dec 312016
 

Slávnosť Bohorodičky Panny Márie je dôležitým zakončením ôsmych dní, takzvanej oktávy Vianoc, v ktorej každý deň nanovo slávime narodenie Spasiteľa Ježiša Krista, nášho Boha.

V týchto dňoch sa znova a znova z rôznych strán vraciame k tej istej láske, ktorá na zem zostúpila v Betlehemskom dieťati. Akoby sme ju prežúvali raz spolu so sv. Štefanom, ktorý ako prvý nasleduje príklad Ježiša a dáva z lásky svoj život a hneď so sv. Jánom Evanjelistom, Pánovým miláčikom. Potom zas vidíme smútok i vznešenosť obety sv. Neviniatok, teda detí zabitých Herodesom, keď chcel zabiť i novonarodeného proroctvami predpovedaného kráľa, malého Ježiša ako konkurenta na svoj trón. Táto udalosť iba zdôrazní jednoduchosť spomienky na svätú Rodinu, do ktorej malý Ježiš patrí spolu s Jozefom a Máriou. A tu už sme pri dôležitej postave Panny Márie a pri jej neúnavnej pozornosti, ktorú venuje malému Ježišovi. Písmo zhrnie jej bdelý postoj pri Ježišovi a voči všetkému, čo sa okolo neho deje, do vyjadrenia, že „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“.

Tu nemôžem obísť príklad otcov púšte, ktorí toto pozorné zaoberanie sa tým, čo nám Boh hovorí vysvetľovali slovom „ruminatio“. Možno sa zasmejeme, keď si objasníme, odkiaľ takýto termín zobrali – nuž z prežúvania kráv na paši. Tak ako krava musí spasené byliny viac krát prežuť a nechať prejsť svojimi viacerými žalúdkami, aby dobre strávila a na mlieko premenila túto potravu, tak aj človek musí v sebe akosi opakovane premieľať Božie slovo, aby ho premenil na spásny pokrm. Písmo popisuje Máriu práve v takomto procese, ktorého obrazný pastiersky opis nám pre náš mestský spôsob života už asi nie je hneď pochopiteľný. Sám som starostliosť o kravu skúsil až v našich vidieckych kapucínskych kláštoroch. Príklad prežúvavcov spracúvajúcich spasené byliny veľmi dobre vystihuje potrebu v duchovnom živote sa znova a znova zaoberať nejakou témou, kým ju dobre nestrávim a napokon vo vnútri premením. V strede záujmu duchovného snaženia však pre nás, tak ako pre Máriu ostáva stále jedno a Jeden jediný…

V centre pozornosti je stále tá najdôležitejšia osoba a tou je Ježiš, ktorý sa stal človekom a pritom nijako nezmenil svoju vlastnú prirodzenosť druhej Božskej osoby. Jeho prítomnosť uprostred nás ľudí sa udiala prirodzeným ľudským pôrodom cez Máriu, ktorá bola Pannou. Porodila na svet človeka, ktorý je zároveň Božím synom. Pre tento ľudsky nevysvetliteľný fakt má jazyk viery pomenovanie, v ktorom ju nazývame Bohorodičkou. To je dôležitá pravda spájajúca všetkých kresťanov, že veria v pravého Boha prítomného v skutočnom človeku – v Ježišovi Kristovi. Boh a človek zároveň je tu naozaj prítomný a bolo to možné vďaka tej, z ktorej sa pre súhlas jej viery zrodil v plnosti času. Dnešný deň je dňom údivu nad prekvapivo tvorivou láskou, s akou Boh koná.

Čo sa teda deje? Boh sa stal ľudským synom Márie, aby sa ľudia mohli stať synmi Božími. Druhé čítanie z listu Galaťanom nám hovorí o adoptívnom synovstve. Na prvé počutie to môže znieť nepríjeme. Radšej by sme patrili do rodiny priamo ako cez adopciu. Ako však môžeme naplniť svoju najhlbšiu ľudskú túžbu a patriť Bohu ako Otcovi, ak je naša ľudská prirodzenosť toho sama od seba neschopná. To, čím nie sme zo svojej prirodzenosti, sa nám Boh rozhodol darovať. Pripravuje nás na prijatie jeho daru obrazom otcovstva, ktoré sa dotýka každého jeho syna. Ak je Otcom svojho pravého Syna Ježiša, ktorý sa stal človekom, môže byť Otcom každého človeka, ktorý bude k nemu ako k Otcovi úprimne volať. Nie sme blízko Bohu zo svojich prirodzených schopností, tak ako Ježiš, no sme tak ako on pozvaní patriť do Božej rodiny. Je to šťastná adopcia, ktorá prirodzenosť nepopiera, ale ju prekračuje k niečomu lepšiemu. Je to povýšenie z posledného miesta na miesto najvznešenejšie.

Ako tento obraz Božej adopcie, rovnako je potvrdením povýšenia slabého človeka aj údel pastierov z evanjeliovej state od sv. Lukáša. Sú totiž zo spoločensky najposlednejšej skupiny a pre svoj život pri stádach, ktorý ich odlúčil od ostatných ľudí, sú zaznávaní a podozrievaní zo zaostalosti. Ale sú to práve oni, ktorí sa podľa slov evanjelia ponáhľajú do Betlehema, aby sa presvedčili o tom, čo a koho ich Boh volá spoznať pri zvestovaní anjelov. Vyrozprávajú to, ba po návrate ako prví predbehnú v Písme zbehlých a oslavujú a chvália Boha, za to, čo nám ľuďom dal v Ježišovi.

Osoba Márie, ktorá uprostred tohto všetkého prijíma a medituje všetky tieto slová a udalosti zobrazuje predstavu o spôsobe prežívania viery v kresťanskej komunite v Lukášovom okolí. Stelesňuje v sebe postoj, aký nadobúda celé spoločenstvo. Učí nás, aby sme nie len prijali nejaké pravdy viery, ale ich zachovávaním – premieľaním – rumináciou z nich urobili oživujúcu súčasť nás samých. Ba aj niečo viac. František z Assisi to vyjadruje pozvaním, aby sme sa tak ako Bohorodička, aj my stali matkami Krista. Ako ona ho máme denne rodiť svätými skutkami, ktoré nám on sám dáva vykonať.