Meniny oslavuje , zajtra má meniny

Boh pred nami, s nami aj v nás

Boh pred nami, s nami aj v nás
13.04.2018 dominik.markos

Dnes slávime už 3 veľkonočnú nedeľu. Dosť času na to, aby sme si uvedomili, že Ježišova smrť nebola nejaký pracovný úraz, ktorý by bol mimo Božích prisľúbení. Naopak bola to cesta do slávy. Vo veľkonočnom svetle sa kríž stáva kľúčom, ktorý vysvetľuje celé Písmo a celé Písmo sa stáva komentárom kríža ako Božej slávy.

Pri modlitbe jednej krížovej cesty spolu s rodinami prvoprijímajúcich počas predveľkonočného pôstneho obdobia som si uvedomil a aj prežil zaujímavú skutočnosť. Spomenul som si počas piesne, ktorú sme spievali medzi zastaveniami na slovo sv. Pavla v 1. liste Korinťanom 1,17. Vyzýva tam k obozretnosti, aby sme ohlasovali evanjelium tak, že by nebol vyprázdnený Kristov kríž. Na druhej strane sme slávením aj poslednej veľkej noci, ktoré mimochodom stále pokračuje zažili, že je vyprázdnené niečo iné ako kríž, a to je Kristov hrob. Kristov kríž vyprázdniť je veľké pokušenie, dať ho nabok, oddeliť od Krista. Kristus chce na kríži zostať, aby nám neustále pripomínal súvislosť s prázdnym hrobom. Akoby k skúsenosti s prázdnym hrobom a teda s realitou vzkriesenia nás privedie len nevyprázdnený kríž. A to sa mi zdá byť veľmi silné.

Dnes budeme spolu premýšľať nad záverom Jánovho evanjelia. V kontexte nadväzuje na veľmi známy príbeh o 2 emauzských učeníkoch. Tu je jeho prvá časť:

Ježišovi učeníci porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba. Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal. „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi.                                                                                                                                  Lk 24, 35-43

Myslím, že nemusím pripomínať príbeh o ceste učeníkov do Emauz. Spomeniem len to, že keď dvom emauzským učeníkom Ježiš zmizol, to neznamená, že sa im stratil. Stále zostal s nimi. Predsa ak to chceme ešte upresniť: už nie s nimi, ale v nich. Boh svoju solidaritu s ľudstvom, s každým človekom, postupne zdokonaľuje: najprv v Starom Zákone bol „pred nami“ ako zákon, ktorý nás vedie do zasľúbenej zeme. Potom v časoch Ježiša bol aj „s nami“, aby nám otvoril cestu k Otcovi a učil nás po nej kráčať. Teraz v období cirkvi je ešte aj „v nás“ ako nový život. A chce aby to neustále rástlo dovtedy, až kým Boh nebude všetko vo všetkých (1 Kor 15,28)

V dnešnom úryvku z evanjelia sv. Lukáš kladie dôraz na telesnosť vzkrieseného Pána. Je to pravdepodobne reakcia na helenistické prostredie, ktoré síce verilo v nesmrteľnosť duše, ale nie vo vzkriesenie tela. Pre Gréka bol duch protikladom tela. Sv. Pavol nám hovorí o „duchovnom tele“ (1 Kor 15,44). Nechápme to teda v protiklade, že sa tu jedná o niečo netelesné alebo že tu ide o nejaký „prelud“. Keď povieme telo, rozumieme: rastlinné, živočíšne, ľudské a duchovné podľa odlišného životného princípu, ktorý to telo oživuje. Teda princíp vegetatívny, živočíšny, rozumový alebo božský. A tu máme pred sebou telo oživené Božím Duchom.

Ježiš pozýva svojich učeníkov pozrieť si jeho ruky aj nohy. So stopami po klincoch sú znakom totožnosti Vzkrieseného s Ukrižovaným. Toto telo, ktoré je teraz pred nimi je to isté, ktoré chýba v hrobe. Je pravda, že Ukrižovaný vstal z mŕtvych. Ale je aj tajomstvo, že Vzkriesený je totožný s Ukrižovaným. To chce aj Lukášovo evanjelium spolu s ostatnými zdôrazniť ako protiklad voči každému falošnému spiritualizmu (doketizmu).

