sep 272014
 

Ako k Tebe prichádza Boh?

„Cez ľudí“, odpovedajú mnohí; „cez udalosti“, hovoria ďalší, „v tichu modlitby, pri slávení sv. omše, pri čítaní Biblie, v bolesti, cez kríž…“ – podobných odpovedí sme počuli a možno aj my sami dali nespočetne. Cez človeka, presnejšie cez Jána Krstiteľa prišiel Boh ku mnohým Ježišovým súčasníkom. Jeho „ceste spravodlivosti“, ako ju Ježiš nazýva v dnešnom evanjeliu uverili mnohí. Dnes je ale na pretrase stretnutie s tými, ktorí uveriť nechceli. Veľkňazi a starší ľudu, ktorí si na Ježiša počkali v chráme. A privítali ho otázkou: „Akou mocou robíš všetky tie veci? Kto ti tú moc dal? Ježiš im odpovedal protiotázkou: „Odkiaľ bol Jánov krst?“ Načo oni nechceli odpovedať. Tvárili sa, že nevedia. Cítili, že Ježišova otázka im nastavila zrkadlo, v ktorom si uvedomili, že sloboda, ktorú majú, sa dá používať aj proti pravde. A neviem, či vedeli, že tak postupne v sebe zabíjajú obidve: slobodu aj pravdu. Ježiš nie je ten, ktorý by to s človekom len tak vzdával, a tak sa im nanovo prihovára príbehom:

Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu: „Čo poviete na toto? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: ‚Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!‘ Ale on odpovedal: ‚Nechce sa mi.‘ No potom to oľutoval a šiel.

Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: ‚Idem, pane!‘ Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“ Odpovedali: „Ten prvý.“

Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu.

                                                                                                                      Mt 21, 28-32

„Nikdy som Boha nestretol.“ Aj takéto odpovede nám ľudia dávajú. Iste; a vďaka za úprimnosť. Ale ako to teda s Bohom je? S Bohom, ktorému sa páči byť medzi ľuďmi. S Bohom, ktorého jedným s mnohých mien je aj meno „Emanuel“, čo znamená „Boh s nami.“ S Bohom, ktorý v Ježišovi prišiel k nám a hoci mal božskú prirodzenosť, nezakladal si na svojej rovnosti s Bohom. Ale zriekol sa seba samého. Vzal si prirodzenosť sluhu a stal sa podobný nám ľuďom. Vo všetkom, okrem hriechu.

Môžeme povedať, že v Ježišovi prichádza Boh ku každému človeku inou cestou, než ako tomu bolo v Jánovi Krstiteľovi. Prichádza cestou milosrdenstva. A pozýva nás uveriť mu. Ak nie na prvý krát, tak aj neskôr. Možno aj preto, že vidíme, ako mnohí hriešnici, ktorí sa s ním stretli a potrebovali od neho odpustenie, odpustenie aj dostali. V Ježišovi ich priťahoval Boh, ktorý odpúšťa. Ten, ktorý sa zmilúva. Ten, ktorý miluje ako prvý. A keďže Ježiš zomrel, vstal z mŕtvych a je živý, toto všetko neplatí len v minulom čase. Platí to aj dnes. Aj dnes sa s Ježišom mnohí stretávame, pretože potrebujeme odpustenie; v Ježišovi aj dnes zažívame Boha, ktorý miluje ako prvý, ktorý sa zmilúva a rád odpúšťa. Ale vráťme sa naspäť k dnešnému úryvku z Matúšovho evanjelia. K príbehu o Otcovi a dvoch synoch. A otázke pre tých, ktorí nechceli uveriť Jánovi Krstiteľovi. Ľahko sa s nimi stotožníme na odpovedi, ktorú Ježišovi dali. Aj my hlasujeme za syna, ktorý najprv povedal: „Nechce sa mi“ no potom si to rozmyslel, (obrátil sa) a šiel pracovať do Otcovej vinice. A možno sa v duchu stotožňujeme ešte s nejakým tretím bratom, ktorý sa správa ako prvý brat a hovorí ako druhý brat. Silváno Fausti vo svojom komentári k dnešnému textu tvrdí, že takýto „tretí brat“ je prelud…

Moja skúsenosť so sebou samým aj s veriacimi vo farnostiach mi ukazuje skôr na cestu toho prvého syna. Obrátiť sa môžeme len vtedy, keď si priznáme, že obrátenie potrebujeme. V kostoloch aj v živote stretávam príliš veľa ľudí, ktorým na tvárach čítam, že sú dosť dobrí na to, aby od Boha niečo potrebovali. Nič nečakajú a nič ani nedostávajú. A potom je menej tých, ktorí si priznávajú svoje „nechce sa mi“ v akejkoľvek forme a túžia po milosti obrátenia. A dostávajú ju. A stávajú sa ľuďmi, ktorí môžu hovoriť nie iba o tom, čo oni pre Boha robia. Ale aj o tom, čo Boh urobil pre nich. A kladiem si otázku spolu s pápežským kazateľom R. Cantalamessom: „Čo je to vlastne kresťanstvo? O čom to je? A spolu s ním odpovedám, že kresťanstvo nie je v prvom rade o tom, čo my ľudia máme robiť pre Boha (kedy ako a koľko sa modliť, kedy chodiť do kostola, ako sa tam správať, kedy sa postiť, ako byť dobrý, čo robiť a čo nerobiť). To by bolo nejaké ľudské evanjelium. Kresťanstvo je prioritne o tom, čo Boh urobil a robí pre nás ľudí. Pre mňa, pre Teba! Každý deň! Príťažlivosť Jeho konania, atraktivita Jeho blízkosti, Jeho milosrdný záujem o človeka, aj keď s krížom – to je Kristovo evanjelium. Také nám malo byť zvestované. A také aj my máme zvestovať ďalej.

Na záver sa modlím za seba a za mladých ľudí, ktorí sa u nás vo farnosti prišli prihlásiť na birmovku (možno sú podobní aj u Vás.) Pane, odpusť mi, že veľakrát ohlasujem príliš ľudské evanjelium. V ktorom je prioritou, čo my ľudia máme robiť pre Teba. Hoci Ty mi pripomínaš, že to, čo robíme pre Teba, je len odpoveďou na to, čo si TY urobil a čo robíš pre nás. Žehnám všetkým tým mladým ľuďom, v ktorých som videl možno 80% ľudského a 20% Tvojho evanjelia. Tak to asi vidia na nás a tak tomu rozumejú. Daj nám všetkým, prosím, milosť znovu uveriť a obrátiť sa.

Dominik Markoš, farár v Sliači