apr 262017
 

Ako ste sviatkovali? Bola tohoročná Veľká noc pre vás krásna, jedinečná, nezabudnuteľná, plná silných emócií? A vôbec, sú emócie v náboženskom živote potrebné?

Určite áno. Ak má byť vera autentická, má a musí zasahovať celého človeka so všetkými jeho mohutnosťami (teda rozumom, vôľou a citmi). Viera musí byť rozumná, ináč by bola nedôstojná človeka (a práve v dnešnej dobe vidíme v tomto veľký problém, že mnohí ľudia majú veľa dobrej vôle a tak málo poznania a nevyvíja sa to dobre…). Zaangažovanie vôle je v živote človeka tiež veľmi dôležité, musíme byť motivovaní a ísť za dobrom, ktoré sme spoznali… Nie menej dôležité sú však aj emócie. Len to, čo nás dokáže nadchnúť, sa stáva pre nás príťažlivým. To, čo je sprevádzané silnými emóciami sa zapisuje hlboko do našej pamäte. Autentická viera nesmie byť chladná, suchá…

Dnešné evanjelium je plné silných emócií.

Na začiatku príbehu emauzských učeníkov sa stretáme s intenzívne prežívanými negatívnymi emóciami: Sklamanie, frustrácia, chvíľami určite i hnev, smútok… Kto z nás by tieto pocity nepoznal? Príležitostne ich zažívame všetci. A prežívame ich veľmi hlboko… Ako sa príbeh vyvíja, menia sa aj emócie. Prichádza zvedavosť. Zadosťučinenie z pochopenia, prijatia, uspokojenie z nového poznania… A napokon keď sa im otvárajú oči a spoznávajú Zmŕtvychvstalého, nastáva neovládateľná explózia pozitívnych pocitov: radosť, úľava, nadšenie.

Jeruzalem tých dní bol plný emócií. Nie všetci ich však prežívali rovnako intenzívne. Mnohí – vlastne zrejme väčšina z ľudí – ostali ľahostajnými voči tomu, čo sa tam dialo. Tí, ktorí v príbehu vystupovali ako diváci, boli citovo zaangažovaní len podľa schopnosti ich empatie. Čím však niekto viac investoval do vzťahu s Ježišom, tým intenzívnejšie všetko s Ježišom prežíval. V zlom, i v dobrom…

Tu môžeme nájsť odpoveď na otázku, prečo je v našich kostoloch tak málo nadšenia, prečo sme takí chladní, suchí, prečo nám chýba zápal. Ak je pre niekoho viera len niečím okrajovým, ak je len akousi poistkou, že ak po smrti predsa len čosi existuje, tak aby som nedopadol zle, potom takáto viera nebude vyvolávať silné emócie. Ak však niekto do vzťahu s Ježišom investoval veľa, ak je tento vzťah cieľom i náplňou mojej existencie, potom sa ma budú osudy Božieho kraľovania vo mne a okolo mňa dotýkať veľmi silno. V dobrom i v zlom. Ak sa nebude dariť, budem moc trpieť, ak to pôjde dobre, budem sa intenzívne radovať. Je to ako s priateľstvom: ak je povrchné, netrápim sa, ak sa rozpadne. Ak je však vzťah hlboký, ak je to láska, rozpad takého priateľstva ma zlomí, jeho rast ma však teší.

Emauzskí učeníci to zrejme s Ježišom mysleli veľmi vážne, veľa pre neho opustili, veľa s ním zažili, silno v neho verili. A aký silný bol ich smútok po jeho porážke, sklamanie, bolesť, frustrácia. Ale len keď dokázali takto silno trpieť, boli schopní sa potom tak moc radovať a získať taký zápal, že necítili únavu a boli tak šťastní, že nevládali ani len jednu noc ponechať si to iba sami pre seba.

Určite nie je náhodou, že nám príbeh emauzských učeníkov svojou štruktúrou veľmi silno pripomína naše slávenie svätej omše. Stretajú Ježiša na svojej životnej ceste, plní toho, čo prežívajú… On sa venuje ich pocitom, potom s nimi preberá sväté Písmo, kde nachádzajú spolu kľúč k správnej interpretácii toho, čo prežívajú, potom ho spoznávajú pri lámaní chleba a napokon odchádzajú s novou misiou.

Zaujímavý je detail, že ho spoznali pri „lámaní chleba“, tomto tak bežnom, no i dôvernom úkone. Koľko krát predtým už s ním museli stolovať, keď sa im to tak vrylo do pamäti… Trochu mi to pripomína situácie, s ktorými sa stretáme my kňazi pomerne často: Prídeme k chorému, ktorý je na tom zle, trpí fyzicky, alebo je mentálne už tak zoslabnutý, že nespoznáva ani svojich najbližších, a my sa začneme pri ňom modliť, odrazu sa mu vracia pamäť, oči sa mu rozžiaria šťastím a rozligocú slzami a pridáva sa k modlitbe… Je to dojímavé uvedomiť si, čo všetko za tým je, čo všetko a ako silno musel ten človek vo svojom životnom príbehu prežiť v modlitbách… Takéto situácie zažívame my kňazi pomerne často. Áno. Ale oveľa častejšie zažívame, že nám ľudia, najmä mladí ľudia hovoria, že omša ich nebaví, že im to nič nedáva, že je to pre nich nuda, že sa tam vždy opakuje to isté dokola… dokonca i tými istými slovami…

