apr 082007
 

Bratia a sestry,
možno sa aj vám stala už taká vec, že ste o niečom presvedčení a zrazu zistíte, že to vôbec tak nie je. Niečo sa zmenilo a my sme zistili, že musíme svoj názor poopraviť. Je to charakteristické zvlášť pre našu dobu, pretože technický pokrok je veľmi rýchly, čo platí dnes, už zajtra môže byť prekonané.

Dialo sa to však aj pred dvetisíc rokmi. Mária Magdaléna, Peter, Ján a ostatní boli presvedčení, že je po všetkom, že to Kristus nezvládol, že zomrel a všetko sa skončilo. Zrazu však majú pred očami prázdny hrob. Sú veľmi prekvapení. Vôbec nechápu, čo sa to vlastne deje.

Až keď si Peter s Jánom začínajú uvedomovať, že plachty a šatka z Ježišovej tváre sa nemohli poskladať samy, začína im svitať. Sv. Ján napísal svoje evanjelium v gréčtine, pričom v predposlednej vete úryvku, ktorý sme práve počuli, použil slovo „eiden“, ktoré má význam „tušiť“, „mať intuíciu“. My ho máme preložené slovom „uveriť“, ktoré však má trošku iný odtieň. Slovo „tušiť“ znamená, že človek len pomaly sa dostáva k poznaniu, k svetlu, nie je to ako blesk z jasného neba, ale postupne si začínajú spomínať na všetko, čo im Ježiš rozprával. Potvrdzuje to aj ďalšia veta: „Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať zmŕtvych.“

Takto nejako to funguje aj v ľudskom živote. Keď dieťa začína chodiť do školy, tiež nevie všetko odrazu. Len postupne sa dostáva k poznaniu, postupne sa mu odhaľujú nové a nové veci. Je v tom vývoj. Hovorí sa, že sa učíme po celý život. A je to pravda. Celý život sa stretávame s niečím novým, čo musíme spoznať a prijať.

Vývoj by mal byť aj v našom vzťahu k Bohu, v našom duchovnom živote. Prázdny hrob nás vyzýva, aby sme spolu so ženami z evanjelia a apoštolmi išli za svetlom viery. Tak ako sa človek nikdy neuspokojí s tým, čo pozná – svedčí o tom napríklad naše denné pozeranie správ alebo dychtivosť po senzáciách – tak by sa nemal uspokojiť nikdy ani so svojím poznaním Boha. Je to totiž činnosť, ktorú budeme robiť po celú večnosť – hľadieť na neho a poznávať ho. S tým však musíme začať už tu, na zemi.

V Moskve sa počas komunizmu mala hrať divadelná hra „Kristus vo fraku“. Hlavnú úlohu hral slávny herec a komunista Alexander Rostovcev. Divadlo bolo obsadené do posledného miesta. Na javisku bol postavený oltár s pálenkou a pivom. Herci, podgurážení alkoholom, pobehovali po javisku v šatách mníchov a mníšiek. Na začiatku druhého dejstva vystúpil na javisko Rostovcev. Mal čítať z Ježišovej reči na vrchu. Po dvoch vetách mal skríknuť: „Podajte mi frak a cylinder!“ Publikum mal strhnúť k burácajúcemu smiechu. Rostovcev začal: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.“ Režisér sa za kulisami uškiera: „Teraz by to malo prísť.“ Avšak publikum mlčí. Rostovcev číta ďalej: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha…“ Potom stíchol. V divadle takmer nikto ani nedýchal. Všetci cítili, že v duši herca sa niečo deje. Po chvíľke prečítal: „buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec…“ Zavrel knihu. Zdá sa, že sa s ním niečo udialo. Prežehnal sa a nahlas povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“. Nikto v divadle nekričal ani neprotestoval. Všetci v tichosti opustili divadlo, zasiahnutí tým, čo práve počuli. Rostovcev zmizol navždy a divadelná hra sa už nikdy nehrala.

Ježiš Kristus je živý, jeho slovo je živé, má moc prenikať do nášho vnútra, má moc liečiť ho a má moc pritiahnuť nás k sebe. Dovoľme mu, nech v nás pôsobí, aby sme ho stále viac poznávali, aby sme rástli vo viere a láske k nemu, aby každý z nás mohol povedať: „Kristus naozaj vstal zmŕtvych, žije a ja žijem pre neho.“ Amen.