jún 072009
 

Väčšina z nás asi pozná rozprávku, ktorej autorom je Oscar Wilde a hovorí sa v nej o sebeckom obrovi. Tento obor mal obrovskú záhradu ale nechcel aby sa v nej hrali deti. Všetky vyhnal a záhrada stíchla ako zakliata. Ani slniečko do nej nezasvietilo. Až neskôr pochopil, že ak chce byť šťastný, musí zbúrať múr, ktorý okolo záhrady postavil a musí svoju záhradu ponúknuť deťom Spravil tak a našiel šťastie.

Oproti tomuto sebeckému obrovi môžeme postaviť nášho Nebeského Otca, ako jeho protiklad. Boh nie je sebec, Boh je Otec. A keďže je Otec, nemôže byť sám. Aj on má obrovskú záhradu, ale nechcel ju ani na chvíľku pre seba samého. On sa od počiatku, od večnosti daruje. A daruje sa úplne, celý, povedali by sme totálne a daruje celú svoju podstatu – rodí tak svojho jednorodeného Syna. Ten mu jeho lásku božským spôsobom opätuje a vzniká tak tretia božská osoba – Duch Svätý, ktorý vychádza z Otca i Syna. Boh je teda jediný, ale nie je sám. Je to Trojica osôb, ale iba jeden Boh.

Boh nie je sebecký obor, je Otec. Tajomstvo Najsvätejšej Trojice úplne prevyšuje náš rozum, ale je dobre, že je to tak. Hovoriac ľudsky, Pán Boh, hoci je Bohom, nenašiel iný „zmysel svojho života“ jedine v darovaní sa druhému. Niekedy sa nám môže zdať, že niektoré tajomstvá, ktoré máme v kresťanstve sú úplne odtrhnuté od praktického života. A tak sa nám to doteraz mohlo zdať aj o tajomstve Najsvätejšej Trojice. Avšak nie je to tak. Je tu jeden háčik. My ľudia sme stvorení na boží obraz. A z toho vyplýva jedna veľmi dôležitá pravda: Ak Boh „nachádza svoj zmysel“ v darovaní seba samého, ani človek nemôže inak. Išiel by proti svojmu vlastnému šťastiu a proti svoje prirodzenosti. Teda egoista nikdy nemôže byť skutočne šťastný, aj keby si to myslel.

Elisabeth Lukasová je nemecká psychologička, ktorá pomáha rodičom i deťom, ale aj dospelým. Hovorí, že raz prišla za ňou staršia pani, už na dôchodku, ktorá mala svoj vlastný byt, bola sebestačná, mala dobrý dôchodok, vychovala svoje deti a mohla odpočívať a venovať sa sebe a zrazu začala premýšľať nad tým, pre koho je vlastne ona ešte na svete. Zbadala, že vlastne už pre nikoho. A z toho začala mať psychické problémy a neurózy. Nemala už prečo žiť a začalo jej to škodiť. Psychologička jej poradila, nech sa zapojí do služby napríklad v charite. Niečo ľahké, čo zvládne. Ona to spravila a problémy zmizli. Už mala prečo a pre koho žiť.

Boh je jediný, ale nie je sám, je to spoločenstvo osôb, ktoré sa vzájomne darujú. Človek je stvorený na jeho obraz a preto bude šťastný iba ak bude žiť pre druhého. Je to jediná cesta ako nájsť šťastie časné i večné. Inú nehľadajme. Neexistuje…