Rád na to odpovedám týmto prirovnaním: Predstavte si rodinu – muž, ktorý má rád futbal a rád si pozerá zápasy aj v televízii. Jeho žena, ktorá k tomu nemá žiaden vzťah mu povie: „Ako môžeš toľké hodiny presedieť pred futbalom? Veď to je absolútna nuda, stále to isté – jedna lopta, 22 hráčov, rozhodcovia… a len sa naháňajú po trávniku…“ Muž, ktorý futbal miluje, jej povie: „Nerozumieš tomu… Áno, vonkajšie veci sú síce vždy tie isté, ihrisko, lopta, hráči, rozhodcovia, pravidlá – inak by to nebol futbal, ale každý jeden zápas je iný… hrajú iné mužstvá, v inej situácii v lige, každý zápas sa inak vyvíja… A keby skončil hoci aj úplne bez gólov, aj tak to môže byť pekný zápas, veľmi zaujímavý, poriadna dráma.“  A podobne je to aj so svätou omšou. Tie vonkajšie veci sú vždy tie isté, opakujú sa, ináč by to nebola omša. Ale my sme vždy iní a rieši sa tam vždy iná životná situácia. Kto tomu rozumie, miluje omšu a naučil sa ju aktívne prežívať, nikdy sa na nej nebude nudiť.

O tom, ako aktívne prežívať omšu by sa dalo rozprávať celé hodiny. Skúsme spomenúť len niekoľko momentov. Na začiatku je obrad zmierenia. Človek rieši svoju vinu, mala by to byť chvíľa zmierenia s ľuďmi i Bohom. Vo chvíli by sme si mali uvedomiť zlobu nášho hriechu, škody, čo spôsobil. A čím konkrétnejšie. A túžbu po odpustení by sme mali prežiť tiež čo najintenzívnejšie. A prosiť… To nie je maličkosť. Potom spolu spievame oslavnú pieseň, čím väčšiu radosť z odpustenia máme, tým vrúcnejšie spievame. Potom počúvame Božie Slovo – čítania a ich vysvetlenie. Chce to veľa dobrej vôle a sústredenosť, aby to každý počúval ako osobné posolstvo pre seba. Odpovedá sa vyznaním viery.

Portom sa prinášajú obetné dary. Fyzicky sa prináša chlieb a víno, duchovne prinášame sami seba, svoju životnú situáciu, dobré skutky, kríže, túžby… veď je to jeho i naša obeta… Do kalicha sa nalieva víno a pár kvapiek vody. Víno symbolizuje Kristov podiel, tá trocha vody je to, čo ponúkame my. A dobré je vyvinúť duchovnú aktivitu a vedome ponúknuť to, s čím prichádzam ja. Potom sa dary premieňajú a prichádza živý Boh vo sviatosti. Klaniame sa mu. Potom sa kňaz modlí za dôležité veci a my sa k tej modlitbe pridávame. Modlíme sa za mŕtvych – a ja tam v duchu môžem spomenúť mojich mŕtvych, veď kto ich prinesie na oltár, ak nie ja… A za živých… za toľkých by som sa mal modliť. A pridáva moju túžbu po tých dobrých veciach, tu túžbu, ktorej som ja schopný.. Je to ako by sme spoločne dúchali do pahreby, aby boli uhlíky žeravé a plameň sa rozhorel… a tým, že sa modlím osobne za to, za čo sa modlí Cirkev sa s ňou v duchu synchronizujem, učím sa, po čom by som mal túžiť, upravujem si svoje priority… A potom ide prijímanie… nikdy a nikde v tomto univerze sa nemôžem spojiť s Bohom tak intenzívne, ako vo svätom prijímaní – ak sa dá skutočnom, ak nie aspoň duchovnom. A pritom sa modlím spevom s ostatnými. A potom sme požehnaním vyslaní späť do života. Z každej omše by sme sa mali vracať ako emauzskí učeníci – tí istí, ale premenení.

Takto prežitá svätá omša je veľmi akčná, nemôže byť nudou. Musíme sa jaj však zúčastniť aktívne, nie len ako diváci, či dokonca ako niekto, kto si len trpiac „plní povinnosť nedeľnej omše“.

Všetci poznáme vážne Ježišove slová, ktoré opakovane a vo viacerých variáciách povedal o pokrme svojho tela: „Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ Dnešné naše stretnutie z emauzskými nám pripomína, aká dôležitá pre život kresťana je svätá omša, pri ktorej „vzniká“ tento chlieb. Je akýmsi centrom nášho duchovného života, kde sa opakovane spracováva naša minulosť, sprítomňuje sa spása a otvára sa nám budúcnosť. Je to akoby naše jedenie, či dýchanie, ktoré potrebujeme k životu.

Učme sa jej rozumieť, hoci je tajomstvom, učme sa ju úprimne milovať a aktívne prežívať.