Ba ešte viac: pozýva učeníkov, aby sa ho dotkli. A prostredníctvom ich svedectva sa ho dnes môžeme dotknúť aj my. Existuje také niečo ako fyzický dotyk a videnie, ale je ešte niečo hlbšie a to je duchovný dotyk a duchovné videnie. Lebo spolu s duchovným dotykom prichádza aj skúsenosť pokoja, úžasu, veľkej radosti a klaňania sa. A tak to tam aj bolo: kým na začiatku nemohli uveriť, lebo boli zmätení a naľakaní, teraz nemôžu uveriť od veľkej radosti.

Nakoniec tam ešte zaznieva obraz ako mu učeníci podávajú pečenú rybu a on si ju berie a je pred nimi. Pečená ryba nás odkazuje na iný príbeh z Jánovho evanjelia, keď sa Ježiš zjavil siedmim učeníkom po svojom zmŕtvychvstaní znovu na brehu Galilejského mora. Pripravil im na brehu raňajky a boli tam aj pečená ryba a vtedy Ján evanjelista poznamenal: Nikto sa ho neodvážil opýtať: „kto si?“ lebo všetci vedeli dobre, že je to Pán (Jn 21,12) Alebo ešte inak: V tejto pečenej rybe môžeme vidieť takúto analógiu: Ryba žije v hĺbke pod vodou a keď sa chytí a upečie je potravou pre človeka. Kristus prišiel z Božej hĺbky, bol chytený a upečený na dreve kríža a stáva sa naším pokrmom pre večný život.

Máme tu ešte druhú časť dnešného evanjelia a v nej sa nám Boh tiež prihovára:

Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“ Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“                                              Lk 24, 44-48

Čo ma oslovilo bola poznámka o tom, že Ježiš otvoril svojim učeníkom myseľ, aby porozumeli Písmu. Aký je v tom veľký rozdiel. Keď predtým im trikrát hovoril o svojom utrpení a zmŕtvychvstaní, vždy to zle dopadlo. Raz to schytal Peter, potom všetci, lebo sa hádali o tom, kto je z nich prvý a nakoniec Jakub a Ján, ktorí chceli byť po jeho pravici aj ľavici (aj boli jeden zomrel prvý a druhý posledný…) Teraz už rozumejú tomu veľkonočnému tajomstvu, lebo sa im otvorili oči. Človek v raji si radšej zatvoril oči, aby sa nemusel dívať na svoju nahotu. Až pri stretnutí s Božou láskou sa nám znovu otvoria oči, lebo si uvedomujeme, že sa nedívame iba na biedu našej nahoty, ale na Božiu slávu. Vidíme nového Adama, Ukrižovaného, ktorý bol vzkriesený.

A ten nový Adam nám všetkým dáva veľké poslanie: byť svedkami (martýrmi = tými, ktorí si spomínajú). Svedkami toho, že Boh je nielen pred nami či s nami, ale aj v nás! Že je Láska, ktorá odpúšťa všetky hriechy všetkým národom. V tomto je Lukáš „katolícky“ Vie že, vylúčiť niekoho by v skutočnosti znamenalo vylúčiť seba. A v tom je vlastne aj Božie kráľovstvo, v tom „martýriu“ človeka, v spomínaní si na Majstra. Aby človek kráčal tak akoby v dnešnej dobe kráčal Ježiš, robil a hovoril tak, že by to bolo dokončovaním toho, čo on začal robiť a učiť ako prvý.

Ľudstvo už od počiatku sveta je na ceste z Jeruzalema, môžeme povedať že človek je na úteku pred Bohom (Lk 15). A Boh robí všetko pre to, aby sa k nám pripojil a nejakým spôsobom premenil náš útek na putovanie. Na putovanie až na samý kraj sveta, kde On bude kráčať s nami, a pomôže nám napĺňať výzvu hovoriť o tom, čo sme my sami pochopili na našej ceste: že Boh nás má rád. Že utekať pre ním bol náš omyl. Že každý sa môže obrátiť k Bohu a zažiť odpustenie hriechov ako prejav Božej lásky a daru spásy.

Na záver sa modlím, aby nám všetkým Boh Otec dal veľa síl na tejto ceste, na tomto putovaní. Nech Zmŕtvychvstalý je pre nás tým, kto má moc odvaliť všetky kamene, ktoré sa nám na tejto ceste postavia ako prekážky. Nech Boží Duch nás čoraz viac oživuje, aby sme sa naozaj stávali  Božími deťmi.