktorí si všeličo mohli myslieť, možno aj komentovať – a nie veľmi príjemne. Lenže títo štyria to všetko prekonali a výsledok bol až mrazivý – uzdravený!

Bratia a sestry, každý z nás má miesto v živote iného človeka. Svoje nezastupiteľné miesto. Dnešné Božie slovo by nás mohlo viesť k vďake, že tým môžeme pomáhať druhým ľuďom a takisto oni môžu pomáhať nám. Vôbec nie je náhoda, že sa spolu stretávame. Každý prinesie niečo svoje, niečo, čím môže povzbudiť, pomôcť, vyprosiť. A naše životy by boli veľmi ochudobnené, keby sme si toto nevšímali, keby sme takto navzájom nevytvárali spoločenstvá, ktoré smerujú k Darcovi zdravia tela i duše. Tohto Darcu je niekedy ťažko nájsť. Ale niekedy aj vieme, kde je, len ťažko sa k nemu dostať. A na to sú tu naši bratia a sestry, ktorí sú schopní aj „strechu rozobrať“, aby nám pomohli prísť k Ježišovi. Pomôžu nám prekonať náš strach, nechuť, neochotu alebo nemohúcnosť, len aby sme k tomu Ježišovi prišli… A to je nezastupiteľná úloha. Pomáhajme si teda navzájom na tej ceste k Bohu, neváhajme prekonávať všetky možné prekážky, len nech to zdravie tela i duše dosiahneme.

Stalo sa to už dávnejšie vo Švédsku. Istý debnár viezol na voze sudy. Zrazu zistil, že ho prenasleduje svorka vlkov. Pohol kone, ktoré aj tak už išli rýchlo. Vlci sú však rýchlejší. Debnár dobehol na ceste jednu starenku, ktorá ho prosila, aby ju zobral. V prvej chvíli mu prebleslo hlavou: „Nechám ju, vlci sa pri nej zastavia a ja sa zachránim.“
Ale napokon zastavil a vzal ju so sebou. Vlci sa čím ďalej, tým viac približovali… Tu mu starenka poradila: „Zhoď jeden sud, schovaj sa podeň a ja idem s koňmi do dediny privolať pomoc.“
Vlci sa naozaj zastavili pri sude, pod ktorým bol debnár. Starenka poháňala kone smerom k dedine. Podarilo sa jej privolať pomoc a muža vyslobodili. Zachránili sa obaja.
Debnár mal v živote starenky nezastupiteľné miesto. A potom aj starenka v živote debnára. Navzájom si pomohli.

Každý z nás má miesto v živote druhého človeka. Ak by ho odmietol, chýbal by, trom alebo dvom sa ťažšie kráča s chorým ako štyrom. Ďakujme Bohu, že si môžeme navzájom pomáhať a smerujme k nemu, aj napriek prekážkam; aj vtedy, keď treba rozobrať strechu…
Amen.