jún 152008
 

Náš náboženský život má rozličné prejavy. Je to napríklad prejav mystickoduchovný, keď sa pri modlitbe a pri svätom prijímaní spájame s Ježišom. Pri slávení svätej omše a iných sviatostí a svätenín je to prejav liturgický, v ktorom sa predstavujeme ako cirkevné spoločenstvo. Ďalším prejavom je verejné vyznávanie svojej viery v prostredí, v ktorom žijeme. Potom je to prejav apoštolský, keď sa usilujeme šíriť svoju vieru a pomôcť aj iným, aby uverili.

Tento posledný prejav je témou dnešného evanjelia. Ježiš Kristus posiela svojich učeníkov s konkrétnou apoštolskou misiou.

V poslaní apoštolov vidíme tri dôležité skutočnosti. Prvou je motív poslania. Je ním láska a milosrdenstvo k ľuďom. Evanjelista Matúš to vyjadruje slovami: „Keď Ježiš videl zástupy, bolo mu ich ľúto, lebo boli zmorené a skleslé ako ovce bez pastiera“ (Mt 9, 36). Preto posiela apoštolov, aby ľuďom pomohli v ich duševných a telesných trápeniach. Druhou skutočnosťou sú adresáti poslania. Ježiš apoštolom prikazuje: „K pohanom nezabočujte, samaritánske mestá obíďte, choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela“ (Mt 10, 5-6). Ježišov príkaz treba rozumieť tak, že Boh chcel, aby izraelský národ bol prvý, ktorému sa zvestuje evanjelium. Až potom mali nasledovať iné národy. Vieme, že Ježiš a apoštoli v tejto prvej fáze neuspeli, že vyvolený národ evanjelium neprijal. Preto po zmŕtvychvstaní prichádza druhá fáza, keď sú apoštoli poslaní do celého sveta (porov. Mt 28, 19-20). Treťou skutočnosťou je cieľ poslania. Ježiš to vyjadruje slovami: „Choďte a kážte, že sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 10, 7). Mali ohlasovať, že v Ježišovi prišlo na zem Božie kráľovstvo. V tomto ohlasovaní mali postupovať obetavo a nezištne. To, čo od Ježiša dostali, dostali zadarmo a zadarmo to mali aj dávať iným (porov. Mt 10, 8).

Tieto tri prvky nemôžu chýbať ani v našej apoštolskej činnosti. Apoštolovať môže len ten, kto ma ľudí rád. Kto je citlivý na potreby iných. Nezáujem a ľahostajnosť je nepriateľom apoštolátu. Aj dnes je veľa ľudí nešťastných, ohrozených a pochybujúcich. Bol by to útek od podstaty nášho kresťanstva, keby sme chceli ostať hluchí a slepí k potrebám druhých. Je síce ľahšie byť „pštrosom“ v piesku ako apoštolom, ale Kristus nás chce mať apoštolmi, a nie pštrosmi. A pritom na apoštolovanie niekedy stačí tak málo. Láska a milosrdenstvo je teda to prvé, čo by nás malo viesť v našom apoštoláte.

Poučuje nás o tom ruský spisovateľ Tolstoj. Raz vyšiel z kostola a videl tam sedieť žobráka. Prehľadal svoje tašky, ale nenašiel nič, čo by mu mohol dať. Zohol sa k žobrákovi a hovorí: „Je mi to ľúto, bratku, ale nemám skutočne nič, čo by som ti mohol dať. Ale sľubujem ti, že na budúce ti niečo prinesiem.“ Žobrák zdvihol ruky k spisovateľovi a hovorí: „Dobre, dobre. Nazval si ma bratom, a to je tiež milodar.“ To, že vidím v ľuďoch bratov a sestry, je základ apoštolátu. Ak im chceme pomôcť, z tohto nášho postoja sa odvíja všetko ostatné v našej činnosti.

Posolstvo dnešnej nedele spočíva teda v potrebe správne apoštolovať. Zároveň však aj v potrebe modliť sa za tých, ktorí sú úradne určení na apoštolát – pastieri Božieho ľudu. Je čas diakonských a kňazských vysviacok. Prosme teda za seba, ale aj za tých ktorí sú v týchto dňoch posielaní biskupom na Pánovu žatvu, pretože robotníkov je stále málo. Amen.