dec 012017
 

Cirkev nám v čase adventu, teda aktívneho očakávania, ponúka štyri nedele ako prípavu na príchod Ježiša na zem. Každou zažatou sviecou na adventnom venci pribúda svetla a blíži sa čas, keď Boh prekročí vzdialenosť medzi ním a nami. Akoby sme tú štvorakú výzvu mali hlboko prežiť v každoročnom čakaní narodenia Spasiteľa sveta. A to aj v tomto roku, keď má adventný čas čakania svoje najkratšie trvanie. Povzdych u proroka Izaiáša v prvom čítaní je mocným prorockým volaním po tom, aby sa Boh priblížil ľuďom: „Kiež by si prelomil nebesia a zostúpil! Vrchy by sa rozplynuli pred tebou.“ To podstatné teraz je, že Boží Syn prekvapivo vstupuje do života dnes žijúcej generácie presne tak, ako prekvapivo vstúpil do života svojich pozemských súčasníkov. Aj vtedy, aj teraz jeho vstup zachytí bdelý človek; teda, niekto pripravený otvoriť mu dvere v akomkoľvek čase. Ježiš vyzýva k takejto bdelosti. Príhodný čas na prelomenie nebies, aby mohol človek stretnúť Boha, je tu. Je to čas milosti, s biblickým prívlastkom kairos. V kolobehu postupne plynúceho času – nazývaného inak chronos – nastáva Boží prielom nebies a on zostupuje, aby nám dal milosť stretnutia s ním. Boh k nám zostupuje, človek len nemá spať pri jeho príchode…

Zaujímavo časté zdôrazňovanie bdenia v tejto kratšej stati mi pripomína niečo z pravidiel práce s médiami. Pre kvalitu mediálnej komunikácie sú totiž dôležité postupy pomáhajúce efektívne odovzdať posolstvo, ktoré majú poslucháči prijať. Vyplýva z nich aj to, že pre vnímanie a zapamätanie si dôležitého obsahu je potrebné zopakovať ho poslucháčom v jednej správe aspoň tri krát. Ježiš neštudoval žiadnu teóriu mediálnej komunikácie, ale výzvu bdieť v podobenstve o vrátnikovi adresuje poslucháčom hneď štyrikrát. A to ešte túto výzvu zaradil na jeho úplný začiatok aj koniec. Nechcel, aby jeho poslucháči stratili z očí pozvanie k bdeniu. Použil maximálnu komunikačnú silu, aby si potrebu bdieť nevšimli iba učeníci a poslucháči v jeho časoch, ale aj my dnes. Evanjelista Marek dobre pochopil a zachytil naliehavosť a nadčasovosť tejto Ježišovej výzvy. Nie je adresovaná iba priamym Ježišovým poslucháčom, ale je stálym pozvaním: „…čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“

Je to stály veľký problém našej ľudskej existencie. Nie to, že si pre svoju ľudskú prirodzenosť musíme pospať a teda nutne nemôžeme úplne nepretržite bdieť. Toto nie je prekážka stretnutia Boha v milostivom čase – nazývanom aj kairos. Prekážkou je naše opustenie bdenia, keď už nechceme čakať na príchod toho, kto je skutočným Pánom. Zostávame v temnom kolobehu rutiny našich hriechov a neočakávame žiadny prielom, ba ešte sa bojíme, že by mohlo k narušeniu dôjsť. Zaspali sme a už nechceme volať k Bohu tak, ako to prorok Izaiáš učí. Vráťme sa teda ešte raz na prvé čítanie:

„Ty si sa hneval, a my sme hrešili. Dlho sme ti boli neverní, ale budeme spasení… nik nevzýva tvoje meno, nik sa nevzchopí, aby sa k tebe privinul, lebo si skryl pred nami svoju tvár, vydal si nás napospas našej neprávosti. A predsa, Pane, ty si náš otec! My sme hlina, ty si náš tvorca; všetci sme dielo tvojich rúk.“

Evanjeliovým bdením je pre mňa toto volanie človeka, aby ho Boh pritiahol k sebe. Ba skôr volanie po tom, aby Boh zostúpil do biedy, uprostred ktorej k nemu volám. Je to viera, že je tu kairos – milostivý čas, ktorý prelomí kolobeh môjho hriechu. Zdá sa mi, že sme často už pohltení chronológiu plynutia hriechu, ktorý sa stále točí v našom živote. Možno to nie je len závislosť na nejakej droge ako látke. V behu času pomáhajú človeku pravidelne otupiť vnútornú bolesť a smútok a dať zabudnúť na beznádej a nezmyselnosť v jeho živote aj iné zvyky, ktoré si osvojuje postupne. Závislosť na používaní médií, na uspokojení svojej sexuality bez zodpovednosti, na pravidelnom uistení seba samého, že som OK v porovnaní s niekým, kto je na tom horšie, na pravidelných únikoch k tomu, čo si ospravedlníme pred svojím svedomím a nazveme len bežným „malým hrieškom“. Vieme sa ponoriť do kolobehu študijných alebo pracovných povinností a zanedbávať dôležité vzťahy, vieme si vytvoriť kolobeh svojich potrieb, ktoré nazveme nutnými a presvedčíme seba samých, že také sú. Sme nesmierne bdelí ešte tak v tom, ako môžeme tento svoj kolotoč niečím ozvláštniť a spríjemniť. No pustíme do neho iba to, čo vytvorenú chronológiu nebude nebezpečne narúšať. Srdce nám spí tak, že nečakáme a nepýtame si obdarovanie zhora. Načo by nám bolo, už máme svet, v ktorom si môžeš naplánovať svoju chronológiu… prorok Izaiáš však aj dnes volá: A predsa, Pane, ty si náš otec!

Aj adventný čas je kolobeh týždňov, ktorý môžeme prežiť tak, že bude len chronologicky zapaľovať sviečky od prvej po štvrtú. V plynutí života, s vedomím svojich náboženských povinností, ale bez skutočnej túžby a prosby, aby: „Boh prelomil nebesia a zostúpil“, aby sme prijali „milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi“, bez nádeje, že sa „medzi vami upevnilo svedectvo o Kristovi… kým očakávate, že sa zjaví…“.

Ako štyri nedele v liturgii adventu, dve na jeho začiatku a konci a dve uprostred neho, tak sa v evanjeliu opakuje Ježišovo pozvanie, aby sme nezaspali – bdeli. Je na nás, či v chronose – v chronologickom napredovaní času, no zároveň plynutia tohto liturgického obdobia, pozveme Boha, aby prelomil nebesia a vstúpil nám do života. Zmysel postupného plynutia času je práve v tom, že do neho vstupuje milostivý čas Božieho príchodu. Príchodu Ježiša do kolobehu našej neprávosti, do zlých závislostí, ktoré sme si už možno aj odôvodnili a ospravedlnili, možno aj nie, ale sme sa naučili si ich tolerovať… Ak prosíme o prielom a osobný príchod Ježiša, potom môžeme zrazu vidieť jeho tvár a zažiť zlom v nezdravom kolobehu. Čas milosti prichádza z bdelej prosby človeka túžiaceho Boha stretnúť. On je pripravený zostúpiť na miesto akejkoľvek biedy. A urobí z nej príležitosť pre kairos. Pre čas milostivého a spásneho príchodu Syna k nám.