júl 142008
 

Bratia a sestry,
Je tu jeden historický fakt, ktorý nás napĺňa úžasom. Boh sa prihovára človeku v Starom Zákone (SZ) cez prorokov. V Novom Zákone sa však prihovára cez svojho Syna. Ten sa stal človekom a žil tu medzi nami – ľuďmi. Boh hovorí s človekom, aby ho po spáchanom dedičnom hriechu mohol spasiť a znovu priviesť k spoločenstvu lásky s ním na tejto zemi, ale aj v budúcom živote.
Keď je teda toto Božie slovo radostnou zvesťou o spáse, prečo ho nepočúvame s nadšením? Skôr naopak, stretáme sa tu s určitým odporom. Dnešné čítanie nás povzbudzuje, aby sme sa zamysleli nad touto témou.

1. Slovo – semeno

V SZ Božie slovo bolo predovšetkým skutočnosťou, určitá skúsenosť, určitý zážitok: Boh hovorí priamo k určitým privilegovaným ľuďom – prorokom a cez nich celému svojmu ľudu. V NZ sa toto slovo – Božie Slovo stáva telom. V dejinách cirkvi v rozličných epochách “obnovy“ sa vždy smerovalo k horlivejšiemu počúvaniu Božieho slova a k porovnávaniu svojho života s týmto Božím slovom. To potvrdzuje aj dnešná obnovená liturgia, ktorá dala Božiemu slovu to miesto, ktoré mu v liturgii naozaj patrí. Božie slovo zvoláva a zhromažďuje Božiu cirkev okolo Otca. Božie slovo prehlbuje v kresťanoch povedomie, že sú Božou rodinou. V prvom čítaní Izaiáš hovorí o Božom slove, že je to úrodný dážď. Jeremiáš ho nazýva „ohňom“ a „kladivom“. Ťažko nájsť vznešenejšie slovo, ktoré by viacej odpovedalo na naliehavé potreby človeka. To uznáva aj sv. Peter, keď hovorí: „Ku komu pôjdeme, Pane, ty máš slová večného života.“

2. Rozsievač – posol

Apoštolská konštitúcia II. Vatikánskeho koncilu „Verbum Dei“ popisuje úzky vzťah medzi Svätým písmom a Pánovým telom, medzi stolom slova a eucharistickým slovom. A cirkev sa snažila vypracovať pastoračné pokyny, aby sa Pánovo slovo šírilo a oslávilo ako hovorí sv. Pavol v liste Solúnčanom a aby tento poklad, zverený cirkvi napĺňal stále viac srdcia veriacich. Je potrebné, aby hlásatelia Božieho slova mali:

  1. vieru. Nikdy nechýba Božia pomoc, ktorá je zavlažujúcim dažďom a slnkom pre zasiate semeno. Boh stále sprevádza svoje slovo milosťou a milosť Ducha Svätého toto slovo vždy zúrodňuje. Ako ináč Peter, jednoduchý, nevzdelaný človek, zamestnaním obyčajný rybár, mohol hneď na prvú kázeň v Jeruzaleme obrátiť niekoľko tisíc ľudí?
  2. lásku. Kazatelia a ohlasovatelia Božieho slova musia najprv sami prijať silu obrátenia, ktorú má Božie slovo. Môžeme naozaj povedať, že pri počúvaní Božieho slova naozaj v nás horelo srdce?
  3. Súdržnosť života. Ako sa nám zdá byť ťažké žiť ako kresťania. Ako znášať tú vzdialenosť medzi slovami evanjelia o ktorých vieme, že prinášajú nádej pre tento svet a medzi našou vlažnosťou a prostrednosťou? Postup Božieho slova do našich sŕdc je pomalý a namáhavý a táto naša generácia naozaj veľmi cíti vo svojich ťažkostiach zlo medzi evanjeliom a životom.
  4. Modlitba. Spolubrat zaklopal na dvere p. Capella. Našiel ho na kľačadle. „Ruším Vás?“ Ako vidím modlili ste sa. Pripravoval som si kázeň. Na kolenách? Páter neodpovedal, len sa usmial. Bez modlitby kazateľa kazeň sa nedotkne sŕdc.
    Kázeň musí mať svoj správny obsah, musí byť vysvetľovaním Božieho slova. Don Fuschini, taliansky kňaz rozpráva, že keď jeho biskup prečítal jeho kázeň, uverejnenú v istom časopise, povedal mu: Ty píšeš ako Boh: bez začiatku a bez konca. Môže sa stať, že počujem nejakú homíliu ktorá nám nesedí… Tí ľudskí poslovia sú príliš ľudia. Sú síce šíriteľmi slova, ale niekedy im chýba duchovná hĺbka. Miešajú do homílie ľudské prvky, často politicko – spoločenské. Často počuť: Náš pán farár nás v kázňach len hreší. Nepripravená kázeň ani ináč nemôže vyzerať. Čo keby sa tak úlohy obrátili? Boh si však poslúži často aj takýmito kazateľmi. A často svojou milosťou vie vytvoriť súzvuk, ktorý dobre zneje v srdciach veriacich.

3. Pôda – poslucháči.

Za Ježišových čias farizeji a zákonníci nepočúvali jeho slova, alebo ich odmietali. V našej dobe sa šíri určitý nezáujem o Božie slovo, nechápavosť, alebo zanedbanie Božieho slova. Tak sa správa „moderný človek“. Motív je však vždy ten istý. Dobre nám to vysvetľuje dnešné podobenstvo. Nejde len o osud semena, ale o spôsob ako sa toto semeno prijíma:

  1. Zatvorené srdcia. Ježišova osobnosť, spása duše to sú problémy, ktoré nepomôžu znížiť ceny potravín, ani neodstránia nezamestnanosť, a nijako neposlúžia k dosiahnutiu kariéry. Môžu pôsobiť upokojujúco na tohto, kto trpí ale nič viac. André Gide v knihe „Úzka brána“, uvádza hlavnú postavu v divnom svetle. Chodievala do kostola na kázne istého pastora, aby sa mohla so svojou sesternicou Alissou vysmievať tomu, čo počula.
  2. Rozdvojené srdcia. Matrikoví katolíci, ktorí stavajú na krste manželstve a pohrebe. Nič viac. Spoločenské zvyklosti. Bez hlbokého presvedčenia. V praktickom živote v obchode, v politike dávajú evanjeliom zbohom!
  3. Otvorené srdcia. Prijímajú Božie slovo a urobia si z neho životnú normu. Sú verní svojmu farskému spoločenstvu. Žijú príkladne podľa evanjelia v rodine, v zamestnaní vidia Kristovu tvár v bratoch a vedia odpúšťať a milujú aj nepriateľov.

ZÁVER

Najdôležitejšia práca Paula Verlaina „Múdrosť“ – dielo nádhernej poézie – sa zrodila vo väzení v modlitbe, v dlhom mlčaní na samotke a v rozhovoroch s väzenským duchovným správcom. Kým parížska ulica držala v okovách mladého Paula v zajatí otravného alkoholu, z jeho pera nevychádzalo nič iné iba svetácke a nemravné reči. Keď ho však vo väzení zachytil Boh, premenil ho radikálne a úplne. Semeno, ktoré rozsieva Božský rozsievač dá úrodu, len keď nájde pôdu duše pripravenú. Plodnú pôdu pripravenú, hlbokou vierou, láskou a čistotou. Také semeno prináša plody, ako to ospevuje básnik Verlaine: „ Boh seje i zbiera plody a pripravuje telo a krv do hostie a kalicha.“ Amen.