jan 302016
 

 

Každý z nás má už skúsenosť s neúspechom, s nepochopením, s odmietnutím. A odmietnutie zažil aj Ježiš vo svojom pozemskom živote. O jednej takejto jeho skúsenosti sme počuli aj v dnešnom evanjeliu. Bol odmietnutý od svojich krajanov, dokonca sa pokúsili siahnuť mu na život. Ako k tomu došlo a čo ich vlastne tak veľmi vyprovokovalo?

Ježiš sa vrátil do svojej dediny Nazareta z Kafarnauma, kde urobil veľa zázrakov. V sobotu v synagóge prečítal proroctvo Izaiáša, oznámil jeho naplnenie, sadol si a potom to vypuklo… K pochopeniu celého incidentu je kľúčové to, čo Ježiš urobil, čo neurobil a poznámka poslucháčov: „Vari to nie je Jozefov syn?“ V semitskej tradícii označiť niekoho za niečieho syna malo oveľa širší význam, ako v našej reči. Jednak to vyjadrovalo synovstvo telesné, toto označenie nahrádzalo aj naše priezvisko, ale tiež vyjadrovalo podobnosť – vonkajšiu i vnútornú. Otec uznal niekoho za syna, keď vyznával tie isté hodnoty, tradície, vieru, zvyky… Označenie: Byť synom niekoho, či niečoho… znamenalo istú príslušnosť, zaradenie sa…

Otázku: „Nie je to syn Jozefa?“ môžeme čítať aj takýmto spôsobom: A prečo teda nie je ako Jozef? Čo sú to za noviny, ktoré zavádza?

Jozefa poznali všetci jeho spolurodáci ako človeka spravodlivého. Takého, ktorý si ctí tradície a veľmi prísne a verne zachovával celý Zákon, ba robil i viac, ako bolo povinné – vieme to napríklad z faktu, že mal vo zvyku aj s rodinou každý rok putovať na sviatky do Jeruzalema. Keďže to mali viac, ako tri dni cesty, príkaz o každoročnej púti ich neviazal. Ale Jozef ho aj tak dodržal…

Ježiš však zvyky porušoval a zavádzal novinky. Aké? Kto v synagóge čítal druhé čítanie z nejakej prorockej knihy, prečítal najmenej tri po sebe nasledujúce verše. Ježiš však ten posledný svojvoľne (zámerne) vynechal. Podstatné je tiež, aký to bol verš… Po slovách: „(poslal ma ohlásiť) rok milosti Pána…“ nasleduje v origináli „a deň pomsty nášho Boha“. No a to bola tá provokácia… Oni mali celkom presnú predstavu, aký má byť Mesiáš, ako zachráni výlučne vyvolený národ a ako kruto pomstí a potrestá všetkých ostatných… A keďže mali svoje pevné, neotrasiteľné presvedčenie, sami sa vylúčili z možnosti prijať spásu, akú im núka Boh v Ježišovi. Preto im hovorí, že zázraky, aké vykonal v bezbožnom Kafarnaume doma nevykoná… A preto nasledujú tie príslovia o tom, aký je doma prorok neprijatý a poukázanie na to, že aj v minulosti Boh urobil voči cudzím, voči pohanom znamenia, ktoré neurobil ani v Izraeli… A zúrivosť rástla, až vyvrcholila agresivitou a Ježiš spomedzi nich odišiel…

Čo si z toho zoberieme my pre náš osobný duchovný život? Je dobré byť pevnými, neotrasiteľnými vo svojej viere. Pozor však, aby to nebolo na úkor pravdy. Stále by sme mali ostať pokornými hľadačmi pravdy. Inak môžeme dopadnúť ako hlboko veriaci Nazareťania, spomedzi ktorých Ježiš odišiel…

Vieme, ako je to v našich medziľudských vzťahoch… Keď niekoho uzavrieme do „klietky“ nášho poznania o ňom: On je už raz taký, mňa už neprekvapí (či v dobrom, či v zlom…). Takýto postoj bráni harmonickému rozvíjaniu našich vzťahov… No a podobne to robíme pri vzťahu s Bohom: Zafixujeme sa v našich predstavách o ňom –často nesprávnych, pokrivených, alebo len nedospelých a nedostatočných… A nerastieme…

Raz som mal na hodine náboženstva v jednej skupine spolu žiakov od prvého po štvrtý ročník. Odrazu tam prepukol spor, ktorý začal už cez prestávku: Druháci sa sťažovali, že štvrtáci ich klamali a tvrdili, že darčeky na Vianoce nenosí Ježiško, ale rodičia… Zaklincovala to jedna prváčka, ktorá sa prihlásila diskusie a s veľkými slzami v očiach mi hovorila: „Ale to je nič… Mne dokonca povedali, že neexistuje ani zúbková víla!“ Spomenul som si na to, keď som bol tento týždeň s mojim päťročným synovcom na nákupe. Keď videl toľko krásnych vecí v regáloch, opýtal sa ma vážnu otázku: „Odkiaľ Ježiško berie na Vianoce všetky tie darčeky?“ Zmohol som sa len na odpoveď: „Nad tým sa teraz netráp, keď budeš väčší, sám to pochopíš…“ Detská viera… Krásna, má v svojom čase svoje miesto… časom je však prekonaná a musí prísť čosi primeranejšie vyspelosti a poznaniu… V druhom čítaní sme dnes počuli sv. Pavla: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som, ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.“ Pozor však, tento rast vo viere dospelosťou nekončí. Neuzatvárajme Boha do klietky nášho nedokonalého poznania…

Oslovil ma film Brooken silence. Je o jednom americkom trapistickom mníchovi (to sú tí prísni, ktorí celý čas len mlčia, modlia sa a pracujú), ktorý musel pre nejaké záležitosti svojho rádu cestovať do Ázie. V lietadle stretol mladé moderné dievča a odvtedy sa ich cesty stále krížili. Bol to stret dvoch absolútne rozdielnych svetov. Ale obaja sa mali čo učiť od toho druhého. Zaujímavá bola otázka neveriacej mladej ženy mníchovi: „A to ste o svojej viere nikdy nepochybovali?“ On sa zamyslel a odpovedal: „Nikdy som nemal toľko pochybností o viere, ako keď som vstúpil do kláštora… Ale to je asi dobre tak… Viera bez pochybností je buď zvláštny Boží dar, alebo je to fanatizmus, alebo je to čosi tak nepodstatné v živote človeka, že ani nestojí za to pochybovať o tom…“

Milí priatelia, všetci sme na ceste a Ježiš chce kráčať našim životom s nami, aby sme Boha stále lepšie poznávali a milovali ho… Nevyžeňme ho spomedzi seba ako Nazareťania! Prajem vám všetkým neustály rast vo viere.