jún 192014
 

AI:   Neviem, koľkí sa ešte pamätáte na život bez televízie. A následne na situáciu, keď ste si vy, alebo niekto iný kúpil televízor. Zrazu sa pred vami objavili ľudia, ktorí sa na obrazovke pohybovali hore dole, hovorili i spievali… „Odkiaľ sa tam vzali? „Ako je to možné?!“ – pýtali sa starí ľudia i deti, ktoré sa spočiatku mimovoľne pozerali za to čudo, že odkiaľ doňho tí ľudia skáču. Nevedeli si to predstaviť.

KE:   „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?! Pýtali sa Židia, Ježišovi poslucháči medzi sebou, ako nám to zachytáva Jánovo evanjelium, ktoré sme počuli. AKO? Je otázka, ktorá v určitom slova zmysle ohľadom Eucharistie, Sviatosti Oltárnej ostala dodnes. Aj napriek tomu, že v relatívne krátko po tejto reči Ježiš ukázal „ako“. Teda že pod spôsobom chleba a vína. Lenže ako je v tom chlebe a víne prítomný – ak tam vôbec je – pýtali a pýtajú sa veriaci, pochybujúci i neveriaci doteraz.

DI:   Liturgické texty, ktoré v tento sviatok používame, pochádzajú prevažne z vrcholného stredoveku, z 13. storočia. Mnohé z nich zložil „anjelský učiteľ“, jeden z najväčších kresťanských filozofov a teológov, sv. Tomáš Akvinský. Aj on, ako mnohí iní, sa pýtal „ako?“ Vychádzajúc z aristotelovskej filozofie, ktorú prijal za svoju, došiel k záveru, že znaky (latinsky akcidenty) chleba a vína sa nemenia. Váha (hmotnosť), tvar, chuť, farba… ostávajú také isté, ako predtým. Ale podstata (latinsky substancia), to čo robí chlieb chlebom, sa mení na Kristovo Telo a Krv. Podstatu však nevidíme. Preto ani zmena obyčajného chleba na Eucharistický nie je navonok viditeľná. Túto teóriu „transsubstanciácie“, zmeny podstaty, teda prepodstatnenia, prijali spolu s aristotelovskou filozofiou celé generácie kresťanov. Podnes nemáme lepšiu. O ňu sa o niekoľko storočí oprel aj Tridentský koncil, ktorý ju doslova prijal za dogmu, pravdu viery. Problém však ostal v tom, že väčšina veriacich, najmä tí sviatočnejší, jej nerozumejú. A tak chodia v kostole „na oblátku“. Nevedia totiž ani to, že pri omši používané „hostie“ sú malé nekvasené chlebíky, na bohoslužbu takto pečené výlučne z praktických dôvodov. A neuvedomujú si ani závažnosť svojho „amen“, ktoré pred prijímaním povedia. Ono totiž znamená súhlas viery, že prijímam nie oblátku, ani chlieb, ale Kristovo Telo. Naše „tak je“ potvrdzuje kňazovi takýto pohľad!

 PAR:   Naozaj, ako to chápete vy? Rozumiete premene chleba na Kristovo Telo a vína na jeho Krv? Alebo aspoň dúfate, že Cirkev vás asi neklame… Alebo veríte „v to, v čo verí kňaz pri oltári“? Tak charakterizoval vieru mnohých kresťanov Dostojevskij.

Uznávam, že to nie je jednoduché pochopiť. Osobne sa mi pri vysvetľovaní najviac páči obraz, ktorý používala katechétka Mária Muráňová z Kremnice, známa pod pseudonymom Viktoria Montana. Hovorila o zmene hodnoty pohľadnice podľa toho, kto nám ju poslal. Z tohto jednoduchého obrázku za pár centov sa totiž môže stať vzácna pamiatka na niekoho blízkeho, milovaného. Rád to parafrázujem na hokejový, či futbalový dres: Na Majstrovstvá sveta do Brazílie prišlo 48 družstiev so svojimi dresmi. Národnými. Ale len jeden z nich sa stane majstrovský. Aj keď sa na ňom nič nezmení, bude mať po majstrovstvách úplne inú hodnotu.

MY:   Marika, ako sme spomínanú katechétku oslovovali, však mala iný problém. Často sa pýtala na rozdiel závažnosti Ježišových slov. O koľko viac pravdy je v tých  pri poslednej večeri, keď hovorí: „Toto je moje telo“ od tých, ktoré požil v obraze posledného súdu, keď povedal: „čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili“. O koľko je Ježiš reálnejšie prítomný v Eucharistii, vo Sviatosti Oltárnej, oproti jeho prítomnosti v ľuďoch, ktorí od nás niečo potrebujú?! Ako je možné, že tieto dve vyhlásenia chápeme úplne inak? Absurdná otázka?

„Veď Sviatosť je sviatosť a človek, akýkoľvek významný, je len človek“ – poviete.  O bezdomovcoch a iných chudákoch ani nehovorím. Marika však bola teologicky podkutá a používala argumenty zo Svätého Písma:

  1. Ježiš hovorí o večnom živote i v jednej, i druhej súvislosti!
  2. Apoštol Ján, ten, ktorého evanjelium sme pred chvíľkou čítali, pri Poslednej večeri neopisuje ustanovenie Eucharistie, ale ako jediný umývanie nôh. A v závere tohto „obradu“ Ježiš hovorí podobne ako po ustanovení Eucharistie: „Dal som Vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“.
  3. Ten istý Ján vo svojom prvom liste píše: „Ak niekto povie: Milujem Boha a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.“

Táto jej otázka, ktorá sa mnohým zdá byť smiešna, mi prišla na myseľ, keď som nedávno pozeral film o sv. matke Tereze z Kalkaty. Nad stôl, kde prinášali umierajúcich z ulice na prvé ošetrenie, dala napísať: „Telo Kristovo.“ Ktovie, koľkokrát si pri tých smradľavých a odporne vyzerajúcich ľuďoch musela ona sama i jej nasledovníčky povedať: „Amen! Tak je! Naozaj nielen v Eucharistii, ktorú som prijala pri sv. omši, ale aj tu je prítomný Ježiš. Jemu slúžim, jeho odkaz z Poslednej večere plním.“ Určite to nebolo ľahké.

V mnohých slovenských mestách i dedinách sa bude dnes konať Eucharistická procesia. Jej cieľom je verejne vyznať svoju vieru v Ježišovu prítomnosť v premenenom Chlebe. Skúsme sa na vec pozrieť i trochu inak. Ježiš v Eucharistii vychádza z chrámu, aby sme si uvedomili, že on žije i mimo chrámu. Že je obdobne reálne prítomný v ľuďoch okolo nás, najmä v tých, ktorí od nás niečo potrebujú.

ADE:   Aby sme sa raz, až sa nám Ježiš v nebi prihovorí v niekom, koho sme odvrhli, nečudovali:  „Odkiaľ sa tu vzal? „Ako je to možné?! Kiežby sa nám skôr stalo, aby nás v tomto prestrojení pozval do večného šťastia. Amen.