feb 192006
 

Keď sa kardinála Ratzingera pýtali novinári koľko ciest vedie k Bohu dal originálnu, prekvapivú a predsa tú najjednoduchšiu odpoveď: k Bohu vedie toľko ciest koľko je na svete ľudí.  Iste tým nechcel poprieť, že jediná správna cesta k nášmu nebeskému Otcovi je cez Ježiša Krista a následne cez Cirkev. Chcel tým zrejme povedať iba to, že každý z nás je povinný hľadať Boha na svojej vlastnej životnej ceste, vo svojom vlastnom životnom osude, v meste, či na dedine v ktorej býva… Každý ide k Bohu vlastným, originálnym spôsobom a je to veľmi dobre, že je to tak. Keď sa vieme o týchto svojich cestách porozprávať, keď sa vieme o ne podeliť, vzájomne sa tým  obohacujeme. V roku l953 vznikol v Lyone katechumenát pre dospelých. Ide tu o prípravu na krst pre dospelých ľudí, ktorí sa rozhodli túto sviatosť prijať a vstúpiť do Cirkvi. Zaujímavé je, že prvá fáza tejto prípravy spočíva v počúvaní životných skúseností tých, ktorí prichádzajú. Je to veľmi správne, že sa nezačína poučovaním ale počúvaním, pretože každý človek prešiel životom svoju vlastnú púť a tá môže byť pre druhých veľmi povzbudivá a poučná. Každý ide k Pánovi svojou vlastnou cestou. Pán si vedie k sebe ľudí tak ako on chce a my musíme dávať pozor, aby sme im nevnucovali svoje vlastné predstavy. Môžeme sa totiž dopustiť takej chyby, že Pána Ježiša zavrieme do svojich predstáv ako do nejakej klietky a potom budeme otvárať a zatvárať dvere a všetci čo chcú k nemu prísť musia ísť tak ako si to my predstavujeme.

Mohli by sme povedať, že niečo podobné sa odohralo v evanjeliu dnešnej nedele. Pán Ježiš bol v dome a tam učil. Dnu bolo toľko ľudí, že už sa nevmestili ani predo dvermi. Porazený človek sa však s ním potreboval stretnúť.  Dvere však boli zatarasené… Priatelia ochrnutého odkryli strechu. Pomôcť druhým ľuďom ku Kristovi ich vlastnou cestou a ich vlastným spôsobom. Asi sme v dobe, keď pastorácia bude musieť opustiť zabehané chodníčky a vchádzať aj cez strechu…